Liptovská Porúbka

Obec je situovaná juhovýchodne od okresného mesta Liptovský Mikuláš, vzdialeného 14 km, s počtom obyvateľov cca 1140 (31. 12. 2012). Rozloha katastrálneho územia obce je 42,22 km², z toho zastavané územie obce má rozlohu okolo 65 ha. Liptovská Porúbka so štatútom obce je samosprávny územný celok spadajúci pod okres Liptovský Mikuláš a pod Žilinský kraj. Obec je situovaná blízko Liptovského Hrádku, ktorý leží na významnej železničnej trati č. 180 Žilina – Poprad. Mestom vedie dôležitý cestný ťah E18 (I. trieda). Severne od Liptovského Hrádku prechádza aj významný diaľničný úsek D1 Ivachnová – Mengusovce v smere východ-západ. Najbližšie letisko sa nachádza 52 km východne v meste Poprad.

Kataster obce Liptovská Porúbka je tvarovo veľmi premenlivý, s rôznorodým podložím a širokým rozsahom nadmorskej výšky – od 659 m n. m. (Liptovská Porúbka) do 1722 m n. m. (Rovná hoľa). Vďaka tomu sa v tejto oblasti vyskytuje množstvo vzácnych rastlín a živočíchov. Kataster zasahuje do ochranného pásma NAPANT-u s 2. stupňom ochrany a zo svojej väčšej časti i do samotného národného parku s 3. stupňom ochrany. Najcennejšie časti chotára sú súčasťou maloplošných chránených území: Národná prírodná rezervácia Ohnište a Prírodná pamiatka Mašiansky balvan. Veľká časť tohto územia patrí do celoeurópskej sústavy chránených území Natura 2000.

Dnešné územie Liptovskej Porúbky patrilo už v polovici 12. storočia do veľkého územného celku patriacemu k Uhorskej Vsi, ktorú založila vojenská posádka strážiaca dôležitú obchodnú cestu na hornom Váhu.

Samotná obec sa však prvýkrát spomína v listine z 29. júna 1377 ako usadlosť pod názvom Crisonporuba (Križanova Poruba). Základom dnešného názvu obce bolo už od začiatku slovo Poruba – dedina vznikla vyrúbaním lesa na pôvodne zalesnenom brehu rieky Váh. Dobový prívlastok Križanova dostala podľa mena richtára, ktorý ju založil ešte pred rokom 1377 na podnet zemianskeho rodu z Liptovského Jána. Noví osadníci však nepochádzali z Liptova. Liptovská Porúbka ako poddanská obec patrila pod správu zemepánov rodu Svätojánskovcov (Szentiványiovcov) z Liptovského Jána.

Prvé usadlosti v novozaloženej dedine boli podľa nemeckého práva oslobodené od povinností voči zemepánovi na určitú lehotu, pokým nebude územie dediny vyklčované, domy postavené a polia obrobené. Po tejto lehote museli platiť dane zemepánovi, kráľovi aj farárovi.

V roku 1600 stálo v Liptovskej Porúbke 41 poddanských domov a jeden mlyn. Patrila tak vtedy k veľkým dedinám. Koncom 17. storočia už bola jednou z najhustejšie osídlených dedín v hornom Liptove. Začiatok 18. storočia však priniesol so sebou biedu a dedinu ako i celý región opustilo mnoho poddanských rodín na Dolnú zem. Hospodárenie sa kvôli zanedbaným poliam preorientovalo na trojpoľný systém.

Okrem daní pre kráľa, zemepána i cirkev, musela obec vynakladať aj značné prostriedky pre armádu, ktorá bola ubytovaná v liptovských dedinách.

V 18. storočí mali poddaní svoje povinnosti spísané a upravené urbárom. Porúbčania patrili k večným (dedičným) poddaným bez práva slobodného sťahovania sa. Preto sa dedina postupne zaľudňovala. Pred rokom 1770 tu žilo až 63 sedliackych rodín, ktoré si rozdelili medzi seba zemepáni rodu Svätojánskovcov, a jedna želiarska rodina.

