Veľkonočný ostrov

Vonkajší svah sopky Rano Raraku, kameňolomu sôch Moai s mnohými nedokončenými sochami

Veľkonočný ostrov je vulkanického pôvodu. Najčastejšie horniny na ostrove sú čadič, obsidián, ryolit a trachyt. Útesy v zátoke La Perouse (Hanga Hoon) sa skladajú z červenej lávy. Najúrodnejšia pôda sa nachádza na severe ostrova. Pobrežný pás je skalnatý a mohutný. Na ostrove sú malé piesočné pláže, ktoré sa nachádzajú len na niekoľkých miestach, napríklad v zátoke Anakena na severnom pobreží, na juhozápadnom výbežku. Na východe na polostrove Poike útesy prudko stúpajú až do 300 metrovej výšky.

Ostrov je súčasťou Východomorského podmorského chrbta. Má tri vyhasnuté sopečné krátery (Rano) a v nich sladkovodné jazerá Rano Kau, Rano Raraku a Rano Aroi. Sú tam viaceré sopečné jaskyne a lávové trubice.[6]

Východná časť ostrova zvaná Poike v minulosti bývala samostatným ostrovom. Vyvretým sopečným materiálom z krátera Terevaka sa spojila do väčšieho celku. Ostrov je súčasťou havajských čadičových vyvrelín, bohatých na železo a vykazujú afinitu (príbuznosť) s vyvretými horninami nájdenými na Galapágoch.[7]

Veľkonočný ostrov, vrchy Pukao, Moai a okolité ostrovčeky, ako Motu Nui a Motu Iti tvoria vrchol veľkého sopečného vrchu týčiaceho sa dvetisíc metrov z morského dna. Vznikli v priebehu posledných 750 tisíc rokov a patria medzi najmladšie geologické útvary. Podľa geológov k ostatnej sopečnej aktivite došlo pred desaťtisíc rokmi. V prvej polovici 20. storočia z krátera Rano Kau údajne vyšla para. Tá bola odfotografovaná guvernérom ostrova Edmundsom.[8] Žiadne sopečné aktivity v nedávnej dobe neboli pozorované, ale i napriek tomu sú spomínané v starých mýtoch domorodcov.

