Scenár

Podľa teoretika Petra Mihálika je „Scenár literárny program realizácie filmového diela. Vždy ponúka paradigmu možností realizačných riešení na rozličných úrovniach, pričom režisér, ako hlavný a rozhodujúci člen tvorivého štábu, rozhoduje o definitívnom výbere jednotlivých riešení tak, aby vytvoril celostný umelecký obraz, tvar, ucelený sujet a zachoval jednotu východiskového dramaturgického zámeru.“

Scenár nie je bezprostrednou súčasťou filmového diela, pretože ho ani divák ani príjemca nemôže vnímať. Všetky potrebné inštrukcie zo scenára sú konkretizované. Je nositeľom obsahu budúceho filmového diela. Na jednej strane sa scenár vyhranil ako samostatný slovesný útvar s autonómnymi hodnotami, na strane druhej časť scenáristickej produkcie slúži predovšetkým ako predobraz budúceho filmu. Mihálik sa vo svojej publikácii Réžia a dramaturgia v amatérskom filme opiera aj o ruského estetika Kagana, ktorý napísal, že „filmový scenár podobne ako scenár televízny a rozhlasový, je samostatným rodom literárnej tvorby. Ide v ňom o syntézu eposu, lyriky a drámy, ktorá je charakteristikou črtou filmového scenára.“5 (Mihálik, réžia a dram, str.15) Filmový scenár je východiskom procesu tvorby diela, pretože stojí pri ňom od začiatku až po koniec celého filmového procesu. Scenár dokumentárneho filmu je však iba priblížením sa k pravde, k originálu faktickej reality, poznaním niektorých stránok javu a nie všetkých. Pri tvorbe nášho scenára sme sa snažili držať rád Mihálika, ktorý tvrdí, že:

V našej práci sme sa snažili držať týchto rád, a tak sme si vytvorili vlastnú predstavu o tom, ako má približne vyzerať situácia, ktoré chceme natočiť. V priebehu toho sme boli menej prekvapení zmenami, ale snažili sme sa pracovať s detailami a slovnými výpoveďami. Nahliadali sme do scenára, no nebránili sme sa nový situáciám, ktoré vyplynuli priamo z priebehu demonštrácií. Ďalej sme si stanovili problematiku hrdinu. Spočiatku v našom príbehu nemal figurovať hlavný hrdina. Mala to byť masa, ktorá sa búri. Ale ako sme už spomenuli, vyplynulo z kontextu natáčania, že jeden z ľudí akosi viac vytŕčal z radu. Rozhodli sme sa teda postaviť príbeh akoby na jeho osobe, ktorá tlmočí názory skupiny, ale vystupuje aj ako svojbytná bytosť. Snažili sme sa ukázať fragment obyčajného človeka, ktorý sa svojimi postojmi viac stotožní s divákom ako neosobná masa. Celkový scenár je preto postavený aj na jeho výpovediach, obrazoch zo života, ktoré sú poprepletané archívnymi a reálnymi zábermi. Tak ako je dokumentárny film postavený na čase a priestore, tak aj naše postavy sú zoradené v reálnom čase a priestore a k nim prináležiacim situáciám. Scenár sa podľa Mihálika nedá napísať podľa receptu z kuchárskej knihy. Scenár patrí medzi dramatické umenie a vychádza z faktickej reality. Všetko vraj záleží od talentu, šikovnosti a nápadov. Scenárista musí byť do určitej miery aj psychológom, tak dúfame, že sme prenikli do hlbín študentskej duše dostatočne.

Scénosled slúži ako predpríprava na písanie scenára. Upresňuje, čo všetko by malo byť a nemalo byť v scenári. V scénoslede sa rozpráva príbeh po vetách od začiatku až do konca. Príbeh je rozdelený do jednotlivých sekvencií. Scénosled je dôležitý hlavne pri dlhších časových úsekoch, aby sa režisér mal čoho počas nakrúcania pridŕžať. V našom prípade hoci sa dlhšie časové úseky v scenári nenachádzajú, sme napísali krátky scénosled.

