Zdeněk Svěrák

Narodil sa do rodiny Františka Svěráka,[1] pracovníka v rozvodných energetických závodoch na pražskom Bohdalci,[2] a jeho manželky Růženy[3] rodenej Synkovej.[4] Otec sa vyučil za zámočníka a elektrikára,[5] ale vypracoval sa až na vedúceho rozvodne, a to aj napriek tomu, že nebol inžinierom. Dokázal si napríklad sám zostrojiť televízor. Růžena Svěráková bola celý život v domácnosti a jej manžel si zakladal na tom, že dokáže zarobiť toľko finančných prostriedkov, aby jeho manželka mohla zostať doma a starať sa o výchovu ich detí.[1]

Dom na Bohdalci, v ktorom Svěrákovi bývali

Manželia Svěrákovi sa brali v roku 1929 a nastávajúca bola v tej dobe už tehotná. Dieťa sa narodilo ešte v tom istom roku a dostalo meno Zdeněk.[6] V piatich rokoch (roku 1934) ale Zdeněk stupil na hrdzavý klinec a následne zomrel na sepsu.[7] Rodičia stratu ťažko niesli a matka sa zo žiaľu pokúsila i o samovraždu, ale vypumpovali jej žalúdok, čím ju zachránili.[6] Druhé dieťa sa manželom Svěrákovým narodilo v marci 1936 a dostalo tiež meno Zdeněk.[8] Rodičia sa o svojho druhého syna po prežitej skúsenosti s prvým dieťaťom veľmi báli a úzkostlivo dbali, aby sa mu niečo nestalo.[8] Neskôr sa im ešte narodilo tretie dieťa, dcéra Božena, ktorá sa potom v dospelosti živila ako predavačka v potravinách a neskôr sa odsťahovala za Prahu, kde sa stará o svoju domácnosť.[7][9]

Podobizeň staršieho brata rovnakého mena, Zdeňka Svěráka (1929 – 1934), na rodinnom hrobe na Vršovickom cintoríne

Pred druhou svetovou vojnou a na jej začiatku bývala rodina Svěrákových na pražskom Bohdalci,[10] v služobnom byte. Jednému z Nemcov sa však byt Svěrákových páčil a mal oň záujem. Označil preto Zdeňkovho otca za nespoľahlivého.[p 1] V roku 1942 ho tak prepustili zo zamestnania a spolu s tým musel vrátiť užívaný služobný byt. Celá rodina sa preto odsťahovala do otcovho rodiska, do Kopidlna.[11] Po vojne (v roku 1945) sa vrátili späť do Prahy na Bohdalec.[1]

V detstve sa chcel stať vodičom pekárenského autá, neskôr prezidentom, alebo sprievodcom.[p 2] Podľa rád z časopisu Rádce z Předmostí skúšal v mladosti chovať holuby a včely, ale nie s p príliš veľkým úspechom.[13]

Keď začal na Bohdalci chodiť do základnej školy, sedel hneď od prvej triedy v lavici so svojím kamarátom a neskorším kolegom z divadla Bořivojom Pencom.[14] Je tak jeho najstarším kamarátom.[15] Spolu neskôr hrali aj bábkové divadlo.[16]

V mladosti sa tiež učil hrať na hudobné nástroje. Najprv na husle a potom na akordeón,[7] ale veľmi mu to neišlo.[17] Od mladosti tiež rád čítal. Prvá knižka, ktorú si požičal a prečítal, bola Zvířátka a Petrovští.[18] Doma mali zviazané celé dielo Aloisa Jiráska, doplnené farebnými ilustráciami Adolfa Kašpara. Z neho rodičom nahlas predčítal a asi tam sa, podľa jeho vlastných slov, zrodila jeho túžba niečo prednášať pred publikom.[12] K jeho ďalším obľúbeným autorom patril Karel Čapek a Jan Neruda[19], alebo Fráňa Šrámek, ktorého verš "Rozlomíš chleba, podáš ženě půl" z básne Splav si dal aj na svoje svadobné oznámenie.[12]

Budova gymnázia, do ktorého Svěrák chodil

Po absolvovaní základnej školy pokračoval ďalej na gymnáziu Kodanskej ulici, ale pred maturitou bola jeho trieda premiestnená na iné gymnázium,[20] ktoré sa vtedy volalo Stalinovo[21] (dnes gymnázium Voděradská),[22][23] zatiaľ čo Penc išiel na učňovku.[p 3][15] Na gymnázium o rok nižšie chodil tiež budúci režisér Jiří Menzel.[21] Tunajším Svěrákovým spolužiakom mal byť aj istý Oliverius. K štúdiu ale nenastúpil a spolužiaci ho tak nikdy nepoznali. Táto postava neznámeho študenta bola následne predobrazom žiaka Hliníka z filmu Marečku, podejte mi pero![25] Na gymnáziu začal písať prvé humorné poviedky, ktorými bavil svojich spolužiakov,[26] lebo zistil, že mu robí radosť, keď sa ľudia smejú.[27] Aby ale sám nebol spolužiakom a kamarátom pre smiech, uvádzal svoje diela pod pseudonymom "Tornillo",[28] čo je španielsky "skrutka".[p 4][30] ("špa. tornillo de banco" potom znamená "zverák"). Pokúšal sa však aj o poéziu.[31] Jedna zprvých básní sa volala Pětačtyřicet minut v husí kůži a popisovala Svěrákovho učiteľa matematiky a deskriptívnej geometrie, ktorého vyučovacie hodiny prebiehali v permanentnom strachu.[32]

Svěrákov otec chcel mať zo svojho syna elektroinžiniera. Zdeněk sa však rozhodol inak.[26] Videl sa v Aloisovi Jiráskovi a vo svojom učiteľovi zo všeobecnej školy Václavovi Mejstříkovi,[p 5] ktorí obaja počas dopoludnia učili v škole a poobede písali knihy.[34][35] Chcel sa teda stať spisovateľom, ale pretože žiadna škola pre tento odbor nebola,[26] začal v roku 1954[2] študovať na Vysokej škole pedagogickej|[p 6] odbor český jazyk a literatúra,[37] aby sa – podľa svojich slov – jednak naučil pravopis a jednak dozvedel, čo už napísali iní.[2] Počas vysokoškolských štúdií vydával so spolužiakom Miloňom Čepelkom školský časopis "Hříbě" do ktorého im básňami nazvanými Vandrácké zpěvy prispieval aj ich starší spolužiak – študent matematiky a fyziky – Ladislav Smoljak. Ten tiež režíroval študentský ochotnícky súbor nazvaný "Dramatický soubor vysoké školy pedagogické", v ktorom Svěrák s Čepelkom hrali.[38] Na prijímacich skúškach pri vstupe do krúžku recitoval Nerudovu báseň Balada rajská.[39] Prvá rola, v ktorej Svěrák hral, bol druhý mladík v dráme Federica García Lorcu Fantastická sevcová.[38] Na škole tiež Zdeněk spoznal svoju budúcu manželku Boženu Němečkovú[2] (* 1936),[40] s ktorou v roku 1958 po dokončení štúdií odišiel učiť do západných Čiech na Žatecko[p 7][5] a o rok neskôr mali svadbu.

Žatecké gymnázium, na ktorom Svěrák učil

Najprv rok učil na základnej škole v Měcholupoch,[p 8] kde tiež založil ochotnícky spolok a sám ho režíroval. Uviedli napríklad Čiernu vlajku od Františka Pavlíčka.[38] Potom ale prešiel do Žatca na základnú školu v Komenského aleji a následne na gymnázium v tom istom meste.[42] V ním začatej práci v Měcholupoch pokračovala jeho manželka Božena.[43] Začiatkom februára 1961 sa manželom Svěrákovým v Prahe narodilo prvé dieťa, dcéra Hanka (vydatá Jelínková).[44]

Svěrák síce pochádzal z antikomunistickej rodiny, ale ovplyvnený vyučujúcimi z vysokej školy o ktorých si myslel, že ako univerzitní profesori musia mať prehľad a pravdu, vstúpil roku 1961 do Komunistickej strany Československa (KSČ).[45] K vstupu ho presviedčali tiež kolegovia v zborovni v škole, ktorých si vážil, a ktorí už členmi KSČ boli.[p 9] Domnieval, sa že čím bude v strane viac dobrých ľudí, tým ľahšie ju bude možné posunúť k lepšiemu.[45]

Písal tiež texty k piesňam. Najprv textoval nápevy svojho vzdialeného strýka Antonína Ulricha, ktorý hral v Symfonickom orchestri hlavného mesta Prahy FOK a i vo svojom vlastnom sláčikovom orchestri.[46] Pre neho napísal text napríklad k piesňam Mám ráda hajnýho, Kapesníčky alebo Málokdy se vydaří takhle pěkné předjaří. Pretože sa však Svěrákovi tieto texty zdali nehodné jeho mladosti, podpisoval ich radšej pseudonymom Emil Synek.[47] Ten vznikol zložením krstného mena jeho svokra (Emil Němeček) a dievčenského priezvisko svojej matky (Ružena Synková).[4] Nevedel však, že osobnosť s takým menom už existovala.[47] Bol ním český dramatik, spisovateľ a novinár, ktorý však pred druhou svetovou vojnou emigroval do zahraničia.[48] Napriek tomu si svoj pseudonym už nechal.[47]