Starobylé sochy Moai na Veľkonočnom ostrove

Veľkonočný ostrov bol osídlený polynézskym obyvateľstvom. Ranú históriu Veľkonočného ostrova je ťažké rekonštruovať, pretože písomné záznamy chýbajú. Aj dejiny jeho osídlenia sú sporné. Predpokladané osídlenie siaha do rokov 300 až 1200 nášho letopočtu, približne sa zhoduje s príchodom prvých osadníkov na Havajské ostrovy. Podľa ústnych legiend ktoré zaznamenal tahitský biskup Tepano Jaussen, miestom pristátia dvoch kánoí prvých polynézskych osadníkov, vedených Hotu Matuom, bola pláž Anakena. Veľké kanoe priviezli údajne tristo až štyristo ľudí z ostrovov Maroe-Orega a Maroe-Tohio.[10] Predpokladá sa osídľovanie v dvoch vlnách. Prvá vlna predpokladá založenie osady v piatom alebo šiestom Storočí, druhá vlna rozšírenie osídlenia v štrnástom storočí. Zapojenie výskumu genetických štúdií v roku 1990 nepochybne dokázalo západný pôvod obyvateľov Veľkonočného ostrova (z polynézskej oblasti) a nie z Južnej Ameriky ako sa prv predpokladalo a ako sa domnieval Thor Heyerdahl [11] Okrem iných starších teórií jedna teória bola založená na tvrdení, že pôvodní obyvatelia pochádzajú z východnej strany Ameriky. (Ako prvý s ňou vystúpil španielsky misionár Joacquin M. de Zuňiga. Po mnohých rokoch ju vzkriesil nórsky bádateľ Thor Heyerdahl) Najstaršie predmety, ktoré archeológovia na ostrove našli sú z roku 380 nášho letopočtu[12] Výskumy a rádiouhlíkové analýzy zmenili takmer všetky skoršie poznatky o Polynézii. Nedávno boli upravené a zúžené na rozpätie rokov 700 až 1100 nášho letopočtu. Prebiehajúce štúdie amerických archeológov Terryho Hunta a Carla Lipoa naznačujú ešte neskorší dátum. "Rádiouhlíkové dáta získané z prvých stratigrafických (usadených) vrstiev na území zátoky Anakena, taktiež aj z analýzy predchádzajúcich rádiouhlíkových analytických dát vyplýva, že ostrov bol osídlený neskoršie, čiže asi v roku 1200 nl[13] Na základe legendy o náčelníkovi Hotu Mutuovi, taktiež na základe archeologických, genealogických, jazykových výskumov, sa dospelo k názoru, že osídlenie prebiehalo zo západu z ostrovov Mangareva (Gambierske ostrovy) (2 600 km) a Markézy (Francúzska Polynézia) (3 200 km). Podstatné vplyvy na životné prostredie, budovanie monumentálnej architektúry a sochárstva tak začali bezprostredne po osídlení.[14] Podľa ústnej tradície, prvá osada vznikla na území zvanom Anakena okolo roku 1200. Jared Diamond konštatoval, že "zátoka Anakena ako miesto pristátia poskytuje najlepšiu ochranu pred prevládajúcim vlnobitím, rovnako ako piesočné pláže pre spúšťanie a pristávanie kanoí". Sprvu osídlili len pobrežné oblasti s desiatimi nezávislými kmeňmi (mutu), ktoré boli spojené s rôznymi časťami ostrova, hoci medzi nimi neexistovali žiadne definované hranice.[15] Keď James Cook navštívil ostrov, jeden z jeho členov posádky, pochádzajúci z polynézskeho ostrova Bora Bora bol schopný komunikovať v reči ostrovanov na Rapa Nui, keďže ich jazyk je na osemdesiat percent podobný jazyku obyvateľov ostrova Mangareva. V roku 1999 skúšobná plavba s rekonštruovanými polynézskymi loďami dokázala, že boli schopné dosiahnuť Veľkonočný ostrov od ostrova Mangareva za devätnásť dní.[16] Asi okolo roku 1100 nášho letopočtu začala výstavba rozsiahlych kamenných štruktúr asi 250 kultových plošín (ahu), kamenných sôch (moai). Obdobie kultúrneho rozkvetu trvalo až do roku 1650.[17] Asi od roku 1500 až do príchodu Európanov, sú podľa archeológov zaznamenané zvýšené nájazdy a kmeňové vojny s použitím nových zbraní (mata), ktoré mali ostré hrany, boli vyrobené z obsidiánu a upevnené na krátkych oštepoch).[18] Pravdepodobne sa šíri aj kanibalizmus [19]

