Jaroslav Filip

Narodil sa v učiteľskej rodine. Mal troch súrodencov: o štyri roky mladšieho Ľuba, o šesť rokov mladšiu Táňu a o desať rokov mladšieho Vlastimila. Od siedmich rokov hral na klavíri, ktorému prišiel na chuť až v štrnástich rokoch. Spolu s láskou k hre na klavíri prepadol aj vášni bigbíťákov – vysielaniu Rádia Luxemburg, jediného kanála, v ktorom hudobníci nasávali západnú hudbu. Bežne ho počúval aj niekoľko hodín v kuse.[1] Študoval v základnej umeleckej škole v Šahách, ktorú ukončil ako jeden z prvých absolventov.

Začiatkom 60. rokov rokov študoval na konzervatóriu v Bratislave. V tom období bol veľkým obdivovateľom Deža Ursinyho a jeho skupiny Beatmen. Mestský život ho však čoskoro pohltil natoľko, že začal zanedbávať školu.[1] V štúdiu pokračoval kvôli zlému prospechu na konzervatóriu v Žiline. Po jeho absolvovaní v roku 1968 sa vrátil do Bratislavy pretože chcel byť hercom, čo bolo jeho komediantskému naturelu najbližšie. Dvadsiateho augusta 1968 nastúpil ako asistent kamery do Slovenskej televízie, ale dlho sa tam nezdržal, lebo o deň neskôr začala okupácia. Nastúpil ako poštový doručovateľ na Slovkoncerte (tu pracoval aj Ján Lehotský). Podľa vlastných slov nič nerobil, iba nosil na poštu tašku s korešpondenciou, ktorú občas aj zabudol v neďalekom bare. Neskôr nastúpil na miesto asistenta kamery po druhýkrát a rozhodol sa pre filmovú dramaturgiu. Medzitým činorodo prenikal do muzikantského sveta.[1]

Hrával v bratislavskom vysokoškolskom klube "Véčko" so skupinou Petra Lipu Blues Five. Zúčastnil sa s ňou aj pražského beatového festivalu v roku 1969. Isté obdobie pracoval v agentúre Slovkoncert. Neskôr študoval na VŠMU dramaturgiu a scénaristiku, kde v roku 1976 promoval. V 70. rokoch sa udialo všetko, čo bolo pre ďalší Filipov život kľúčové (okrem stretnutia s počítačmi). Začal hrať s Ursinym a nahral s ním podstatné albumy, oženil sa, účinkoval v Divadle u Rolanda, pracoval v rozhlase v relácii Pohľady do kultúry, začal moderovať televízne relácie a dal sa dokopy s Lasicom a Satinským, skladal scéniky.[1] Okrem toho pravidelne tvoril filmovú hudbu a stvárňoval rôzne filmové postavy. V roku 1977 vyšiel pôvabný rozhovor s Jarom Filipom pod názvom V každom žije pieseň.[2]

Po revolúcii verejnosť vnímala Filipa predovšetkým ako humoristu. Najskôr prostredníctvom rozhlasovej relácie Apropo, neskôr cez jej televízne obmeny a rôzne súvisiace spolupráce so Stanom Radičom, Rasťom Piškom, Miroslavom Nogom, Štefanom Skrúcaným a Zuzanou Tlučkovou. V ich tvorbe boli výrazne prítomné prvky politickej satiry, predovšetkým vo vzťahu k vládnej koalícii a jej predsedovi Vladimírovi Mečiarovi.

Jarov náčrt vzhľadu prvého internetového magazínu Sieťovka.

