Sophora toromiro

Prvá zmienka o strome Sophora toromiro pochádza z roku 1774. Bola zaznamenaná Georgeom Forsterom, ktorý ako člen druhej námornej výpravy Jamesa Cooka opísal prieskum Veľkonočného ostrova: "Po niekoľkých prestávkach na oddych sme konečne mohli vystúpať na vrchol kopca, odkiaľ sme smerom na západ videli more a naše kotviace lode. Vrch (Hanga Roa) bol pokrytý krovinami mimózy (Soophora toromiro), ktorá tu rástla do výšky osem alebo deväť metrov a niektoré z jej konárov mali hrúbku ako ľudské stehno."
V tom čase Toromiro na ostrove tvoril rozptýlené husté porasty. Jeho cenné drevo malo mnohoraký úžitok (využívalo sa ako stavebný materiál, na výrobu tovarov pre domácnosť, kanoí a rezbárske práce), no prírodné porasty sa v dôsledku ťažby neustále zmenšovali.[1]

Jedna z legiend domorodcov z ostrova tvrdí, že sadenice stromu Toromiro boli na Veľkonočný ostrov privezené domorodým kráľom Hotu Mutuom, ale archeologicko-botanická analýza peľu z ostrova dokazuje, že Toromiro tam rástol už pred tridsaťpäť tisíc rokmi, takže je takmer isté, že rastlina sa na ostrove rozšírila bez ľudského vplyvu.[2]

Blízkymi príbuznými Sophora toromiro, sú Sophora cassioide, Edwardsia cassioides alebo Sophora microphylla, ktoré sú v Čile veľmi rozšírené. Semená mnohých druhov rodu Sophora prežili dlhší pobyt v slanej morskej vode, pravdepodobne prirodzeným pôsobením oceánskych prúdov, ktoré smerujú od čilskej pevniny na západ.

Archeologicko-botanické štúdiá britskej univerzity v Readingu dosvedčujú, že rastlina na Veľkonočnom ostrove rástla pôvodne ako podrast, najmä v okrajových oblastiach niekdajších rozsiahlych palmových hájov.[3]

Francúzsky bádateľ Jean de La Pérouse v roku 1786 Veľkonočný ostrov navštívil a o strome toromiro napísal: "Tu a tam rastie Mimóza, ale iba v tvare malých kríkov; ich najsilnejšie konáre sme nikdy nevideli hrubšie ako sedem a pol centimetra v priemere".[4]

Američan William Thomson v roku 1886 na Veľkonočný ostrov priplával na americkej lodi Mohican. Vtedy informoval o takmer úplne zničenej ostrovnej flóre v dôsledku poškodenia porastov od domácich hospodárskych zvierat. Wiliam Thomson napísal: „Na rôznych miestach sme našli malé rozptýlené zhluky porastov Edwardsie, (Thompson používa pre Toromiro zastarané rodové meno "Edwardsia"), Broussonetie a ibišteku, ale tie boli všetky odumreté, ich kôra obhryzená od oviec, ktoré sa potulovali po celom ostrove. Žiadny z týchto stromov nebol vyšší ako tri metre a najhrubší kmeň aký sme našli, mal iba niečo málo cez pätnásť centimetrov v priemere." [5]

Archeológ Alfred Métraux sa v roku 1935 počas Lavacheryho expedície odfotografoval pred jedným z posledných (v tej dobe už takmer vyhynutých) stromov Toromiro v dolnej časti svahu krátera Rano Kau. Originálna čierno-biela fotografia sa nachádza v archíve múzea Musée de l'Homme v Paríži. Snímka zobrazuje košatý strom, asi dva metre vysoký, s viacerými konármi, ktoré majú maximálnu hrúbku asi dvadsať centimetrov.

Botanik Efrain Volosky, ktorý v roku 1953 zhromažďoval do univerzitnej botanickej záhrady vo Viña del Mar rôzne druhy flóry, popisuje strom Toromiro rastúci v kráteri Rano Kau obdobne ako bol ten, ktorý videl archeológ Métraux; čiže ako „tri metre vysoký strom s priemerom kmeňa dvadsaťpäť centimetrov“.

