Slovenská populárna hudba

Slovenská populárna hudba, v zmysle pop music, sa začala rozvíjať v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Jej vývoj bol podmienený vývojom populárnej hudby v západných krajinách, ale aj politickým usporiadaním vo svete. Slovensko má za sebou viac ako sedemdesiatročnú spoločnú históriu s Českom, podstatnú úlohu vo vývoji slovenskej populárnej hudby hral teda aj vplyv kultúrnych väzieb v bývalom Česko-Slovensku. Každé obdobie je charakteristické nástupom rôznych generácii hudobníkov, skladateľov, alebo textárov.

Slovensko v priebehu desaťročí prešlo viacerými kultúrnymi, spoločenskými a politickými zmenami, ktoré sa vo viacerých prípadoch diametrálne odlišovalo. Na začiatku 20. storočia bol vývoj slovenskej populárnej hudby spätý s vývojom populárnej hudby v centre Európy, neskôr sa slovenská hudobná tvorba dostala pod vplyvy totalitných vládnucich štruktúr. V období Slovenského štátu, v priebehu II. svetovej vojny, na slovenskú populárnu hudbu vplývala koaličná fašistická diktatúra Veľkonemeckej ríše. Po skončení vojny sa Slovensko dostalo do izolácie vytvorenej tzv. Železnou oponou. Populárne osobnosti, teda aj osobnosti populárnej hudobnej scény boli interpretmi určitých názorov a svojou popularitou združovali skupiny mladých ľudí, fanúšikov. V niektorých prípadoch bol tento fenomén hrozbou pre totalitné vládnuce štruktúry, bol možnosťou pre vznik opozične ladených organizovaných skupín mládeže. Tento stav nebol počas histórie Slovenského štátu, ale aj obdobia vlády jednej politickej strany žiadúci. Vývoj a vznik novej vlny populárnej hudby výraznejšie ovplyvnila situácia okolo Pražskej jari na konci 60. rokov. Po obnove demokratického systému riadenia štátu, ktorú začali udalosti okolo Zamatovej revolúcie v roku 1989, sa slovenská hudobná scéna dostala pod tlak rozvinutého západného hudobného priemyslu, na ktorý nebol slovenský monopolný hudobný trh pripravený...

1920 – 1948

Populárna hudba v období po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie do roku 1948 patrila v novovzniknutých krajinách k žánru a subžánrom džezu. Do českých krajín sa džez začal dostávať už pred prvou svetovou vojnou. Spoznávali ho väčšinou mladí šľachtici, pre ktorých bola znalosť tohto žánru vecou prestíže. Ďalšími vyznávačmi džezu boli príslušníci umeleckej inteligencie, ktorí sa s džezovou hudbou stretli počas štúdií v Mníchove, či v Paríži. Prinášali domov správy o nových tancoch a kabaretnej zábave, ktorá sa do Európy dostávala zo Spojených štátov. Priťahovala ich exotika, drsnosť ragtime, ktoré boli v kontraste so zaužitým sentimentom európskeho gýča. Nadchýnala tým umelcov, hlavne spisovateľov, ktorí dokázali vzletne popisovať svoje dojmy. Hudobníkov tento žáner začal priťahovať až neskôr. V priebehu 20. rokov sa o džezovú hudbu začal zaujímať stále širší okruh ľudí. Pre intelektuálne založenú mládež sa džez stal záležitosťou módy. Európski fanúšikovia žánru vnímali efektnú stránku toho hudobného žánru, nie sociálne pozadie jeho vzniku.

Voskovec a Werich v roku 1938

Džez po rozpade Rakúsko-Uhorska do bývalej ČSR k širšiemu publiku dostával vďaka masovokomunikačným prostriedkom. Neprichádzal priamo zo Spojených štátov, ale prenikal k nám skôr cez médiá zo Spojeného kráľovstva. Spočiatku bol reprodukovaný z gramofónových platní, neskôr sa šíril éterom cez vysielania rozhlasových staníc. Viacnásobné opakovanie skladieb v rozhlase podmienilo vznik šlágrov. Došlo k spojeniu medzi gramofónovým priemyslom a rozhlasovými spoločnosťami. V roku 1929 sa po prvý raz na našom trhu objavilo prvé hudobné (gramofónové) vydavateľstvo Esta, ktoré vzniklo z niekdajšej filiálky zahraničného distribútora Ultraphon. S novou hudbou prichádzal do zábavných podnikov aj nový tanec, kabarety typu Montmartre sa stali módnou záležitosťou, ktorá sa z Prahy s pomocou putovných turné orchestrálnych telies dostala aj do Bratislavy. Aj vďaka mladým pražským študentom ako bol Jiří Voskovec, Jan Werich, neskôr aj absolvent konzervatória Jaroslav Ježek začal džez znieť aj na Slovensku v zrozumiteľnom jazyku. Hudobná zábava podávaná v humornom podtexte získala pre poslucháča ďalší, atraktívny rozmer. S pribúdaním diktátorských vodcov v 30. rokoch sa do textov piesní dostávala satira, džez sa stal súčasťou angažovanej tvorby. Popularita tohto žánru bola ale dominantná viac u obyvateľstva väčších miest za riekou Moravou.