Tradičný tanec ostrovanov

Podľa ústnej tradície zaznamenanej kresťanskými misionármi v roku 1860, na ostrove existoval pôvodne silný triedny systém na čele s vládcom alebo kráľom (Arik), ktorý mal neobmedzenú moc nad ďalšími kmeňmi a ich náčelníkmi. Panovníkom bol spravidla najstarší potomok po línii prvorodených synov legendárneho zakladateľa Hotu Mutua. Prví ostrovania boli rozdelení do desiatich rodinných klanov, ktoré žili v šestnástich osadách. Najvýznamnejšie klany boli: Miru (Fregatský klan), obýval sever ostrova, Marama (Mesačný klan); Haumoana (Pobrežný klan); Tupahotu (klan Tupa), ktorý pravdepodobne vlastnil kameňolom v Rano Raraku, Ureohei, Hamea, Kotu’u, Roca, Ngauré a ďalšie. Každý klan mal svojho kňaza (inetao), bojovníkov (matatoa), poľnohospodárskych sluhov a služobníctvo (mata kio).[20] Najviditeľnejším prvkom v kultúre bola výroba masívnych sôch nazývaných moai, ktoré predstavovali zbožštenie predkov. Verilo sa, že živí mali symbiotický (úzke súžitie) vzťah s mŕtvymi, kde mŕtvy za predpokladu, že všetko čo živí potrebovali (zdravie, úrodnosť pôdy, plodnosť zvierat, šťastie, atď.) sa dosiahne ľahšie za predpokladu, že mŕtvi majú veľký vplyv vo svete duchov a záhrobia a sú schopní cez sochy odovzdať im duchovnú silu (manu). Väčšina sídlisk bolo postavených na pobreží a sochy moai boli vztýčené pozdĺž pobrežia, verilo sa, že strážia svojich potomkov v osadách otočení chrbátmi k duchovnému svetu sídliacemu v mori. Má sa zato, že kanibalizmus a kmeňové vojny na Veľkonočnom ostrove sa začali vyskytovať až po výstavbe sôch moai, ktorá výrazne prispela k ekologickej degradácii a v dôsledku extrémneho odlesňovania tak destabilizovala už i tak vratký a nestabilný ekosystém ostrova.[21] Podľa Diamonda a ústnej tradície (pravdivosť, ktorá bola spochybnená Routledgeovou a Henrim Lavacherym, Mètrauxom, Peiserom a ďalšími), ktorí sa zdajú byť posadnutí kanibalizmom v bežnom živote ostrovanov, ktorý sa ponúka ako dôkaz podporujúci príčinu rýchleho kolapsu ostrovnej civilizácie[22] Kanibalizmus, však, bol rozšírený v kultúrach celej Polynézie.[23] Žiadne ľudské kosti sa nenašli v zemných peciach, ani v žiadnych iných, okrem tých čo sa našli pri náboženských kamenných plošinách (ahu), čo naznačuje, že kanibalizmus na Veľkonočnom ostrove mal rituálno – náboženský význam. Súčasný etnografický výskum ukázal, že sotva existuje nejaký hmatateľný dôkaz pre všeobecné praktizovanie kanibalizmu kdekoľvek a kedykoľvek na ostrove.[24] Prvý vedecký prieskum na Veľkonočnom ostrove (v roku 1914) zaznamenal, že domorodé obyvateľstvo dôrazne odmietlo tvrdenie, že by oni, alebo ich predkovia boli kanibalmi.[25] Domorodci bývali prevažne v jaskyniach, ktorých je na ostrove veľa. Stavali aj obydlia z palmových listov pripomínajúce obrátený čln. Do vyhĺbených dier v kameni zastrkávali trstinu, ktorá tvorila kostru konštrukcie. Strop a boky boli pletené z trstiny palmových listov a lyka.

Mapa ostrova zostrojená Felipom Gonzalez Haedom z roku 1772

Pravdepodobne prvými Európanmi, ktorí uvideli Veľkonočný ostrov boli španielsky moreplavec Alvaro de Mendaña (1567) a anglický bukanier Edward Davis (1687).[26] Prvý oficiálne zaznamenaný európsky kontakt s ostrovom je z piateho apríla 1722 (Veľkonočná nedeľa), keď holandský moreplavec Jacob Roggeven v službách Východoindickej obchodnej spoločnosti (Trading West India Company) iba náhodne ostrov objavil a pomenoval ho Veľkonočným ostrovom. Zostal na ňom celý týždeň. Populáciu ostrova odhadol na 2000 až 3000 obyvateľov. Číslo môže byť vyššie, pretože niektorí z domorodcov mohli byť vydesení a schovaní v jaskyniach po nedorozumení a následných krádežiach na lodi, ktoré viedlo Roggevenových mužov strieľať na domorodcov. (zabili ich viac ako 12 a niekoľko ďalších zranili.) Prvý domorodec, ktorý vystúpil na palubu, bol podľa opisu úplne biely. "Hlavu mu zdobila koruna z peria, ušnice mal prepichnuté a umelo predĺžené, takže mu viseli až po plecia. Podľa záznamov aj iní domorodci mali takto predĺžené ušnice a mnohí mali na celom tele tetovania vzorov vtákov a rozličných zvláštnych figúr.)[12] Ďalší zo zahraničných návštevníkov bol Felipe González Ahedo, španielsky moreplavec, ktorého tam vyslal guvernér Čile a vicekráľ Peru Manuel de Junyent (1704 – 1782), ktorý mal ambície posilniť vplyv Španielska v Južnej Amerike (proti Anglicku). K ostrovu 15. novembra 1770. priplávali dve španielske lode: San Lorenzo a Santa Rosalia. Španielsko Veľkonočný ostrov v mene kráľa Karola III. anektovalo pod názvom: Isla de San Carlos. Španieli ho ako prví zmapovali. Opísali ho ako veľmi nehostinný ostrov, ktorého pobrežie je lemované kamennými sochami.[27] O štyri roky neskôr, v roku 1774, navštívil Veľkonočný ostrov britský moreplavec James Cook. Nemecký prírodovedec Reinhold Forster ktorý sa na výprave zúčastnil poznamenal, že niektoré sochy spadli. V roku 1825 tam priplávala Britská loď HMS Blossom. Jej posádka zaznamenala, že nevideli žiadne stojace sochy. V roku 1786 na ostrove pristál francúzsky gróf Jean–François de La Pérouse, ktorý na príkaz Ľudovíta XVI. oboplával Južnú Ameriku.