Učiteľská práca v škole ho však príliš neuspokojovala. Chcel totiž učiť a písať, ale namiesto toho sa mu na pracovnom stole hromadili diktáty a slohové práce, ktoré musel opravovať.[49] A hoci napísal niekoľko poviedok,[50] nezostávalo mu na písanie toľko času, koľko by si predstavoval.[49] Zareagoval preto na ponuku a zúčastnil sa konkurzu do armádnej redakcie Československého rozhlasu.[37][51] Uspel a do rozhlasu nastúpil v júli 1962. Už o rok skôr sa členom tej istej rozhlasovej redakcie stal jeho priateľ a spolužiak Miloň Čepelka. Prvou reláciou, ktorú Svěrák v rozhlase pripravoval, bola ranná päťminútovka zameraná na literatúru,[52] reportoval ale aj o ozbrojených silách Československej ľudovej armády (ČSLA) v Prahe,[53] o vystúpení armádnych športovcov na spartakiáde v júli 1965,[52] do ktorého vhodného priblíženie poslucháčom ho zasväcoval športový komentátor Stanislav Sigmund, alebo o juhoslovanských partizánoch.[53] Z tejto doby tiež pochádzajú jeho tri nedeľné rozhlasové rozprávky. Prvá sa volala Tri autá,[28] a Československý rozhlas ju v roku 1963 nahral napríklad s Eduardom Kohútom, Ljubou Hermanovou, Ladislavom Trojanom alebo Rudolfom Deyl mladším.[54] Druhá rozprávka Tiché šlapací království pochádzala z roku 1964[p 10][28][57] a v poslednej, nazvanej Krápník a Františka,[28] nahranej v roku 1965 (prvá stereofónne nahraná hra na území Európy,[57] vystupovali napr. Josef Kemr, Ilja Racek, Jaroslav Satoranský alebo Jana Drbohlavová.[58]

V tej dobe bol Svěrák už druhýkrát otcom, keď sa jeho manželke na začiatku februára roku 1965 v Žatci narodil syn Jan.[59]

Do rozhlasového vysielania začal postupne spolu skolegom Jiřím Šebánkom a jazzmanom Karlom Velebným pripravovať priame prenosy z imaginárnej nealkoholickej vinárne U Pavouka.[60] Prvé vysielanie sa uskutočnilo v pondelok 6. decembra 1965 a bolo súčasťou pravidelného cyklu Večer pro nedeli. Neskôr sa relácia osamostatnila a vysielala sa raz za mesiac[52] na stanici Praha.[61] Niektorí poslucháči nereálnosť celého programu ani nespoznali a zháňali sa – ako napríklad Jan Werich – po adrese vinárne.[60] V relácii sa tiež prvýkrát objavila postava Járy Cimrmana. Stalo sa tak 16. septembra 1966 a predstavený bol ako vodič parného valca v národnom podniku Stavby silnic a železnic v Hradci Králové, ktorý čoby amatérsky sochár[52] v nafukovacej hale vinárne U pavouka vystavuje vytvorené naivné exponáty, teda predmety, ktoré zrazil svojím parným valcom. Výstava však vtedy skončila fiaskom, lebo z haly uchádzal vzduch.[62]

Vila v pražskej Dykovej ulici 14

O mesiac a pol neskôr (29. októbra) sa vo vile vo vtedajšej Hviezdoslavovej[63] (od roku 1990 Dykovej)[64] ulici na pražských Vinohradoch, v dome číslo 14,[65] ktorý patril rozhlasu, konala prvá schôdzka Společnosti pro rehabilitaci osobnosti a díla Járy Cimrmana,[p 11] na ktorej sa rozhodlo o založení Divadla Járy Cimrmana. Zúčastnili sa jej okrem Svěráka tiež Jiří Šebánek, Miloň Čepelka a Ladislav Smoljak.[p 12] V predvečer Štedrého dňa, teda 23. decembra, zaznela vo vysielaní z vinárne U pavouka správa, že Evžen Hodvábny[p 13] našiel pri budovaní krbu vo svojej chate v pojizerskej obci Liptákov kovanú truhlu, ktorá však bola pri pokusu o jej otvorenia, ktoré vykonal pyrotechnik Šťáhlavský, zničená výbuchom a jej obsah rozmetaný.[51] V nasledujúcich rokoch tak dochádzalo k objavovaniu a obnovovaniu výbuchom zničeného materiálu, ktorého autorom bol dovtedy neznámy český velikán a všeumelec Jára Cimrman.[67] Pre rozjazd divadla sa rozhodli jeho zakladajúci členovia spísať každý svoju vlastnú jednoaktovú hru. Svěrák napísal drámu Akt.[p 14] To malo byť uvedené v rámci jedného predstavenia spolu so Šebánkovou Domácí zabijačkou. Lenže Akt už mal Svěrák hotový, ale Šebánkovo dielo ešte stále nebolo dokončené a termín 19. jún 1967, na kedy bolo dohodnuté predvádzacie predstavenie pre úradníkov, ktorí mali divadlo administratívne zaštítiť, sa blížil.[70] Preto sa divadelníci rozhodli nečakať na dokončenie Domácí zabíjačky a predstavenie doplnili seminárom s prednáškami o živote a diele Járy Cimrmana.[68] Premiéra prvej hry Divadla Járy Cimrmana sa konala 4. októbra 1967 v pražskej Malostranskej besede.[71] Drámu kritika prijala vľúdne a pochvalne.[72] V rovnakých priestoroch mala 8. novembra 1967 premiéru hra Vyšetřování ztráty třídní knihy[73] a 7. februára 1968 tiež Domácí zabíjačka.[74]

Jaroslav Uhlíř, Svěrákov spolupracovník od roku 1967

V armádnej redakcii Československého rozhlasu stretol Svěrák tiež hudobníka Jaroslava Uhlířa, ktorý tam prišiel na pozvanie ako víťaz Armádnej súťaže umeleckej tvorivosti (ASUT). Uhlíř najprv spolupracoval s Miloňom Čepelkom, ktorý písal texty piesní a Uhlíř knim tvoril nápev.[75] Ich tvorbu Svěrák poznal z rozhlasového programu "Polní pošta".[76] Počas roka 1967 ale oslovil Uhlířa aj Svěrák s otázkou, či by nechcel napísať piesne do detskej relácie Pionýrská jitřenka[77] a zhudobniť tiež jeho text. Uhlíř nič nenamietal a začal pracovať na Svěrákovom texte "Strašidýlko Emílek". Výsledok sa Svěrákovi pozdával, a tak ich spolupráca pokračovala ďalej.[78] V roku 1968 sa Svěrák prvýkrát objavil vo filme. Bola to rola prokurátora v snímke Zločin v šantánu režiséra Jiřího Menzela.[50]

V divadle však začalo medzi Šebánkom a Smoljakom dochádzať k umeleckým i osobným sporom, ktoré vyústili v Šebánkov odchod z divadla. Pri ňom z repertoáru divadla stiahol svoju hru, ktorá sa tak dočkala iba 34 repríz.[79]

Počas noci z 20. na 21. augusta 1968 napadli Československo armády piatich štátov (Sovietskeho zväzu, Poľska, Maďarska, Bulharsko a Východného Nemecka),[80] ktoré ukončili spoločenské uvoľnenie konca šesťdesiatych rokov pomenované, Pražskú jar.[81] V dobe príchodu armád Svěrák vysielal v rozhlase a s ohľadom na vtedajšie vyťaženie nemal čas sa holiť. Brada mu postupne narástla, a keď sa po asi desiatich dňoch na seba v zrkadle pozrel, zistil, že mu brada pristane, a preto sľúbil, že sa neoholí do tej doby, než okupačné vojská odídu.[p 15][83] Keďže však vo filmoch hrával oholený, fanúšikovia ho na uliciach zvyčajne nepoznávali.[83] Na základe rozladenia zo augustovej invázie cudzích armád vystúpil v roku 1969 z komunistickej strany a opustil tiež miesto v Československom rozhlase.[45] Pred tým, než z rozhlasu odišiel, vytvoril s Miloňom Čepelkom do relácie Meteor niekoľko dielov seriálu Šest na bidýlku, ktorý parodoval hudobné hitparády.[57] Naposledy sa vo vysielaní objavili 28. novembra toho roku.[p 16][84] Od tej doby sa venoval slobodnému povolaniu.[5]

Dňa 17. apríla 1969 mala premiéru prvá hra s cimrmanovskou tématikou, ktorú Svěrák napísal spoločne so Smoljakom.[85] Volala sa Hospoda Na mýtince[86] a stala sa neskôr najhranejším titulom divadla.[p 17][87] Vtom istom roku sa Svěrák tiež opätovne objavil vo filme, a síce v epizódnej úlohe funkcionára Ústrednej rady odborov v Menzelovom filme Skřivánci na niti.[88] Literárnou predlohou pre film bola poviedková kniha Bohumila Hrabala Inzerát na dům, ve kterém už nechci bydlet, vydaná roku 1965.[89]

Budova Malostranskej besedy, v ktorej Divadlo Járy Cimrmana začínalo

V polovici mája roku 1970 mala v Divadle Járy Cimrmana premiéru hra Vražda v salonním coupé, ktorú Svěrákom napísal s Ladislavom Smoljakom.[84] Malostranskú besedu, kde vtedy divadlo hralo, navštívil dramaturg barrandovských filmových ateliérov Sergej Machonin a ponúkol Svěrákovi so Smoljakom, aby napísali filmový scenár s cimrmanovskou tematikou. Obaja spolu napísali Sedm zásad inspektora Trachty, lenže vzniknuté dielo barrandovských pracovníkov príliš nezaujalo, a film sa tak nenakrútil. Dôvodom nerealizácie filmu bolo aj to, že ho mal režírovať Jiří Menzel, ktorý bol v tej dobe v nemilosti režimu hlavne kvôli filmu Skřivánci na niti. Menzelovi mohol nakrúcať až v roku 1974, kedy natočil budovatelský film Kdo hledá zlaté dno.[90] Ale jeho časť sa potom stala základom scenára filmu Rozpuštěný a vypuštěný.[91]

Ako Svěrák, tak Smoljak sa toho istého roku (1970) objavili vo filmoch Pane, vy jste vdova! (réžia Václav Vorlíček), kde hrali role kritikov, a tiež ako strážnici v snímke Lucie a zázraky (réžia Ota Koval).[92] Nasledujúci rok, 24. novembra 1971, mala premiéru ďalšia hra dvojice Svěrák – Smoljak Němý Bobeš, ako posledná v Malostranskej besede.[93] Následne sa divadlo presťahovalo do pražskej Reduty, kde mala 3. mája 1973 premiéru hra Cimrman v říši hudby od tej istej autorskej dvojice.[94] Toho roku Svěrák hral učiteľa vo filme 30 panen a Pythagoras režiséra Pavla Hobla.[92]