K silnejšiemu prieniku džezu na naše územie došlo až na prelome 30. a 40. rokov spolu s érou swingu. Slovenská populárna hudba sa vyvíjala na pozadí rozvoja populárnej kultúry európskeho zábavného priemyslu. Ďalšou podstatnou zložkou pre jej podmienený vývoj bola kultúra prezentovaná divadlách, kaviarniach a kabaretoch európskych centier ako bola Paríž, Viedeň, Budapešť a Berlín s divadelným a hlavne operetným repertoárom. Na slovenskom vidieku bol súčasťou života ľudí folklór, populárna hudba mestského typu na vidiek výraznejšie neprenikala.

Vzácnymi výnimkami boli mestá Košice a Bratislava. V Košiciach už v 20. rokoch vznikali prvé kaviarne a podniky napodobňujúce západný štýl, v ktorých hrávali často cigánske kapely, kopírujúce dobové šlágre, a hudobný štýl moderných tancov ako boli shimmy, two step, tango, charleston, či samba.

Budova Reduty, dnes Slovenskej filharmónie v Bratislave.

V Bratislave sa zábavnými strediskami stávali viechy a tzv. koncertné kaviarne. Často v nich hrávali študenti hudobných škôl, konzervatória, hudobníci s klasickým hudobným vzdelaním, z rómskych hudobníkov to boli tí, ktorí poznali noty. Prvý nočný bar s názvom American Bar bol v Bratislave založený v roku 1915. Neskôr na začiatku 20. rokov vznikali ďalšie nočné podniky (Reduta, Bristol, Astória, Moderna...) s ponukou revuálnych programov a tanečnej hudby. V roku 1926 bola v Bratislave otvorená reštaurácia Estebissement Adlon, v ktorej hrávali pozvané zahraničné džezové kapely. V týchto časoch sa začali stávať súčasťou salónnych ansáblov aj hráči na trúbku, saxofón, či na bicie. Známe hudobné formácie zo zábavných podnikov dotávali príležitosť hrávať v rozhlasových vysielaniach. Výraznejšie sa vo vysielaní začali bratislavské kapely presadzovať od roku 1926, t. j. od roku, kedy vznikla bratislavská pobočka Československého rozhlasu. V roku 1929 vznikol Orchester Rádiožurnálu, hrajúci repertoár zväčša zameraný na populárnu hudbu, ktorú tvorili predovšetkým obľúbené úryvky operiet a suít. V priebehu 30. rokov začala do hudobného vysielania prenikať aj hudba zábavného tanečného charakteru, hrávaná cigánskymi kapelami v kaviarniach Reduta a Štefánka, hudba niektorých dobových džezových zoskupení, koncerty vojenského orchestra z Trenčianskych Teplíc, či ľudovej hudby Samka Dudíka.

Koncom 30. rokov sa v zahraničných médiách šíril džez, swing, country and western, či iné populárne žánre, no v Čechách a na Morave bola po tlakom fašistickej propagandy populárna hudba zakázaná. Situácia spätá s populárnou hudbou sa aj u nás v tomto období komplikovala, nakoľko kultúrnu politiku novovzniknutého Slovenského štátu začalo regulovať Nemecko. Nemecká fašistická propaganda poukazovala na to, že tento druh kultúry je produktom nečistých rás (židovskej, a černošskej). Pre mládež sa tak swing stal jedným zo symbolov odporu proti obmedzenosti diktatúry totalitného režimu. Obmedzovanie zo strany nacistov, dokonca od roku 1941 zákaz tanca a spolitizovanie kultúry, vyvolal u mládeže opačnú reakciu, odpor voči režimu a zvýšil záujem o populárnu hudbu. V období 2. svetovej vojny mnoho českých džezových umelcov končilo v koncentračných táboroch, či v emigrácii.

Na Slovensku nebol voči nemeckým kultúrnym požiadavkam výraznejší odpor. U obyvateľstva Slovenského štátu v období 2. svetovej vojny dominoval záujem o ľudovú hudbu. Kladný vzťah k národným kultúrnym tradíciám nebol v rozpore s predstavami vládnucich nacistických strán.[1]

Prvá gramofónová platňa s nahrávkou slovenskej tanečnej hudby vyšla v roku 1935. Boli to dve tangá nahrané v roku 1934: „Dita“ od autorskej dvojice Alexander Aranyos a Štefan Hoza a „Nepovedz dievčatko nikomu“ od autorov Dušana Pálku a Štefana Hozu.[2][3] V začiatkoch vývoja populárnej hudby na Slovensku patril k najvýznamnejším predstaviteľom pôvodnej slovenskej populárnej hudby skladateľ Gejza Dusík, ktorý nadviazal na tvorbu jedného z prvých predstaviteľov slovenskej operetnej tvorby prelomu 19. a 20. storočia Miloslava Francisciho. Gejza Dusík v druhej polovici 40. rokov založil vlastné nezávislé hudobné vydavateľstvo, takže patrí zároveň aj medzi zakladateľov hudobného priemyslu populárnej hudby na Slovensku. Medzi významných interpretačných predstaviteľov slovenskej zábavnej hudby patrí dnes už legendárny spevák František Krištof Veselý. Začiatky slovenskej populárnej hudby boli žánrovo späté so zmesou zľudovených operetných melódií v zmesi s dobovým džezom a popom.[4] Prvé amatérske džezové formácie začali na Slovensku vznikať na sklonku 40. rokov. Bol to napríklad Tanečný orchester bratislavských vysokoškolákov (r. 1947), zameraný na swing a čiastočne aj moderný jazz, či Ali Jazz Band v Seredi (r. 1946). Prvým profesionálnym džezovým orchestrom na Slovensku bol bratislavský Dixieland (1956). Medzi priekopníkov džezu na Slovensku patril Siloš Pohánka.[5]