Pohľad na pamiatky v Rapanui na Veľkonočnom ostrove, olejomaľba z roku 1775, autor: William Hodges (1744 – 1797)

La Pérouse bol poverený vypracovať presné mapy a štúdie o národoch južných morí. Veľkonočný ostrov bol počas devätnásteho storočia navštívený niekoľkokrát, ale potom sa ostrovania stali k cudzincom otvorene nepriateľskí, taktiež aj k ich pokusom tam pristáť. Pred rokom 1860 bolo zaznamenaných len málo informácií. Posádky veľrybárskych lodí sa začali zastavovať pri ostrove, hľadali najmä čerstvú zeleninu a ženy. Zanechali na ostrove rôzne európske, aj pohlavné choroby. V roku 1808, po krvavej bitke, americká loď Nancy uniesla dvanásť mužov a desať žien s úmyslom dopraviť ich na Ostrovy Juana Fernandéza, aby tam pracovali ako otroci pri love tuleňov. Po trojdňovej plavbe od ostrova kapitán dovolil zajatcom, aby vyšli z podpalubia. Tí v zápätí rýchlo vyskočili cez palubu a začali plávať preč. Okrem jedného, ktorému sa podarilo doplávať na Veľkonočný ostrov sa všetci utopili.

V 1862 prišli na ostrov peruánski otrokári a odviezli z ostrova okolo 1500 mužov a žien, čiže asi polovicu tamojšej populácie. Zajatý a odvlečený bol aj posledný ostrovný kráľ Murat s celou rodinou a všetci kňazi – šamani. Odvlečení zajatci v Peru pracovali v baniach na ťažbu guána. Deväťdesiat percent ich v zajatí do roka zomrelo. Tahitský biskup na tlak pobúrenej verejnosti intervenoval u peruánskej vlády aby zajatcov vrátila naspäť. Tá mohla dopraviť naspäť len niekoľko desiatok ľudí, ale väčšina ich ešte počas prepravy zomrela na epidémiu. Na ostrov sa vrátilo iba 15 zajatcov ktorí prežili, navyše nakazených ovčími kiahňami.[28]. Asi od roku 1900 došlo k šíreniu nákazy malomocenstva, pravdepodobne bola zavlečená z Tahiti, rozšírená na Veľkonočnom ostrove a ďalej až na Markézske ostrovy.[29]. Dostatočne ďaleko od Hanga Roa bola z toho dôvodu postavená kolónia pre malomocných.

