Ondrej Bartko

Narodil sa v roľníckej rodine, v obci Važec. Otec padol počas prvej svetovej vojny v Haliči v roku 1915. Pokrstený bol 22. augusta 1915, konfirmovaný 24. apríla 1927 vo Važci farárom Pavlom Kmeťom. Matka mu zomrela počas gymnaziálnych štúdií (v júli roku 1932). Štúdium na Štátnom československom reálnom gymnáziu M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši[1] ukončil maturitou 20. júna 1933. Potom študoval na Československej štátnej teologickej fakulte evanjelickej v Bratislave na ktoré získal od 1. októbra 1935 do konca štúdia štipendium Tomáša Garrigua Masaryka (Masarykova studentská nadace, prepožičanie miesta č.B 60 - rozhodnutie Ministerstva školství a národní osvěty v Prahe).

Stal sa prvým absolventom na tejto škole, ktorému bol udelený titul ThB. (baccalaureatus theologiae, titul sa v tom čase udeľoval len tým študentom, ktorí získali na štátnej záverečnej skúške, ktorá pozostávala z 10 ústnych a 3 písomných skúšok samé jednotky). Druhú štátnu skúšku absolvoval 22. júna 1937.

Počas štúdia sa stal členom ústredného výboru Sväzu slovenského študentstva (1933 – 1937, v dňoch 27. – 29. februára 1936 na XV. valnom zhromaždení Sväzu slovenského študentstva bol zvolený tento výbor: Štefan Ňukovič - predseda, Andrej Lantay - podpredseda, Imrich Eliáš - podpredseda, Gustáv Husák - I. tajomník, Anton Moravčík - II. tajomník, Imrich Danihel - zapisovateľ, Andrej Melicherčík - zapisovateľ, Jozef Petrulák - predseda Finančnej komisie, členovia Finančnej komisie Vojtech Rybiansky, Ján Chabada, Koloman Molnár, predseda Sociálnej komisie Vladimír Sýkora, predseda Kultúrnej komisie Ondrej Bartko, predseda Tlačovej komisie Štefan Pánis, predsedníčka Stredoškolskej komisie Viera Úlehlová, predseda Zahraničnej komisie Jozef Kirschbaum, predsedníčka Ženskej komisie Magda Lokvencová, predseda Sboru fakultných spolkov Jaroslav Scholtz, predseda Sboru krajinských spolkov Michal Dzurila, pokladník Anton Rašla, predseda zastupiteľstva SSŠ pri ÚSČS v Prahe Karol Prchal, predseda Dozorného povereníctva Jaroslav Milota, členovia Dozorného povereníctva Rudolf Truchlík a Vendel Bezák, predseda Smierčieho súdu Jozef Šoltész, členovia Smierčieho súdu J. Veselý a B. Vozárik, náhradníci Smierčieho súdu Ján Púll a Jozef Svoreň, náhradníci výboru Vladimír Húska, Vladimír Jelínek, Anton Skácel, Vojtech Rizman). Ako sám vo svojom životopise napísal: „...Výbor vtedy pozostával z polovice pravičiarov a polovice ľavičiarov. Ja som bol však jediný nestraník. Nechcel a nemohol som byť tým povestným jazýčkom na váhe pri sčítavaní hlasov... preto som uvážil, že bude najmúdrejšie vzdať sa funkcie, čo som aj neskôr urobil...“

V tom čase sa stal aj predsedom fakultného výboru spolku J. M. Hurban a Sdruženia evanjelickej mládeže Dr. Michala Lúčanského. V dňoch 30. mája až 1. júna 1936 bol účastníkom I. Kongresu slovenských spisovateľov, ktorý sa konal v Trenčianskych Tepliciach a usporiadal ho Spolok slovenských spisovateľov (Dr.Ján Jesenský - predseda, Dr. Emil B. Lukáč - tajomník).

Ordinovaný za kňaza evanjelickej cirkvi augsburského vyznania bol dňa 27. júna 1937 v bratislavskom Novom chráme na Legionárskej ulici biskupom Dr. Vladimírom P. Čobrdom spolu s Ondrejom Antalom, Ľudovítom Bortelom, Júliusom Gáborom, Jánom Gavalecom, Jánom Chabadom, Belom Ivancsom, Jozefom Jurášom, Ľudovítom Kirnerom, Gustávom Kmoškom, Michalom Kováčom, Ľudovítom Kriškom, Júliusom Lanštiakom, Štefanom Mathaeideszom, Belomírom Medveckým, Jánom Michalkom, Dušanom Osuským, Jurajom Podhradským, Albertom Predmerským, Ondrejom Rybárom a Pavlom Turisom.

Bol členom Spolku evanjelických kňazov (založený v roku 1921) a Združenia evanjelických duchovných (založené v roku 1968, obnovené v roku 1990).

Ako biskupský kaplán pôsobil v Bratislave (u Dr. Samuela Štefana Osuského, 1937-1938) a ako seniorálny kaplán v Trenčíne (u seniora Jána Zemana, 1939-1941). Tu redigoval a vydával od mája 1939 časopis SEM Trenčín Iskra, ktorý bol neskôr Slovenským štátom úradne zakázaný. Pri príležitosti jeho odchodu z Trenčína ho menovali za čestného predsedu SEM Trenčín a Košeca.