1948 – 1960
Gabriela Hermélyová

Vývoj slovenskej populárnej hudby je vzhľadom na povojnové štátne usporiadanie úzko spätý s vývojom populárnej hudby vo vtedajšom Česko-Slovensku. V povojnovej ére po februárových udalostiach v roku 1948 prevládalo budovateľské hnutie. 50. roky 20. storočia boli poznačené rozdelením vplyvu svetových mocností na dva silné bloky. Česko-Slovenská kultúra, pod patronátom vtedajšieho Sovietskeho zväzu bola ovplyvnená protikapitalistickým postojom komunistických vládnych garnitúr na čele s Klementom Gottwaldom. Všetky buržoázne produkty, teda aj produkty hudobného priemyslu, boli považované za nepriateľské. Cenzúra sa hlboko dotýkala kultúry mládeže, preto nebol vplyv popularity rock and rollu 50. rokov v krajinách východného bloku až taký výrazný.

Masová kultúra mládeže na Slovensku bola ovplyvnená politicky organizovaným budovateľským hnutím. Povojnové mládežnícke Slovensko bolo pod vplyvom zlatej éry rozvoja Socialistického realizmu. V Česko-Slovensku bol organizovaný boj proti spoločnému triednemu nepriateľovi, perzonifikovanom hrozbou svetového imperializmu. Vznikal kult budovateľských piesní, ktoré boli ľahko zapamätateľné. Veľký význam pre hudobnú kultúru mládeže na slovenskom vidieku v povojnovom období mal ľudový folklór.

Populárna hudba začala na slovensku predbiehať popularitu ľudovej hudby až po roku 1950. Spočiatku to bol fenomén spätý so zábavou vo veľkých mestách, populárna hudba bola súčasťou vystúpení v zábavných podnikoch, k širšej verejnosti sa dostávala rozhlasovým vysielaním. Dominantným interpretom džezovej hudby na Slovensku bol Orchester Siloša Pohanku. Siloš Pohanka patril k prvej generácii hudobníkov slovenskej populárnej hudby.[5]

60. roky 20. storočia

K zlepšeniu situácie prechodne došlo až začiatkom 60. rokov. Na Slovensko sa rôznymi cestami začali dostávať hudobné nahrávky predstaviteľov hviezd rock and rollovej hudobnej scény (Elvis Presley, Chuck Berry..). Boli to albumy, či single, ale hity na stredných rozhlasových vlnových dĺžkach vysielalo v TOP 20 aj legendárne Rádio Luxemburg. Hity sa nahrávali, kde sa dalo, hľadala sa kvalita, ktorá neznamenala to, čo si predstavujeme dnes pod skratkou Hi-Fi.

V polovici 60. rokov naplno prepukla v anglofónnych krajinách beatová horúčka, vzrastala popularita hudobnej produkcie ktorej predstaviteľmi boli hudobníci povojnových generácií mládeže. Sólové hviezdy, typu Elvisa Preslyho začali nahrádzať hudobné skupiny ako The Beatles, The Kinks, The Who, The Shadows, Cream, či Rolling Stones, začala zlatá éra bigbítu. Slovenská hudobná produkcia sa v 60. rokoch spočiatku zameriavala na napodobňovanie a nahrávanie coververzií známych hitov, no vznikali aj hudobné formácie, ktoré spočiatku podľa vzoru britských The Shadows hrávali inštrumentálne kompozície. V období rokov 1965 – 1967 pretrvával názor, že oficiálnym jazykom bigbítových skladieb je angličtina. Medzi priekopníkov populárnej česko-slovenskej hudobnej tvorby patrí bratislavská skupina The Beatmen, neskôr The Soulmen, so spevákom Dežom Ursínym. S touto skupinou sa spájajú mená neskorších ďalších predstaviteľov populárnej hudby na Slovensku ako boli Fedor Frešo a Dušan Hájek.

Koniec 60. rokov bol spojený s udalosťami okolo Pražskej jari. Hlavné mesto Česko-Slovenska, Praha, sa v tomto období nakrátko stalo jedným zo svetových centier hudobného diania. Konali sa v nej vystúpenia zahraničných skupín, tri ročníky Československých beatových festivalov, kde sa presadili aj slovenské kapely ako The Soulmen, skupina Blues Five (hrali v nej: Peter Lipa, Dušan Hájek, Jaro Filip, Janko Lehotský...), či ďalšia formácia s názvom Prúdy. V roku 1967 vznikla skupina Modus. Svoju hudobnú kariéru začali osobnosti ako Pavol Hammel, Marián Varga, Ján Lehotský, alebo Ján Baláž, s hudobníkmi začali spolupracovať mladí textári: Kamil Peteraj, Boris Filan. V roku 1968 Pavol Hammel a Marián Varga so skupinou Prúdy vydali legendárny album Zvoňte, zvonky.

70. roky 20. storočia

Dôsledkom politickej situácii obdobia tzv. Normalizácie v Česko-Slovensku po rokoch 1968 – 69 bol ovplyvnený aj vývoj slovenskej populárnej hudby. V prvej polovici 70. rokov došlo k zaujímavému fenoménu, keď československé médiá chŕlili množstvo zahraničných hitparádových hitov vo forme ich coververzií spievaných v slovenskom, či českom jazyku spevákmi ako boli Marcela Laiferová, Dušan Grúň, Eva Kostolányiová, Jana Kociánová, Oľga Szabová, Eva Máziková, neskôr Karol Duchoň, Karol Konárik a iní. Pôvodné verzie piesní sa v médiách oficiálne nevysielali. Spevákov väčšinou nesprevádzali hudobné skupiny, ale orchestre, v ktorých názvoch dominovali mená ich kapelníkov. Tieto hudobné telesá mali, okrem prevzatých vecí, džezový, kantilénový a dixielandový repertoár (Orchester Juraja Velčovského, VV systém Vlada Valoviča...). Nakoľko ich hranosť a vplyv v médiách bol silný, z pôvodnej slovenskej tvorby dominovali autorské diela ich dvorných skladateľov.

