Franz Halder

Pochádzal z vojenskej rodiny. Jeho otec bol generálom bavorskej armády. Narodil sa 30. júna 1884 vo Würzburgu. V roku 1902 vstúpil do armády. Po absolvovaní kadetskej školy v roku 1904 získal hodnosť poručík. Následne navštevoval delostreleckú školu. Pred začiatkom prvej svetovej vojny začal študovať na Bavorskej vojenskej akadémii, ktorú ukončil v roku 1914. Následne nastúpil do štábu bavorského 3. zboru.

Počas prvej svetovej vojny slúžil v štábnych funkciách na západný západnom aj východnom fronte. V auguste 1915 bol povýšený do hodnosti kapitána (Hauptmann) a slúžil v štábe 6. armády pod velením Bavorského korunného princa Rupprechta. Neskôr slúžil v štábe 2. a 4. armády.

Po skončení vojny slúžil spočiatku na oddelení výcviku na ministerstve Reichswehru. V rokoch 1921 až 1923 vyučoval v Mníchove taktiku vo vojenskom obvode Wehrkreis VII. V roku 1924 bol povýšený do hodnosti majora a od roku 1926 slúžil ako vedúci operačného oddelenia obvodu v Mníchove. V roku 1929 bol povýšený do hodnosti podplukovníka (Oberstleutnant) a následne do roku 1931 pracoval v cvičnom štábe na ministerstve Reichswehru.

V decembri 1931 bol Halder povýšený do hodnosti plukovníka (Oberst) a slúžil ako náčelník štábu obvodu Wehrkreis Kdo VI v Münsteri vo Vestfálsku, kde pracoval až do začiatku roku 1934. V októbri 1934 bol povýšený do hodnosti generálmajora a slúžil ako veliteľ 7. pechotnej divízie v Mníchove. V auguste 1936 bol Halder povýšený do hodnosti generálporučík. Onedlho bol poverený vedením oddelenia výcviku na nacistami znovuobnovenom Generálnom štábe v Berlíne. V tomto období riadil viacero veľkých cvičení, ktoré boli uskutočnené po zavedení brannej povinnosti v krajine.

Halder (vľavo) diskutuje pri mape so svojim nadriadeným Waltherom von Brauchitschom.

V februári 1938 získal hodnosť generála delostrelectva (General der Artillerie). V tomto období ho po prvýkrát oslovil generál Wilhelm Keitel s otázkou, či sa nechce stať náčelníkom Hlavného veliteľstva ozbrojených síl (OKW), čím by podliehal priamemu veleniu generála Waltera von Reichenaua. Halder však odmietol so slovami, že by s Reichenauom nedokázal pracovať. Následne bol na tento post dosadený Walther von Brauchitsch. Halder sa stal náčelníkom štábu Hlavného veliteľstva pozemných síl (Oberkommando des Heeres - OKH) na tomto poste nahradil generála Ludwiga Becka.

Po týždni v tejto funkcii predostrel na porade s Hitlerom plán útoku na Česko-Slovensko počítajúci s dvojitým obchvatným úderom, ktorý Hitler presadzujúci jeden hlavný úder na Prahu, zamietol. K útoku na Česko-Slovensko nakoniec nedošlo v dôsledku výsledkov Mníchovskej dohody.

Halder sa podieľal na plánovaní všetkých bojových operácií nemeckých pozemných síl v prvej časti druhej svetovej vojny. Za svoju úlohu v príprave útoku na Poľsko bol vyznamenaný 27. októbra 1939 Rytierskym krížom. Podľa záznamov z osobného denníka, Halder už v tejto dobe vedel o prípravách nacistických represálií voči Židom a poľskej inteligencii. Je tiež známe, že sa pokúšal presvedčiť von Brauchitscha aby sa spoločne pokúsili oklieštiť Hitlerovu agresívnu politiku voči okolitým krajinám, na čo Brauchitsch nepristúpil. Halderovi sa však v tomto období podarilo sústrediť zodpovednosť za vedenie ozbrojených síl pod svoju kontrolu.[1]

Bol odporcom plánu vpádu do Nórska, ktorý považoval za neuskotočniteľný nemeckými silami. Jeho organizáciou bolo napokon poverené OKW a velenie námorníctva OKM. V období čudnej vojny sa tajne stretol s Carlom Goerdelerom, ktorý mu navrhoval zorganizovanie puču s cieľom odstrániť Hitlera a jednať s Britániou a Francúzskom o mieri. Halder takýto puč nepovažoval za uskutočniteľný a odmietol ho. Následne sa významnou mierou podieľal na vypracovaní a realizácii plánu útoku na Francúzsko, Belgicko a Holandsko na jar 1940. Po úspešnom obsadení Francúzska, vďaka von Mansteinovmu plánu útoku cez Ardeny, bol povýšený do hodnosti generál Generloberst. Následne sa podieľal na príprave útoku na Balkánske krajiny.

