Eduard Kohout

Narodil sa v Českých Budějoviciach ako syn stolára. Počas štúdií na reálke v Plzni ho priviedol profesor Jaroslav Hurt k láske k divadlu. Štúdiá nedokončil, v roku 1906 odišiel k divadelnej spoločnosti A. Šípkovej. Do roku 1909 prešiel radom spoločností (Šípková, Totter, Grossová, Zöllner). Jeho talent rozpoznal Vendelín Budil, ktorý ho prijal v roku 1909 do Mestského divadla v Plzni. Tu pobudol Kohout štyri sezóny do r. 1913, práve V. Budil sa stal Kohoutovým vzorom, od neho prevzal veľké dramatické gesto, vzrušený výraz hlasu a neskoro romantické rysy herectva. Potom hral Kohout rok v Intímnom divadle na Smíchove. Medzi rokmi 1914 - 1916 bol členom Vinohradského divadla.

Od roku 1916 zakotvil vďaka Jaroslavovi Kvapilovi v Národnom divadle, kde sa zakrátko stal protagonistom shakespearovských hier. Práve v medzivojnovom období dokázal tragickým Shakespearovým (Hamlet) a Sofoklovým (Oidipus) postavám vtlačiť pečať vtedajšej povojnovej mládeže s jej pocitmi prežitého zla. Vytvoril tu viac ako sto postáv svetovej i českej drámy.

Jeho herecká dráha prešla zložitým vývojom, zo začiatku stvárňoval svoje úlohy v štýle psychologického realizmu, neskôr sa cez impresionizmus dostal k expresionizmu. Svoj herecký prejav dokázal postupne utlmiť, stal sa civilný až vecný. Eduard Kohout dokonale ovládal svoj hlboký sýty hlas, bol majstrom intonačného prejavu, v ktorom dokázal byť jedinečný a na prvé počutie poznateľný. Do dejín českého divadelníctva vstúpila jeho spolupráca s režisérmi Karlom Hugo Hilarom, Jiřím Frejkom a Karlom Dostalom pred 2. svetovou vojnou.

Bol označovaný „lyrikom českého javiska“, jeho kolegovia ho najčastejšie častovali titulom „Herecký knieža z Kampy“ alebo „Majster z Kampy“, „Básnik medzi hercami“ a neskôr ako „Umelec nestarnúci“. Svoje zdravie upevňoval každodenným cvičením a neustálou fyzickou a duševnou aktivitou. V roku 1975 boli vydané jeho autobiografické spomienky pod názvom Divadlo neb Snář.

Medzi množstvom jeho úloh vynikli postavy divadelnej klasiky (Sofokles, Shakespeare, Goethe, Shaw), ale Kohout sa dokázal preladiť aj do komorných lyricky postavených komických úloh (Goldoni). Bol tiež vynikajúcim recitátorom, jeho doménou bola česká medzivojnová poézia (Konstantin Biebl, Vítězslav Nezval, Jaroslav Seifert) a starofrancúzske piesne.

Eduard Kohout po prvýkrát vystúpil pred filmovou kamerou v nedochovanom filme spoločnosti Illusion - Pan profesor, nepřítel žen. Z nemých filmov Eduarda Kohouta sa dochoval iba milostný príbeh Děvče z tabákové továrny (1928). Zvukový film dal Kohoutovi vyniknúť najčastejšie v okrajových alebo vedľajších úlohách, ale aj tie zahral s precíznym prejavom blízkym jeho divadelnému prejavu.

Hrával rôzne vyšinutých ľudí - bláznov, stroskotancov, barónov či svetákov, občas pánov z lepšej spoločnosti. Známa je napr. postava Ferdinanda Korandu, ktorý si vo filme Batalion (1937) o sebe myslí, že je šľachtický ľavoboček, do istej miery sa mu podobá duševne chorý Vilém Balvín v Kouzelném domě (1939), ale i čudácky Artuš Fabian z Kohoutovej najvýraznejšej filmovej úlohy v Turbíne (1941). Kohout vynikol aj ako barón Maras v Tanečnici (1943) alebo Jiří z filmu Kluci na řece (1944), po ktorom túži jeho matka, keď jej syn utiekol do sveta.