15. októbra 1942 sa oženil s Annou Jurčovou (* 1923 - † 2007), ktorá publikovala básne pod pseudonymom Anna Zelenická. Narodili sa im traja synovia (Ivan, Fedor, Ondrej).

Ako evanjelický farár pôsobil v Kšinnej (1941-1947), kde bol predsedom SEJ a členom Národného výboru 1944-1947. V prvých septembrových dňoch roku 1944, tesne po vypuknutí SNP, spolu s npor. Rudolfom Rybanom a kpt. Teodorom Polom - veliteľom čs. brigády J. Žižku, vyhlásil v Kšinnej znovuobnovenú Československú republiku.

Ako farár pôsobil 46 rokov v Bratislave (1947-1993), najskôr vo Veľkom chráme na Panenskej ulici, neskôr od roku 1952 v Novom chráme na Legionárskej ulici a vo Veľkom a Malom chráme v Bratislave), kde bol kazateľom pre slovenských a nemeckých v Bratislave žijúcich evanjelikov. Bol posledným duchovným správcom Evanjelického diakonického ústavu v Bratislave (1948-1952) a dlhoročným konseniorom Bratislavského seniorátu ECAV (25 rokov). Bol držiteľom Osvedčenia podľa § 8 zákona č.255/1946 Zb. - účastníkom národného boja za oslobodenie (priznané 31. marca 1988, č.j.256428/1987), držiteľom Československého vojnového kríža 1939 a mnohých medailí za účasť v Slovenskom národnom povstaní.

Pochovaný je spolu s manželkou Annou na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave, v sektore XIII., hrob č.287.

Je autor mnohých kázní, článkov a básní publikovaných v Novom rode, Cirkevných listoch, časopise Evanjelický posol spod Tatier, Stráž na Sione, v Tranovskom kalendári a iných periodikách. Jeho úvahy a zamyslenia boli často publikované v rozhlasových a televíznych reláciách Slovenského rozhlasu, Slovenskej televízie a Slovenského evanjelizačného strediska pre masmédiá (Zamyslenie na dnešný deň, Duchovné slovo, Slovo, Cesty, Kvapky, Radosť, Pokoj Vám a i.)

Stal sa scenáristom televíznych dokumentárnych filmov Ľudmila Podjavorinská 2003, Štefan Krčméry 2001, Ján Čajak ml. 1996, Potrebujem tvoje ruky 2004 a i., ktoré vyrobila STV Bratislava a Evanjelický mediálny program. V týchto filmoch, ale aj vo filme Senior Ľudoviť Šenšel (televízny cyklus Osobnosti duchovného života, STV 2001) bol aj jedným z účinkujúcich a tak zverejnil svoje spomienky na tieto osobnosti a niektoré udalosti zo svojho života. Osobné svedectvo o posledných hodinách života komunistami popraveného občianskeho partizánskeho veliteľa Viliama Žingora vyrozprával vo filme STV Posledná noc Viliama Žingora (scenár Milan Varsík, réžia Fedor Bartko, Slovenská televízia Bratislava 1991).

Je spoluautor publikácie Bratislava - evanjelické kostoly (Komárňanská tlačiareň a vydavateľstvo, 1995), zostavovateľom zbierky duchovnej poézie Martina Rázusa: Pred Boží trón (vydavateľstvo Tranoscius, 1995) a 3. vydania knihy E. B. Lukáča: Kam ho položili (vydavateľstvo Tranoscuis, 2011) ku ktorej napísal doslov. Spolu s Jánom Bunčákom st. preložil knihu Fünf Minuten Kirchenkunde vydanú vydavateľstvom Evangelische Verlagsanstalt Berlin v roku 1969.

1. Gymnázium Michala Miloslava Hodžu - Liptovský Mikuláš (zoznam absolventov)

• Borislav Petrík: Evanjelická encyklopédia Slovenska, Bratislava 2001, str. 48, 79 a i.
• Pavel Dvořák: Kto zabil Viliama Žingora, Vydavateľstvo Archa, 1994
• Drahoslav Machala: Slovenská vlastiveda II. - Trenčianska župa, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2014, str.219
• Televízny posol 2/2001 /medailón ThB.Ondreja Bartka/, Duchovné slovo, Slovo /publicistické relácie STV Bratislava/
• Miloš Klátik: V tvojej ruke sú naše časy, Vydavateľstvo Tranoscius, a.s. 2013, str.113
• Marína Zavacká: Ľudácka prevýchova, Artfórum, 2018, str.63
• Evanjelický posol spod Tatier č.43/2017, 49/2017, 50/2017, 1-2/2018, 5/2018, 9/2018,14/2018,18/2018, 22/2018, 25/2018, 27/2018. Publikovaných 11.častí zo životopisu Ondreja Bartku pod názvom Farár, ktorý prežil dve vojny a dva totalitné režimy s čistým svedomím.

• Fedor Bartko
• Ondrej Bartko