Obec mala napriek biednym časom pomerne výhodnú polohu. Chotár sa rozkladal v podnoží hôr a bol prostredne úrodný. Škody spôsobovala len vyliata rieka. Okolité lesy v blízkosti obce poskytovali obyvateľom palivové drevo. Blízkosť rieky Váh umožňovala prepravu dreva plťami na Dolnú zem. Pltníctvo bolo významným zdrojom príjmov. Kolískou pltníctva na hornom Liptove bol Liptovský Hrádok a Liptovská Porúbka. Významným zdrojom peňažných príjmov bol však chov oviec ako zdroj mlieka, mäsa, vlny. Ovce sa vyháňali na hole, za ktoré však museli odvádzať poddaní nájom zemepánom. Relatívne blízko bolo aj trhové mesto Liptovský Mikuláš, kde poddaní mohli obchodovať so svojimi poľnohospodárskymi prebytkami, kupčiť s rôznym tovarom. Obyvatelia si tiež privyrábali rozvozom soli, ťažbou dreva, prácou v skladoch i ťažbou železnej rudy v Bockej doline. V dedine sa nachádzal i spomínaný mlyn na mletie obilia, a tak nemuseli obyvatelia chodiť ďaleko. Okrem urbárskej pôdy, za ktorú poddaní odvádzali poplatky za užívanie, si získavali sedliaci aj kopaničiarsku neobrobenú pôdu, za ktorú neplatili žiadne odvody. Na tejto pôde kopaničiari väčšinou kosili. Porúbčania sa však vo všeobecnosti málo venovali gazdovstvu. Radšej rúbali drevo v doline Svidovo a predávali ho aj napriek zákazu, za čo boli aj súdení. Ostatní sa venovali najmä spomínanému chovu oviec.

Pred zavedením tereziánskeho urbára mali poddaní zakázané slobodne užívať hole a pasienky, variť pivo a vyrábať tvrdý alkohol. Dokonca im zemepáni zakázali v roku 1768 výrub a predaj dreva, zvýšili im robotné povinnosti a nútili ich bezplatne pracovať na panských pozemkoch Svätojánskovcov v Liptovskom Jáne. Zavedením tereziánskeho urbáru v roku 1770 boli presne stanovené práva a povinnosti poddaných, rozsah robôt bol určený na základe množstva užívanej pôdy. Urbár následne zaručoval poddaným isté dôchodky a úžitky. Napriek istým výhodám aj nový urbár zakazoval slobodné sťahovanie obyvateľstva a pripútal sedliakov k pôde.

Tereziánsky urbár upravoval i ďalšie práva a povinnosti poddaných. Okrem iných podnietil podnikanie poddaných, ktorí mohli slobodne obchodovať so svojimi výrobkami a inými predmetmi každodennej potreby.

Obec bola v druhej polovici 18. storočia sídliskovým zoskupením, pozostávajúcim z obytných domov, hospodárskych budov (maštale, stodoly, sýpky, voziarne, chlievy). Objekty spoločenského významu, ako je kostol, fara či škola, v tomto období ešte v Porúbke nestáli. Úroveň bývania podmieňovali materiálne podmienky. Hlavným stavebným materiálom bolo drevo, kameň menej. Obytné domy boli jednoduché, hlavný priestor tvorila kychyňa, v ktorej sa sústreďoval život sedliackej rodiny.

V druhej polovici 18. storočia nastal prudký nárast počtu obyvateľstva (r. 1784 – 878 ľudí v 68 domoch).

Zemepáni Svätojánskovci prosperovali okrem iného aj na príjmoch z porúbčanských mlynov, píl, krčiem i hostincov.

V dedine sa v 18. storočí zriadil aj druhý mlyn. Mlynárske remeslo sa dedilo a prekvitalo ešte aj koncom feudalizmu.

Niekoľko desaťročí pred zrušením poddanstva fungovala v dedine i píla, ktorú si poddaní na spracovanie vyťaženého dreva prenajímali.

V rámci „občianskej vybavenosti“ sa nachádzal v strede dediny hostinec, a taktiež jeden na lokalite Šmýkanec (tesne pri Kráľovej Lehote).

V prvej polovici 19. storočia počet obyvateľov v Liptovskej Porúbke kulminoval. V roku 1829 tu trvalo žilo 1289 ľudí a stálo 91 domov. V auguste toho roku však požiar zničil takmer celú dedinu, zhorelo a bolo poškodených 52 domov. Po obnove dediny sa jej vzhľad zmenil. V dedine stálo 104 domov, no stále budované z dreva. Vo viacerých domoch bývali dokonca dve až tri rodiny. Ďalším zásahom do stavu počtu obyvateľstva v obci bolo vypuknutie epidémie cholery v roku 1831 na celom území vtedajšieho Uhorska, na ktorú v Liptovskej Porúbke zomrelo 100 ľudí. (Ďalšie epidémie boli v roku 1855-31 obetí, a v roku 1873-81 obetí.)