Po 2. svetovej vojne ho režiséri často využívajú na stvárnenie menších historických postáv (filmy Mikoláš Aleš, Z mého života, Revoluční rok 1848 - císár Ferdinand V., Velké dobrodružství). Českého šľachtica a dvorana Lefla z Lažan stvárnil vo dvoch dieloch „husitskej“ trilógie Otakara Vávru Jan Hus a Proti všem. Známa je Kohoutova postava účtovného revízora Zelinku z kriminálky 105 % alibi (1959) alebo radca z rozprávky Princezna se zlatou hvězdou (1959). K dvom podobným úlohám sa prepožičal vo filmoch Karla Zemana, hral generála v Ukradnutej vzducholodi (1966) a veliteľa pevnosti v Barónovi Prášilovi (1961). Naposledy sa Eduard Kohout objavil na filmovom plátne vo filme Akce v Istanbulu (1975).

Eduard Kohout veľmi často vystupoval v rozhlase a od založenia televízie r. 1953 i v tomto médiu. Česko-slovenská televízia uviedla napr. inscenácie Prodej, Hodinářská romance, Polka jede do světa, Rozkošné odpoledne, Mlynářka z Granady, v ktorých E. Kohout uplatnil svoje neobyčajné majstrovstvo. V archívoch i domácnostiach leží rad gramofónových platní s Kohoutovým hlasom. Eduard Kohout prepožičal svoj hlas aj animovanému filmu Jiřího Trnku Staré pověsti české (1952).

Eduard Kohout bol poctený radom cien a vyznamenaní. Za úlohu Hamleta dostal v r. 1927 Národnú cenu, za dovtedajšiu tvorbu získal tú istú cenu i v r. 1939. V roku 1953 dostal titul zaslúžilý umelec a v roku 1968 i titul národný umelec, ktorý práve jemu patril podľa zásluhy. V roku 1963 mu bol udelený Rad práce.

Eduard Kohout zomrel vo veku 87 rokov a bol pochovaný na vyšehradskom Slavíne.

• Smerďakov (Bratia Karamazovovci, adaptácia podľa F. M. Dostojevského), 1922
• Dauphin Karel (George Bernard Shaw, Svatá Jana), 1924
• Benvolio (William Shakesperae, Rómeo a Júlia), 1924
• Hamlet (William Shakespeare), 1926
• Knieža Myškin (Idiot, adaptácia podľa F. M. Dostojevského), 1928
• Marius (Marcel Pagnol, Malajský šíp), 1931
• Oidipus kráľ (Sofokles), 1932
• Krečinskij (Alexandr Vasiljevič Suchovo-Kobylin, Svadba Krečinského), 1940, 1947, 1949
• Lelio (Carlo Goldoni, Benátska maškaráda), 1941
• Torquato Tasso (Johann Wolfgang Goethe), 1942
• Gadeiros (Vítězslav Nezval, Dnes ještě zapadá slunce nad Atlantidou), 1956
• Rahuma (Leonid Leonov, Zlatý kočár), 1957

Nemý film

• Pan profesor, nepřítel žen, 1913 - úloha neuvedená
• Čaroděj, 1918 - detektív Lapka
• Yorickova lebka, 1919 - maliar Roman Hajský
• Děvče z tabákové továrny, 1928 - Anatol Roden, pán na Vysokej