Potom čo na konci šesťdesiatych rokov 20. storočia opustil Svěrák Československý rozhlas a vysielanie ním podpísaných piesní nebolo žiaduce, vydával svoju piesňovú tvorbu pod svojím už skôr užívaným pseudonymom Emil Synek.[47] Tak napríklad vznikla roku 1973 pre Jiřího Schelingera pieseň "Holubí dům",[95] ktorá skončila v roku 2000 v ankete Českého rozhlasu nazvanej Hit století na treťom mieste,[96] alebo pre Ivana Mládka piesne Láďa jede lodí, Mravenci v kredenci, Švadlenka Madlenka či Dívka s modrou matrací.[97]

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa Svěrák sa Smoljakom rozhodli napísať film zo súčasnosti, teda bez odkazu na Járu Cimrmana. Tak vznikol ich prvý spoločný filmový scenár Jáchyme, hoď ho do stroje![91] Režisérom filmu bol Oldřich Lipský a jeho premiéra sa uskutočnila roku 1974.[98] Obaja scenáristi si vo filme tiež zahrali.[92] V tom istom roku 17. októbra sa uskutočnila premiéra ďalšej hry Divadla Járy Cimrmana, ktorú napísali Svěrák so Smoljakom, rozprávky Dlouhý, Široký a Krátkozraký.[99]

Chalupa Zdeňka Svěráka v Růžkových Lhoticiach

Ďalší rok napísali Svěrák spoločne so Smoljakom scenáre k dvom filmom, ktoré mali oba premiéru v roku1976. A vo svojich filmoch si opäť aj zahrali.[92] Prvý znich Marečku, podejte mi pero! režíroval Oldřich Lipský,[100] a druhý film Na samotě u lesa, ktorý režíroval Jiří Menzel,[101] opisuje snahu manželov Lavičkových získať rekreačnú chalupu. Takúto stavbu nájdu, ale býva v ňom dedo Komárek, ktorý sľubuje, že predá kravu a že na budúci rok už nezaseje. To však nesplní a budúci rok opäť zaseje.[102] Obdobnú skúsenosť mali aj autori scenára, ktorí vo svojom reálnom živote tiež zháňali rekreačný objekt. Svěrákovci nakoniec chalupu našli pri Melechove a jej majiteľ Josef Lukšíček skutočne Svěrákovým tvrdil, že predá kravu a že na budúci rok už nezaseje, teda presne tak, ako je to zobrazené aj vo filme.[103] Nakoniec si ale Svěrákovi a Smoljak zaobstarali spoločnú chalupu v Růžkových Lhoticiach.[104][105]

V januári 1977 vznikol v okruhu okolo Václava Havla, Petra Uhla a Pavla Kohouta dokument Charta 77, ktorý upozorňoval na skutočnosť, že v Československu, hoci sa k tomu krajina medzinárodnými zmluvami zaviazala, nie sú rešpektované ľudské práva jej občanov.[106] Reakciou na tento akt zo strany vládnucej Komunistickej strany Československa (KSČ) bolo spísanie Provolání československých výborů uměleckých svazů: Za nové tvůrčí činy ve jménu socialismu a míru, neoficiálne označované tiež ako Anticharta, ktorú svojím podpisom podporila väčšina hercov, hudobníkov a ďalších umelcov vystupujúcich v zábavných programoch.[107] Herci Divadla Járy Cimrmana pôvodne tento dokument podpísať neplánovali, ale v Redute oslovil Ladislava Smoljaka režisér, ktorý dokument nepodpísal a vládnuca strana mu preto zakázala kultúrnu činnosť, a tvrdil, že Anticharta je spôsob ako zlikvidovať verejnú kultúrnu činnosť. Kto totiž podľa neho dokument nepodpíše, nebude už môcť ďalej vystupovať. Členovia divadelného súboru sa o celej veci poradili a rozhodli sa dokument podpísať. Zoznamy podpísaných zverejňovalo Rudé právo. Zmienka o Svěrákovom a Čepelkovom podpise Anticharty sa v novinách ešte objavili, ale Smoljak podpísal dokument až po uzávierke periodika a zmienka o jeho podpísaní sa tak už do novín nedostala.[108] Za svoj podpis pod Antichartou sa po nežnej revolúcii Svěrák verejne ospravedlnil.[109]

Na rade svojich diel spolupracoval Svěrák s Ladislavom Smoljakom

Od roku 1977 pracoval Svěrák ako scenárista v barrandovských filmových štúdiach.[5] Toho roku napísal scenár k filmovej rozprávke Ať žijí duchové!,[92] ktorú režíroval Oldřich Lipský.[110] V tom istom roku mala 20. apríla premiéru už šiesta spoločná divadelná hra Svěráka a Smoljaka, a to Posel z Liptákova, ktorá sa uskutočnila v pražskom divadle v Braníku.[p 18][114] V spolupráci s Jaroslavom Uhlířom pripravil Zdeněk Svěrák predstavenie pre deti nazvané Všechno máme schovaný. Hralo sa v divadielku Albatros a okrem oboch autorov v ňom účinkovala aj subreta karlínského Hudebního divadla Libuše Cincibusová, ktorú neskôr vystriedala Pavlína Filipovská.[115] Následne Divadlo ABC požiadalo Svěráka, aby s Ladislavom Smoljakom pripravili predstavenie pre deti. Tí vytvorili predstavenie Hrachová polévka z pytlíku, ktorého obsah sa inšpiroval osudom Dalibora z Jiráskových Starých pověstí českých spolu s operou od Bedřicha Smetanu. V predstavení účinkovali okrem autorov aj Jaroslav Uhlíř a Pavlína Filipovská.[115] Premiéra tejto rozprávkovej komedie bola 7. decembra 1977,[116] ale z repertoáru bola stiahnutá už po tridsiatich reprízach.[115]

Roku 1978 režíroval Ladislav Smoljak film Kulový blesk, ku ktorému napísal scenár spolu so Svěrákom a obaja v ňom aj hrali. V roku 1979 hral Svěrák v dvoch filmoch. Věra Plívová-Šimková mu v Brontosaurovi dala rolu Bobra a Věra Chytilová vo filme Kalamita postavu učiteľa.[92]

Ladislav Smoljak v roku 1980 režíroval film Vrchní, prchni! ku kterému napísal scenár Zdeněk Svěrák. Obaja vo filme aj hrali.[92] Inšpiráciou pre scenár bola Svěrákovi jeho vlastná skúsenosť keď si ho – oblečeného v tmavom obleku s motýlikom – niekoľko hostí reštaurácie v susedstve pražskej Malostranskej besedy pomýlilo so skutočným vrchným a chceli mu platiť svoju útratu. Svěrák im ich omyl vysvetlil a peniaze neprijal. Spolu potom pre režiséra Zdeňka Podskalského napísala scenár hudobnej komédie Trhák a tiež v nej účinkovali.[92][117]

V roku 1981 stvárnil vo filme Jako zajíci postavu otecka a vo filme V podstatě jsme normální hral vedúceho školenia.[92] Nasledujúci rok sa mih l v úlohe vedca vo filme Srdečný pozdrav ze zeměkoule.[92] Počas letných prázdnin v roku 1983 sa Divadlo Járy Cimrmana presťahovalo do Divadla Solidarita v Prahe 10. O presune zBraníka a prvých mesiacoch v novom pôsobisku hovorí film Nejistá sezóna[118] natočený ale až v roku 1987 podľa spoločného scenára Svěráka a Smoljaka. Obaja si v ňom aj zahrali. Svěrák ešte účinkoval v roku 1983 vo filme Slavnosti sněženek v roli vodiča trabanta.[119]

Ešte pred natočením filmu Nejistá sezóna napísal Svěrák v roku 1983 scenár k rozprávke Tři veteráni a spolu so Smoljakom aj k filmu Jára Cimrman ležící, spící. V oboch filmoch Svěrák aj hral – v rozprávke ministra a vo filme Jára Cimrman ležící, spící Járu Cimrmana.[119] Toho roku musela byť z rozhodnutia socialistických úradov stiahnutá z repertoáru Divadla Járy Cimrmana hra Lijavec. Derniéra sa uskutočnila 23. októbra 1983 v brnianskej Redute.[120]

V 80. rokoch hral Svěrák vo filmoch režiséra Vít Olmera

V roku 1984 hral Svěrák docenta Zajíca vo filme Jak básníci přicházejí o iluze (réžia Dušan Klein)[121] a spolu s Ladislavom Smoljakom napísali scenár filmu Rozpuštěný a vypuštěný.[119] Pred jeho natáčaním pravdaže došlo medzi oboma scenáristami k sporu. Námet filmu totiž vychádza z hry Divadla Járy Cimrmana Vražda v salónním coupé. V nej hlavnú postavu, inšpektora Trachtu, alternovali Svěrák so Smoljakom a v postave Hlaváčka sa striedali Miloň Čepelka a Petr Brukner. Herci očakávali, že sa v rovnakých úlohách objavia i vo filme. Smoljak, ktorý film režíroval, však obsadil tieto postavy profesionálnymi hercami. Keď teda Svěrák nehrál Trachtu (hral ho Jiří Zahajský),[122] prisľúbil mu Smoljak rolu hájnika. Toho však nakoniec hral Rudolf Hrušínský a Svěráka presunul do role priemyslového básnika Jelínka. Svěrák síce túto rolu nakoniec vzal, ale rozhodol sa, že sa naučí hrať, aby ho i Smoljak považoval za profesionála. Prijal preto ponuku režiséra Víta Olmera na hlavnú postavu vo filme Co je vám, doktore? (z roku 1984).[123] O Smoljakovom uznaní jeho hereckých kvalít sa Svěrák sprostredkovane dozvedel až po druhom Olmerovom filme, v ktorom hral, Jako jed natočenom v roku 1985.[124]

Toho roku mala premiéru divadelná hra Dobytí severního pólu Čechem Karlem Němcem, ktorú opäť spoločne napísali Svěrák so Smoljakom. Jej premiéra bola v Brne 17. októbra 1985 a až o osem dní neskôr v Prahe.[125]