V roku 1840 bol vybudovaný most do obce z Liptovského Hrádku.

V roku 1848 bolo zrušené poddanstvo. Bývalým zemepánom však ostali majetky a rôzne výhody aj po odstránení feudálneho poriadku. Zvyšovalo sa aj napätie medzi poddanými a bývalými zemepánmi. Poddaný žiadali až u cisára vo Viedni o vyriešenie problému s návratom opustených usadlostí v obciach, s úžitkom zo zemepanských lesov, žiadali aj podiely z regálií, krčiem, mlynov.

Porúbčania aj naďalej aj po zrušení poddanstva klčovali drevo v dolinách Svidovo, Michalovo, v Brtkovičnej doline a Smrekovičke. Rozvoj ťažby a spracovania dreva prilákal do Liptova viacerých podnikateľov. V 1865 bola postavená jednogátrová píla na Šmýkanci poháňaná vodou z Bocianky. Rezivo splavovali pltníci dolu Váhom až do Pešti.

Rozmach ovplyvnil aj narastajúci počet obyvateľov. V roku 1869 žilo v Liptovskej Porúbke 1669 obyvateľov.

V roku 1867 vznikol projekt na stavbu železnice, ktorá by prepojila dopravné uzly cisárstva. Košicko-bohumínska železnica na úseku Žilina-Poprad sa začala stavať v roku 1870. Mnoho ľudí aj z Liptovskej Porúbky pomohlo dostavať železnicu ešte v tom istom roku. Prvý vlak prešiel týmto úsekom 7. decembra 1871.

Chotárom Liptovskej Porúbky prechádzala aj úzkokoľajná železnička z Liptovského Hrádku na Čierny Váh a do Liptovskej Tepličky v celkovej dĺžke 36 km. Stavbu si vynútil rozmáhajúci sa drevársky a drevo spracujúci priemysel. Po dobudovaní všetkých odbočiek a výhybiek mala Považská lesná železnica celkovú dĺžku 107,2km, čím sa zaradila medzi najdlhšie lesné železničky na Slovensku.

V ťažkých rokoch poroby na prelome 19. a 20. storočia sa aj v Liptovskej Porúbke začal utvárať ochotnícky divadelný súbor. Prvou odohranou hrou v provizórnych priestoroch bola hra Bludár od Ferka Urbánka, a okrem porúbčanských divadelníkov sa jej zúčastnili aj ochotníci z okolitých dedín. Veľkým medzníkom v dejinách obce (ako aj celej ostatnej Európy) bolo vypuknutie 1. svetovej vojny. Mobilizáciou vojska opustilo dedinu mnoho mužov. Vidiek najviac sužovali hlad a bieda vplyvom neúmerného rastu cien potravín. Z Liptovskej Porúbky padlo na bojiskách viac ako 30 mužov.

Medzivojnové obdobie síce prinieslo vytúžený mier, no na vidieku sa radosť zo slobody prejavila i negatívne prenasledovaním židovských obchodníkov. S pribúdajúcimi mierovými časmi sa rozvinula v dedine aj spolková činnosť. Úlohou vzniknutého spolku Beseda bolo kultúrne a národne povzniesť obyvateľov formou šírenia tlače, kníh i ochotníckym divadlom, ktoré sa začalo v tomto období viac a viac rozvíjať.

V 20. rokoch 20. storočia vzniká Komunistická strana ČS. V obci sa začala formovať Federovaná robotnícka telocvičná jednota, ktorá aktívne organizovala mládež a zapájala do športových hier, najmä v letnom období. V zimnom období sa ich činnosť sústreďovala na kultúrno-osvetový prácu, divadelné predstavenia.

V 30-tych rokoch 20. storočia zaznamenáva obec čulý stavebný ruch. Bolo postavených niekoľko desiatok domov, na ktoré sa použil už modernejší stavebný materiál. Aj vďaka tomu sa predchádzalo veľkým požiarom. Hasičský zbor, ktorý zachraňoval domy pred spálením, vznikol oproti okolitým obciam neskôr, až v 1930.