Fotografia Veľkonočného ostrova z roku 1880, dvaja Európania a socha

V čase najväčšej epidémie na ostrove nestačili pochovávať mŕtvych. V roku 1866 sa Jean Dutroux Bornier, bývalý francúzsky dôstojník, po skončení krymskej vojny presťahoval na Tahiti. Skúpil na Veľkonočnom ostrove všetky pozemky. Spolu so spoločníkom Branderom, tahitským Britom, sa usadili na ostrove a začali podnikať. Keď na ostrov Bornier pozval prvého kresťanského misionára Eugène Eyrauda, ten spolu s novým náboženstvom priniesol aj tuberkulózu. Na túto chorobu v roku 1867 spolu s misionárom zomrela asi štvrtina populácie ostrova. V nasledujúcich rokoch chovatelia oviec a misionári začali skupovať dostupné pozemky po zosnulých a to viedlo k veľkým nezhodám medzi domorodcami a novými osadníkmi. Bornier sa vyhlásil za kráľa a čoskoro tam zaviedol hrôzovládu. Vyhnal ostrovanov zo svojich osád a vytýčil im iba malú oblasť na západnom pobreží (v oblasti dnešného mestečka Hanga Roa), zatiaľ čo zvyšok ostrova využíval ako pastviny pre ovce a dobytok. Vstup mimo určený priestor bol pod trestom smrti zakázaný. V roku 1871 katolícki misionári, ktorí na začiatku Dutrouxa Borniera na ostrov pozvali, pred ním spolu so 171 obyvateľmi Veľkonočného ostrova utiekli na Gambierove ostrovy. Na Veľkonočnom ostrove zostalo iba stodesať domorodcov. Boli to väčšinou len starší muži. O šesť rokov neskôr, v roku 1877 na Veľkonočnom ostrove žilo len 111 ľudí a iba 36 z nich malo potomkov.[30]. Bornier sa stal tak neznesiteľným, že bol nakoniec v roku 1786 zavraždený obyvateľmi ostrova. O rok neskôr Brander zomrel prirodzenou smrťou. Ostrov zostal po dlhšom spore u francúzskych súdov dedičstvom rodiny Branderovcov. Tí jeho pozemky predali 2. januára 1888 čilskej vláde. Dňa 25 septembra 1882 ostrov navštívil nemecký delový čln SMS Hyena. Poručíka Geiselera poverila pruská cisárska admiralita aby získal vedecké štúdie pre etnologické oddelenie, kráľovského pruského Múzea v Berlíne. Najmä aby preskúmali jazyk a písmo Veľkonočného ostrova, taktiež aby získali presné výkresy rôznych kultových predmetov, sôch moai, a podrobné mapy miesta uctievania v osade Orongo. Prvé fotografie sôch moai získal lodný lekár, William Thomson v roku 1886, ktorý navštívil Veľkonočný ostrov na palube americkej lode Mohican.

