Věra Chytilová

Otec František Chytil bol nájomcom staničných reštaurácií, bojoval v prvej svetovej vojne, bol ranený a padol do ruského zajatia. Vďaka svojmu bratovi sa stal legionárom. Matka Štěpánka viedla s manželom niekoľko reštaurácií. Svoje detstvo strávila Věra Chytilová spoločne s o šesť rokov starším bratom Juliánom na Morave. Jej prvým mužom bol fotograf Karel Ludwig, druhým potom kameraman Jaroslav Kučera, s ktorým má dcéru Terezu Kučerovú, výtvarníčku, animátorku a herečku, a syna Štěpána, kameramana.

Roku 1996 bez úspechu kandidovala do senátu na Zlínsku ako nestraník na kandidátke ČSSD. V roku 2006 neúspešne kandidovala do Senátu vo volebnom obvode Praha 2 za stranu Rovnost Šancí.

Věra Chytilová sa aktívne zapojila do diskusií proti umiestneniu amerického radaru na území Česka.[2] V roku 2007 pripojila svoj podpis k ďalším päťdesiatich českým osobnostiam, v ktorom žiadali prezidenta republiky a predsedu oboch komôr parlamentu o vypísanie referenda k tejto problematike.

Od prelomu 40. a 50. rokov minulého storočia žila v Prahe. Študovala dva roky architektúru v Brne, po odchode z fakulty pracovala ako kreslička, laborantka, manekýnka. Pred kamerou sa objavila v malej roli vo filme Císařův pekař a pekařův císař. Prešla niekoľkými profesiami filmového odvetvia; za kamerou začínala na Barrandove ako klapka, odtiaľ sa vypracovala až na pomocnú režisérku. V rokoch 1957 až 1962 vyštudovala FAMU v ročníku Otakara Vávru, odbor filmová réžia, na ktorý bola prijatá ako jediná žena. Jej kolegami boli Jiří Menzel, Evald Schorm, Juraj Jakubisko a Jan Schmidt. Spolu s nimi je radená k osobnostiam európskeho formátu. V auguste roku 1968 odmietla emigrovať do Francúzska. Kvôli televíznej inscenácii Kamarádi (1971) nemohla šesť rokov pracovať. ŠtB sa ju niekoľkokrát neúspešne pokúšala prinútiť k spolupráci. Režisér Jiří Menzel oceňuje, že si vždy dokázala zachovať morálne postoje, napr. odmietla podpísať antichartu. Po roku 1989 začala učiť na FAMU, od roku 2003 bola profesorkou, v roku 2005 sa stala vedúcou katedry réžie, a až do svojej smrti na katedre pôsobila ako pedagóg.

Absolvovala hranou stredometrážnou snímkou ​​o živote manekýnky Strop. Debutovala dokumentom Pytel blech. Tieto snímky boli inšpirované cinema-verité. Až do polovice 70. rokoch 20. storočia boli ústrednými postavami jej filmov ženy. Pomocou nich sa snažila zachytiť všeobecné témy, nerozlišovala, čo sa má týkať mužov a čo žien. Práve v tom bola priekopníčka. Spolupracovala s významnými osobnosťami umeleckého života (výtvarníčka a scenáristka Ester Krumbachová a ďalšie, napr. Vlachová, Fischerová).

Od začiatku svojej režijnej činnosti provokovala vyostrenými etickými dilemami a búraním formálnych klišé. Bola typická výrazným autorským rukopisom, témy jej filmov sú zásadné (existenciálne), provokujúce (emancipácia žien) a vyvolávajúce otázky a úvahy (mužská agresia a machismus vo filme Pasti, pasti, pastičky).

Jej tvorba neponúka pozitívne obrazy ženstva (a mužskosti), je zviazaná rodovými stereotypmi a mýtmi, zobrazuje status quo. V niektorých snímkach sú síce hrdinky nekonvenčné (Sedmokrásky - film vyvolal interpeláciu v Národnom zhromaždení), v iných (Pasti, pasti, pastičky a Hezké chvilky bez záruky) však ženy kalkulujú, alebo sú zúfalé, nie sú teda hýbateľkami, ale skôr obeťami (do istej miery aktívnymi). Faunovo veľmi neskoré popoludnie možno vnímať ako karikovanie mužov. Tému neviazaného sexu a jeho následkov je venované Kopytem sem, kopytem tam, jemne moralizujúce a odrážajúce realitu doby. Sama Chytilová hodnotí Pasti, pasti, pastičky ako film o mužskej agresii, o systéme tutlajúcom zločiny, o korupcii. "O čo teda ide? Predovšetkým o mužský machismus, násilníctvo, sklony k nadradenosti a naproti tomu o postavenie žien. Ďalej okrem iného aj o prznení krajiny obrovskými reklamami, o ničení životného prostredia,... "[3] Hra o jablko (prvý film po zákaze činnosti) pojednáva o mužskom egoizme, odkaz na biblické témy evokuje súboj pohlaví. Chytilová sa nevenuje len témam vzťahovým, ale aj kritickému zobrazeniu spoločnosti (Panelstory).