Predovšetkým je projektom pre systém rozprávania a pre tematický plán výsledného artefaktu. Literárny scenár sa viaže na film, jeho interpretáciu a na fonotografické dotvorenie. Ako slovesný výtvor smeruje intecionalitou k filmu. Uzatvára literárno- dramatickú fázu príprav. Obsahuje podrobne rozpracovanú fabulu, rozdelenú na obrazy s podrobnými inštrukciami pre výstavbu jednotlivých plánov sujetu. Je vytvorený v materiáloch slovesnosti najmä v opisoch. Tiež sa uplatnia zložky hudobnosti a architektonickosti. Ide o monoúčelový výtvor určený pre jednu filmovú záležitosť. Literárny scenár funguje ako ideovo-estetický projekt, program realizácie a svojím spôsobom zabezpečuje ideovo-umeleckú, žánrovú a štýlovú jednotu výsledného diela a celistvosť jeho kompozície. Literárny scenár uzatvára fázu literárno-dramaturgickej prípravy filmového diela. V scenári sa vytvára obraz reality, mimetická štruktúra slovesnými prostriedkami s ohľadom na ikonickosť a plastickosť novej filmovej reality.

V ňom sa definitívne formuje fabula, sujetové inštrukcie a dialógy, náplň a kompozícia jednotlivých záberov, veľkosť a dĺžka záberov a ich nadväznosť. Téma a fabula sa zobrazuje v jednotlivých segmentoch. Z literárnej podoby sa stáva dramaturgická príprava. V technickom scenári pretrváva jedinečný a jednotný obrazový systém dramaturgie do obrazovej štruktúry filmu. Režisér musí vidieť svoje dielo vo fantázii tak, ako keby už bolo zobrazené na plátne. Až potom sa môže odhodlať na písanie technického scenára.

Z historického hľadiska sa štruktúra scenára výrazne menila. Prešla premenami od schematických línií, cez veršové formy, filmové poviedky a dramatické dialógy so scénickými poznámkami až po zohľadnenie možností filmového zobrazenia a zachovanie literárnych hodnôt. Základom, ktorý bol a aj zostane pre všetky scenárové formy, určovanie obsahu. Scenár vyjadruje akúsi makroštruktúru budúceho filmového diela. V scenári je slovesnosťou vyjadrený ideovo- umelecký zámer a naprogramovaná obrazová výstavba filmového diela. Spočiatku to boli iba jednoduché popisy, ba dokonca sa stretávame aj s dielami, ktoré popis na papieri vôbec nevyžadovali. Tento popis sa vyvinul neskôr z divadelných popisov, ktoré prešli aj do filmového priemyslu. Scenár sa uplatnil hlavne v melodrámach a žánroch nadväzujúcich na pantomímu. Najrozšírenejšou formou v tomto nemom období bolo protokolárne vyčíslenie objektov v jednotlivých záberoch. Nazýval sa železným scenárom, ktorý síce mal dobrý literárny základ, ale spájali sa v ňom dve protichodné myslenia: filmové a literárne. Časom sa film obohatil o zvuk a teda aj forma scenára sa pod týmto vplyvom zmenila. Vzrástol význam slova, hudby a dialógu. Kostrou scenára sa stal dialóg a vznikli nové pozície – tvorcovia dialógov. V tridsiatych rokoch 20storočia vznikol teda scenár ako svojbytná literárna forma. Interpretoval text ako výsledný filmový artefakt, ktorý sa zo znakovej podoby transponuje do podoby fotofonografickej. Jazyk (text) sa zhmotňuje a realizuje sa všetko to, čo bolo pomenované alebo opísané. Scenár je rozdelený na dve časti – na pravú a ľavú stranu. Ľavá strana scenára je dôležitá hlavne preto, lebo je nositeľkou rozprávania, epického princípu a inštrukcií pre kameru. Na pravej strane sa nachádzajú technické komentáre ku natáčaniu. Ide hlavne o kameru, svetlo, zvuk a pod. Podľa nich sa riadia hlavne kameramani a osvetľovači, prípadne aj sám režisér. Okrem toho sa scenár rozčleňuje na niekoľko epizód (sekvencií), ktoré sa vždy skladajú z istého počtu scén (obrazov). Obrazy sú tvorené zo záberov, ktoré sú tvorené z plánov a tie zo znakov.