Roku 1888 priplával ku ostrovu na čilskej lodi Angamos poručík Policarpo Toro ktorý vyhlásil nad ostrovom čilskú zvrchovanosť. V tej dobe žilo na ostrove 201 obyvateľov.[31] Ostrov sa tak stal 9. septembra 1888 čilskou kolóniou.) (Policarpo Toro, zastupujúc vládu Čile, podpísal zmluvu s kráľom Atami Tekenom ktorého následník a dedič zomrel, takže platnosť tejto zmluvy je stále predmetom sporov s niektorými domorodcami na ostrove.) Čile ostrov následne prenajalo britskej spoločnosti Williamson-Balfour na chov ovcí. Obyvatelia ostrova boli presídlení do obce Hanga Roa a smeli ju opúšťať iba na povolenie. Tento stav trval až do roku 1960. Prenájom firmy Williamson-Balfourd skončil až v roku 1953. Roku 1915 sa vypravila na ostrov britská archeologička Katherine Routledgeová a uskutočnila vedeckú expedíciu pod názvom „Mana“, ktorá systematicky zdokumentovala kultúru pôvodného obyvateľstva. Čile v roku 1935 vyhlásilo Veľkonočný ostrov za čilský národný park. Až do roku 1966 ostrov využívalo čilské vojenské námorníctvo. V roku 1966 čilský parlament prijal zákon o právach obyvateľov ostrova. Ostrovania sa zákonom stali plnoprávnymi občanmi Čile. (Podľa tohoto zákona smú byť vlastníkmi pôdy na ostrove jedine rodení ostrovania.) V roku 1973 generál Augusto Pinochet vyhlásil na Veľkonočnom ostrove stanné právo. Bol zastavený cestovný ruch. Pinochet ostrov navštívil celkom tri razy. Čilská armáda tam vybudovala viacero nových vojenských zariadení a novú radnicu [32] Po dohode v roku 1985 medzi Čile a USA bola v roku 1987 dráha letiska Mataveri rekonštruovaná z dôvodu núdzového pristávania raketoplánov. Bola rozšírená na 423 metrov, dlhá je 3353 metrov. ("Pinochet sa údajne odmietol zúčastniť inaugurácie na protest proti tlakom Spojených štátov pre jeho porušovanie ľudských práv.")[33] Dňa 30. júla 2007 ústavnou reformou čilská vláda poskytla pre Veľkonočný ostrov a Ostrov Robinsona Crusoa osobitný status "zvláštne územie" Čile. Až do prijatia osobitnej listiny, ostrov naďalej riadi ako svoju územnú provinciu Valparaiso.[34] Dňa jedenásteho júla 2010 o osemnástej hodine a pätnástej minúte, prvýkrát po 1300 rokoch odtiaľto bolo viditeľné Úplné zatmenie Slnka [35] Roku 1996 bol ostrov zapísaný do zoznamu Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Keď na Veľkonočný ostrov priplávali prví Polynézania (niekedy okolo roku 900 n. l. alebo ešte skôr), našli ostrov pokrytý subtropickým listnatým lesom a s najbohatším hniezdiskom morských vtákov v celom Pacifiku. Pôda bola sopečného pôvodu, teda veľmi úrodná, ale dažde tu neboli také časté ako na iných polynézskych ostrovoch. Novým usadlíkom, ktorý si so sebou priviezli iba sliepky sa na ostrove darilo. Život bol celkovo pohodlný a bezprácny. Ich pôvodná potrava pochádzala hlavne zo záhradiek, vtáctva (morského i pevninského), potkanov, rýb a delfínov. Lesy boli plné vysokých paliem, (až 18 metrov vysokých a takmer dva metre hrubých) ktoré poskytovali ideálne kmene na stavbu kánoí a neskôr na transport sôch, navyše aj jedlé orechy a sladký sirup. Taktiež stromové astry ("tree daisies"), moruše, stromy toromiro a hauhau (príbuzné lipe, z ktorých vyrábali silné povrazy), aj nízke druhy paliem. Predpokladá sa, že v dobe najväčšieho rozvoja, okolo roku 1550, na ostrove žilo okolo 12000 obyvateľov (niektorí archeológovia tvrdia, že viac, niektorí, že menej). Napriek devastácii životného prostredia tesanie, preprava a výstavba sôch pokračovala zrýchleným tempom. Sochy boli čoraz väčšie, boli vytesané aj také, ktoré boli nezmyselne nadrozmerné čo svedčilo o veľkej rivalite kmeňov a ich náčelníkov. Okolo roku 1600 sa obyvateľom podarilo na ostrove zničiť všetky lesy. Pôvodne úrodná zem vysychala a erodovala. Nebolo z čoho stavať, ani na čom variť. Studničky a potoky vyschli. Ľudia vykynožili všetky ostrovné vtáky, aj slimáky. Bez papierových moruší nemohli už ani pliesť rybárske siete. Začali žiť v jaskyniach a kamenných chyžiach, vyhrabaných do svahov. Potom nastal hladomor, kmeňové boje, ničenie sôch a kanibalizmus. Sochy moai boli navždy opustené, mnohé ešte v kameňolome, alebo na ceste k plošinám zvaným ahu. Väčšina sôch bola zvalená a rozbitá už v dobe, keď Európania začali navštevovať ostrov.

