Ľudová architektúra na Slovensku

Pri ľudovej architektúre bola vždy najdôležitejšia. Žilo sa prevažne vonku a tak nebolo potrebné stavať veľké obytné budovy. Murované i zrubové konštrukcie ponúkali vysokú variabilitu v prípade potreby prístavieb alebo delenia priestorov priečkami.

Ľudová architektúra je charakteristická svojim prispôsobením sa prostrediu. Nikdy nebojovala s prírodou, ale stala sa jej súčasťou, na čo sa pri novostavbách dnes často zabúda. Bola stavaná z miestnych materiálov, ktoré boli ľahko dostupné a nepotrebovali dlhú a náročnú prepravu. Stavalo sa s ohľadom na poveternostné podmienky a využívala takmer všetky výhody, ktoré prostredie ponúkalo. Nikdy sa nerobili náročné terénne úpravy, terén sa vyrovnával vysokou podmurovkou z kameňa, ktorá bola využitá ako pivnica. Dom bol postavený priečne do svahu, aby neprekážal odtekajúcej dažďovej vode. Drevo, hlina i slama ako základné stavebné materiály májú dobré tepelnoizolačné vlastnosti a pomáhali tak šetriť na kúrení spolu s malými oknami. Okná nemali také dobré vlastnosti ako dnes, zato boli pomerne malé (žilo sa vonku, takže z hygienického hľadiska vyhovovali). Kontakt s prostredím aj v zime zabezpečoval gánok, či podstrešná pavlač.

Tiež tvar strechy bol výrazne ovplyvnený prostredím: v severnejších oblastiach bola strecha prudšia, aby sa na nej nedržal sneh a nezaťažoval konštrukciu. Navyše bol štít riešený valbou, alebo doplnený polvalbou, podlomenicou (jednou alebo dvojitou), kuklou, prípadne kombináciou týchto prvkov. Okrem estetického hľadiska to zlepšovalo aerodynamiku strechy a zmenšovalo tepelné straty aj zaťaženie krovu vetrom.

Platilo známe postav dom – zasaď strom a dediny boli a mnohé stále sú doslova ponorené do zelene. Strom dominoval asi na každom dvore a záhrada bola zaplnená úžitkovými drevinami.

Ľudová architektúra bola proporčná. Spravidla dominovala strecha, ktorá mala v oblasti vždy rovnaký sklon (v prípade Oravy 49 – 51 stupňov). Strecha bola osadená zväčša asymetricky a štít bol oddelený od dolnej časti stavby (rímsou, podlomenicou, zmenou materiálu, doštením, pavlačou), čím sa zvýraznila strecha a dom celkovo pôsobil dobre. Príležitosťou na výtvarné vyžitie sa našich predkov poskytovala najmä uličná fasáda, pavlače, nadpražia dverí, ostenia okien. Originálne sú zdobené zruby v Čičmanoch.

Zeleň vždy pridáva architektúre na kráse a v ľudovej architektúre to platilo dvojnásobne.

V našich podmienkach je najčastejší ulicový typ zástavby. Jednotlivé objekty sa radili podĺž ulice alebo potoka, najčastejšie boli orientované štítom do ulice, čo súviselo s úzkymi pozemkami po pozemkovej reforme Márie Terézie. Objekty boli stavané vedľa seba buďto vždy na tej istej strane pozemku, alebo po dvoch na protiľahlých stranách, čim sa úzke pozemky spájali a vytvárali spoločný dvor. Niekedy však boli do ulice orientované domy aj pozdĺžnou stranou (tzv. uhlové domy). V členitejšom teréne sa táto pravidelná zástavba rozvoľnovala a prispôsobovala terénnym podmienkam, čím vznikali nepravidelné usporiadania budov.

Pozemok uzatvárala najčastejšie prejazdná stodola, orientovaná pozdĺžnou stranou do polí, ktoré nadväzovali na pozemok. Tieto stodoly stavali susedia vedľa seba a vytvárali viac-menej súvislú líniu uzatvárajúcu súkromné záhrady. Pomerne časté boli ale požiare, preto niekedy stodoly ustupovali do vnútra pozemku aby mali od seba určitý odstup a vytvárali tak šachovnicové usporiadanie. S protipožiarnymi opatreniami tiež súviselo vytváranie zoskupení sýpok mimo obytných budov.

Typickou dominantou bol kostol (prípadne kaplnka alebo aspoň zvonica) umiestnený buď v centre sídla, alebo na prírodnej vyvýšenine niekde na jeho okraji.

Osobitnú kapitolu sídiel predstavujú cigánske osady. Mali najčastejšie nepravidelnú, zhlukovú štruktúru. Vznikali na miestach, kde bol dostatok vody, dreva i pasienkov.