Hudobná tvorba bigbítových, kapiel prvej polovice 70. rokov patrila skôr k okrajovým žánrom jej popkultúry. Z pôvodnej slovenskej tvorby rockovejšieho žánru bola v prvej polovici 70. rokov v popredí skupina Prúdy, postupne sa do mainstreamového prúdu dostávali kapely, ktoré začínali ako sprievodné hudobné telesá sólových spevákov (skupina Ľuba Beláka, Prognóza).

Skupiny akými boli napríklad artrocková kapela Collegium Musicum, bigbítové Provisorium, jazz rocková Fermata, či Revival Jazz Band (s Petrom Lipom), boli dostupné skôr iba na koncertných pódiách, či formou nahrávok na hudobných nosičoch. Ich mená v médiách v hlavných vysielacích časoch a zábavných reláciách nerezonovali. Do podvedomia širšieho publika sa diela artrockovej a jazzrockovej hudby dostávali aj vo forme hudobných zvučiek niektorých relácií. Na slovensku sa usporiadavali tzv. fonotéky, ktoré boli predchodcami dnešných diskoték. Medzi najvýznamnejších diskotékarov a hudobných redaktorov, ktorý začínali v období normalizácie patrí dnes už legendárny Fero Hora.[6]

V sedemdesiatych rokoch o účinkovaní hudobných skupín rozhodovali rôzne komisie. Vrcholným orgánom, ktorý cez klasifikačné, reklasifikačné skúšky, či rôzne prehrávky overoval a odsúhlasoval profesionálnu dráhu hudobných umelcov bol Slovkoncert. Všetci interpreti bez rozdielu museli dokazovať, že vedia hrať, ovládajú hudobnú teóriu či dejiny slovenskej hudby.[2] Piesne interpretov museli prechádzať schvaľovaním aj cez textové komisie, neraz sa stávalo, že pesničky a aj celé albumy vďaka dedukciám členov týchto komisií končili v trezoroch.[7]

V roku 1971 vzniklo slovenské hudobné vydavateľstvo Opus, došlo tým k čiastočnému vyčleneniu slovenského hudobného trhu od českého. V českých hudobných vydavateľstvách Supraphon a Panton publikovali zo slovenských hudobníkov väčšinou iba ti, ktorí boli známi na federálnej úrovni a umelci z oblasti vážnej hudby.[2] Jedným z prvých počinov novovzniknutého slovenského hudobného vydavateľstva bolo vydanie albumu "Sentimentálna trúbka" Laca Décziho, džezmena slovenského pôvodu žijúceho v Prahe.

Dôležitým fenoménom pre rozvoj slovenskej populárnej hudby sa stalo usporiadavanie hudobných festivalov. V totalitnom režime bol ich počet obmedzený, dôsledkom čoho bol význam úspešného účinkovania pre interpretov dôležitým krokom pre ich ďalšiu hudobnú kariéru. Od roku 1975 sa začali v bratislavskom PKO konať Bratislavské jazzové dni, na ktorých vystúpili svetové kapacity tohto žánru: Jack DeJohnette, Stanley Clarke, John McLaughlin či Steve Coleman. Prezentovali sa nich aj slovenskí džezoví umelci, mali vystúpenia s hosťami zo zahraničia, slovenská džezová scéna aj vďaka tomuto festivalu získavala rešpekt v zahraničí.

Jedným z najvýznamnejších hudobných festivalov, ktorý formoval vývoj populárnej hudby v bývalom v Česko-Slovensku bola Bratislavská lýra. Lýrové začiatky siahajú do roku 1966, teda do doby, keď sa v Prahe začínali konať prvé ročníky Československého beatového festivalu. Pražské beatové festivaly po prvých troch rokoch zanikli, Bratislavská lýra zostala a stala sa tak najvyššou federálnou súťažou, na ktorej sa hodnotila úroveň pôvodnej česko-slovenskej tvorby. V prvých ročníkoch šlo hlavne o úspechy sólových interpretačných umelcov a typického, podľa vzoru ďalších svetových hudobných festivalov, kantilénového žánru (Karel Gott, Eva Pilarová, Marta Kubišová, Karel Černoch, Marcela Laiferová, Eva Máziková, Karol Duchoň...). Od roku 1977, keď zlatú lýru vyhrala skupina Modus so skladbou „Úsmev“, sa do popredia záujmu porotcov dostala aj tvorba hudobných skupín a ich sólistov (Marika Gombitová, Miro Žbirka, Elán, Olympic...). Týmto spôsobom vznikla určitá referencia a stúpol záujem verejnosti o tvorbu bigbítových skupín. Na lýru spoza železnej opony prichádzali aj zahraniční hostia, z ktorých mnohí patrili k hviezdam svojej doby napríklad: Udo Jürgens, Beach Boys, Cliff Richard, Josephine Baker, Rubettes, Boney M, Hot Chocolate, Showadywady, Billy Preston, Amanda Lear, Smokie, John Mayall a ďalší.[8]

V roku 1971 vzniklo rádio Hvězda. Populárne boli rôzne rozhlasové relácie pre mladých, v rozhlase to bolo Mikrofórum, či motoristická relácia Pozor zákruta ktorá sa vysiela dodnes. Dôležitým printovým médiom pre populárnu hudbu na Slovensku bol časopis Populár, ktorý vydával Ústav umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie.[2]

Podstatný význam pre prezentáciu nových slovenských hudobníkov mali aj ďalšie hudobné festivaly ako bol Slovenský festival politickej piesne v Martine či Bystrické zvony. Napríklad na Festivale politickej piesne v Martine okrem mnohých ďalších prvýkrát na seba výraznejšie upozornil Peter Nagy s piesňou „Nagasaki“. V susednom Česku vystúpil v roku 1988 na festivale Písně za mír v Lipnici vtedajší disident Václav Havel.