V porovnaní s inými tichomorskými ostrovmi má Veľkonočný ostrov len malú druhovú rozmanitosť rastlín. Rastie tam len okolo 30 druhov pôvodných semenných rastlín. Táto druhová chudobnosť je následkom toho, že ostrov v geologických dobách nikdy nebol spojený s pevninou a taktiež jeho extrémna odľahlosť od iných území, pokrytých vegetáciou. Semená rastlín mohli byť na ostrov zanesené ešte v dobe pred príchodom ľudí len vtákmi, vetrom alebo oceánskymi prúdmi[36] Prevažná časť zanesených semien mala pôvod v juhovýchodnej Ázii a na Veľkonočný ostrov sa dostala zo západu cez Polynéziu. Z Južnej Ameriky pochádzala len malá časť[37] Archeologicko-botanické nálezy dosvedčujú, že ostrov bol kedysi husto porastený lesom v súčasnosti už vyhynutých paliem rodu Paschalococos disperta, ("možno najväčšia palma na svete v tej dobe") radovo blízkej príbuznej čilskej vínovej palmy Jubaea chilensis. Archeologické záznamy dokazujú, že v čase pôvodného osídlenia bol ostrov domovom mnohých druhov stromov, včítane najmenej troch druhov, ktoré vyrástli do 15 m výšky alebo vyššie. K pôvodnej vegetácii ostrova patril endemický strom Toromiro (Sophora toromiro), z čeľadi bôbovité. Jeho tvrdé a jemne pórovité drevo slúžilo pôvodným obyvateľom na rezbárske účely. Strom Toromiro vo voľnej prírode už vyhynul. V britskej botanickej záhrade v Kew Gardens ešte prežívajú niekoľké exempláre.[38] Ďalšie sú v botanických záhradách v Nemecku, Čile a Nórsku.

Po návrate Jamesa Cooka v roku 1771 z jeho prvej plavby okolo sveta v denníku Forster napísal, že ("Keď sme si niekoľkokrát odpočinuli boli sme schopní dostať sa až na vrchol kopca Hanga Roa, odkiaľ sme smerom na západ videli more a naše kotviace lode. Vrch (Hanga Roa) bol pokrytý húštinami mimózy a stromami Sophora toromiro ktoré tu rástli do výšky osem alebo deväť metrov. Už na prvý pohľad to bol prekrásne bôbovníkové stromy. Niektoré z ich konárov mali hrúbku ako ľudské stehno"). Posledné prežívajúce stromy v kráteri Rano Kau boli zadokumentované v roku 1917 v rámci Scottsbergovej výpravy. Tieto stromy prežili až do roku 1962.

Príroda Veľkonočného ostrova v blízkosti kopca Hanga Roa

Ďalšie významné stromy na ostrove boli moruše, (nazývané mahute). V minulosti, táto rastlina tiež hrala významnú úlohu v každodennom živote ostrovanov: vyrábali si z nich biele šaty, takzvané "tapa". Po príchode prvých veľrybárov a európskych misionárov na ostrov tento odev stratil svoj význam. Z koreňov rastlín Minutu (Tí), alebo Dracaena terminalis, ostrovania získavali cukor. Táto rastlina sa používala na výrobu práškovej modrej a tmavozelenej farby, ktorá slúžila na tetovanie. (Strom Mako) (Thespesia populnea) používali na vyrezávanie. Jedna z prežívajúcich rastlín ostrova, ktorá rastie na svahoch kráterov Rano Kao a Rano Raraku – Scirpus californicus, nazývaná Totora. Je typickou pôvodnou rastlinou Veľkonočného ostrova trstina, ktorá na ostrove rástla už pred viac ako 30 000 rokmi [39] Totora sa hojne vyskytuje v kráterových jazerách. (Taká istá rastlina ešte rastie aj na jazere Titicaca v Južnej Amerike.) Domorodci trstinu využívali na rôzne účely, najčastejšie pri stavbe obydlí (s pôdorysom v tvare lode) alebo na zhotovovanie malých člnov. Výrazným javom na ostrove je nepatrné zastúpenie papradí. Dosiaľ bolo objavené iba 15 druhov, štyri z nich sú endemické. V porovnaní s inými ostrovami v Tichomorí napr. s Markézami, kde sa nachádza 27 čeľadí, 55 rodov a 117 druhov papradí.[40] je tento počet veľmi malý. Súčasná prevládajúca vegetácia je už iná ako bola tá pôvodná. Je výsledkom výrazných ľudských zásahov do ekosystému.Peľ objavený vo vzorkách usadenín v kráterových jazerách, najmä z Rano Kau, dokazuje, že od roku 1010 (plus-mínus 70 rokov) na ostrove prebiehalo v dlhom časovom období masívne odlesňovanie.[41] Odhaduje sa, že v tomto období bolo vyrúbané viac ako 10 miliónov stromov. Úbytok palmového porastu zapríčinil vysychanie a rozsiahle veterné erózie povrchu ostrova.[42][43] Ďalšou pôvodnou rastlinou, ktorá sa na ostrove vyskytuje už len v niekoľkých exemplároch je ker Triumfetta semitriloba z čeľade lipovité (Tiliaceae), ktorý na ostrove rástol už pred 35000 rokmi.[36] Kôra tohoto kríka obsahuje vlákna, z ktorých obyvatelia vyrábali rybárske siete. V ostatných desaťročiach na ostrove začali vysádzať malé porasty eukalyptov. V osemnástom a devätnástom storočí boli na ostrov privezené vinič, banánovníky, melóny, cukrová trstina. V súčasnosti sú na ostrove rozšírené rozsiahle trávnaté plochy. Najviac sú rozšírené trávy z čeľade lipnicovité(Poaceae). Na ostrove sú zastúpené štyrmi druhmi) a šachorovité (Cyperaceae). Ďalšou čeľaďou sú hviezdicovité (Asteraceae), ktoré sú zastúpené výhradne antropo-chorickými druhmi (druhmi rastlín rozšírených človekom).[44] Okrem veľkej oblasti na juhozápade ostrova je hojne rozšírená dovezená Guajáva hrušková (Psidium guajava). Neďaleko pláže Anakena je palmový háj kokosových paliem, ktoré však taktiež nie sú pôvodné.