Bol tiež známy ako zanietený fanúšik a propagátor nových technológií, predovšetkým mobilných telefónov a internetu. Prostredníctvom dial-up pripojenia bol online už od začiatku druhej polovice 90. rokov, teda v dobe, kedy bola jeho penetrácia na Slovensku veľmi nízka. Aktívne sa zúčasťňoval emailových fór s ďalšími (aj zahraničnými) Slovákmi a je tiež autorom prvej emailovej drámy[3]. Spolu s Róbertom Dydom založili v januári 1997 prvý (nultý) slovenský internetový magazín Sieťovka[4]. Bol tiež zanieteným hráčom počítačových hier a od roku 1994 publikoval články a recenzie počítačových hier v časopise RIKI. Známe boli jeho pravidelné rubriky „horoskopy“ a „Hello Maniacs!“[5]. Jeho povestnú nespavosť a sklony pracovať v noci reflektovala tiež jeho rozhlasová relácia Noční vtáci na rádiu Twist, kde s poslucháčmi komunikoval telefonicky, ale aj online.

S manželkou Evou mal tri deti: synov Jara a Lea a dcéru Evu. Jeho dcérou je aj hudobníčka Dorota Nvotová, ktorej matkou je herečka Anna Šišková.

Zomrel za počítačom v noci 11. júla 2000 na následky masívneho srdcového infarktu, ktorý bol výsledkom nesprávnej životosprávy a viery v alternatívne liečebné postupy.[1]

V roku 2002 o ňom vyšla životopisná kniha „Človek hromadného výskytu“ od Mariana Jaslovského a v roku 2008 bol o ňom spracovaný dokument z cyklu Radosť zo života[6]. Podľa dostupných informácií je v produkcii aj dokumentárny film Hľadanie, jeho aktuálny stav je však neznámy.[7]

Meno Jara Filipa je primárne spájané s hudbou, ktorá tvorila najväčšiu časť jeho tvorby, hoci okrem nahrávok po nej ostalo len málo hmatateľných stôp keďže väčšinu skladieb komponoval priamo za klavírom a bez notových zápisov.

Prvé stopy jeho hudobnej tvorby mimo divadla sú spojené s Dežom Ursinym. Odhliadnuc od menších či väčších odmĺk, spolupracoval s bigbítovým skladateľom a spevákom takmer 24 rokov, najprv ako člen skupiny Provisorium a potom aj pri tvorbe sólových platní. Jaro Filip povedal o svojich začiatkoch v Provisoriu: „Do Provisoria som prišiel sťaby mladý chlapec z dediny, kuchynský klavirista typu, zahraj si všetko od bicích až po basu na klavíri. Môj štýl je dodnes poznamenaný sólovým hraním; Dežo mi vždy nadával, že načo zdvojujem basu. No preto, lebo doma som si ju musel hrať sám. To je, skrátka, choroba klaviristického samotárstva."[8]

Napriek tomu, že skupina Provisorium sa v roku 1971 oficiálne rozpadla, pri mnohých ďalších projektoch sa znovu spomína tento názov, hoci s inými hudobníkmi. Je to preto, lebo v každom takomto projekte bol prítomný Dežo Ursiny a Jaro Filip – ostatní členovia sa stále menili, netvorili pevnú súčasť ich zoskupenia, takže išlo o akúsi „provizórnu“ kapelu.[9]

Ich prvý spoločný album Jara Filipa, Satinského a Lasicu Bolo nás jedenásť z roku 1981 priniesol okrem typickej veselej tvorby aj niekoľko piesní, ktorých texty skrývali reflexie na spoločenské dianie a správanie ľudí. Rovnako plodne s dvojicou komikov nahral legendárne albumy S vetrom o preteky (1982), My (1987) a Sťahovaví vtáci (1990). Spolu realizovali aj kabaret „Ktosi je za dverami“ a viacero divadelných projektov. Práve hudobný prínos Jara Filipa priniesol pochmúrnu atmosféru a odkazovanie na vtedajšie štátne zriadenie či zlé ľudské vlastnosti. Pieseň „Za dedinou“ je o nedôvere v ľudí a nemožnosti otvorenej komunikácie s nimi: "Za dedinou rastú štyri vŕby, vždy ta zájdem, keď ma jazyk svrbí, iba jednej z nich sa zdôverím". Skladbu prespievala aj populárna skupina IMT Smile. O nadčasovosti a význame tohto albumu svedčí aj fakt, že v roku 2007 vyšla jeho reedícia pod hlavičkou denníka Sme, v edícii Slovenské legendárne albumy[10] a jeho živá verzia s hosťami zaznela aj na hudobnom festivale Pohoda 2017.[11]

