Chuck Berry

V 30. rokoch minulého storočia sa Berryovci presťahovali do St. Louis v štáte Missouri. Chuck postupne získaval hudobné skúsenosti v školských a cirkevných spevokoloch. Vyučil sa za kaderníka, neskôr pracoval aj v automobilke. Založil klubové trio Sir John´s Trio, v ktorom účinkuje on ako gitarista, Jonnie Jonson ako pianista a Ebby Harding ako bubeník. Napriek tomu, že trio hralo blues a balady, začal Chuck prejavovať spôsobom, ktorí návštevníci vtedajších klubov nazývali hillbilly[2]. Stále častejšie sa však zaujímali o toho neokrôchanca, ktorý v ich kluboch (pre farebných a zvlášť pre bielych) vlastne nemal čo robiť, ale napriek tomu ich priťahoval a v konečnom dôsledku rozbíjal antagonizmus medzi oboma rasami. Toto sa dialo po večeroch a nociach, cez deň Chuck pracoval ako kaderník a kozmetik.

V roku 1955, počas účinkovania v Chicagu sa stretáva s bluesmanom Muddym Watersom, ktorý po vypočutí niekoľkých jeho nahrávok ho kontaktuje s Chess Records. Demo snímky zaujmú Leonarda Chessa, majiteľa spoločnosti, ktorý s ním uzatvorí nahrávaciu zmluvu. V júli 1955 nahráva vlastnú skladbu Maybellene[2], ktorá naznačuje základný Berryho štýl: rýchle blues ovplyvnené prvkami country rocku, za sprievodu rytmickej gitary. Tento štýl ovplyvňoval a inšpiroval umelcov niekoľko desiatok nasledujúcich rokov. Skladba Maybellene[3] deväť týždňov vedie v USA R&B rebríček a v TOP 100 obsadila piatu priečku. Americký hudobný časopis Billboard ho koncom roka 1955 označuje za najtalentovanejšieho R&B umelca.

Veľká hudobná popularita mu dopomohla aj k filmovým úlohám. Koncom roku 1956 účinkoval vo filme Rock Rock Rock so skladbou You Can´t Catch Me. V roku 1957 vystupuje vo filme Mr. Rock And Roll v ktorom účinkuje aj Alan Freed.

V júni 1958 Berry vystúpi na Newportskom džezovom festivale a jeho interpretácia skladby Sweet Little Sixteen sa o niekoľko mesiacov zjaví aj na filmovom dokumente z festivalu Jazz On A Summer´s Day, ktorý nakrútil Bert Stern. Jeho vystúpenie bolo v tom čase a na tom festival považované za revolučné. 31. marca 1958 vydáva skladbu Johnny B. Goode, ktorej cover verzie nahrá obrovské množstvo interpretov.

Rok 1959 nie je pre Berryho šťastným. Je zatknutý a obvinený za porušenie Mannovho zákona, pretože, údajne, z nemorálnych pohnútok previedol maloletú osobu cez štátne hranice. Do svojho nočného klubu v St. Louis priviedol indiánsku dievčinu z Texasu, aby ju zamestnal v šatni, no keď ju začali podozrievať z prostitúcie, vyhodil ju. Odplatila sa mu tak, že išla na políciu a vyhlásila, že má 14 rokov, vďaka čomu sa porušovateľom zákona stal Berry. Prvý proces bol pre rasový podtón vyhlásený za neplatný, ale prokurátori ho naďalej prenasledovali. V roku 1962 sa im podarilo Berryho odsúdiť za porušenie Mannovho zákona, na dva roky, a tento trest si odsedel v indiánskej federálnej väznici

Počnúc rokom 1963 sa objavuje nový záujem o Berryho hudbu. Hlavne v Spojenom kráľovstve ho vyniesla na výslnie nastupujúca vlna R&B, kde Berryho napodobňovali doslova stovky skupín. Celý boom korunuje kompilačný album jeho starých hitov pod jednoduchým názvom Chuck Berry.

Oživený záujem o Berryho hudbu zasahuje aj USA, kde sa The Beach Boys zastavujú až na tretej priečke americkej TOP 20 so skladbou Surfin´ USA , čo bola vlastne upravená Berryho skladba Sweet Little Sixteen. V prvej päťke sa umiestnil aj Lonnie Mack s inštrumentálnou verziou sklady Memphis Tennessee, pod názvom Memphis. Zatiaľ čo je Berry ešte vždy vo väzení, Chess Records vydávajú jeho verzie týchto skladieb spolu s inými na albume s domixovaným aplauzom publika pod názvom Chuck Berry On Stage. Toto album sa umiestnilo v USA na 29. mieste a v Británii dokonca na 6. mieste.

Po prepustení z väzenia sa stále žiadaný Berry (ktorého skladbu Roll Over Beethoven zaradila na svoj druhý album aj novo vychádzajúca hviezda The Beatles) v roku 1964 vracia do chicagského štúdia Chess Records a nahráva tam niekoľko nových skladieb. Hitmi z tohto obdobia sa stali skladby Nadine, No Particular Place To Go a You Never Can Tell. V tomto roku absolvuje aj prvé zaoceánske turné na ktorom vystupuje spolu s Carlom Perkinsom.

V roku 1966, po finančne výhodnej ponuke prestupuje do spoločnosti Mercury Records. Ale spolupráca s touto značkou nepriniesla hit. Vo februári 1970 sa vracia k značke Chess.

V roku 1969 v septembri vystupuje v Kanade na festivale Rock´n´Roll Revival, ktorý sa neskôr stal známy ako Live Peace in Toronto. Na festivale, okrem Berryho, vystúpili Little Richard, Gene Vincent, Jerry Lee Lewis, Bo Diddley, The Doors, Alice Cooper a Plastic Ono Band Johna Lennona.