Nórsky archeológ a bádateľ Thor Heyerdahl v roku 1955 získal semená z tamojšieho ojedinelého stromu. Veril, že je posledným návštevníkom Veľkonočného ostrova, ktorý Toromiro ešte mohol vidieť rásť v jeho prirodzenom prostredí. Veľa stromov bolo vyrúbaných na stavebné materiály, kanoe a rezbárske práce. Jeho osud nakoniec spečatil chov oviec a dobytka rozšírený na ostrove, ktoré zničili jeho kôru. Posledný známy divorastúci Toromiro na Veľkonočnom ostrove mimo krátera, bol vyťažený na palivové drevo v roku 1960. Posledný živoriaci strom, rastúci v kráteri Rano Kau bol oficiálne zaznamenaný v roku 1917 v rámci výpravy Karla Scottsberga. Tento strom prežil až do roku 1962. Jediné rastliny, ktoré môžu byť označované ako „pravé Toromiro“ je potomstvo rozšírené zo semien z tohto jediného pôvodného stromu, ktoré prežilo v európskych a austrálskej botanickej záhrade, Národnej botanickej záhrade vo Viña del Mar v Čile a v čilských súkromných záhradách.

Toromiro je pomaly rastúci ker, asi meter vysoký. Vo svojej domovine dorastá až na asi 5 m vysoký malý strom. Umelým pestovaním nie je overené, či Toromiro narastá iba do veľkosti kra alebo po určitej dobe vyrastie až na strom, napríklad ako jeho príbuzné druhy Sophora microphylla a Sophora tetraptera, dosahujúce výšku až 10 metrov.[6]

Hlavné konáre sú 10 – 20 cm hrubé, môžu dorásť až do hrúbky 50 centimetrov. Kôra je červeno-hnedá. Má striedavé, úzko elipsovité, protistojné, pozdĺžne ryhované listy, dlhé 4,2 – 7,4 až 10 centimetrov, ktoré rastú v ôsmich až dvanástich pároch na krátkych 3,7 až 6,5 centimetrových stonkách.

Kvety rastú v malých strapcoch, tvoria kupolovité kalichy ktoré sú jeden a pol až tri centimetre dlhé, majú žltú, približne 2,7-krát 1,8 centimetra širokú korunu tvorenú piatimi trojuholníkovými lalokmi a piatimi žltými okvetnými lístkami. Uprostred kvetu býva desať tyčiniek a jeden vaječník. Po opelení sa vytvoria struky o rozmeroch 4 až 5-krát 3,5 až 4 milimetre, bývajú až desať centimetrov dlhé, hnedej farby. Mierne zakrivené struky majú šesť až sedem oddielov oddelených papierovitými prepážkami, pomerne tenké steny a obsahujú jedno až šesť žltých vajcovitých semien. Semená sú jedovaté. (Opis prevzatý od Skottsberga – 1922)

V roku 1955 Thor Heyerdahl získal z osamelého stromu rastúceho v kráteri Rano Kau šesť alebo sedem semien. Doviezol ich do botanických záhrad vo Švédsku. Najvyhovujúcejšie podmienky na pestovanie poskytovala botanická záhrada v Göteborgu. Bolo tam zaslaných päť semien, ktoré vyklíčili nasledujúci rok.[7] V pobočke tejto botanickej záhrady bolo sústredené aj väčšie množstvo odrezkov s cieľom ich vegetatívneho rozmnoženia. V botanickej záhrade v Bonne sa od roku 1972 nachádza identická kópia, ktorá pochádza pravdepodobne zo záhrady z Göteborgu. Bola dovezená v roku 1975.[8][9] Táto rastlina je asi jeden a pol metra vysoká a stále rastie. Stromy sú v chladnom skleníku udržiavanom na teplotnej úrovni desať až pätnásť stupňov Celzia. Počas nemrazivého počasia prebývajú rastliny aj vonku. Toromiru sa darí najlepšie vo vápnitej, mierne kyslej pôde.

V roku 1993 bola založená organizácia TGM (Toromiro Management Group), ktorej cieľom je presídlenie a rozšírenie Toromira pochádzajúceho z botanických záhrad v Bonne, Göteborgu a Kew na Veľkonočnom ostrove. K projektu sa pripojila aj čilská organizácia Forest Service (CONAF). V máji roku 1995 priviezli na ostrov stoosemdesiat sadeníc z botanických záhrad z Bonnu, Göteborgu a čilskej Forest Service. Projekt je v súčasnosti (2001) pozastavený, keďže väčšina rastlín vyhynula ešte v karanténe na následky hubových infekcií (zostalo šesťdesiattri sadeníc). Či bude ich presídlenie úspešné a či sa vôbec niekedy uskutoční je dosť otázne, vzhľadom na úzku genetickú základňu týchto rastlín.[10] Okrem pestovania rastlín v Národnej botanickej záhrade vo Viña del Mar existuje viacero stromov rastúcich v súkromných záhradách a škôlkach. Žiadna z týchto rastlín však nemá zdokumentovaný svoj pôvod. V jednom prípade bol jeden zo stromov zničený rozhnevaným susedom sklamaným z množstva zvedavých turistov. V roku 1994 boli semiačka jedného zo stromov zaslané zo Santiaga do botanickej záhrady do Missouri. Sadenice následne boli taktiež rozšírené v botanickej záhrade na Havaji v meste Waimea.