Centrum je v Panónii a Potisí. Dolné toky riek (okolie Váhu, Dunaja a na Žitnom ostrove) poskytovali veľa sprašovej hliny a vŕbových hájov. Steny domu sa buď vypletali prútím a omazávali hlinou, alebo sa hlina ubíjala. Často sa stavalo aj zo sušených tehál. Podmurovka bola podobne ako v severnej oblasti – kamenná.Pôdorys dodržoval tradičnú trojpriestorovú schému: izba – pitvor – komora, s radením do hĺbky pozemku. Nebolo to však vždy pravidlom, často sa vyskytovali domy orientované dlhšou stranou do ulice alebo "uhlové domy" (tvar L).

Vyskytuje sa aj typ domu "s portikom", ktorý môže mať menšie formy, ale môže aj lemovať celú dĺžku domu (podstienok). Výrazným znakom je tiež motív pravidelného opakovania sa prvkov. Portiky a podstienky sa možno vyvinuli zo "žudra": výpustku pri vstupe do domu, ktorý chránil vsup a zároveň ho zvýrazňoval a dekoroval. Jeho pôvod je pravdepodobne románsky, ale často môžeme na ňom nájsť výskyt ľudového baroka, či ľudového klasicizmu. Hladko omietnuté stavby boli často bielené vápnom, ale omietka mohla mať aj iné odtiene. Hlavne sokel sa často farbil modrou, čiernou, okrovou alebo rumelkovou farbou. Strecha bola valbová, neskôr sedlová, pokrytá trstinou alebo slamou.

Je to oblasť od severnej časti Bratislavskej a západ Nitrianskej stolice, v podstate o dnešné Záhorie. V. Mencl považuje toto územie za súčasť moravsko-panónskej kultúrnej oblasti (Záhorie, južná Morava, Podunajská nížina, časť Dolného Rakúska a veľká časť Maďarska. Jednotlivé prvky architektúry boli v týchto oblastiach podobné. Boli tu hranice Rímskej ríše a jadro Veľkej Moravy, čo má z historického hľadiska veľký význam aj vo vývine architektúry. V minulosti Záhorie obývali najmä Chorváti a Habáni z Nemecka. Kultúrnym centrom bola Skalica.

Domy sú spravidla orientované kratšou stranou do ulice, niekedy sú však postavené aj pozdĺžnou stranou k ulici, hlavne v severných častiach Záhoria. Pre usadlosti je charakteristické, že nemajú stodoly vo dvoroch. Tie sú sústredené za dedinou alebo v jednom spoločnom stodolišti (drevenom, murovanom alebo kombinovanom). Na Záhorí sú tiež nepravidelné kopanice.

Sú indície, že v dávnej minulosti sa stavali drevené domy, ale Záhorská ľudová architektúra je dnes známa svojimy vyspelými murovanými domami s prevažne sedlovými strechami a murovanými štítmi, ktoré boli niekedy poznačené vplyvom baroka, čo je charakteristické aj pre južnú Moravu. Domy mali svetlomodrú alebo bielu farbu. Dajú sa rozpoznať aj podľa murovaného výpustku, ktorý chránil a zdôrazňoval vstup. Pre Myjavu a jej široké okolie je zasa známy tzv. "dom s výškou".

Celkom osobitým typom bývania na Záhorí bol habánsky dom.

Dnes možno nájsť pekné príklady záhoráckej ľudovej architektúry v pamiatkových rezerváciách Plavecký Peter a Veľké Leváre.

Maľované domy v Čičmanoch

Stredné Považie, Horná Nitra, čiastočne Turiec, severná časť Tekova, bývalá Zvolenská stolica, časť Novohradu a Západný Gemer. Používajú sa oba základné stavebné materiály – hlina i drevo. Vyskytovali sa tiež domy v tvare L, dvor do ulice bol uzavretý murovanou bránou. Stavali sa tu aj združené domy so spoločným pitvorom alebo dvorom, prípadne sa domy spájali chrbtovou stenou pod spoločnú strechu. Vznikali tak dvojdomy, prípadne štvordomy. Z dreva sa vytvárala zrubová alebo stĺpiková konštrukcia. Brvná boli najskôr nekresané, potom kresané z vnútornej a napokon z oboch strán. Škáry sa upchávali machom a hlinou a prekrývali latkami. Drevené konštrukcie sa zriedka zvnútra omietali hlinenou omietkou. Stavebným materiálom však bola i surová tehla alebo lomový kameň a vtedy sa steny spravidla omietali. V kopcovitom teréne mal dom vysokú podmurovku, keďže bol stavaný vždy kolmo na vrstevnice, aby čo najmenej bránil stekaniu vody dolu svahom. V takejto podmurovke bol priestor aj na pivnicu, ktorá bola prístupná najčastejšie z priečelia. Pivnice sa však o niečo neskôr začali stavať samostatne ako sýpky, kvôli požiarom, ktoré pomerne často sužovali dediny. V sýpke sa uskladňovali hlavne potraviny a v jej podstreší náradie, prípadne i šatstvo. Občas tiež slúžila ako núdzové bývanie. Dispozícia domu je trojpriestorová radená do hĺbky pozemku: izba – pitvor – komora. Pec s otvoreným ohniskom stála najskôr v izbe, neskôr sa presunula do pitvora, v ktorom sa jeho rozdelením premenila na čiernu kuchyňu. Komora sa často zmenila na obývaciu izbu, prípadne sa nad ňou vytvorila ďalšia komora v podstreší (Dolná Orava, Čičmany). Strechy boli prevažne sedlové s došteným štítom a ostreším, prípadne i polkružím, alebo valbové. Boli kryté šindľom, slamou, neskôr pálenou krytinou. Hospodárske stavby mohli byť zrubové, ale i z kombinovaného materiálu.

