Konstantin Konstantinovič Rokossovskij

Narodil sa 21. decembra 1896 ako syn strojvodcu Poliaka Ksaweryho Rokossovského a ruskej učiteľky Antoniny Ovsiannikovovej. Čoskoro po narodení Konstantina sa jeho rodičia presťahovali do Varšavy. Niektoré zdroje uvádzajú ako miesto narodenia Varšavu. Roku 1905 mu umrel otec, a rodina ostala bez prostriedkov. Po skončení štvorročného štúdia na učilišti odišiel Rokossovskij pracovať do továrne na pančuchy. V roku 1911 mu zomrela aj matka. 14-ročný Konstantin zostal spolu so svojou sestrou ako sirota.

Po začiatku 1. svetovej vojny vstúpil 18-ročný Konstantin Rokossovskij do dragúnskeho jazdeckého pluku. Pisár pluku po letmom pohľade na jeho otcovské meno premenoval radšej Konstantina Xavieroviča na Konstantina Konstantinoviča. Za krátku dobu jeho vojenskej činnosti mu bol pred nastúpenou jednotkou udelený za odvahu a dôvtip v boji Kríž sv. Juraja 4. triedy. Za ďalšie tri roky služby dosiahol Konstantin hodnosť poddôstojníka, a bol vyznamenaný ďalšími troma Krížmi sv. Juraja. V októbri 1917 vstúpil do Červených gárd a neskôr do Červenej armády. V roku 1919 vstúpil do komunistickej strany. Počas občianskej vojny bol veliteľom samostatného jazdeckého pluku a samostatnej divízie. Už vtedy sa tento mladý dôstojník vyznačoval odvahou, čestnosťou a skromnosťou, čo z neho robilo vzorného vojaka. Jeho inak skvelá kariéra mala iba jednu chybu: bol Poliak.

Po skončení občianskej vojny slúžil v jednotkách na zabajkalsku. V rokoch 1931 až 1936 slúžil na Ďalekom východe v jednotkách špeciálneho určenia ktoré ochraňovali Východočínsku železnicu, do jej predaja Japonsku v roku 1935.

V roku 1936 bol povýšený do hodnosti generála a stal sa veliteľom jazdeckej brigády. Ale už roku 1937 bol falošne obvinený so spolupráce s poľskou a japonskou tajnou službou a uväznený v Leningrade. Vo väzení bol tri roky. Napriek tvrdému vypočúvaniu nikdy nepodal krivé svedectvo voči iným osobám a obhajoval svoju nevinu. Prepustený bol v roku 1940, kedy mu pomohol bývalý podriadený gen. G. K. Žukov. K. K. Rokossovského v Červenej armáde rehabilitovali, vrátili pôvodnú hodnosť a čoskoro poverili velením mechanizovanej jednotky.

Rokossovkij (druhý zľava), člen vojenského sovietu A. A. Lobačev, spisovateľ Stavskij a ďalší pri inšpekcii ukoristenej bojovej techniky po bitke pred Moskovu.

Po napadnutí ZSSR do 11. júla 1941 velil 9. mechanizovanému zboru[1]. Zbor sa účastnil bojov pri Dubne na Ukrajine. Napriek rozporuplným rozkazom na protiútok, v dôsledku nemeckého prečíslenia nariadil svojim vojskám prejsť do obrany. Neskôr bol poverený zacelením obrany na úseku frontu po białystokcko–minskej operácii, smerom na Smolensk. S pomocou 90 tankov, dvoch pechotných plukov, štyroch delostreleckých plukov a častí 38. streleckej divízie zastavil nemecký postup 7. a 17. tankovej a 20. motorizovanej divízie pri Viazme, čím získal čas na umožnil ústup viacerým sovietskym jednotkám.

V septembri 1941 bol priamo na Stalinov rozkaz poverený velením 16. armády Západného frontu. Bola mu pridelená skupina štábnych dôstojníkov, rádiostanica a dva automobily. 16. armádu si mal sám zozbierať z ustupujúcich a rozbitých jednotiek, ktoré stretne na ceste z Moskvy na front do Jarceva. 16. armáda mala kryť Volokalmský smer, ktorým postupoval čelný (resp. severný) útok Nemcov na Moskvu. Práve na tomto smere bola situácia veľmi zložitá, keďže sovietske jednotky iba dezorganizovane ustupovali a nepriateľovi nekládli organizovaný odpor. Rokossovskij zastavoval ustupujúce jednotky ako len mohol a pokúšal sa ich nasadiť na Volokolamský smer. V zúfalej situácii použil i jednotku študentov z vojenského učilišťa, 316. streleckú divíziu pod vedením generála I.V. Panfilova, či 3. jazdeckú brigádu L.M. Dovatora. Tak sa mu čoskoro podarilo vytvoriť súvislý front, ktorý už nebolo také jednoduché zlikvidovať obchvatom. Jeho jednotky, vedomé si toho, že bránia Moskvu sa úporne bránili a spomalili postup nemeckých vojsk. V 316. streleckej divízii gen. Panfilova, ktorá sa v týchto bojoch obzvlášť vyznamenala vznikol aj známy mýtus o panfilovcoch - malom oddiele vojakov, ktorí pri obrane dôležitej križovatky zničili 50 nemeckých tankov. (Jednotky na Rokossovského úseku frontu v zúfalých bojoch skutočne zničili niekoľko desiatok nemeckých tankov, nejednalo sa však o malý oddiel, ale úspechy celých plukov. V dobe svojho vzniku však podobné propagandistiké akcie zvyšovali morálku armády.) Rokossovskij si v týchto bojoch vyslúžil veľkú vojenskú autoritu.