V rámci volebných okrskov Čile, Veľkonočný Ostrov patrí k trinástemu volebnému obvodu a šiestemu senátnemu volebnému obvodu. Obyvatelia sú zastúpení v Poslaneckej snemovni poslancom Joaquínom Godoyom z Hnutia národnej obnovy (RN), poslancom Aldom Cornejom z Kresťansko demokratickej strany (PDC). Taktiež dvoma senátormi, Franciscom Chahuánom z Hnutia národnej obnovy (RN) a senátorom Ricardom Lagosom Weberom z Demokratickej strany (PPD). Guvernér provincie : Carmen Cardinali (2010 -). Menovaný prezidentom republiky.[58] Starosta : Luz Zasso, kresťanský demokrat (PDC), priamo volený na štyri roky (2008 – 2012).

V auguste roku 2010, členovia pôvodného kmeňa Hito rangi obsadili Hotel Hanga Roa,[59] tvrdiac, že pozemok pod hotelovým komplexom bol kúpený v roku 1990 od Pinochetovej vlády, v rozpore s čilskou ústavou.[60] Členovia kmeňa Hito tvrdia, že ich predkovia boli podvodným spôsobom vylákaní z ostrova[61] Podľa správ BBC 3. decembra 2010, bolo najmenej 25 ľudí zranených, keď čilská polícia použila proti domorodým občanom brokovnice keď sa pokúšala vypudiť majiteľov pozemkov okupujúcich hotelový komplex, ktorí tvrdili, že pozemky pod budovami boli nezákonne odňaté ich predkom[62] V januári 2011, osobitný spravodajca OSN James Anaya, vyjadril obavy o osud pôvodných obyvateľov ostrova pod čilskou správou, apeloval na Čile "aby vyvinula všetko úsilie, aby viedla dialóg v dobrej viere so zástupcami domorodcov a riešila čo najskôr skutočné a podstatné problémy, ktoré charakterizujú súčasnú situáciu.” [63] Incident sa skončil vo februári 2011, keď až 50 ozbrojených policajtov vniklo do okupovaného Hotela Hanga Roa a zatklo posledných päť protestujúcich domorodcov. Žiadne zranenia neboli hlásené.” [63]

Každoročne sa na Veľkonočnom ostrove koná významný kultúrny festival Tapati. Prežila tu detstvo popredná čilská klaviristka Mahani Teave ktorá je dcérou domorodca a americkej matky. Z ostrova pochádza aj hudobno-tanečná skupina Matatoa vystupujúca na turné po celom svete.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Veľkonočný ostrov

• 360° panoráma sôch Moai