V roku 1985 napísal Svěrák scenár k filmu Vesničko má středisková.[119] Impulzom k nemu bola účtovná chyba vo filmových ateliérech Barrandov, kedy pri príprave na blížiacu sa revíziu v oddelení scenárov zistili, že Svěrákovi a Smoljakovi pred časom vyplatili finančnú odmenu za dodaný námet k filmu dvakrát. Peniaze už nebolo možné vrátiť a barrandovský dramaturg Karel Cop preto zvoli iné riešenie spočívajúce v napísané nového námetu,[p 19] ktorý sa nikdy nenatočí a založí sa do archívu, čím bude všetko v poriadku. Požadovaný príbeh sa však musel odohrávať na dedine. Ale keď námet vznikol, prišiel Karel Cop s nápadom, že by z textu mohla vzniknúť poviedka. Neskôr Svěrák cestou na zájazdové predstavenie s Divadlom Járy Cimrmana čítal svoj výtvor filmovému režisérovi Jiřímu Menzelovi, ktorý v divadle tiež hral. Tomu sa tak zapáčil, že ho požiadal o vytvorenie filmového scénára.[126] Nakrútený film, v ktorom si rolu maliara Rybu zahral Svěrák, sa divákom zapáčil a bol nominovaný na Oscara za najlepší neanglicky hovorený film roku 1985.[127][128] Čitatelia internetového portálu Novinky.cz ho navyše v roku 2007 v ankete vyhlásili za najlepšiu českú filmovú komédiui.[129]

V roku 1987 si dali Svěrák s Uhlířeom sľub, že každý rok vytvoria minimálne osem pesničiek, ktoré sa potom budú na Štedrý deň ysielať v televíznom programe Hodina zpěvu.[130] V ňom pravidelne vystupuje a pesničky spieva detský zbor Sedmihlásek Praha.[131][132] Režisérom je Viktor Polesný, ktorý režijne spracováva i jednotlivé videoklipy stvárňujúce piesne tejto umeleckej dvojice.[p 20][134] Rad nimi vytvorených piesní zľudovel, ale v rádiách sa k roku 2009 hrali len tri skladby, a síce „Severní vítr“, „Holubí dům“ a „Není nutno“.[135] Z vytvorených piesní má ale Svěrák najradšej „Semišku“.[136]

Roku 1987 napísal Svěrák pre televízny Večerníček scenár trinásťdielneho seriálu Radovanovy radovánky.[119] Začiatkom apríla 1987 zomrel herec Diivadla Járy Cimrmana Jaroslav Vozáb a pred odjazdom na jeho pohreb do Velvar sa členovia divadla dozvedeli, že v českobudějovickej nemocnici leží ich kolega Jan Kašpar, ktorý si pádom zo stromu spôsobil zranenie chrbtice vedúce k ochrnutiu dolných končatín. S ohľadom na Kašparovo zranenie sa v nasledujúcich hrách začali objavovať postavy ktoré počas predstavenia sedia a divák tak nepozná, že jej predstaviteľ nemôže chodiť.[137]

V polovici roku 1989 vznikla petícia Několik vět. Tu Svěrák so Smoljakom podpísali a podporili tak výzvu za prepustenie väzneného Václava Havla.[108] V novembri 1989 sa Svěrák aktívne zúčastnil nežnej revolúcie počas ktorej napríklad navštívil študentov libereckej Vysokej školy strojníckej a textilnej (od začiatku roku 1995 Technická univerzita v Liberci),[138] s ktorými diskutoval o prebiehajúcich spoločenských zmenách a predstavil im tiež názor Járu Cimrmana na kontrarevolúciu.[139]

V polovici mája 1990 mala premiéru jedenásta hra Divadla Járy Cimrmana z pera dvojice Svěrák – Smoljak nazvaná Blaník.[140] Nasledujúci rok (1991) mal premiéru film Obecná škola, teda prvý spoločný film Zdeňka Svěráka a jeho syna Jana. Podnetom k scenáru filmu bolo vyprávanie školských príhod účastníkmi dotočnej k filmu Víta Olmera Jako jed, ktorá sa konala v košickom hoteli Slovan. Následne Olmer Svěráka vyzval, nech z príbehov spíše film o detstve a škole. Scenár vznikol a Svěrák pri jeho písaní použil nielen svoje zážitky, ale aj spomienky Ota Kopřivu, kameramana snímku Jako jed.[p 21] S Vítom Olmerom, ktorý mal film režírovať, už Svěrák vyberal pre jednotlivé postavy vhodných hercov, ale zrazu sa dozvedel, že Olmer dal prednosť natáčaniu filmu Tankový prapor a o Svěrákov scenár už nemá záujem. V barrandovských ateliéroch tak Svěrákovi navrhli, aby film natočil jeho syn Jan. Ten ale vyštudoval filmový dokument a hraný film dovtedy netočil. Hneď ako však začal syn Jan film natáčať, bol Zdeněk Svěrák s kvalitou natáčaného diela spokojný a stratil obavy o jeho výsledok.[6] Film potom získal aj nomináciu na Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Toho ale nezískal, pretože hodnotitelia uprednostnili taliansky film Mediterraneo.[142]

Vstup do divadla v Štítneho ulici

V roku 1991 Svěrák opustil zamestnanie scenáristu v Barrandovských ateliéroch a od tej doby je v slobodnom povolaní.[5] Nasledujúci rok sa počas leta presťahovalo Divadlo Járy Cimrmana – tentoraz dobrovoľne, aby bolo bližšie divákom – zo Strašníc na Žižkov do Štítného ulice, lebo výskumy „preukázali“, že Cimrman v tejto ulici kedysi býval.[p 22][144] Prvou premiérou súboru v tejto budove sa 27. marca 1994 stalo predstavenie Záskok o nešťastnej premiére hry Vlasta. Na hry sa spolupodieľali Svěrák so Smoljakom.[145]

Zdeněk Svěrák štartuje jeden z pretekov Běhu pro Paraple (2014)

Roku 1994 spoluzaložil Svěrák s Českou asociáciou paraplegikov Centrum informací a pomoci Paraple, ktoré sídli v Prahe 10.[146] Organizácia pomáha ľuďom, ktorí ochrnuli následkom poškodenia miechy vplyvom úrazu, alebo vinou onemocnenia počas ich života. Venuje sa i rodinám postižených v snahe o prekonanie tejto životnej situácie.[147] Pre podporu zhromažďovania potrebných finančných prostriedkov na pomoc takto postihnutým organizuje už od roku 1994 Zdeněk Svěrák Dobročinnou akademii, ktorú v priamom prenosom vysiela Český rozhlas i Česká televize. Počas nej na javisku vystupujú umelci a diváci majú možnosť prisľúbiť zaslanie finančných prostriedkov na účet Centra Paraple (a potom čiastku poslať), alebo centrum podporiť zaslaním darcovskej SMS.[148] Okrem akadémie organizuje Svěrák pre Centrum Paraple od roku 2000 benefičnú akciu „Běh pro Paraple“ v ktorej v behu či v jazde na kolobežkách na stometrovej trati spolu zápolia rodiče a deti. Akcie sa zúčastnia i verejne známe osobnosti.[149]

V roku 1994 mal premiéru Akumulátor 1, teda druhý film ku ktorému napísal Zdeněk Svěrák scenár a režíroval jeho syn Jan. Zdeněk Svěrák si vo filme i zahral.[150] 21. augusta nasledujúceho roku začal Jan Svěrák v strašnickom krematóriu natáčať film Kolja.[151] I k nemu napísal scenár Zdeněk Svěrák, ktorý vo filme hral hlavnú úlohu. Film mal premiéru 15. mája 1996 v pražskom kine Blaník[152] a postupne získal šesť Českých levov[153] a v USA Zlatý glóbus[153] i Oscara.[154]

V polovici novembra 1997 mala premiéru ďalšia spoločná hra Svěráka a Smoljaka, Švestka.[145] Posledný deň toho roku odohralo Divadlo Járy Cimrmana dve predstavenia hry Záskok na doskách pražského Národního divadla. Ich výťažok bol určený na konto Centra Paraple a nadácie Respin pomáhajúcej deťom pri hipoterapii.[155] Počas hudobného festivalu Pražská jar vystúpil 27. mája 1998 Svěrák spolu s ďalšími hercami Divadla Járy Cimrmana s predstavením Cimrman v říši hudby v Dvořákovej sieni pražského Rudolfina.[94] Od toho roku sa začal v televízii vysielať aj diktát, kedy Zdeněk Svěrák diktuje text, ktorý si televízni diváci zapisujú a následne si môžu gramatickú správnosť zapísaného textu skontrolovať. Na tento program, inšpirovaný podobným francúzskym projektom, upozornil českých autorov herec Jan Vala.[156]

Svěrákov syn Jan natočil šesť filmov podľa scenárov svojho otca

Na začiatku 21. storočia mal premiéru film Tmavomodrý svět. S písaním jeho scenára začal Zdeněk Svěrák už krátko po natočení filmu Kolja, teda na prelome rokov 1996 a 1997.[157] Film ma byť pôvodne natočený v angličtine,[158] aby sa ľahšie dostal do zahraničných kín,[159] ale nakoniec od tejto predstavy jeho režisér Jan Svěrák upustil, protože sa do angličtiny český humor a poetika ťažko prekladajú.[158] Film mal premiéru v polovici mája 2001 v pražskom kine Světozor[160] a boli s ním spojené veľké očakávania na zisk Oscara.[161] Toho pravdaže nezískal[162] a nepotvrdil ani rolu najväčšieho favorita Českých levov za rok 2001.[163]

V nasledujúcom roku (2002) sa v Divadle Járy Cimrmana konala premiéra hry Svěráka a Smoljaka.Afrika[164] Na ňu o šesť rokov neskôr nadviazala posledná hra tohto súboru České nebe, ktorej premiéra bola 28. októbra 2008.[165]

V tom čse mal už Svěrák za sebou prípravu scenára pre film Vratné lahve, ktorý musel na želanie svojho syna niekoľko razy prepracovať.[166] Časť práce na scenári je zachytená v dokumentárnom filme Tatínek, ktorý o svojom otci Jan Svěrák v spolupráci s dokumentaristom Martinom Dostálom v roku 2004 natočil.[167] V snímke je zdokumentovaný život Zdeňka Svěráka od jeho narodenia, detstvo, školské roky, spolupráca s Ladislavem Smoljakom i ich vzájomné spory až po písanie zmieneného scenára.[168] Film Vratné lahve sa ale nakoniec natáčať začal a premiéru mal 7. marca 2007 v pražskom Slovanskom dome.[169] O tri roky neskôr (2010) mal potom premiéru ďalší film Jana Svěráka nazvaný Kuky se vrací o dobrodružstve plyšového medvedíka Kukyho, ktorý sa snaží vrátiť k svojmu pôvodnému majiteľovi, chlapcovi Ondrovi.[170] Zdeněk Svěrák vo filme nahovoril jednu z bábkových rolí.[171]