Stredné Slovensko malo pomerne homogénnu architektúru, môžeme tu však nájsť aj zvláštnosti, akými sú najmä maľované domy v Čičmanoch, alebo drevený poschodový banícky dom z čias nemeckej kolonizácie v oblasti Kremnice.

Obytná budova z Kysúc, Múzeum kysuckej dediny

Drevo v severných oblastiach je tvárne a ľahko spracovateľné, dostupné, má vynikajúce fyzikálne vlastnosti a dlhú životnosť. Kameň sa používal len na základy alebo stavbu pivníc. Škáry medzi brvnami zrubových stavieb sa najčastejšie upchávali machom a prekrývali žrďovinou alebo latkami, niekde nazývanými "záhlobky". Zriedka sa zruby omazávali hlinou. Trámy sa niekedy bielili vápnom. Častá je šindľová strecha. Dispozičnou jednotkou bol dvojpriestor. Dispozície čiastočne ovplyvnil a obohatil typ poľského domu. V takomto dvojpriestore bývala jedna alebo dve rodiny, vtedy mal dom prístupné dve izby po oboch stranách pitvora, komora tu nebola ("dom o dvoch koncoch"). Tá sa potom vytvárala buď predelením pitvora, alebo pričlenením po celej dĺžke domu a bola z pitvora prístupná. Výtvarné zdobenie sa aj tu sústredilo na čelnú, uličnú fasádu. Zdobili sa združené okná, nadpražia dverí. Štít mal vysokú podlomenicu, alebo sa robil doskový štít, usporiadaný klasovito alebo vejárovito. Mal kuklu alebo polvalbu. Turzovská (valašská) kolonizácia priniesla dvojité zalomenie štítu podlomenicou.

Na Orave bolo skoré osídlenie z čias gotiky prevrstvované valašskou kolonizáciou, od konca 17. storočia sa znovu miešala s mnohými etnikami z južného Slovenska. Na Orave vznikla taká zložitá a ťažko analyzovateľná situácia, ako nikde inde na Slovensku. Kým pre ostatné Slovensko, hlavne južné oblasti, je typická homogénnosť, na Orave to vonkoncom neplatí. Nachádzame tu pestrosť a rozmanitosť foriem, zatriedenú dnes do 4 oblastí:

• Dolná Orava, od Kraľovian a Jasenovej po Oravský Podzámok.
• Horná Orava, od Oravského Podzámku po Trstenú.
• Zamagurie, od Hruštína s údolím Bielej Oravy a okolím Námestova.
• Goralská oblasť, v oblasti Pilska, Babej Hory a Západných Tatier.

Kým Dolná Orava má svoj odraz aj na Liptove a Kysuciach a podobne ako na Hornej Orave a Zamagurí boli hospodárske objekty riešené formou prístavieb, goralská oblasť je celkom iná. Jej vyvrcholenie nachádzame v podbeskydskej a podhaľanskej architektúre v Poľsku. Hospodárske budovy sú spolu s obytnou budovou pod spoločnou valbovou strechou, alebo strechou s veľmi vysokou podlomenicou. Na dolnej a hornej Orave boli časté strechy s vysokou alebo nižšou podlomenicou a kuklou. V Zamagurí je to niekoľko typov striech: buď je štít riešený iba podlomenicou, alebo je obohatený ešte polvalbou (Slanický typ), prípadne je štít dvakrát zalomený (dvojitá podlomenica) a ukončený kuklou (Hruštínsky typ).

Chrám sv. Mikuláša v Bodružali

Šariš, Zemplín a čiastočne Gemer. V severnejších oblastiach sa používalo drevo, v južnejších zasa nepálené tehly. Niekedy sa tieto materiály spájali v jednej stavbe. Architektúru tu ovplyvnili aj Lemkovia, ktorý boli najzápadnejším ukrajinským etnikom. Ich dom charakterizuje zrubová konštrukcia so slamenou strechou. Dispozične boli domy v severovýchodného Slovenska delené na klasický trojpriestor, za ktorým nasledovala stodola ("pleveň"). V prípade rázovitého terénu sa tiež používala vysoká podmurovka.

Najväčším klenotom tejto oblasti sú však nepochybne drevené kostoly z 18. storočia, niektoré dokonca zo stredoveku.