Koncom 70. rokov sa na slovenskej hudobnej scéne začala presadzovať skupina Taktici, a na prelome desaťročia začal stúpať vplyv ďalšej hudobnej formácie, skupiny Elán...

80. roky 20. storočia

80. roky 20. storočia sú jednou z najvýznamnejších dekád v histórii formovania slovenskej populárnej hudby. Česko-Slovensko bolo stále v tomto desaťročí satelitom vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Začiatkom 80. rokov došlo po úmrtí Leonida Brežneva k viacnásobnému vystriedaniu pohlavárov tejto svetovej mocnosti. V roku 1985 sa na čelo tejto krajiny dostal Michail Gorbačov, ktorý cez presadzovanie Perestrojky a hlavne glasnosti postupne dosahoval väčšiu otvorenosť východného bloku voči západu, ktorá v roku 1989 vyvrcholila Nežnou revolúciou. Väčšia otvorenosť bola zo strany vládnucich štruktúr kultúry aj voči populárnej hudbe.

Obdobie normalizácie malo na začiatku 80. rokov svoje zabehnuté koľaje. Boli zabehnuté kanály pre získavanie počúvanie skladieb, nových hitov. Informácie o nových hudobných trendoch z rádií ako bolo vysielanie rádia Luxemburg, vysielania aktuálnych hitparádových blokov v českom a slovenskom vysielaní rádia BBC, Hlas Ameriky, Slobodná Európa poznala mládež z ganerácie na generáciu už od 60. rokov. Známi zo západu nosili albumy, ktoré si ďalší známi nahrávali na magnetofónové pásky, populárna hudba sa mimo rádií šírila medzi mladými.

Tretie desaťročie existovala generácia bigbítových skupín a spevákov, s profesionálnou úrovňou. V populárnej hudbe pracovali už skúsení, renomovaní textári, ktorých tvorba bola v mnohých prípadoch kombináciou prebásnenia coververzií osvedčených hitov a skladieb pôvodnej slovenskej produkcie, ako bol Boris Filan, Kamil Peteraj, Ľuboš Zeman, ale aj novšie tváre: Daniel Mikletič, Martin Sarvaš, a Jozef Urban.

Na slovenskú hudobnú scénu nastupovala nová generácia kapiel, do popredia slovenskej hudobnej scény sa dostala skupina Elán. Nahrala niekoľko dodnes známych albumov. Po rozpade v polovici 80. rokov začal na svojich sólových projektoch pracovať Vašo Patejdl. Spolu s členmi Elánu, Robom Grigorovom, Dušanom Rapošom a Borisom Filanom spolupracoval na prvej časti hudobného filmu Fontána pre Zuzanu.

Nakrátko vznikla kapela Demikát – pred príchodom do Modusu hral v nej Marián Greksa, ale svoju kariéru v nej začínal aj Andrej Šeban. V skupine Modus začínali mnohí speváci: po Ľudovítovi Noskovi Miro Žbirka, Marika Gombitová, Marián Greksa, Ľubomír Stankovský, Milan Vyskočányi, Ivona Novotná. Niektorí po odchode zo skupiny začali sólovú kariéru, niektorí úspešne. Miro Žbirka spolu s Lacom Lučeničom založili skupinu Limit. Bubeník Ľubo Stankovský sa rozhodol, že prespieva slová o ...sklíčkach dotykov... v skladbe „Ty, ja a môj brat“, ktorú pôvodne odmietol spievať Marián Greksa. Marika Gombitová pol roka po nehode v novembri roku 1980 znovu vystúpila na Bratislavskej lýre. Neskôr nahrala viacero úspešných sólových projektov, na ktorých spolupracovala so skupinou Gravis, ale aj s Vašom Patejdlom.

Gitarista skupiny Profily, Peter Hečko, priviedol do hudobného šoubiznisu svoju o dvanásť rokov mladšiu sestru, Júliu. So skupinou Knock Out od roku 1983 do roku 1989 nahrali o. i. hity „Taliansky muzikál“, "Horúci mráz", "To som ja", „Mesto snov“, či „Maturitné tablo“, a v roku 1984 Júlia Hečková vyhrala Lýru so skladbou „Spútaná láskou“.

Vznikla a zanikla kapela Ventil RG, v ktorej začínali aj neskorší členovia skupiny Vidiek, či Robo Grigorov. Robo Grigorov potom založil s Mirkou Brezovskou, sestrou Mareka Brezovského a dcérou Aliho Brezovského skupinu Mona Lisa. Robo sa dal so svojou skupinou Midi na sólovú dráhu a Mirka s Monou Lisou nahrala niekoľko hitov („Dievča neplač“, „Doba kávová“, „Let“...) a so skladbou „Od piesne k piesni“ získala bronzovú lýru.