V roku 1935 bola založená továreň na výrobu trvanlivého pečiva, neskôr známa ako Tatranka. Svojim ľahkým a dietetickým pečivom zásobovala všetky nemocnice a sanatóriá na Slovensku. Prevádzka bola v 60-tych rokoch pričlenená k pečivárňam Sereď a od 1992 funguje opäť ako samostatný podnik. Medzivojnové obdobie podnietilo viacerých podnikavých občanov založiť si podnik. Niektorí uspeli a boli známi aj za hranicami ČS, iní sa na trhu dlho neudržali.

Druhá svetová vojna so sebou priniesla jasný odpor voči klérofašistickej orientácii. V občiansko-demokratickom odboji spolupracovali nekomunisti s komunistami. Posledný rok vojny na Slovensku vypuklo Slovenské národné povstanie. V tejto forme najviac zasiahla vojna horný Liptov.

V Liptovskej Porúbke vzniklo Obvodné oddelenie ilegálnej KSS pre Horný Liptov, ktorý si začal vydávať vlastný časopis Pravda. Práve Liptovská Porúbka sa v predvečer vypuknutia SNP stala skutočným centrom odporu v hornom Liptove (na evanjelickej fare sídlilo vedenie nekomunistického odboja). Utvárali sa skupiny partizánov, ktorí sa skrývali v tunajších horách (na Brtkovici) v postavených bunkroch. Práve tu sa 7. liptovský partizánsky oddiel stal jadrom oddielu Za oslobodenie Slovenska. Obyvatelia dediny ich potajomky zásobovali potravinami a šatstvom. Partizánske skupiny sa snažili prerušiť postup nemeckej okupácie. Po príchode Červenej armády sa viaceré dediny museli evakuovať. Obyvatelia sa odvážali lesnou železničkou hlboko do dolín. Napriek tomu, že 2. svetová vojna skončila už v roku 1944, v Slovenskom národnom povstaní sa podarilo vyhnať Nemcov z Liptova až na jar roku 1945.

Po oslobodení dediny od nemeckých vojsk sa začala obnova zničenej obce. Obyvateľstvo sa pomaly dostávalo z biedy.

Novodobé dejiny obce Liptovská Porúbka sa niesli v duchu postupného rozvoja. Napriek tomu, že počet obyvateľov nebol tak vysoký ako v roku 1869 (1665 obyvateľov), stúpala zastavovaná plocha pre individuálnu bytovú výstavbu. Pre potreby obyvateľstva bol vybudovaný vodovod, ako aj zavedená elektrika po celej obci, a postupne aj ďalšie zariadenia občianskej vybavenosti.

Porúbčania sa aktívne naďalej zúčastňovali spoločenského i športového diania neraz s veľkými úspechmi.

Významnými medzníkmi bol rok 1955, kedy sa podarilo založiť JRD, ku ktorému sa postupne pridali takmer všetci občania.

V roku 1971 bola obec Liptovská Porúbka pričlenená k Liptovskému Hrádku ako jedna z jeho troch mestských častí (popri Liptovskom Petre a Dovalove). Opätovne sa oddelila až v roku 1992, od kedy funguje ako samostatná obec.

Obec Liptovská Porúbka je súčasťou regiónu Horný Liptov, je členom združení slovenských obcí a miest (Združenie miest a obcí Slovenska, Združanie miest a obcí Liptova a Mikroregión pod Poludnicou), ktoré spoločne spolupracujú na rozvoji oblasti.

• školstvo: materská škola, škola v prírode;
• kultúra, osveta: obecná knižnica, kultúrny dom;
• telovýchova, šport: futbalové ihrisko, posilňovňa, lyžiarska zjazdovka;
• administratíva a správne inštitúcie: obecný úrad, požiarna zbrojnica;
• cirkevné inštitúcie: kostol, fara;
• maloobchodná sieť: predajne potravín, PSN;
• verejné stravovanie: pohostinstvo;
• výrobné služby: roľnícke družstvo, pečivárne, zberné suroviny, stolárstvo, autoopravovňa, urbárske pozemkové spoločenstvo;
• nevýrobné služby: cintorín;
• ubytovacie služby: ubytovňa, súkromné priváty;
• služby cestovného ruchu: lyžiarske stredisko.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Liptovská Porúbka

• Oficiálna stránka obce

• Zdroj: Liptovská Porúbka - publikácia o obci, kolektív autorov, 2008, Vydavateľstvo Michala Vaška: Prešov, 1. vydanie, 228 s. ISBN 978-80-969026-5-1
• Zdroj: Atlas Slovenskej Krajiny - Miklós, L., 2002, Bratislava: MŽP SR, 1. vydanie, 342 s. ISBN 80-88833-272