Toho roku, v nedeľu 6. júna 2010,[172] podľahol rakovine Svěrákov priateľ Ladislav Smoljak.[173] Svoje posledné divadelné predstavenie, hru České nebe, hral desať dní pred smrťou.[174] Divadlo Járy Cimrmana však svoje predstavenie hrá i ďalej. Ich počet sa ale počas mesiaca znížil na dvadsať. V hre Vražda v salonním coupé hrajú postavu policajného praktikanta Hlaváčka dvaja noví herci, ktorých otcovia už v Divadle Járy Cimrmana pôsobia. Sú to syn Miloňa Čepelku Josef, ktorý inak hrá v královohradeckom Klicperovom divadle, a syn Václava Kotka Vojtěch. K tomu v hre Dlouhý, Široký a Krátkozraký v roli Krátkozrakého vystupuje Miroslav Táborský.[14]

Už od päťdesiatych rokov 20. storočia píše Svěrák poviedky, ale až v roku 2008 ich vybral desať, ktoré vydal knižne pod názvom Povídky.[175] Nasledujúceho roku šesť z týchto poviedok nahovoril spolu s herečkami Danielou Kolářovou a Libušou Šafránkovou na CD nazvané Povídky.[176] Zvyšné štyri vydal na CD Horká neděle aneb Vynechané povídky o šesť rokov neskôr (2015).[177] Roku 2011 vyšla ďalšia zbierka poviedok Nové povídky.[178] Na ne v roku 2013 Svěrák nadviazal zbierkou poviedok inšpirovaných svojimi zážitkami z detstva pomenovanou Po strništi bos.[179] O nich pôvodne uvažoval, že budú základom pre filmový scenár.[180] V roku 2015 vyšla Svěrákovi ďalšia kniha nazvaná Filmové příběhy. Obsahuje štyri poviedky. Tri z nich boli podkladom pre scenáre k už natočeným filmom, a síce Obecná škola, Kolja a Vratné lahve. Podľa poslednej mal Jan Svěrák snímku Po strništi bos ešte len natočiť.[181] Zo svojich piesní zostavil niekoľko knižiek pre deti, napríklad Jaké je to asi v Čudu (2003),[182] Když se zamiluje kůň (2004), Mám v hlavě myš Lenku (2006) nebo Když je pěkné počasí (2011).[183]

V roku 2013 hral Zdeněk Svěrák pod vedením Libora Peška v Smetanově síni pražského Obecního domu na koncerte na violončelo

Od roku 2011 je Svěrák jedným z ambasadorov projektu Čtení pomáhá, ktorý sa snaží o podporu detského čítania a súčasne tiež charitatívne pomáha potrebným. Zároveň predsedá odbornej komisi tohto projektu.[184] V roku 2012 vyšli na štyroch CD Svěrákove rozprávky Tři auta, Krápník a Františka a Kolo se zlatými ráfky spoločne sRadovanovými radovánkami.[185] Toho roku slávilo divadlo 45 rokov svojej činnosti a 4. októbra – presne v deň výročia – sa uskutočnilo slávnostné predstavenie hry České nebe, ktoré bolo priamym prenosom prenášané do viac než sedemdesiatich kín v Česku.[186] O rok neskôr sa 13. júla 2013 v rámci hudobného festivalu Prague Proms z podnetu členov Českého národného symfonického orchestra konala v Smetanovej sieni pražského Obecného domu premiéra a súčasne tiež derniéra hry Proso.[187] To divákom predstavilo fragmenty z rovnomennej Cimrmanovej operety, z ktorej si ale – ako je uvedené v seminári Divadla Járy Cimrmana k predstaveniu Hospoda Na mýtince – niektoré hudobné motívy rozobrali skladatelia Johann Strauss či Franz Lehár, a využili ich vo svojich skladbách, ktoré ich preslávili.[188] Predstavenie dirigoval Libor Pešek a zahrali si i niektorí členovia súboru Divadla Járy Cimrmana, Zdeněk Svěrák napríklad na violoncello.[189] Z koncertu pod režijným vedením Jana Svěráka vznikol záznam, který mohli sledovať diváci v 54 českých kinách. Výťažok predstavenia byl určený Centru Paraple.[187]

Na začiatku roku 2013 sa v Česku konali prezidentské voľby v ktorých prezidenta prvý raz priamo volili voliči a nie členovia Parlamentu Českej republiky na spoločnej schôdzi.[190] Pred touto voľbou vyjadril Zdeněk Svěrák podporu Karlovi Schwarzenbergovi[191] a spolu so synom Janom pre jeho kampaň natočili i tri videá v ktorých sa so Schwarzenbergom rozpráva.[192] Schwarzenberg sa síce spoločne s Milošom Zemanom dostal do druhého kola voľby, ale tam prehral.[193] Sám Svěrák o funkcii prezidenta nikdy neuvažoval,[194] hoci sa vo verejných anketách jeho meno tiež objavovalo.[195]

Spolu s Jaroslavom Uhlířom píše Zdeněk Svěrák takzvané minioperky vychádzajúce z rozprávkových príbehov. Vznikly tak minioperky O Budulínkovi, Červená karkulka, O12 měsíčkách či Šípková Růženka.[183] Spojením troch z nich (Šípkovej Růženky, Červenej karkulky a O 12 měsíčkách)[196] pripravil Svěrák filmový scenár pre rozprávku, ktorú natočil pod názvom Tři bratři jeho syn Jan a premiéru mala v lete 2014.[197] Hlavné postavy – trojicu bratov – stvárnili Vojtěch Dyk, Tomáš Klus a Zdeněk Piškula.[198]

V roku sa Svěrák, hoci je netanečník,[199] stal piatym porotcom v siedmom, špeciálnom, diele tanečnej súťaže StarDance …když hvězdy tančí,[200] v siedmej rade programu Českej televízie.[201] Počas vysielania tohto dielu mohli televízni diváci posielať svoje finančné príspevky na Konto Paraple prostredníctvom darcovskej SMS.[199] Špeciálne v deň Svěrákových 80. narodenín (28. marca 2016) uviedli vybrané kiná v Česku i vo svete vyčistenú (remasterovanú) verziu filmu Obecná škola.[202] Na konci apríla 2016 bolo v zámku v Čechách pod Kosířem otvorené Muzeum filmů Zdeňka a Jana Svěrákových v ktorom sú vystavené exponáty viažuce sa k ich spoločným filmom Obecná škola, Kolja, Tmavomodrý svět, Vratné lahve a Tři bratři. Súčasťou expozície je i písací stroj na ktorom Zdeněk Svěrák písal svoje texty.[203] V tom istom roku sa v pražskom Kongresovom centre začal uvádzať muzikál Ať žijí duchové! v réžii Antonína Procházku, ktorý vychádzal z niekdajšieho detského filmového muzikálu so Svěrákovými a Uhlířovými piesňami.[204] Toho roku v auguste začal Jan Svěrák natáčať ďalší film podľa scenára svojho otca nazvaný Po strništi bos.[205] Jeho predpremiéra sa konala 2. augusta 2017 v Slavoniciach, kde sa z veľkej časti film natáčal,[206] a 17. augusta mal premiéru v širokej distribúcii.[207] Zdeněk Svěrák už vo filme hrať nemal, ale nakoniec si v scenári pôvodne napísanú postavu učiteľky prepísal na postavu riaditeľa školy a toho si, na želanie režiséra, sám zahral.[55] Súčasne niektoré z rekvizít filmu obohatili Muzeum filmů Zdeňka a Jana Svěrákových v Čechách pod Kosířem.[208]

Dne 28. októbra 2017 sa v pražskej O2 Arene uskutočnil koncert „Trvalky“, ktorý pripomenul päťdesiat rokov spolupráce Svěráka a Jaroslava Uhlířa. Na koncerte, ktorý moderovali Barbora Poláková a Pavel Liška, zaznelo tridsať ich spoločných piesní a interpretov sprevádza i zbor Sedmihlásek Praha.[209]

Začiatkom roku 2018 sa v Česku uskutočnila druhá priama prezidentská voľba.[210] Svěrák patril k podporovateľom Jiřího Drahoša, jeho syn Jan preferoval Pavla Fischera.[211] Drahoš sa s vtedajším prezidentom Milošom Zemanom dostal do druhého kola voľby, v nej ale Miloš Zeman obhájil svoj mandát.[212]

Dňa 25. októbra 2018 mal pod režijným vedením Radka Balaša v pražskom divadle Broadway premiéru muzikál Trhák, inšpirovaný rovnomenným filmovým muzikálom napísaným Svěrákom a Smoljakom.[213][214]

Obchodný reťazec Bauhaus vo svojej reklame uverejnenej v septembri 2004 na najmenej 211 billboardoch uviedol slovné spojenie „upeč… třeba zeď“. Podľa Svěráka je text inšpirovaný jeho piesňou „Dělání“ z televíznej inscenácie Princové jsou na draka v ktorej je verš „upeč třeba chleba, postav třeba zeď“.[216] Podal preto žalobu na ochranu svojich autorských práv a Krajský súd v Brne mu dal v decembri 2005 za pravdu.[217] Obchodný reťazec sa však proti tomuto rozhodnutiu odvolal s tvrdením, že danú pieseň vôbec nepozná. O spore v septembri 2006 preto rozhodoval Vrchný súd v Olomouci, ktorý opäť dal Svěrákovi za pravdu s tým, že mu má Bauhaus vyplatiť odškodné vo výške 200 tisíc korun českých a navyše na vlastné náklady uverejniť ospravedlnenie v celoštátne vydávanom denníku.[216]

