Važec

• Rímskokatolícky kostol Klaňania sa troch kráľov, jednoloďová pôvodne ranogotická stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a predstavanou vežou z druhej polovice 13. storočia. Pôvodné patrocínium kostola bolo sv. Antona Pustovníka. Barokovo bol upravovaný v roku 1738. Obnovou prešiel v roku 1910.[5] Presbytérium je zaklenuté krížovou hrebienkovou klenbou a loď korýtkovou klenbou. Nachádza sa tu oltár Troch kráľov, neskorobarokový z poslednej tretiny 18. storočia. Bočné oltáre Panny Márie a sv. Jozefa sú barokové z polovice 18. storočia. Kazateľnica a krstiteľnica sú rokokové.[6] Kostol má hladké bielené fasády, okná sú polkruhovo ukončené s kamennými osteniami, podobne vstupný portál. Veža je dekorovaná zuborezom a členená lizénovým rámom. Ukončená je ihlancovou helmicou. Nachádza sa tu neskorogotický zvon z 15. storočia.

• 
  Kostol Klaňania sa troch kráľov
• 
• 
  Barokové oltáre
• 

• Evanjelický kostol, trojloďová neorománska stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty z rokov 1889 – 1892. Stojí na mieste tolerančného kostola z roku 1783. Autorom stavby je staviteľ Blažej Bulla. V roku 1907 bola pristavená veža podľa projektu Milana Michala Harminca. V interiéri sa nachádza trojramenná empora nesená liatonovými stĺpmi s papyrusovými hlavicami. Priestor je zaklenutý pruskými klenbami. V roku 1925 vnútorný priestor vymaľoval Jan Hála, v presbytériu s vyobrezením Jána Husa a Martina Luthera. Hála je aj autorom troch oltárnych obrazov z roku 1926.[7] Fasády kostola sú členené dekoratívnymi opornými pilermi, lizénovými rámami a polkruhovo ukončenými oknami s nadokennou rímsou. Priečeliu dominuje rizalit s nárožným kvádrovaním, z ktorého vyrastá hmota veže ukončená trojuholníkovými štítmi s terčíkom a ihlancovou helmicou.

• Súbor ľudových domov, jednopodlažných trojpriestorových zrubových a murovaných stavieb so sedlovou strechou, často s podlomenicou a kuklou, najmä z prelomu 19. a 20. storočia. Pamiatkovo sú chránené objekty číslo 14 a 41.[8]

• 
  Evanjelický kostol
• 
• 
  Detail vstupu do kostola

Kultúra Važca je stáročia vytváraná a zdokonaľovaná vo všetkých smeroch svojho života. Z primárnych prvkov hmotnej Važeckej kultúry je jej ľudové staviteľstvo, ktoré nesie všetky charakteristické znaky ľudového staviteľstva horských oblastí, podmienené prístupnosťou stavebného materiálu miestnych zdrojov. Urbanistický koncept Važca bol pravdepodobne ovplyvnený starou obchodnou cestou, ktorá spájala Liptovskú a Spišskú kotlinu.

Výstavbu obce možno rozdeliť zhruba do štyroch období:

a) obdobie najstaršej výstavby, z ktorého, okrem ústneho podania nie sú dochované žiadne doklady;

b) obdobie vzniku „važeckého typu domu“, trvajúce do roku 1931;

c) obdobie murovanej výstavby troj-priestorových domov, trvajúce do druhej svetovej vojny;

d) obdobie po druhej svetovej vojne.[9]

Pôvodné zrubové jednopriestorové domy – drevenice, sa stavali v nepravidelnom zoskupení, ktoré možno v katastrálnej mape vidieť do 19. storočia. Až koncom tohoto storočia sa výstavba obce sústreďovala okolo dvoch hlavných ulíc – hradskej a vernárskej.