30. septembra 1942 bol Kostantin Rokossovskij poverený velením Stalingradského frontu. Jedného z troch dôležitých frontov, ktorých úlohou bolo obkľúčiť nemecké vojská bojujúce v Stalingrade - operácia Uran. Tá sa začala 19. novembra 1942 a už o niekoľko dní uzavrela mocnú obruč okolo 6. armády generála Paulusa a častí 4. tankovej armády. Rokossovského jednotky boli následne poverené likvidáciou tohto obkľúčenia pri Kalači na Done. Neskôr bol jeho Stalingradský front hlavnou silou, ktorá mala zlikvidovať obkľúčené nemecké jednotky. 8. januára 1943 ponúkol Konstantin Rokossovskij podmienky kapitulácie obkľúčeným Nemeckým jednotkám, aby sa vyhol zbytočnému krviprelievaniu. Napriek tomu, že bola jeho ponuka odmietnutá ponúkol ju Nemcom v priebehu niekoľkých dní znovu. Tí ju však opäť odmietli. 31. januára 1943 zobrali Rokossovského jednotky do zajatia aj samotného poľného maršala Paulusa. V Stalingrade zajali sovietske jednotky ďalších 24 generálov, 2 500 iných dôstojníkov a takmer 90 000 vojakov. 2. februára 1943 sa jeho vojskám vzdali posledné fanaticky sa brániace nemecké jednotky v Traktorovom závode. Tým sa fakticky skončila bitka o Stalingrad.

Rokossovskému bol ešte počas bitky 28. januára 1943 ako jednému z prvých dôstojníkov v Červenej armáde udelený Rad Suvorova. V tej dobe už zastával hodnosť generálplukovníka.

Vo februári 1943 bol Rokossovskij poverený velením Stredného frontu, ktorému pripadla dôležitá úloha pri následných letných bojoch roku 1943 pri Kursku. Z prichádzajúcich správ bolo jasné, že práve tu Nemci zasadia svoj nasledujúci úder. Velenie niektorých frontov bolo presvedčené, že práve preto je potrebné prejsť do rozsiahlej ofenzívy skôr než nacistické vojská. Konstantin Konstantinovič však bol iného názoru a tvrdil, že na to je potrebná dvoj, až trojnásobná početná prevaha, ktorú však sovietske vojská nemali. Na zastavenie pripravovanej nemeckej ofenzívy preto navrhoval, okamžitý prechod do obrany. Na tom sa nakoniec zhodli aj ostatní velitelia na čele so Stalinom, a hlavným silám prikázali okamžite sa opevniť. Sovietske vojská a civilisti vybudovali niekoľko línií obrany. Rokossovského vojská nakoniec úspešne ubránili severnú časť oblúka a neskôr prešli spolu s ostatnými frontmi do protiofenzívy, uštedriac Nemcom ťažkú porážku.

Po Kurskej bitke bol Konstantin Konstantinovič opäť povýšený, teraz už na armádneho generála. Stal sa známym medzi vojakmi na celom východnom fronte, jeho meno nebolo neznáme ani medzi západnými Spojencami. Ako energický, nebojácny aj v tých najvypätejších situáciach ale i priateľský a priamy v jednaní s ľuďmi bol medzi obyčajnými vojakmi veľmi obľúbený. Tam kde sa objavil, bol vždy prirodzenou autoritou. Taktiež údajne veľmi imponoval ženám. Keď sa raz doniesli zvesti o jeho vzťahoch s istou známou umelkyňou až do Kremľa, sám Stalin sa ho s úsmevom spýtal, či súdruh Rokossovskij vie, čia žena je pani Serovová.

Jeho vojenský talent sa znovu prejavil v plnej miere pri realizácii operácie Bagration v lete 1944. Plán na oslobodenie Bieloruska vypracoval Stalin spolu s Žukovom a Vasilevským. 22. mája 1944 prebiehalo v Kremli zoznámenie s týmto plánom. Rokossovského 1. bieloruský front, mal hrať v tejto operácii hlavnú úlohu. Po objasnení jednotlivých úloh, Rokossovskij navrhol určité vylepšenia, ktoré boli podľa jeho názoru lepšie ako pôvodne navrhovaný plán útoku na Bobrujsk. Navrhoval totiž komplikovanejší variant útoku na oblasť z dvoch smerov[2]. Stalin, ktorý skôr preferoval jednoduchšie plány mu navrhol, aby si svoje rozhodnutie šiel radšej premyslieť do vedľajšej miestnosti. Keď ho poslali si plán premyslieť ešte raz, pochopil že riskuje, keď nesúhlasí s plánom, ktorý navrhujú traja maršali. Vo vzduchu už bolo cítiť vôňu popraviska, keď Rokossovskij tretí raz vkročil do miestnosti. A na priamu otázku Stalina, kto má teda pravdu, odpovedal: ja, čím ho veľmi prekvapil. Čoskoro plán prijal aj Stalin. (Ako sa neskôr vyjadril jeden z prítomných dôstojníkov, za tento čin vzdoru Stalinovi, mal byť Rokossovskému udelený i tretí titul Hrdinu ZSSR.)