Najvýraznejšia hudobná spolupráca v poslednom období života Jara Filipa začala vznikať v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. V tom čase vzniklo niekoľko albumov Richarda Müllera s výrazným Filipovým prínosom. Práve touto tvorbou ukázal, že jeho talent nie je len v skladbách pre menšinové publikum, ale že dokáže tvoriť aj populárnu hudbu pre širšie spektrum poslucháčov. Mnohé piesne na albumy 33, LSD, Nočná optika či Koniec sveta sám skladal a niektoré z nich, ako napríklad „Milovanie v daždi“ či "Cigaretka na dva ťahy" sú dnes notoricky známe.

Napriek tomu, že verejnosť pozná Jara Filipa do veľkej miery ako hudobníka, jeho prvý autorský album bol vydaný až v roku 1996. Na platňu s desiatimi piesňami zložil všetky texty Müller. V rovnakom roku vychádza aj CD s klavírnou ezoterickou hudnou Meditations for piano. Jeho druhý a zároveň posledný sólový album vyšiel v roku 1998 a bol už podľa názvu Ten, čo hrával s Dežom poctou jeho nebohému priateľovi a kolegovi Dežovi Ursinymu. Okrem Andreja Šebana na gitare, Oskara Rózsu s basgitarou a Marcela Buntaja na bubnoch na ňom znovu spolupracoval s Müllerom, ktorý skomponoval všetky texty.

Filmové postavy:

• Klebetnice – 1978
• Najatý klaun – 1980
• Smejeme sa storočiami – 1983 – (TV seriál)
• O sláve a tráve – 1984 – muž v montérkach; réžia: Peter Solan – (hraný film)
• Keď jubilant plače – 1984 -
• Albert – 1985 – Albert; réžia: František Vláčil – (televízny film)
• Nové Pištáčikové dobrodružstvá – 1987 – (TV seriál)
• 100 x bez slov (TV film) – 1987
• Príbeh písacieho stroja – 1988
• Iba deň – 1988 – Stano; réžia: Michal Ruttkay, Vladimír Štric, Kvetoslav Hečko – (hraný film)
• Chlapská dovolenka – 1988
• Kolotoč – 1989
• Rozprávka rozprávok – 1991
• Rošáda – 1991
• Diabol vo Francúzsku – 1991

Po Filipovej smrti vzniklo viacero aktivít vyzdvihujúcich jeho odkaz.

• 2008 Radosť zo života
• Alena Čisáriková, Roman Slušný, Peter Valo: Nezostalo po nich ticho - 12 osobností očami ich blízkych, Forza Music, 2009, ISBN 978-80-89359-12-7, (12 osobností: Jaro Filip, Stano Radič, Pavol Juráň, Elena Galanová, Ondrej Nepela, Vladimír Dzurilla, František Dibarbora, Ivan Krajíček, Zora Kolínska, Karol Duchoň, Vladislav Müller, Gustáv Valach)
• V roku 2004 mu prezident Ivan Gašparovič prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, in memoriam.

2000 – Krištáľové krídlo in memoriam

• Zoznam piesní Jaroslava Filipa

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jaroslav Filip
• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Jaroslav Filip

• Foto Jara Filipa
• Oficiálna stránka Jara Filipa
• Filmografia Jara Filipa
• Zoznam článkov Jara "CD-ROM" Filipa v časopise RIKI

• Marian Jaslovský
• Róbert Dyda