Drevenice sa stavali prevažne zo smrekového dreva z okolitých lesov, pričom na základy, priečky a sýpky sa používal riečny kameň spájaný hlinenou maltou. Strechy boli sedlové, pri väčších domoch bola použitá stolicová konštrukcia, pri menších pántova. Úzke parcely pôvodných usadlostí postupným dedením a delením, spôsobili rozmiestnenie obytných priestorov za sebou (izba, pitvor, komora). Pri väčších domoch bola komora s maštaľou vstavaná do jedného priestoru – humna. Izolačným materiálom bola použitá podmurovka na steny a na dlážku drevo. Medzery medzi brvnami sa upchávali špárovaním. Zmena stavebného materiálu nastala po veľkom požiari, po ktorom sa začali stavať murované domy so zachovaním pôvodného pôdorysu.

Stavalo sa v úzkom zoskupení, pri ktorom vznikali dvory kolmo na komunikáciu. Jeden dvor slúžil pre dve i viac rodín spolu s hospodárskymi zvieratami. Obdobie po druhej svetovej vojne je charakteristické zmenou dispozície domov tak, že z pozdĺžneho gazdovského domu vzniká štvorcový dom s dvoma izbami smerované do ulice. Tento tip domu je zachovaný do dnes.

K ďalším znakom ľudovej kultúry Važca je jeho ľudový kroj. Materiálom na výrobu kroja bolo používané ľanové plátno a biele súkno, ktoré boli vyrábané z ľanu a vlny (od materiálu závisel aj strich odevu). Pre chladnejšie klimatické prostredie sa používala aj kožušina. Farbenie plátna obstarávali farbiari z Hybe, Štrby a Veľkej Blatnej pri Poprade. Medzi základné uchované formy odevu tzv. dlhý košeľovitý odev (charakteristického pre oblasti severného a východného Slovenska) patrí; rovná košeľa, rovná zástera zapásaná tkanicou, gate, vrchná súkenná suknica, kožušteky bez rukávov, kacabajky, baranica, dlhé ručníky, kapce a krpce. Postupne sa táto forma odevu dopĺňala, alebo upravovala novšou odevnou časťou – napr.: bielizňou či súkennými nohavicami.

(zdroj podľa; Michal Hyben „Važec“, vydavateľstvo Osveta, Martin, 1981)

• V katastrálnom území obce sa nachádza známa Važecká jaskyňa.
• O rázovitej obci nakrútili publicisticko-dokumentárny film Svet pod Kriváňom Ľubomír Stanček a režisér Fedor Bartko (STV Bratislava 1996).
• Po obci je pomenovaná planétka (347028) Važec[10], ktorú v roku 2010 objavil slovenský astronóm Tomáš Vorobjov

• Michal Lúčanský (* 1897 – † 1933), VŠ pedagóg bohoslovecká fakulta ECAV v Bratislave, autor nábožných piesní, básnik
• Štefan Rysuľa (* 1900 – † 1976), spisovateľ, publicista a pedagóg
• Janko Ilavský-Podkrivánsky (* 1902 – † 1983), zberateľ ľudových piesní, ľudový básnik, cirkevný dozorca, zakladateľ folklórnej skupiny (1923).
• Ján Michalko (* 1912 – † 1990), evanjelický farár, generálny biskup ECAV na Slovensku
• Ondrej Bartko (* 1915 – † 2008), bratislavský ev.a.v. farár, teológ, konsenior, scenárista
• Ondrej Bartko (* 1926 – † 2012), výtvarný teoretik, maliar, VŠ pedagóg
• Michal Ferianc (* 1931 – † 1998), fyzik
• Jan Mikuláš Hála (* 1937), český maliar a restaurátor, syn maliara Jana Hálu

• Jan Hála (* 1890 – † 1959), český maliar, kresliar, ilustrátor a dokumentátor folklóru
• Janko Silan (* 1914 – † 1984), spisovateľ a básnik, pôsobil v obci ako rímskokatolícky farár v rokoch 1949 – 1984