Svoje spevácke úspechy mala za sebou Darinka Rolincová. Po dlhej dobe pokusov preraziť sa medzi populárnymi spevákmi uchytil bývalý prešovský folkový hudobník Peter Nagy. Česko-Slovenskom sa šírila Nagymánia. Mladá študentka z textilnej priemyslovky z Prešova, Beata Dubasová, ospevovala „Účesy“. Ján Hangóni a skupina YPS prosili „... mamu, aby im kúpila röntgen...“. Skupina Lojzo vydala svoje tri albumy, na ktorých bola zábavná zmes folku, country, rocku s popom.

Mladý študent dramaturgie a scenáristiky a hudobný publicista a syn herca Vlada Müllera, Richard sa rozhodol že prestane o hudbe iba písať a založil skupinu Banket.

Julo Kinček a Paľo Habera „Reklamou na ticho“ a „Malou nočnou búrkou“ rozbehli Haberovu kariéru s martinskou skupinou Team. Trojica mladých chlapcov v krojoch sa rozhodla, že pod názvom Tublatanka skúsi hrať slovenský hardrock, neskôr glam metal. V Malackách vznikla skupina AC+, ktorá spievala o „Kláre“. V 80. rokoch vznikla aj skupina Money Factor so spevákom Dodom Dubánom.

Vznikali pôvodné slovenské hity, ktoré dominovali v masmédiách, slovenská hudobná scéna miešala karty aj za riekou Moravou. Na Bratislavskej lýre, ale aj v ankete popularity Zlatý slávik sa začali na popredných miestach striedať slovenskí speváci a hudobné skupiny s českými. Bratislavské džezové dni patrili už k samozrejmej hudobnej udalosti roka. V 80. rokoch sa začala formovať aj slovenská punková a alternatívna hudobná scéna ku ktorej patrili skupiny ako Zóna A, Karpatské chrbáty, Bez ladu a skladu, na sklonku desaťročia kapela Slobodná Európa.

90. roky 20. storočia

Začiatok 90. rokov bol poznačený zmenou politickej situácie v Strednej Európe. Padla Železná opona rozdeľujúca svet na dva tábory. Otvorili sa hranice na západ, trhy bývalého východného bloku začala zaplavovať donedávna ťažko dosiahnuteľná produkcia. Zároveň sa spolu s ďalším tovarom naplno rozbiehal predaj nových hudobných nosičov na CD, ktoré nahradzovali pôvodné vinylové platne. Vychádzali reedície úspešných hudobných albumov v oslavovanej „stabilnej a kvalinej“ digitálnej forme. Slovenský hudobný trh bol presýtený a slovenská populárna hudba padala do recesie. Niektoré skupiny a speváci, ktorí boli úspešní v 80. rokoch vydali nové albumy, ich komerčný úspech nebol porovnateľný s predošlými, mnoho pripravených nových albumov bolo stiahnutých z edičných plánov hudobných vydavateľstiev, niektoré hudobné vyvdavateľstvá a populárne skupiny vydávali reedície a kompilácie svojej úspešnej produkcie.

Z emigrácie sa vrátil Robo Grigorov, ktorý vydal niekoľko svojich novších albumov. Niektoré boli nahrané z materiálov, ktoré zložil počas pobytu v Belgicku. Svoje nové albumy vydal aj Peter Nagy, či Marián Greksa. Skupina Elán vydala v 90. rokoch niekoľko novších albumov. Pokusy presadiť sa na hudobnom trhu mala aj skupina Lojzo. Naproti tomu od zámeru vydať pripravovaný album odstúpila speváčka Mirka Brezovská.[chýba zdroj] Na vydaných albumoch bolo nahratých niekoľko rádiových a hitparádových hitov („Sestrička z kramárov“, „Si kočka“, „Ona je Madona“, „Svet je krásny zadok“...), no celkovo sa nedá úspech týchto slovenských interpretov v tomto období porovnávať s ich úspechmi v 80. rokoch.

Pôvodnejšia slovenská tvorba bola výraznejšie prezentovaná iba v jej jednoduchších formách. Väčší úspech na začiatku 90. rokov dosiahli hudobné formácie dancefloorovej hudobnej scény ako boli skupiny Maduar, Exil, Salco, Dr. Nicolaus, či Lobby. Ďalšími populárnymi umelcami prvej polovice 90. rokov boli speváci a hudobníci, ktorí začali prezentovať šlágre z obdobia 70. rokov v televíznej relácii STV s názvom Repete. Boli medzi nimi niektoré tzv. stálice slovenskej hudobnej scény ako Ivan Krajíček, Zora Kolínska, Karol Konárik, Marcela Laiferová, Dušan Grúň, Vokálna skupina Trend, Eva Máziková, Peter Stašák, Michal Dočolomanský, Ivan Heller, Helena Blehárová, Peter Vašek, ale aj menej výrazní interpreti ako Ľubomír Virág, Ján Greguš, Robo Kazík, či nové tváre, ktoré mali za sebou niekoľko pokusov presadiť sa na slovenskej hudobnej scéne ako Jadranka Handlovská, Marcela Molnárová, či Otto Weiter. Na úspech Repete nadväzovala hudobná kariéra kapiel, hrajúcich jednoduchú hudbu dedinských zábav akou bola skupina Senzus.

Zo sféry zábavnej hudby bolo zaujímavé aj účinkovanie detských hviezd Martina Madeja a Mišky Paštekovej, ktorí naspievali niekoľko populárnych hitov od Petra Nagya.