Úspešný je aj rok 1972. V júni vydáva album s nahrávkami z londýnskeho štúdia s členmi skupiny The Faces. Na albume, ktoré sa volá The London Chuck Berry Sessions sú aj záznamy z koncertu na lanchesterskom Arts Festivale. Album sa stane Berryho najpredávanejším.

V októbri sa dvojzmyselná skladba s účasťou publika My Ding-A-Ling z koncertnej časti albumu, vedie dva týždne americký rebríček a v novembri sa stáva jednotkou aj v Británii, napriek mohutnej kampani za jej zakázanie.

Ku koncu existencie spoločnosti Chess (august 1975) v septembri 1973 vydáva album Bio.

V marci 1978 hrá sám seba vo filme American Hot Wax, ktorý opisuje životný príbeh diskotekára Alana Freeda.

Potom viac koncertoval, než nahrával, a hovorilo sa, že má veľmi tvrdé finančné požiadavky. Stal sa pravidelnou atrakciou rozličných medzinárodných hudobných festivalov. Krátke pôsobenie pri firme Atlantic Records mu prinieslo jediný album Rock It (október 1979)

V roku 1988 znovu vzplanul záujem o túto legendu. V januári vychádza kniha Chuck Berry: The Autobiography. Bol to detailný pohľad na jeho osobný a profesionálny život. Vo februári sa začína premieta film Hail! Hail! Rock and Roll. Film režíroval Taylor Hackford a dokumentuje koncert vo Fox Theater v St. Louis. Koncert zorganizoval Keith Richards pri príležitosti Berryho šesťdesiatin.

Vplyv Chucka Berryho na vývoj rock and rollu je veľmi významný. Jeho novátorstvo je aj v spôsobe hry na gitaru. Krátke, rýchle, po sebe nasledujúce gitarové riffy, ktoré pri hre používal, zmenili dovtedy platné zákonitosti hudobnej rytmiky. Berry je hudobne veľmi kompetentný spevák, ktorý vďaka zrozumiteľnému prednesu vedel prostredníctvom textov maximálne vplývať na poslucháčov. Mnohé z jeho skladieb sa stali vo svojej dobe hymnami mladých. Ako prvý vo svojich textoch oslovil násťročných a čo bolo hlavné, oslovil ich jazykom, ktorý používali a spieval o ich problémoch. Do textov zaviedol také slová ako auto, dievča, škola, žiarlivosť a pod. John Lennon to vyjadril veľmi jednoducho:„Keď chcete definovať rock and roll jedným menom, bude to najpravdepodobnejšie – Chuck Berry“. Z pohľadu vývoja modernej populárnej hudby ho môžeme považovať za pilier akými sú Bob Dylan a Beatles. Veľká väčšina významných hudobníkov, ktorí prišli po ňom, sa od neho učili a pokúšali sa ho napodobniť.

• Na zvláštnu žiadosť prezidenta Jimmyho Cartera Berry dňa 7. júna 1979 vystúpil v Bielom dome.
• 26. februára 1985 bola Berrymu udelená cena Grammy Za celoživotné dielo.
• 23. januára 1986, boli Chuck Berry, Elvis Presley a Fats Domino, ako prví umelci uvedení do Rock´n´rollovej siene slávy. Od tohto dátumu sa každoročne, v polovici januára, Rock´n´rollová sieň slávy rozrastá o ďalšie hudobné legendy.
• Skladba Maybellene bola dňa 2. marca 1988, pri 30. ročníku udeľovania cien Grammy uvedené do Dvorany slávy NARAS.
• V novembri 1988 spoločnosť MCA vydala antológiu historických nahrávok Berryho, ktoré pripravil v rokoch 1955 – 1973 pre značku Chess.
• Berry sa v júni 1988 dostal do prvej desiatky umelcov zvečnených na Chodníku slávy v St. Louis.
• Pri príležitosti 32. ročníka udeľovania cien Grammy, bola dňa 21. februára 1990 skladba Roll Over Beethoven zaradená do Dvorany slávy NARAS. Album Chuck Berry – The Chess Box v produkcii Andyho McKaiea bol vyhodnotený ako najlepší historický album.
• V roku 2003 významný hudobný časopis Rolling Stone vyhlásil 100 najlepších gitaristov všetkých čias. Berry sa umiestnil na šiestom mieste.
• Jeho výberové album The Great Twenty-Eight obsadilo 21. miesto v zozname '500 najlepších albumov všetkých čias'.
• V roku 2004 časopis Rolling Stone vyhlásil 500 najlepších skladieb všetkých čias. Do uvedeného zoznamu sa dostalo 6 Berryho skladieb a to na nasledovných miestach: Johnny B. Goode (# 7), Maybellene(# 18), Roll Over Beethoven (# 97), Rock and Roll Music (#128), Sweet Little Sixteen (# 272) a Brown Eyed Handsome Man (# 374).
• Taktiež v roku 2004 hudobní odborníci pridelili Berrymu 5. miesto v rebríčku 100 najväčších umelcov všetkých čias.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Chuck Berry

• Clifford, M.: Album Rocku. Mladé letá, Bratislava. 1991. ISBN 80-06-00394-7.
• Kapitančik, B.: Pop story. Computer Press, Brno. 2003. ISBN 80-7226-960-7.
• Dafydd, R., Crampton, L.: Kniha rockových hviezd. Slovenský spisovateľ, Bratislava. 1992. ISBN 80-220-0361-1
• Wich, F.: Rock & Pop, Encyklopedie I. Volvox Globator, Praha. 1999. ISBN 80-7207-276-5