Zvukový film

• Batalion, 1937 - Ferdinand Koranda
• Jan Výrava, 1937 - helvita Dvořák, emigrant
• Žena na rozcestí, 1937 - úradník poisťovne Karel Vojnar, Jindřich manžel
• Kouzelný dům, 1939 - Vilém Balvín, Viléminin syn
• Noční motýl, 1941 - sveták pan Leopold
• Preludium, 1941 - hlas Magdina zvodcu
• Turbina, 1941 - Artuš Fabian, Ullikov švagor
• Bláhový sen, 1943 - vedúci kaderníctva pan Richard
• Šťastnou cestu, 1943 - komisionár Viktor Zych, Helenin priateľ
• Tanečnice, 1943 - barón Maras, priateľ a ctiteľ Clo
• Kluci na řece, 1944 - Jiří, syn pani Magdalény
• Bludná pouť, 1945 - JUDr. Říha, nedokončený film
• Housle a sen, 1946 - gróf Pavel Adam Lažanský
• Lavina, 1946 - finančník dr. Malík, Irenin otec
• Znamení kotvy, 1947 - maestro Lascari
• Křižovatka, 1947 - architekt Karel Prokop, Kristínin manžel; film nedokončený
• Daleká cesta, 1949 - profesor Reiter
• Revoluční rok 1848, 1949 - cisár Ferdinand V.
• Posel úsvitu, 1950 - gróf Clam-Martinic
• Mikoláš Aleš, 1951 - vydavateľ Čestmír Hlaváč
• Mladá léta, 1952 - kriegskomisar Pietsch
• Únos, 1952 - americký generál Carrigan
• Velké dobrodružství, 1952 - prírodovedec prof. A. V. Frič
• Jan Hus, 1954 - Lefl z Lažan
• Hastrman, 1955 - Rybár zvaný Hastrman
• Z mého života, 1955 - doktor Karel Sladkovský
• Proti všem, 1956 - Lefl z Lažan
• Hry a sny, 1958 - Ind Tonda
• Kasaři, 1958 - továrenský majster Alois Boček, bývalý kasár
• Občan Brych, 1958 - vedúci saldokonta Karel Kazda
• Princezna se zlatou hvězdou, 1959 - radca
• 105% alibi, 1959 - účtovný revízor RaJ Ferdinand Zelinka
• Ledoví muži, 1960 - riaditeľ vyššej hudobnej školy
• Baron Prášil, 1961 - generál, veliteľ pevnosti
• Malý Bobeš ve městě, 1962 - kúzelník Karafa
• Král Králů, 1963 - námestník ministra zahraničných vecí
• Bláznova kronika, 1964 - gróf, otec Veroniky
• Ukradená vzducholoď, 1966 - generál
• Znamení Raka, 1966 - astrológ Hejna
• Bylo čtvrt a bude půl, 1968 - porotca
• Spalovač mrtvol, 1968 - MUDr. Richard Bettelheim, židovský lekár
• Na kometě, 1970 - Murphy
• Svatá hříšnice, 1970 - starý herec
• Touha Sherlocka Holmese, 1971 - dirigent
• Sedmého dne večer, 1974 - úloha neznáma
• Akce v Istanbulu, 1975 - hosť v bare

1. Televízne úlohy nie sú vzhľadom na neúplnosť prameňov uvedené.

• František Černý: Hrá František Smolík, Melantrich, Praha, 1983, str. 75, 191, 215, 237, 260, 275, 295, 327
• František Černý: Kapitoly z dějin českého divadla, Academia, Praha, 2000, str. 76, 79, 287, 324, 331–2, ISBN 80-200-0782-2
• František Černý: Měnivá tvář divadla aneb Dvě století s pražskými herci, Mladá fronta, 1978, str. 155–8, 176, 206, 217, 233, 235, 251, 254, 282, 287, 289
• Jindřich Černý: Jiřina Štěpničková, BRÁNA, Praha, 1999, str. 47, 137, 159, 211, 248, 414, 465, 495 ISBN 80-7243-037-8
• Československý biografický slovník A–Ž, Praha 1992, str. 330, ISBN 80-200-0443-2
• Československý biografický slovník, Praha 1992, ISBN 80-200-0443-2
• Český hraný film I., 1898 – 1930, NFA Praha 1995, ISBN 80-7004-082-3
• Český hraný film II., 1930 – 1945, NFA Praha 1998, ISBN 80-7004-090-4
• Český hraný film III., 1945 – 1960, NFA Praha 2001, ISBN 80-7004-102-1
• Český hraný film IV., 1961 – 1970, NFA Praha 2004, ISBN 80-7004-115-3
• Joža Götzová: Profily českých herců, vyd. S. V. U.Mánes, Praha, nedat. (okolo 1931), str. 43, 58–62
• Kolektiv autorů: Dějiny českého divadla/IV., Academia, Praha, 1983, str. 18, 22, 54, 67, 117, 120, 133–4, 145, 218, 241, 245–6, 352, 356–7, 466, 473–4, 476, 499, 502, 524, 552, 590, 597, 609, 624–6, 635, 646, 650–1, 658, 664
• Kolektiv autorů: Národní divadlo a jeho předchůdci, Academia, Praha, 1988, str. 224–6
• Jaroslav Průcha: Má cesta k divadlu, vyd. Divadelní ústav, Praha, 1975, str. 41, 55, 57, 117–7, 123, 205, 255

• Eduard Kohout na ČFN
• Kto bol kto v českých dejinách 20. storočia
• zápis v matrike narodených rímskokatolíckej farnosti v Českých Budejoviciach

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Eduard Kohout na českej Wikipédii.