V 90. rokoch sa Slovensko štyrikrát pokúsilo o účasť na medzinárodnej súťaži Eurovision Song Contest. V roku 1993 sa nepodarilo do tejto súťaže kvalifikovať skupine Elán. Úspešnejšie bolo účinkovanie Tublatanky (1994), Marcela Palondera (1996) a Kataríny Hasprovej, ktorí tískali umiestnenia súťažiacich v druhej desiatke.

V prvej polovici 90. rokov mala z novších interpretov najvýraznejší úspech rocková kapela Metalinda, v ktorej v tomto období účinkoval spevák Pavol Drapák, či ďalšia rocková formácia zo Žiliny s názvom Aya. V rádiách a na letných festivaloch sa výraznejšie zviditeľnila skupina Hex. Začiatok 90. rokov bol v znamení pokusov presadiť sa na medzinárodnej hudobnej scéne pre ďalšiu hudobnú skupinu, Gladiátor, ktorá v tomto období hrala skladby v štýle thrash metalu, či grunge.

Druhá polovica 90. rokov začala byť pre vývoj pôvodnej slovenskej populárnej hudby zaujímavejšia.

V tomto období sa začali presadzovať hudobníci z viacerých hudobných žánrov. V hitaparádadch a v rádiách zneli prvé hity pop rockovej formácie IMT Smile. Svoj prvý album vydala skupina No Name, ktorá debutovala Nagyho piesňou „Kristínka iba spí“. Na hudobnom trhu sa objavil v roku 1996 úspešný album Tam Tam, od „čierneho baču“ Ibrahima Maigu, ktorý produkoval Laco Lučenič. Svoje zastúpenie malo ska v zoskupení Polemic, hviezdami vysielaní sa stalo punkové Iné kaфe, medzi mládežou rezonovali humorné texty piesní z prvých albumov kapely Horkýže Slíže. Svojráznym hudobným a interpretačným štýlom sa začala prezentovať prešovská kapelka Chiki liki tu-a. Na konci desaťročia sa slovenským retrobeatom predstavila kapela Le Payaco, no aj kapela Gladiátor vydala svoj popový album tentoraz so slovensky znejúcim konštatovaním: Viem, kde Boh spí. V závere desaťročia sa začala presadzovať jedna z finalistiek Miss Slovakia 1996, ktorá vydala svoj eponymný debutový album Jana Kirschner.

Na slovenskej hudobnej predstavila pravé funky Katarína Korčeková, ktorá spolu s ďalšími osobnosťami založila v roku 1993 skupinu Made 2 Mate. Napriek tomu, že táto skupina pôsobila iba do roku 1998, ovplyvnila hudobnú vlnu funky na Slovensku v nasledujúcich rokoch a podľa vyjadrenia hudobných publicistov patrí medzi najvyzretejšie a najzaujímavejšie slovenské skupiny 90. rokov 20. storočia.[9]

Medzi (už tradične) najvýraznejšie postavy slovenskej džezovej scény patrí Peter Lipa, okolo ktorého sa v priebehu jeho pôsobenia zoskupovali viac-menej účelové hudobné telesá v závislosti od ich hudobného zámeru. Už od polovice 80. rokov do roku 1995 Lipa hrával so združením T+R Band, ktoré produkovalo zmes hudobných štýlov od štandardného dixielandu, swingu, úprav skladieb vážnej hudby, rock and rollu, blues a pod. S T+R Bandom hrával Anton Rakický, Alojz Bouda, Fedor Frešo, Stanislav Herko, Štefan „Piťo" Popluhár, Karol Sucháň, Juraj Lehotský, Vladimír Vizár, Jaroslav „Country" Červenka. Po rozpade T+R Bandu vznikla v roku 1997 Lipova hudobná formácia s názvom Peter Lipa Band (Juraj Lehotský, Dušan Húščava, František Karnok, Andrej Šebo, Paľo Bodnár, Cyril Zeleňák, Stanislav Cvanciger).[10]

Mená hudobníkov, ktoré sa nachádzajú v Lipových zoskupeniach spolu s ďalšími kapelníkmi ako je Vlado Valovič, Pavol Zajaček, Braňo Hronec tvoria základ ďalších hudobných formácií džezovej orchestrálnej hudobnej scény dodnes. K nielen tejto scéne patria aj noví hudobníci a vokalisti ako Soňa Norisová, Helena Krajčiová, Adriena Bartošová, Berco Balogh, Robo Opatovský, Andrej Šeban, Oskar Rózsa, Henry Tóth, Juraj Tatár, Martin Gašpar, Marcel Buntaj. Niektorí z menovaných hudobníkov spolupracovali na spoločných úspešných projektoch Richarda Müllera a Jara Filipa. Richard Müller aj vďaka tejto spolupráci v závere desaťročia, prevzal niekoľko prestížnych ocenení od SOZA a stal sa jedným z najuznávanejších interpretov slovenskej populárnej hudby. V súvislosti so slovenskou hudobnou produkciou konca 90. rokov 20. storočia nemožno zabudnúť aj na pokusy Andreja Šebana, Mareka Brezovskéhoa ďalších hudobníkov dostať na slovenský hudobný trh nové art rockové hudobné diela v podobe projektov podobných zoskupeniu Free Faces.