Proti tomuto rozhodnutiu sa Bauhaus dovolal na Najvyšší súd, ktorý obaja predchádzajúce rozsudky v roku 2007 zrušil.[217][218][219] Vo februári 2010 tak o spore znovu rozhodoval Krajský súd v Brne, ktorý opäť dal Svěrákovi za pravdu a znovu nariadil obchodnému reťazcu uhradiť odškodnenie vo výške 200 tisíc korún a v niektorom z celoštátnych denníkov uviesť ospravedlnenie.[219] Proti rozhodnutiu sa Bauhaus odvolal a na začiatku septembra 2010 rozhodol spor Vrchný súd v Olomouci, keď sa priklonil na Svěrákovu stranu a nariadil zaplatenie požadovaného odškodného spolu s uverejnením ospravedlnenia vo veľkosti jednej osminy strany v niektorom z celoštátnych denníkov.[220] Voči rozhodnutiu olomouckého súdu sa síce obchodný reťazec opäť dovolával k Najvyššiemu súdu, ale ten toto dovolanie odmietol a ponechal v platnosti rozhodnutie súdu z Olomouca.[221][222] Vysúdený finančný obnos plánoval Svěrák venovať na konto paraplegikov.[223]

Objekty Centra Paraple, ktorému volebné zoskupenie Hlavu vzhůru poslalo ako ospravedlnenie finančný obnos

Pred mimoriadnymi voľbami do Poslaneckej snemovne konanými v roku 2013 začalo uskupenie Hlavu vzhůru – volební blok vedené Janou Bobošíkovou používať ako svoju hymnu skladbu Tomáša Úlehla v ktorej sa bol rým „Metelesku blesku, pojďme pomoct Česku“.[224] Výraz „Metelesku blesku“ sa objevil vo filme Marečku, podejte mi pero! podľa scenára dvojice Svěrák a Smoljak. Svěrák zvažoval, že sa kvôli tomuto použitiu sloganu obráti na súd. Autor piesne Tomáš Úlehla však tvrdil, že sa spojenie „Metelesku blesku“ používa na Morave ako zaklínadlo.[225] Toto tvrdenie však Svěrákovi pripadalo smiešne.[226] Následne začala Bobošíková tvrdiť, že výraz pochádza zestónčiny. Server iDNES.cz overoval jej tvrdenie v estónsko-českom slovníku, ale neúspešne, a spojenie vo svojej rodnej reči nepoznal ani vtedajší estónsky veľvyslanec v Česku Lembit Uibo.[227] Politické zoskupenie nakoniec prestalo tvrdiť, že je to výraz z moravského nárečia alebo z estónčiny, a ako ospravedlnenie poslalo ešte pred podaním Svěrákovej žaloby na účet Centra Paraple čiestku 30 tisíc korun českých.[228] Svěrák následne žalobu nepodal, lebo ako povedal jeho právny zástupca František Vyskočil, hrozil po voľbách rozpad zoskupenia Hlavu vzhůru a výsledok súdneho procesu by tak bol podľa Vyskočila neistý.[229]

V závere roku 2013 sa na sociálnej sieti Facebook objavila skupina pomenovaná „Znásilnil mě Zdeněk Svěrák“, ktorej členovia tvrdili, že ich Svěrák v dobe kedy chodili do detského zboru Sedmihlásek Praha, sexuálne zneužíval.[230] Vo facebookovej skupine sa objavilo aj vyjadrenie sexuológa Radima Uzla, ktoré však v skutočnosti bolo podľa zistenia časopisu Týden podvrhom. Proti obvineniu podal Svěrák trestné oznámenie na neznámeho pachateľa.[231] V skupina sa však objavil aj príspevok, ktorý založenie skupiny prisudzoval novinárovi Jiřímu X. Doležalovi. V príspevku bolo uvedené, že Svěrák nikoho neznásilnil a že facebooková skupina vznikla len pre účely sociálneho experimentu sledujúceho šírenie bulvárnych informácii prostredníctvom tejto sociálnej siete.[232] Doležal však autorom tooto výskumu nebol a páchateľ je tak neznámy.[233]

Za svoju literárnu tvorbu získal niekoľko ocenení. Je trojnásobným nositeľom ceny čitateľov Magnesia Litera. Prvú získal hneď pri jej premiérovom udelení v roku 2004 za publiáciu Jaké je to asi v Čudu.[234] Druhá získal v roku 2012 za knihu Nové povídky[235] a poslednú o dva roky neskôr (2014) za spomienkovú knihu Po strništi bos.[236]

Trikrát úspešný bol aj v ankete Český bestseller. Prvé ocenení, ktoré je v podobe sošky Olbrama Zoubka stvárňujúcej ženu vystupujúcu z knihy, získal v roku 2008 za svoju prozaickou prvotinu Povídky.[237] Ďalší úspechu zaznamenal v roku 2011, kedy uspel s knihou Nové povídky.[238] Posledný úspech v tejto ankete mal Svěrák za rok 2013, kedy dostal sošku za svoju knihu Po strništi bos.[239] Vtedy už bol držiteľom „Ceny pro nejdéle přemlouvaného autora“, ktorú mu vo februári 2011 udelilo nakladateľstvo Albatros, keď sa dočkalo dopísania Svěrákovej rozprávkovej knihy Pan Buřtík a pan Špejlička a mohlo ju knižne vydať.[14] V roku 2014 získal Svěrák na festivale Svět knihy aj Cenu Miloslava Švandrlíka, pre autorov najlepších humoristických kníh vydaných v predošlom roku. Porota takto ocenila publikáciu Po strništi bos.[240]

Je tiež nositeľom niekoľkých filmových ocenení. Získal dvoch Českých levov za najlepší scenár. V roku 1996 za film Kolja[241] a 2007 za film Vratné lahve.[242] V roku 2010 získal aj Českého leva za mimoriadny prínos českej kinematografii.[243]

Film Vesničko má středisková, ku kterému napísal scenár, bol nominovaný na Oscara pre najlepší cudzojazyčný film,[244] ako i Obecná škola, ku ktorej napísal nielen scenár, ale v nej i hral.[245] Ani jeden znich však ocenenie nezískal.[244] Film Kolja, ktorého je scenáristom a vytvořil v ňom hlavnú roli,[246] vyhral Českého leva 1996 pre najlepší film a v tejto ankete i cenu filmových kritikov a cenu časopisu 'Cinema. Film uspel ajna filmovom festivale v Toku, kde v roku 1996 dostal hlavníú cenu Grand Prix a Svěrák ocenenie za najlepší scenár. Ďalšie ocenenie za tento film dostal v španielskom Madride, kde na festivale Madridimagen 1996 dostal cenu za najfotogenickejší objekt. Hollywoodská Asociácia zahraničných novinárov udelila filmu Kolja Zlatý glóbus za najlepší cudzojazyčný film toho roku a americká Akadémia filmových umení a vied udelila filmu za rok 1996 Oscara za najlepší cudzojazyčný film.[241]

Na Novoměstskom hrnci smíchu, ktorý sa koná v Novom Městě nad Metují,[247] získal v roku 1984 cenu divákov za film Tři veteráni[248] a v roku 1996 cenu Českého filmového a televízneho zväzu (FITES) za najlepší scenár a aj za najlepší mužský herecký výkon vo filme Kolja.[241]

Most Slávy v Trenčianskych Tepliciach

Ďalšie ocenenie na tomto festivalu dostal znovu v roku 2009, kedy dostal cenu za celoživotné dielo.

Rozprávka Tři veteráni priniesla Svěrákovi cenu za najlepší scenár i na medzinárodnom filmovom festivale sci-fi filmov IMAGFIC v Madride.[248] Na jubilejnom 50. ročníku zlínskeho Film festivalu dostal v roku 2010 Uznání za celoživotní dílo ve filmové tvorbě pro děti a mládež.[249] Ocenenie získal aj na Karlovarském mezinárodním filmovém festivalu (MFF KV), kde mu v roku 2008 udelili zvláštne uznanie za scenár k filmu Vratné lahve a film tu vtedy získal aj Cenu divákov.[250] V roku 2014 tu získal Cenu prezidenta festivalu.[251] V roku 2014 dostal v Beroune „Cenu Vladislava Vančury“ za prínos českej kinematografii na miestnych cenách určených tvorcom audiovizuálnej tvorby  Trilobit.[252]

V roku 2011 mu bola na festivale Art Film Fest v Trenčianskych Tepliciach odovzdaná cena „Hercova misia“,[253] ktorú dostávajú herci za ich mimoriadny prínos filmovému hereckému umeniu.[254] So ziskom ocenenia je spojené pripevnenie tabuľky s menom oceneného na Most Slávy v miestnom mestskom parku.[253] Spolu so synom Janom získal toho roku (2011) na bratislavskom Medzinárodnom filmovom festivale cenu za umeleckú výnimočnosť v svetovej kinematografii.[255]

Jednotlivé hry vydávalo na zvukových nosičoch vydavateľstvo Supraphon. V roku 2007 prevzalo Divadlo Járy Cimrmana špeciálnu Miliónovou desku Supraphonu udelenú za viac než jeden milión predaných zvukových nosičov.[14] Roku 2014 prevzal Zdeněk Svěrák dvojnásobnú platinovú dosku Supraphonu, ktorá bola udelená za viac než 10 tisíc predaných nosičov s nahrávkami Svěrákových kníh Povídky a Nové povídky.[180]

Roku 1995 dostal od nadácie Pangea ocenenie „Za úsilí o nápravu věcí lidských“.[256][257] Dňa 28. októbra 1999 dostal na Pražskom hrade z rúk prezidenta Václava Havla Medailu Za zásluhy za vynikajúce umelecké výsledky.[258][259] V roku 2005 usporiadala Česká televize anketu Největší Čech v ktorej Svěrák obsadil 25. miesto.[260] Úspech v tejto ankete zaznamenal aj Jára Cimrman, ktorý bol pravdaže nakoniec vyradený, pretože sa ankety nemohli zúčastniť fiktívne osobnosti.[261] V roku 2008 sa Svěrák stal čestným občanom Kopidlna, mesta v ktorom ako chlapec býval počas druhej svetovej vojny.[262] V auguste 2013 mu plzenský Pivovar Prazdroj predal ocenenie Honorary Connoisseur udeľované tým, čo šíria dobré meno plzenského piva.[263] O dva roky neskôr v roku 2015 na královohradeckej univerzite získal čestný doktorát udelený za prínos k rozvoji jazykovej kultury.[264] V septembri 2016 sa stal čestným občanom Prahy.[265]

