Semion Konstantinovič Timošenko

Narodil sa v rodine roľníka v obci Furmanka, dnes Furmanovka Kilijského okresu Odesskej oblasti na Ukrajine vo vtedajšom Ruskom impériu. Absolvoval vidiecku školu. V decembri roku 1914 bol povolaný do armády. V roku 1915 absolvoval výcvik guľometníka a slúžil na fronte prvej svetovej vojny. Bojoval v 4. jazdeckej divízii na Juhozápadnom a Západnom fronte. Za odvahu bol vyznamenaný krížom sv. Juraja všetkých 3 stupňov.

Počas občianskej vojny slúžil od roku 1918 v Červenej armáde. Velil čate a jazdeckej eskadre. V auguste 1918 sa ako veliteľ pluku zúčastnil obrany mesta Caricyn. Od novembra 1918 bol poverený vedením jazdeckej brigády. Táto jednotka bola od júna 1919 súčasťou zboru S.M. Buďonného. V roku 1919 vstúpil do komunistickej strany. Od novembra 1919 do augusta 1920 velil 6. a od októbra 1921 4. jazdeckej divízii, spadajúcej pod 1. jazdeckú armádu. Zúčastnil sa i sovietsko-poľskej vojny. Počas občianskej vojny bol 5-krát ranený, no ani raz neodišiel od jednotky. Bol 3-krát vyznamenaný Radom červenej zástavy a čestným revolučným zbrojom.

V rokoch 1922 a 1927 navštevoval vojensko-akademické kurzy a v roku 1930 veliteľské kurzy na vojensko-politickej akadémii N.G. Tolmačeva. Následne velil 3. a 6. jazdeckému zboru. Od augusta 1933 pôsobil ako zástupca veliteľa bieloruského a od septembra 1935 kyjevského vojenského okruhu. Od júna 1937 velil jednotkám severokaukazského a od septembra 1937 charkovského vojenského okruhu. 8. februára 1938 mu bola udelená hodnosť veliteľa 1. triedy a bol poverený vedením kyjevského zvláštneho vojenského okruhu.

Pri vpáde sovietskych vojsk do Poľska v roku 1939 velil ukrajinskému frontu. Po neúspechoch Vorošilova a Mereckova pri útoku na Fínsko bol 7. januára 1940 poverený vedením druhej ofenzívy severozápadného frontu, ktorej sa podarilo preraziť mannerheimovu líniu a prinútiť Fínov rokovať o mieri. 21. marca 1940 bol vyznamenaný titulom hrdina Sovietskeho zväzu. 7. mája 1940 bol povýšený do hodnosti maršala. Od mája 1940 pôsobil ako národný komisár obrany ZSSR, čo bola funkcia ministra obrany, v ktorej nahradil nekompetentného K.J. Vorošilova. Napriek svojej konzervativite videl potrebu modernizácie a reforiem armády. V tomto období prijal mnohé dôležité rozdhodnutia týkajúce sa modernizácie a skvalitnenia bojaschopnosti vojsk, ktorých veliteľské kádre boli poznačené stalinskými čistkami. Nariadil zvýšiť produkciu tankov a podieľal sa na zavedení viacerých poriadkov, ktoré priblížili Červenú armádu starej cárskej armáde.

Po začiatku nemeckého vpádu bol 23. júna 1941 menovaný za predsedu Hlavného stanu hlavného velenia (tzv. STAVKA). Táto pozícia však nebola efektívna, lebo všetky jeho rozhodnutia musel odobriť J.V. Stalin, ktorý vojskám de facto velil[1]. 10. júla 1941 bol vytvorený Hlavný stan vrchného velenia, ktorému od 18. júla velil Stalin. 19. júla zbavil Stalin Timošenka funkcie národného komisára obrany a poveril ho funkciou zástupcu národného komisára obrany, ktorým sa sám menoval. Timošenko vo funkcii zástupcu zotrval do septembra 1941.

Podieľal sa na riadení bojových operácií počas bojov o Smolensk, keď od 10. júla do 10. septembra 1941 velil západnému frontu. Za cenu ťažkých strát sa tu sovietom podarilo zastaviť bleskový nemecký postup na Moskvu. 30. septembra 1941 bol Timošenko poverený vedením novo sa formujúceho juhozápadného frontu, ktorý bránil najjužnejší segment sovietsko-nemeckého frontu. Tu nahradil vo funkcii veliteľa juhozápadného frontu S.M. Buďonného pri obrane Kyjeva. Najprv síce podľa rozkazov stavky presadzoval držanie pozícií, no po oboznámení sa so situáciou na fronte súhlasil s generálmi M.P. Kirponosom a V.I. Tupikovom, ktorí radili z mesta ustúpiť. Pre Stalinov nátlak nebol ústup z hroziaceho obkľúčenia východne od Kyjeva realizovaný dostatočne skoro a došlo k strate veľkého množstva živej sily a vojenskej techniky. Timošenko bol z obkľúčeného mesta evakuovaný, jeho podriadení Kirponos i Tupikov padli pri pokuse o prebitie sa z obkľúčenia.

Koncom novembra 1941 velil protiútokom vedený za cieľ znovu získať Rostov na Done. Tieto bojové operácie boli jednou z prvých porážok nemeckých vojsk na východnom fronte, pri ktorých boli Nemci nútení k rozsiahlejšiemu ústupu. Na jar 1942 velil charkovskej operácii, pri ktorej sa jeho sily v dôsledku nemeckých protiútokov dostali do obkľúčenia a utrpeli veľmi ťažké straty.

Od 12. do 23. júla krátko velil stalingradskému frontu. Následne bol od októbra 1942 do marca 1943 poverený velením severozápadnému frontu, kde riadil neúspešnú demianskú operáciu. Neskôr pôsobil ako koordinátor Hlavného stanu vrchného velenia na rôznych úsekoch frontu. Od marca do júna 1943 koordinoval operácie leningradského a volchovského frontu počas staroruskej operácie, ktorá sa tiež skončila bez väčších úspechov značnými stratami sovietskych vojsk. Od júna do decembra 1943 dozeral na operácie severokaukazského frontu a čiernomorskej flotily. Od februára do júna 1944 2. a 3. pobaltského frontu a od augusta do konca vojny pri 2., 3. a 4. ukrajinskom fronte.

Po vojne v rokoch 1945 a 1946 pôsobil ako veliteľ v Bieloruskom Baranoviči. Ďalšie 3 roky na Južnom Urale a neskôr opäť v Bielorusku. V roku 1960 bol poverený funkciou generálneho inšpektora ministerstva obrany, čo bolo viac-menej čestné miesto. Od roku 1961 do svojej smrti viedol predsedníctvo Rady výboru vojnových veteránov. Zomrel v Moskve v roku 1970.