Po roku 2000

Po roku 2000 je formovanie hlavného prúdu slovenskej populárnej hudby spojené s vývojom zábavného priemyslu na Slovensku. Popularita hudobníkov a hudobných skupín je podmienená vzájomným pôsobením hudobných vydavateľstiev a ratingovo atraktívnych komerčných rozhlasových staníc. Silný vplyv na vývoj populárnej hudby majú aj televízne spoločnosti, printové médiá prezentujúce v divácky a čitateľsky atraktívnych témach verejne známe osoby (tzv. bulvár), postupne silnie vplyv verejného sprístupňovania ďalšieho informačného média: internetu.

Slovenská populárna hudba má svoje tzv. stálice v podobe skladateľov, textárov, hudobníkov a spevákov z predchádzajúcich dekád, ktorí majú svoju fanúšikovskú základňu, ktorá je postupne rozptýlená do všetkých generačných skupín. Z nových hudobníkov na začiatku prvej dekády po roku 2000 zosilnela popularita kapiel ako sú IMT Smile, Gladiátor, Le Payaco, No Name, Horkýže Slíže, do repertoáru médií sa dostala kapela Desmod, Komajota, Peha, speváci ako Robo Opatovský, Jana Kirschnerová, Katka Knechtová...

Hudobné festivaly stratili svoj súťažný charakter. Stali sa miestom zrazov mládeže, kde pod záštitov rôznych sponzorov účinkujú hudobníci a kapely stredného prúdu, ale príležitosť zahrať si na vedľajších pódiách, neskôr aj na hlavnom tzv. „stejdži“ dostávajú aj začínajúce, alebo menej známe hudobné formácie. Z pôvodne alternatívneho festivalu Pohoda sa stal jeden z najväčších slovenských festivalov, podobne zameraný bol aj Hodokvas. Tieto festivaly napriek silnému zahraničnému obsadeniu poskytovali štedrý priestor aj pre slovenské menej známe kapely, ktoré takto získali viac pozornosti – vznikla špecifická "festivalová scéna", kapely ktoré sa preslávili nie cez masmédiá ale cez ich masívne účinkovanie na letných festivaloch (napr. kapely Hudba z Marsu, Chiki liki tu-a, Karpatské chrbáty).

Okrem účinkovania hudobníkov a hudobných skupín, ktorí sa do rebríčkov popularity dostali štandardnou cestou, postupného hudobného a osobnostného vývoja, poprípade pomocou súťaží (Coca Cola Popstar, Košický zlatý poklad) mal po roku 2000 na populárnu hudbu na Slovensku svoj vplyv aj dosiaľ nepoznaný druh zábavného žánru: reality show, hlavne britský licenčný model spoločnosti Freemantle s názvom Pop Idol, ktorý je na Slovensku vysielaný pod titulom Slovensko hľadá Superstar. Od roku 2004 do roku 2008 sa konali tri kolá tejto súťaže. Medzi ich úspešných účinkujúcich, ktorí sa výraznejšie uchytili v hlavnom (alebo aj strednom) prúde slovenskej populárnej hudby patrí Zdenka Predná a Peter Cmorík, čiastočne Miro Jaroš, Samo Tomeček, Katarína Koščová, niektorí ďalší ako sú Martina Šindlerová, Robo Mikla, Tomáš Bezdeda, sa udržiavajú v povedomí verejnosti hlavne vďaka svojim mimohudobným aktivitám, osobným vzťahom a ako vhodné objekty pre bulvárne médiá.

Vzhľadom na rozmach šoubiznisu a zároveň jeho ustrnutie na jednom bode vývoja, došlo aj k rozmachu tzv. alternatívnej hudobnej scény. Dosť významnú pozornosť poslucháčstva si takto začali získavať aj interpreti aj mimo pozornosti masmédií. Umožnil to nástup internetu, rozmach malých a nezávislých hudobných vydavateľstiev, ako aj hudobných festivalov či médií zameraných i na inú ako komerčnú hudbu. Špecifikom tu je, že medzi túto scénu sú zaraditeľné aj kapely s masívnou poslucháčskou základňou hrajúce súčasný mainstream v slovenskej podobe (Puding pani Elvisovej), projekty kopírujúce viac či menej aktuálne trendy zo zahraničia, či rovno projekty, ktoré sa v zahraničí stihli presadiť skôr ako na Slovensku (B-complex). Nastáva rozmach elektroniky (Foolk, Pjoni&Ink Midget), hip-hopu (s výrazným presahom do mainstreamovej kultúry – Kontrafakt, Rytmus, H16 A.M.O, Moja reč, Zverina, Vec, Hafner, z menšinovejšie zameraných napríklad Peťo Tázok), či worldmusic, naopak skôr na ústupe sú gitarovky (Diego, Kolowrat).

Referencie
  1. Historická revue: džez
  2. Hospodárske noviny: Slovenská továreň na výrobu hitov
  3. aktualne.sk: Vychádza Antológia slovenskej populárnej hudby
  4. Slovakia Cultural Profiles: Populárna hudba - muzikál a prvé slovenské hviezdy
  5. Osobnosti.sk: Siloš Pohánka jazzový hudobník (trúbka, dirigovanie)
  6. Fero Hora vyberá: Hystéria s Beatles a zuby na gitare
  7. Laco Lučenič: Zlé drogy, alkohol, aj zlý sex:
    „Za komunistov sa cenzurovali texty. Ako to prebiehalo v praxi?“
    „Bola na to nejaká komisia. Texty sa posudzovali z dôvodu, či náhodou nie sú ideologicky záškodnícke.“
  8. Slovo: Malá spomienka na veľký festival
  9. Sme.sk: Dobrá bodka za koncom
  10. Peter Lipa (oficiálna stránka): Biografia
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.