Ako o nej povedal režisér Jan Schmidt, "pokiaľ išlo o to presadiť sa a nebáť, bola Věra Chytilová majster".[4] V období komunizmu neváhala riskovať prenasledovanie, len aby mohla slobodne tvoriť. Vždy dokázala presadiť seba a svoje názory. Bola vnímaná ako silná osobnosť, známa svojou tvrdohlavou húževnatosťou, ako priekopníčka ženskej filmovej réžie. Svojou osobnosťou aj prác provokovala, odkrývala kontroverzné spoločenské témy, búrala zavedené stereotypy. Najmä jej rané filmy sú vnímané ako symbolický obraz vtedajšej doby videnej ženskými očami. Chytilová preto býva často spájaná s feminizmom. Keď mala v 70. rokoch 20. storočia poskytnúť rozhovor pre nemecký feministický magazín, vyhlásila, že sa necíti byť na mužoch závislá, pretože si vždy bude robiť, čo sama chce.

Věra Chytilová sa aktívne zapojila do organizácie KIWI (Kino Women International) - Medzinárodná organizácia filmárok, filmových umelkýň, teoretičiek a publicistiek z celého sveta. Nelly Pavlásková a Věra Chytilová zabezpečili vznik organizácie vo vtedajšom Československu. Postupne sa pridala napríklad Milena Dvorská, Helena Třeštíková, Ester Krumbachová, Eva Švankmajerová. Pavlásková spomína na festival konaný 6. novembra 1989: "... Všetci boli spokojní, len niektorí chlapi mali reči, že sa ako ženy oddeľujeme..."[5] V 90. rokoch 20. storočia sa organizácia rozpadla.

Popri klasickej filmovej tvorby sa Chytilová venovala aj dokumentaristike. Poukazovala na nerovné postavenie žien v Česku, ich malé zastúpenie v politike, na domáce násilie a zdĺhavé súdne spory o deti. Dokument problémy konštatoval, ich riešením sa nezaoberal.

Dokumenty v rámci cyklu České milování zobrazujú dlhoročnú tému Chytilovej, obzvlášť problém žien týraných mužmi. Dokument O lásce žárlivé je kritikou ľudskej nepoučiteľnosti, ukazuje stereotypy v spôsoboch správania. Chytilová si všíma situácie, kedy týraná žena nemá zastania (odsúdi ju mužský súd). Ukazuje aj týraného muža, avšak zdôrazňuje, že ženy sú týrané oveľa častejšie.

V politickom i umeleckom kontexte v období po novembri 1989 predstavovala umelecky, esteticky i spoločensky "podvratný" tón. Zdôrazňovala potrebu vlastných myšlienok diváka k pochopeniu predkladaných obrazov, čím sa blížila k pozícii prezentovanej Laurou Mulvey. Prezentovala ženy ako osobnosti mimo ideológiu a moc.

Život Chytilovej bol pretkaný túžbou po sebarealizácii, ktorú, ako sama hovorila, by jej žiadny vzťah nemohol poskytnúť.[6] Príčinu pocitu nenaplnenia vlastného života u žien videla v nedostatočnom ocenení ich domácej úlohy. Sama sa rodinného života nevzdala a s pomocou najatej pracovnej sily v domácnosti sa snažila prepojiť s ním kariéru. Chytilová vnímala život ako rozhodovanie, kedy je občas nutné obetovať niektoré sny pre iné. To sa snažila znázorniť v snímke O něčem jiném, ktorý je označovaný za jedno z kľúčových diel Českej novej vlny.

V celej jej tvorbe sa prelína hraný film s dokumentom.

Za svoje diela získala množstvo ocenení:

• Bronzová medaila MFF Benátky (1962): Pytel blech
• Cena FICC v Oberhausene (1963): Strop
• Veľká cena MFF Mannheim (1963): O něčem jiném
• Veľká cena Bergamo MFF (1966): Sedmikrásky
• Strieborný Hugo na MFF v Chicagu: Hra o jablko
• Francúzske vyznamenanie Rad umenia a literatúry (1992)
• Medaila za zásluhy 1998
• Český lev za dlhodobý umelecký prínos českému filmu 2000
• Cena za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografii (Karlovy Vary 2000)

• Kolektiv: Věra Chytilová medzi nami. Zborník k životnému jubileu (Camera obscura, Příbram, Nostalghia.cz, Česká Lípa, 3. vydanie, 2006). ISBN 80-903678-1-X .
• Chytilová, V., Pilát T. 2010 Věra Chytilová zblízka. Nakladateľstvo XYZ, s.r.o. Praha.
• Lukešová, I., Lukeš, J. 2009. Vzdor a súcit Věry Chytilovej. Dominik Centrum s.r.o. Plzeň.
• Pavel Melónik: Českí filmári, nežní barbari. (Nakladateľstvo Bohemia, Praha, 1996). ISBN 80-85803-22-4
• Josef Škvorecký: Všetci tí bystrí mladí muži a ženy. (Horizont, Praha, 1.vydanie, 1991). ISBN 80-7012-055-X
• Marta Marková: Femina, Portréty slovenských žien (Nakladateľstvo Barrister & Principal, Brno, 1998). ISBN 80-85947-27-7
• Zlaté šesťdesiate - Československý filmový zázrak
• Cinepur, Iva Baslarová: Menštruačné bolesti v podbrušku českej kinematografie (auth/el/1423/jaro2010/GEN133/um/Listicky-Baslarova.doc)

• Věra Chytilová v Internet Movie Database (po anglicky)
• Věra Chytilová v Česko-Slovenskej filmovej databáze
• Věra Chytilová na ČFN
• Věra Chytilová- profil v projekte Československý filmový zázrak - Zlatá šedesátá

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Věra Chytilová na českej Wikipédii.