Estónčina

Japonsko-Estonský pamätník o vzájomnom priateľstve

Najstarší doložený výskyt estónskeho slova sa datuje do 8. storočia n. l., keď kňaz Aethicus Ister vo svojom diele Cosmographia spomenul ostrov Taraconta (Tharaconta). Ide pravdepodobne buď o označenie celého Estónska alebo jeho najväčšieho ostrova Saaremaa. Meno Taraconta možno vyložiť ako spojenie slov Taara a kond. Taara bol pravdepodobne jedným z najdôležitejších bohov starých Estóncov a prípona -kond (staroestónsky -konda) v estónčine označuje skupinu ľudí, napr. perekond je „rodina“, alebo územnú jednotku, napr. maakond je „provincia, kraj“. „Taraconta“ tak mohlo byť označením Estóncov ako „uctievačov boha Taary“ alebo estónskeho územia ako „krajina boha Taary“.

Viac písomných záznamov o vývoji estónčiny sa dochovalo z 13. storočia. Napríklad latinsky písaná kronika Heinrici Chronicon Livoniae popisujúca krížové výpravy nemeckých a škandinávskych križiakov proti Estóncom už obsahuje slová a časti viet v estónčine.

V dôsledku krížových výprav sa na území dnešného Estónska a Lotyšska usadila dolnonemecká šľachta a mešťania. Napriek tomu že v priebehu nasledujúcich 700 rokov sa na tomto území striedali obdobia rôznych cudzích nadvlád (dánska, poľská, švédska, ruská), najsilnejšie estónčinu ovplyvnili dolná nemčina a horná nemčina, ako aj miestne dialekty baltskej nemčiny, ktoré sa z nich vyvinuli.

Prvým súvislým estónskym textom je rukopis Kullamaa z rokov 1524 – 1528. Ide o jedenásť dochovaných stránok luteránskeho katechizmu, ktoré obsahujú dve modlitby – Otčenáš a Zdravas Mária – a vyznanie viery.

Prvé estónske gramatiky a slovníky boli zostavené v 17. storočí v nemčine a latinčine. Autorom prvej z nich bol v roku 1637 nemecký farár Heinrich Stahl. Odvtedy do súčasnosti sa rozvíja aj literatúra v estónčine, aj keď až do polovice 18. storočia o status spisovnej estónčiny bojovali dva jazykové varianty, severný (okolie Tallinnu) a južný (okolie Tartu). V roku 1739 bol vydaný prvý úplný preklad Biblie do estónčiny. Vzhľadom na to, že išlo o severnú estónčinu, získal tento jazykový variant dominantné postavenie. Druhým dôvodom úpadku južnej estónčiny bolo vypálenie Tartu v roku 1708 počas vojny medzi Švédmi a Rusmi a následná deportácia jeho obyvateľstva do Ruska.

V období národného obrodenia v polovici 19. storočia dochádza k prudkému rozvoju estónčiny, ktorá sa z jazyka roľníkov stala jazykom kultúry. Estónčina sa začala používať aj vo vede. Karl August Hermann v roku 1884 vydal prvú gramatiku estónčiny písanú estónsky, čo zohralo významnú úlohu pri jej štandardizácii.

Počas prvých desaťročí 20. storočia si estónske vzdelané vrstvy určili za cieľ rozvoj estónčiny ako európskeho kultúrneho jazyka. Dôležitú úlohu v tomto úsilí mal Johannes Aavik, ktorý sa snažil o to, aby literárny jazyk bol bohatší a krajší. Vychádzal pri tom z fínčiny a estónskych nárečí, ale vytváral aj umelé slová a tvary. Ďalším významným priekopníkom v oblasti jazyka bol Johannes Voldemar Veski, ktorý sa zameral na štandardizáciu terminológie. Jeho najväčším prínosom je štandardizácia prípon, ktorými sa odvodzujú estónske slová.

Dôležitú úlohu pri utváraní spisovného jazyka mali aj normatívne slovníky. Prvý taký slovník estónčiny bol vydaný v roku 1918.

V období sovietskej okupácie v rokoch 1940 – 1991 sa štandardizácia jazyka a prísne dodržovanie pravidiel stali spôsobom národného odporu. Používanie estónčiny bolo jedným z najsilnejších prejavov národnej identity. Estónčina prečkala rusifikáciu aj vďaka tomu, že sovietske úrady nezakázali jej používanie vo vede, verejnom živote, ani v školstve.

Od 90. rokov 20. storočia dochádza k uvoľneniu jazykových noriem a začínajú sa opäť objavovať rôzne sociolekty a jazykové varianty estónčiny. Súčasná spisovná estónčina je založená prevažne na nárečiach severnej estónčiny. Z južnej estónčiny sa do súčasnosti zachovalo niekoľko nárečí, ktoré sú foneticky a gramaticky odlišné od spisovnej estónčiny. V posledných rokoch 20. storočia však začalo obrodenie južnej estónčiny na základe nárečia Võro.

1. mája 2004 sa estónčina stala jedným z vtedy dvadsiatich úradných jazykov Európskej únie.

Estónčina je prevažne fonetický jazyk, rovnako ako slovenčina. Preto sa jej výslovnosť relatívne jednoduchá, pretože „čo vidíme, to vyslovujeme“. Písaná podoba ale nerozlišuje dlhú a predĺženú výslovnosť hlások a nie je tiež označená palatalizácia (mäkčenie). Niektoré písané tvary sa stále píšu historickým pravopisom, napriek tomu je výslovnost iná. Väčšina Estóncov napríklad nevyslovuje začiatočnú hlásku „h“.

Prízvuk v estónčine je s niekoľkými málo výnimkami na prvej slabike (podobne ako v slovenčine), častý je vedľajší prízvuk na nepárnych nekoncových slabikách.

Estónčina používa upravenú latinku. Abeceda obsahuje 32 písmen v tomto poradí: A, B, C, D, E, F, G, H, I , J, K, L, M, N, O, P, Q, R, S, Š, Z, Ž, T, U, V, W, Õ, Ä, Ö, Ü, X, Y. Písmená C, F, X, Y sa vyskytujú len v cudzích slovách.

• 14 pádov
• neexistujúci gramatický rod mien
• neexistencia určitého alebo neurčitého člena

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Estónčina
• Wikislovník ponúka heslo Estónčina