22. júna 1944 začali vojská Červenej armády operáciu Bagration, dovtedy najväčšiu pozemnú operáciu v históriách vojen. Len za prvý týždeň bojov boli zničené vojská o sile 25 nemeckých divízií. Na druhý deň Stalin pochopil, že Rokossovského nápad bol priam geniálny. (Sovietske vojská zaútočili na neprechodnom úseku frontu, kde ich útok Nemci neočakávali.) Už 29. júna 1944 bola Konstantinovi Konstantinovičovi Rokossovskému udelená maršalská hviezda, 30. júla titul Hrdina ZSSR. Počas bojov bola 11. júla zajatá skupina 105 000 nemeckých vojakov a dôstojníkov, bola to najväčšia skupina nemeckých vojakov, ktorá sa dovtedy vzdala sovietskym vojskám. V nemeckom fronte vznikla veľká niekoľko 100 km široká medzera. Časť tejto skupiny zajatcov potom nechal Stalin demonštratívne pochodovať Moskvou.

Rokossovskij (vpravo) so Žukovom, Montgomerym a ďalšími pri prehliadke obsadeného Berlína.

Čoskoro vojská 1. bieloruského frontu začali postupovať do Poľska. Po takmer troch mesiacoch ťažkých bojov, pri tom postúpili o viac ako 600 km. Ich zásobovacie a tylové jednotky boli rozťahané cez celé Bielorusko a polovicu Poľska. Armáda sa nakoniec na Visle v dôsledku nemeckého protiútoku musela zastaviť. Rokossovského vojská potrebovali doplniť svoje preriedené rady, zásoby i opraviť techniku. Práve v tej dobe na rozkaz z Londýna začala Armia Krajowa povstanie vo Varšave. Rokossovskij sa tak musel (pravdepodobne na príkaz Stalina) nečinne prizerať ako jednotky SS masakrujú jeho krajanov v meste, v ktorom vyrastal. Sovietsky front sa v tejto oblasti zastavil na niekoľko mesiacov.

V novembri 1944 bol poverený velením 1. bieloruského frontu Georgij Žukov, jemu teraz mala pripadnúť česť dobyť Berlín. Rokossovskij mal veliť 2. bieloruskému frontu, ktorý ho kryl zo severu v oblasti Pomoranska. Tak mal dôvod cítiť sa ukrivdený. Tento príkaz však nariadil osobne Stalin.

24. júna 1945 bolo z poverenia Stalina Rokossovskému a Žukovovi udelené velenie prehliadky na Červenom námestí v Moskve. Od júna 1945 do októbra 1949 velil Severnej skupine vojsk rozmiestnenej v Poľsku. [3]

V roku 1949 sa poľský prezident Bolesław Bierut obrátil na Stalina, s žiadosťou, aby Rokossovský mohol opustiť Sovietsku armádu, a stať sa ministrom obrany Poľska. V rokoch 1949 až 1956 vykonal Konstatin Rokossovský veľa práce pri reorganizácii, zvýšení jej bojeschopnosti a obranyschopnosti Poľskej ľudovej armády. Napriek tomu, že mal zo začiatku problémy s komunikáciou v Poľskom jazyku po dlhej dobe pobytu v ZSSR, bol členom poľského Politbyra a prvým námestníkom miniterského predsedu Poľska. Po smrti Stalina a Boleslava Beruta sa vzťahy Poľska a ZSSR zmenili. Vzrastali protisovietske nálady, a tak Rokossovskij požiadal poľskú vládu o uvoľnenie zo všetkých postov.

V rokoch 1956 - 1957 a 1958 - 1962 zástupca ministra obrany ZSSR, ktorým bol vtedy G. K. Žukov. V roku 1962, keď odmietol vo svojich spomienkach nadbiehať Chruščovovi bol pozbavený funkcie zástupcu ministra obrany, ktorý bol v tej dobe takisto odvolaný. Následne od apríla 1962 pôsobil ako generálny inšpektor Skupiny inšpektorov ministerstva obrany ZSSR. V rokoch 1956 - 1968 pôsobil ako kandidát členstva do CK KPSS, Pôsobil tiež ako člen Najvyššieho sovietu ZSSR 2. a 5.-7. zvolania.[1]

Deň pred smrťou dopísal svoju knihu memoárov: Vojenský dlh (1968). Pochovaný pri kremeľskej stene na Červenom námestí.