• Akt (1967)
• Hospoda Na mýtince (1969) – spolu s Ladislavom Smoljakom
• Vražda v salonním coupé (1970) – spolu s L. Smoljakom
• Němý Bobeš (1971) – spolu s L. Smoljakom
• Cimrman v říši hudby (1973) – spolu s L. Smoljakom
• Dlouhý, Široký a Krátkozraký (1974) – spolu s L. Smoljakom
• Posel z Liptákova (1977) – spolu s L. Smoljakom
• Lijavec (1982) – spolu s L. Smoljakom
• Dobytí severního pólu Čechem Karlem Němcem 5. dubna 1909 (1985) – spolu s L. Smoljakom
• Blaník (1990) – spolu s L. Smoljakom
• Záskok (1994) – spolu s L. Smoljakom
• Švestka]' (1997) – spolu s L. Smoljakom
• Afrika (2002) – spolu s L. Smoljakom
• České nebe (2008) – spolu s L. Smoljakom

Jednotlivé hry postupne vychádzali aj na kompaktných diskoch (CD) a niektoré zo začiatku aj na gramofonových platniach (LP). Prvou nahrávkou bola hra Dlouhý, Široký a Krátkozraký, ktorá bola vydaná v roku 1978.[267] Postupne na kompaktných diskoch vychádzali ešte ďalšie záznamy:

• Cimrman před branami hudby (1997) – „vedecké“ semináre z predstavenia Cimrman v říši hudby[p 23]
• Zapomenuté věci zapomenutého génia (2001)
• Posel světla a další: Cimrmanovské texty, na něž se nedostalo (2005)
• Ze hry do hry (2007) – záznam slávnostného predstavenia ku 40.výročiu založenia divadla
• Všech 15 her a texty, na které se nedostalo (2010)

• Lochneska (1966) – spolu s L. Smoljakom

• Hodina zpěvu (1992) – spolu s Jaroslavom Uhlířom
• Není nutno… (1993) – spolu s J. Uhlířom
• …aby bylo přímo veselo (1994) – spolu s J. Uhlířom
• Hlavně nesmí býti smutno…]' (1995) – spolu s J. Uhlířom
• …natož aby se brečelo (1997) – spolu s J. Uhlířom
• Zpěvník (1997) – spolu s J. Uhlířom
• Nemít prachy – nevadí… (1999) – spolu s J. Uhlířom
• Vánoční a noční sny (2000) – spolu s J. Uhlířom
• Nemít srdce – vadí… (2001) – spolu s J. Uhlířom
• Zpěvník (2002) – spolu s J. Uhlířom
• …zažít krachy – nevadí! (2003) – spolu s J. Uhlířom
• …zažít nudu – vadí! (2005) – spolu s J. Uhlířom
• 20 let písniček z pořadu Hodina zpěvu (2007) – spolu s J. Uhlířom
• Hity a skorohity (2008) – spolu s J. Uhlířom
• Takovej ten s takovou tou (2009) – spolu s J. Uhlířom
• Písničky o zvířatech (2010) – spolu s J. Uhlířom
• Alchymisti (2011) – spolu s J. Uhlířom
• Jupí (2014) – spolu s J. Uhlířom
• Operky (2016) – spolu s J. Uhlířom
• Cirkusový stan (2016) – spolu s J. Uhlířom
• Ty nejlepší písničky v novém kabátě (2016) – spolu s J. Uhlířom

Na kompaktných diskoch vyšla ďalej táto Svěrákova tvorba:

• Tatínku, ta se ti povedla (1991)
• Podzemnice olejná (1993)
• Radovanovy radovánky (1995) – Svěrák načítal prepis televízneho večerníčka (večerníček nahovoril Luděk Sobota)[271]
• Staré pověsti české (1999) – Svěrák načítal Jiráskove povesti
• Odskok od Cimrmana do lázní Kožich (2000) – spolu s Petrom Bruknerom
• Posel Hydrometeorologického ústavu a To jeli dva ve vlaku (2007)
• Povídky (2009)
• Pan Buřtík a pan Špejlička (2011)
• Nové povídky (2012)
• O lidech a lidech (2013) – fejetóny Milana Lasicu číta Zdeněk Svěrák a ich autor,[272] predhovor Zdeňka Svěráka[273]
• Po strništi bos (2014)
• Rybí povídky (2014) – Svěrák a ďalší (Miroslav Táborský, Marek Eben, Jiří Lábus) načítali poviedky Ota Pavla ako charitatívny album pre Centrum Paraple[274]
• Horká neděle aneb Vynechané povídky (2015)
• Tři bratři (2015)
• Dětské etudy (2016) – Zdeněk Svěrák načítal knihu Ludvíka Aškenazyho

• Příliš krásná dívka (1972) – spolu s Milonom Čepelkom
• Jáchyme, hoď ho do stroje! (1974) – spolu s Ladislavom Smoljakom
• Kdo hledá zlaté dno (1974) – spolu s Vojtěchom Měšťanom a Rudolfom Rážom
• Na samotě u lesa (1975) – spolu s L. Smoljakom
• Marečku, podejte mi pero! (1976) – spolu s L. Smoljakom
• Ať žijí duchové! (1977) – spolu s Oldřichom Lipským a Jiřím Melíškom]
• Kulový blesk (1978) – spolu s L. Smoljakom
• Trhák (1980) – spolu s L. Smoljakom
• Vrchní, prchni! (1980)
• Jára Cimrman ležící, spící (1983) – spolu s L. Smoljakom
• Tři veteráni (1983)
• Inzerát (1983) – spolu s L. Smoljakom
• Rozpuštěný a vypuštěný (1984) – spolu s L. Smoljakom
• Co je vám, doktore? (1984) – spolu s Antonínom Mášoum a Vítmm Olmermm
• Vesničko má středisková (1985)
• Případ Platfus (1985), televízny film
• Nejistá sezóna (1987) – spolu s L. Smoljakom
• Narostl mu hřebínek (1988), animovaný film
• Radovanovy radovánky (1987), televízny večerníček
• Utopím si ho sám (1989), televízny film
• Obecná škola (1991)
• Osvětová přednáška v Suché Vrbici (1992), televízny film
• Život a neobyčejná dobrodružství vojáka Ivana Čonkina (1993)
• Akumulátor 1 (1994)
• Kolja (1996)
• Chlípník (1996), televizní film
• Dvě z policejní brašny (1996), televízny film
• Lotrando a Zubejda (1997)
• Tmavomodrý svět (2001)
• Vratné lahve (2006)
• Tři bratři (2014)
• Po strništi bos (2017)

• Zločin v šantánu (1968) – prokurátor
• Skřivánci na niti (1969) – delegát Ústřední rady odborů
• Pane, vy jste vdova! (1970) – kritik
• Lucie a zázraky (1970) – strážnik
• 30 panen a Pythagoras (1973) – učiteľ
• Jáchyme, hoď ho do stroje! (1974) – psychológ Klásek
• Na samotě u lesa (1975) – Lavička
• Marečku, podejte mi pero! (1976) – Šlajs
• Kulový blesk (1978) – dr. Ječný
• Brontosaurus (1979) – Bobr
• Kam nikdo nesmí (1979)
• Vrchní, prchni! (1980) – sused Pařízek
• Trhák (1980) – scenárista Jíša
• Kalamita (1981) – učiteľ
• Jako zajíci (1981) – otec Dušek
• V podstatě jsme normální (1981) – vedúci školenia Morávek
• Srdečný pozdrav ze zeměkoule (1982) – vedec
• Karty (1982), animovaný film – vyprávač
• Jára Cimrman ležící, spící (1983) – Jára Cimrman
• Inzerát (1983)
• Tři veteráni (1983) – minister a raca
• Slavnosti sněženek (1983) – vodič trabanta
• Svatební cesta do Jiljí (1983), televízny film – sprievodca
• Rozpuštěný a vypuštěný (1984) – priemyslový básnik Jelínek
• Co je vám, doktore? (1984) – zubár Bohouš Burda
• Jak básníci přicházejí o iluze (1984) – docent Zajíc
• Vesničko má středisková (1985) – maliar Evžen Ryba
• Jako jed (1985) – Ing. Pavel Hnyk
• Rohy (1986), animovaný film – vyprávač
• Nejistá sezóna (1987) – Zdeněk Rybník
• Narostl mu hřebínek (1988), animovaný film – vyprávač
• Tvrdý chleba (1990)
• Obecná škola (1991) – otec Souček
• Akumulátor 1 (1994) – Fišárek
• Kolja (1996) – František Louka
• Lotrando a Zubejda (1997) – vyprávač
• Talár a ptačí zob (2003), televízny film – Morgenhall
• Tatínek (2004) – Zdeněk Svěrák
• Vratné lahve (2006) – Josef Tkaloun
• Kuky se vrací (2010) – kapitán von Hergot
• Tři bratři (2014) – vyprávač
• Po strništi bos (2017)