V auguste 1940 začal pracovať na príprave plánu útoku na nemeckého spojenca - Sovietsky zväz, pod kódovým označením operácia Barbarossa. Keď na vojenskej porade Hitler v jeho prítomnosti vyhlásil, že vojna proti Sovietskemu zväzu bude musieť byť vedená bez akýchkoľvek zavedených pravidiel, pretože to bude vyhladzovacia vojna, Halder, ktorý inak bežne s Hitlerom vo vojenských záležitostiach nahlas nesúhlasil, neprotestoval. Bol tiež zástancom likvidácie sovietskych vojenských komisárov a tvrdého zaobchádzania s prejavmi odporu na okupovaných územiach.

Halder na porade OKH v Hitlervej prítomnosti. (Zľava do prava Keitel, von Brauchitsch, Hitler a Halder.

V decembri 1941 sovietske vojská zastavili postup nemeckých vojsk na Moskvu a rozbehli protiofenzívu, ktorá prinútila Nemcov k prvému rozsiahlemu ústupu vo vojne. Hitler následne odvolal veliteľa OKH von Brauchitscha a nastúpil do funkcie Halderovho nadriadeného osobne. Halder touto zmenou síce nebol nadšený ale predpokladal, že Nemecko je napriek tomu na najlepšej ceste vyhrať vojnu. V lete 1942 Halder pri diskusii s Hitlerom vyslovil názor, že výrazne podcenili silu sovietskej červenej armády. V tomto období prikročila nemecká armáda k realizácii plánu Blau, čo bolo kódové označenie pre útok na južnú časť Sovietskeho zväzu. Halder si vtedy prečítal pamäti bielogvardejského generála Antona Denikina, ktorý počas ruskej občianskej vojny viedol neúspešný útok na Caricyn (pôvodný názov mesta Stalingrad). Halder našiel medzi nemeckým postupom 6. armády a Denikinovou kampaňou viacero paralel a svojho nadriadeného na to upozorňoval. S Hitlerom tiež nesúhlasil v otázke rozdelenia a presunu časti síl von Mansteinovej 11. armády na obsadenie Leningradu. Nesúhlasil tiež s rozdelením Skupiny armád Juh na dva celky pre súčasný útok na Stalingrad aj Kaukaz a celkovo s plánom postupu nemeckých vojsk na Kaukaz. Keď začal na jeseň 1942 poukazovať na základe zistení rozviedky, že sovieti pripravujú za Donom a Volgou proti jeho jednotkám protiofenzívu, na ktorú sa treba pripraviť dostal sa do ostrého sporu s Hitlerom, ktorý ho 24. septembra 1942 odvolal z funkcie. Halder následne odišiel do zálohy. Vo funkcii ho nahradil gen. Kurt Zeitzler. Nemecké vojská útočiace na južnú časť ZSSR boli zaskočené sovietskou zimnou protiofenzívou pri Stalingrade. Skupina armád juh bola v bojoch takmer zničená. Strata nemeckej 6. armády ale aj rumunských, talianskych a maďarských armád mala za následok dovtedy najväčšiu nemeckú porážku vo vojne.

Mimo služby Halder udržiaval styk s prepusteným generálom Beckom, ktorý v tomto období pripravil viacero atentátov namierených na Hitlera.[1] Po neúspešnom atentáte na Hitlera 20. júla 1944 bol Halder ako podozrivý zo sprisahania voči Hitlerovi zatknutý gestapom a držaný v koncentračnom tábore Flossenburg a Dachau. Spolu s ním bola dobrovoľne uväznená aj jeho žena Gertruda. Koncom apríla 1945 bolo asi 120 prominentných väzňov (viacerí s rodinami) presunutých z nacistických táborov do Tirolska. 27. apríla 1945 pri obci Niederdorf boli stráže SS zastavené oddielom vojakov Wehrmachtu a väzni oslobodení. Vojaci nemeckej armády oslobodili väzňov aj kvôli faktu, že medzi nimi spoznali Haldera. Viacerým z nich tak zachránili život, pretože Himmler nariadil strážam aby 29. apríla väzňov zlikvidovali.[2] 4. mája 1945 bol spolu s ostatnými väzňami odovzdaný do rúk amerických vojsk. Následné dva roky strávil v zajatí.

Medzi rokmi 1948 a 1961 pracoval ako veliteľ nemeckej Historickej styčnej skupiny pre historické oddelenie americkej armády ako vojnový historik, pri spracovávaní nemeckých vojnových skúseností z bojov, za čo bol americkou vládou v roku 1961 vyznamenaný. Počas druhej svetovej vojny si viedol podrobný denník, ktorý bol po vojne knižne vydaný a stal sa dôležitým zdrojom informácii o nacistickom najvyššom velení. Po vojne zastával názor za znovuvyzbrojenie Západného Nemecka. Zomrel v roku 1972 v Aschau im Chiemgau v Bavorsku.