V roku 1996 bola zaznamenaná novo vypestovaná populácia Toromira nachádzajúca sa v botanických záhradách v austrálskom Melbourne. Pôvod tejto populácie nie je známy. Botanik Efraín Volosky daroval semiačka Patriciovi Montaldovi, ktorý bol riaditeľom botanickej záhrady v Santiagu v rokoch 1952 – 1959. Hoci neexistuje žiadna dokumentácia o prevzatí semien, Efraín Volosky zaznamenal ich získanie v roku 1953. V súčasnej dobe sa na Veľkonočnom ostrove nachádza jediný rastúci strom Toromiro; rastie v guvernérovej záhrade. Sadenica je dovezená z čilskej botanickej záhrady z Viña del Mar. V roku 1990 sa podarilo francúzskej botaničke Catherine Orliacovej z drevných vzoriek z Göteborgu identifikovať mikroskopické bunkové štruktúry dreva Toromiro, takže teraz je možné pravosť umeleckých predmetov pochádzajúcich z Veľkonočného ostrova nepochybne ľahšie overiť.[11]

V Európe je možné pestovanie Toromira iba v skleníkoch s minimálnou teplotou dvanásť a pol až dvadsaťdva a pol stupňa Celzia. Skúsenosti z britskej botanickej záhrady v Kew dokázali, že teploty vzduchu nižšie ako desať stupňov Celzia a permanentne kyslé pôdy sú pre jeho úspešné pestovanie nevhodné. Vlhkosť vzduchu by mala byť udržiavaná v rozmedzí päťdesiat až osemdesiat percent. Toromiro neznáša priame slnečné svetlo. Vyžaduje polovičné zatienenie. Za dobrých podmienok tvorí viac či menej vždyzelený rozvetvený ker. V Británii sadenice narástli do výšky sedemdesiat centimetrov. Vzorky v botanickej záhrade v Bonne dosiahli výšky až jeden meter. Nikde však rastliny nepreukázali náznaky kvitnutia.

Rastliny by sa mali pestovať v dobre odvodnenom hlinitom komposte s chudobnejším základným hnojivom a podľa potreby by sa malo uprednostniť tekuté prihnojovanie. Majú byť dobre zaliate a potom treba nechať kompost preschnúť. Nemenej dôležitým faktorom pre úspešné pestovanie je boj proti škodcom. Najväčším problémom sú skleníkové listové roztočce (Tetranychus) a malé zelené roztoče. Ich premnoženie spôsobí úplnú stratu listov. Skleníkové roztočce môžu byť účinne hubené aj biologickými predátormi ako sú napríklad Persimilis Phytoseiulus a Therodiplosis persicae, pri dodržaní starostlivosti, zachovaní vysokej vlhkosti a rosení listov. Chemické ničenie sa môže použiť iba v krajnom prípade, keďže sadenica Sophora toromiro je všeobecne citlivá na chemické látky, ktoré spôsobujú popálenia alebo aj stratu listov. Požerový škodca Pseudococcus môže spôsobovať problémy, ale dá sa ničiť aj biologickými predátormi, ako sú napríklad Cryptolaemus montrouzieri a Leptomastix dactylopii. Okrem toho je vhodné používanie pesticídov počas zimných mesiacov na ničenie jeho vývojových štádií.

Toromiro sa môže rozmnožovať generatívne semenom, získaným zo strukov. Použije sa teplá voda s nálevom teplým štyridsať až sedemdesiat stupňov Celzia po dobu dvadsaťštyri hodín na zmäkčenie tvrdého obalu, alebo sa môže rozmnožovať vegetatívne odrezkami. Osivo by malo byť zasiate v teplom, vlhkom komposte. Rastliny sa môžu presádzať do jednotlivých nádob, keď majú pár pravých listov. Vegetatívne rozmnožovanie sa môže robiť zberom odrezkov od polovice leta. Tie by mali byť odobraté za vlhka s najnižšou teplotou dvadsať jeden stupňov Celzia, s použitím zakoreňovacieho hormónu o koncentrácii 2500 ppm.[12]

• (po anglicky)
• Fotografie Toromira (po anglicky)