• SVĚRÁK, Zdeněk; MALÁK, Jaroslav. Proč malíři nestačí plnovous?. 1. vyd. Praha : Státní nakladatelství dětské knihy, 1964. 23 s.
• SVĚRÁK, Zdeněk; SMOLJAK, Ladislav. Lochneska. 1. vyd. Praha : Dilia, 1966. 68 s.
• SVĚRÁK, Zdeněk. Tři veteráni. 1. vyd. Praha : Filmové studio Barrandov, 1982. 140 s.
• SVĚRÁK, Zdeněk. Tatínku, ta se ti povedla. 1. vyd. Praha : Albatros, 1991. 58 s. ISBN 80-00-00306-6.
• SVĚRÁK, Zdeněk. Pohádka o princezně Jasněnce, kterou Luftbaba zaklela v želvu, jak ji Olda vyprávěl Aničkám ve filmu Akumulátor 1. 1. vyd. Praha : Mht, 1994. 10 s. ISBN 80-85861-02-X.
• SVĚRÁK, Zdeněk. Radovanovy radovánky. 1. vyd. Praha : Knižní klub, 1994. 125 s. ISBN 80-7176-013-7.
• SVĚRÁK, Zdeněk. Dělání všechny smutky zahání. 1. vyd. Praha : Albatros. 63 s. ISBN 80-00-00476-3.
• UHLÍŘ, Jaroslav; SVĚRÁK, Zdeněk. Není nutno…. 1. vyd. Praha : Primus, 1998. 47 s. ISBN 80-85625-37-7.
• SVĚRÁK, Zdeněk. Jaké je to asi v Čudu: pohádky, písničky a povídky pro děti od 8 let. 1. vyd. Havlíčkův Brod : Fragment, 2003. 92 s. ISBN 80-7200-776-9.
• SVĚRÁK, Zdeněk; UHLÍŘ, Jaroslav. Když se zamiluje kůň. 1. vyd. Havlíčkův Brod : Fragment, 2004. 93 s. ISBN 80-7200-910-9.
• Jiří Žáček. Psí divadlo. In: SVĚRÁK, Zdeněk. 1. vyd. Praha : Albatros, 2004. ISBN 80-00-01382-7.
• SVĚRÁK, Zdeněk; UHLÍŘ, Jaroslav. Mám v hlavě myš Lenku – zpěv a kytara. 1. vyd. Havlíčkův Brod : Fragment, 2006. 93 s. ISBN 80-253-0320-9.
• SVĚRÁK, Zdeněk. Radovanovy radovánky – jak se Radovan naučil hvízdat a další příhody. 1. vyd. Praha : Fragment, 2008. 63 s. ISBN 978-80-253-0542-3.
• SVĚRÁK, Zdeněk. Radovanovy radovánky – jak vyzrát na motýly a další příhody. 1. vyd. Praha : Fragment, 2008. 58 s. ISBN 978-80-253-0543-0.
• SVĚRÁK, Zdeněk; UHLÍŘ, Jaroslav. Zpěvník – největší hity. 1. vyd. Praha : Fragment, 2008. 122 s. ISBN 978-80-253-0666-6.
• SVĚRÁK, Zdeněk; UHLÍŘ, Jaroslav. Zpívání. 1. vyd. Praha : Fragment, 2009. = 1 leporelo s piánkom s. ISBN 978-80-253-0660-4.
• SVĚRÁK, Zdeněk. Pan Buřtík a pan Špejlička. 1. vyd. Praha : Albatros, 2010. 60 s. ISBN 978-80-00-02681-7.
• SVĚRÁK, Zdeněk. Krávy, krávy. 1. vyd. Praha : Fragment, 2010. ISBN 978-80-253-1027-4.
• SVĚRÁK, Zdeněk. Mravenčí ukolébavka. 1. vyd. Praha : Fragment, 2010. ISBN 978-80-253-1030-4.
• SVĚRÁK, Zdeněk. Šupy dupy dup a jiné písničky. 1. vyd. Praha : Fragment, 2011. 8 s. ISBN 978-80-253-1276-6.
• SVĚRÁK, Zdeněk; UHLÍŘ, Jaroslav. Když je pěkné počasí. 1. vyd. Praha : Fragment, 2011. 68 s. ISBN 978-80-253-1252-0.
• SVĚRÁK, Zdeněk; UHLÍŘ, Jaroslav. Dětem. 1. vyd. Praha : Fragment, 2013. 349 s. ISBN 978-80-253-1949-9.
• SVĚRÁK, Zdeněk. Buřtík a Špejlička – Cesta do Žatce. 1. vyd. Praha : Albatros, 2016. 44 s. ISBN 978-80-00-04454-5.

• SVĚRÁK, Zdeněk. Texty. Praha : [s.n.], 1968.
• SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk; ŠEBÁNEK, Jiří. Jára da Cimrman. 1. vyd. Praha : Mladá fronta, 1970. 179 s.
• SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Jára Cimrman. 1. vyd. Praha : Filmové studio Barrandov, 1982. 191 s.
• TAUSSIG, Pavel. Filmový smích Ladislava Smoljaka a Zdeňka Svěráka. Praha : Československý filmový ústav, 1987.
• SVĚRÁK, Zdeněk; SMOLJAK, Ladislav; JUST, Vladimír. Divadlo Járy Cimrmana. Praha : Melantrich, 1987.
• KUBÍKOVÁ, Pavlína. Ladislav Smoljak – Zdeněk Svěrák. Praha : Československý filmový ústav, 1988.
• SVĚRÁK, Zdeněk; SMOLJAK, Ladislav. Filmové komedie Zdeňka Svěráka a Ladislava Smoljaka. 1. vyd. Hradec Králové : Kruh, 1991. 191 s. ISBN 80-7031-504-0.
• SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Akt. 1. vyd. Praha : [s.n.], 1992. 80 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 1.) ISBN 80-85192-20-9.
• SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Vyšetřování ztráty třídní knihy. 1. vyd. Praha : Paseka, 1992. 56 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 2.) ISBN 80-85192-21-7.
• SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Hospoda na mýtince. 1. vyd. Praha : Paseka, 1992. 64 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 3.) ISBN 80-85192-25-X.
• SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Vražda v salónním coupé. 1. vyd. Praha : Paseka, 1992. 64 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 4.) ISBN 80-85192-23-3.
• SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Němý Bobeš aneb Český Tarzan. 1. vyd. Praha : Paseka, 1992. 64 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 5.) ISBN 80-85192-46-2.
• SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Cimrman v říši hudby. 1. vyd. Praha : Paseka, 1992. 56 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 6.) ISBN 80-85192-42-X.
• SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Dlouhý, Široký a Krátkozraký. 1. vyd. Praha : Paseka, 1992. 64 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 7.) ISBN 80-85192-26-8.
• SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Posel z Liptákova. 1. vyd. Praha : Paseka, 1992. = 72 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 8.) ISBN 80-85192-41-1.
• SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Lijavec. 1. vyd. Praha : Paseka, 1992. 64 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 9.) ISBN 80-85192-22-5.
• SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Dobytí severního pólu Čechem Karlem Němcem 5. dubna 1909. 1. vyd. Praha : Paseka, 1992. 74 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 10.) ISBN 80-85192-52-7.
• SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Blaník – jevištní podoba historického mýtu. 1. vyd. Praha : Paseka, 1992. 64 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 11.) ISBN 80-85192-27-6.
• SVĚRÁK, Zdeněk; TROUSIL, Jaroslav. Obecná škola – filmová povídka. 1. vyd. Praha : Paseka, 1992. 138 s. ISBN 80-901091-7-9.
• SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. To nejlepší ze Smoljaka, Svěráka a Járy Cimrmana. 1. vyd. Praha : Exact Service, 1992. 251 s. ISBN 80-901380-0-4.
• SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Historie Divadla Járy Cimrmana. 1. vyd. Praha : Paseka, 1993. = 140 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 12.) ISBN 80-85192-62-4.
• SLOVÁK, Jan; SVĚRÁK, Jan; SVĚRÁK, Zdeněk. Akumulátor 1. Praha : Mht, 1994. 122 s. ISBN 80-85861-01-1.
• SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Záskok – Cimrmanova hra o nešťastné premiéře hry Vlasta. 1. vyd. Praha : Paseka, 1994. 80 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 13.) ISBN 80-85192-84-5.
• SVĚRÁK, Zdeněk. Vesničko má středisková. Praha : Primus, 1995. 88 s. ISBN 80-85625-49-0.
• SVĚRÁK, Zdeněk; TAUSSIG, Pavel. Kolja. 1. vyd. Praha : Primus. 135 s. ISBN 80-85625-63-6.
• SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk. Švestka – jevištní sklerotikon. 1. vyd. [s.l.] : [s.n.], 1998. 74 s. (Divadlo Járy Cimrmana; zv. 14.) ISBN 80-7185-181-7.
• SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk; JUST, Jiří. To nejlepší ze Smoljaka, Svěráka a Járy Cimrmana (2. díl). 1. vyd. Praha : První Nakladatelství Knihcentrum, 1998. 292 s. ISBN 80-86054-63-2.
• SVĚRÁK, Zdeněk; ŠEBÁNEK, Jiří. Vinárna U Pavouka – výbor scénářů a textů stejnojmenného rozhlasového pořadu. 1. vyd. Praha : Český rozhlas, 1998. 212 s. ISBN 80-86212-01-7.
• SVĚRÁK, Zdeněk. Tmavomodrý svět – filmová povídka. 1. vyd. Praha : Primus, 2001. 146 s. ISBN 80-86207-32-3.
• SVĚRÁK, Zdeněk, a kol. Usměj se, Lízo. 1. vyd. Jihlava : Listen, 2004. 155 s. (Česká povídka.) Povídka Natáčecí den. ISBN 80-86526-09-7.
• SVĚRÁK, Zdeněk. Vratné lahve – literární filmový scénář. 1. vyd. Praha : Fragment, 2007. 96 s. ISBN 978-80-253-0403-7.
• SVĚRÁK, Zdeněk. Povídky. 1. vyd. Praha : Fragment, 2008. 106 s. ISBN 978-80-253-0761-8.
• SMOLJAK, Ladislav; SVĚRÁK, Zdeněk; RUT, Přemysl. Hry a semináře – úplné vydání. 1. vyd. Praha a Litomyšl : Paseka, 2009. 565 s. ISBN 978-80-7185-973-4.
• SVĚRÁK, Zdeněk; WEIGEL, Jaroslav; WEIGEL, Michal. Ladislav Smoljak hrající, bdící. 1. vyd. Praha : Fragment, 2010. 60 s. ISBN 978-80-253-1157-8.
• SVĚRÁK, Zdeněk. Nové povídky. 1. vyd. Praha : Fragment, 2011. 118 s. ISBN 978-80-253-1233-9.
• SVĚRÁK, Zdeněk. Po strništi bos. 1. vyd. Praha : Fragment, 2013. 92 s. ISBN 978-80-253-1820-1.
• SVĚRÁK, Zdeněk. Filmové příběhy. 1. vyd. Praha : Fragment, 2015. 344 s. ISBN 978-80-253-2465-3.
• SVĚRÁK, Zdeněk. Strážce nádrže. 1. vyd. [s.l.] : Grada, 2018. 96 s. ISBN 978-80-247-4184-0.