Nikita Sergejevič Chruščov

Pochádzal z roľníckej rodiny. Od 12 rokov pracoval ako robotník a neskôr predák baníkov v Donbase. Počas ruskej občianskej vojny slúžil ako politický komisár v Červenej armáde. Po jej skončení získal ďalšie vzdelanie v donbaskej pobočke robotníckej fakulty a od roku 1924 pracoval v komunistickom aparáte. Od roku 1927 sa zúčastnil všetkých zjazdov komunistickej strany. V 30. rokoch ho Lazar Kaganovič odporučil na miesto obvodného straníckeho tajomníka v Moskve, kde Chruščov uskutočnil očistu aparátu od „nepriateľov ľudu“. Za odmenu ho roku 1934 zvolili do ústredného výboru strany.

V období vrcholiacich stalinských represií bol 44-ročný Chruščov ustanovený za prvého tajomníka Komunistickej strany Ukrajiny, kde sa stranícky aparát v dôsledku zatýkania prakticky rozpadol. V roku 1939 sa stal členom politbyra, čím zaujal pevné miesto medzi novou sovietskou byrokratickou elitou.

Počas druhej svetovej vojny sa ako vykonávateľ nezmyselných rozkazov nemalou mierou podieľal na katastrofických porážkach sovietskych vojsk pri Kyjeve a Charkove. Bol členom vojenských sovietov Stalingradského, Voronežského, Juhozápadného a 1. ukrajinského frontu. Okrem iného dohliadal na politickú korektnosť rozhodnutí Radiona Malinovského a celkovo sa počas Stalingradskej bitky podieľal na politickej činnosti a udržiavaní morálky Stalingradského frontu. V prvej fáze ťažkých bojov sa Chruščov skutočne nachádzal v prvej línii podobne ako veliteľ 62. armády Čujkov, s ktorým úzko spolupracoval počas bojov o mesto.

Po vojne Stalin povolal Chruščova späť do Moskvy, aby vyvážil rastúci vplyv Georgija Malenkova. Chruščov tam v tomto období prišiel s myšlienkou revolučnej premeny vidieka – výstavbou „agrokomplexov“, akýchsi vidieckych továrenských sídiel. Týmito myšlienkami si však vyslúžil len kritiku. Po Stalinovej smrti v marci 1953 inicioval odstránenie Lavrentija Beriju, šéfa NKVD, ktorý po Stalinovej smrti nadobudol veľkú moc. Niekoľko rokov viedol tichú vojnu o moc v strane s Georgijom Malenkovom. Viedol socialistické poľnohospodárstvo krajiny. Pripravil a realizoval program poľnohospodárskeho využitia neobrábanej pôdy v Kazachstane a na západnej Sibíri. Program spočiatku priniesol dobré výsledky čo výrazne zvýšilo jeho prestíž, avšak nepredvídateľné klimatické podmienky a nadmerné používanie chemických hnojív program úplne zlikvidovalo potom, čo bol pri moci[1].

Najvyšším predstaviteľom ZSSR sa stal potom, čo sa mu podarilo odstaviť predsedu rady ministrov Malenkova, dva roky po Stalinovej smrti. Malenkovovo odstránenie bolo v určitej forme revolučné, pretože bol prvý sovietsky vysoký politik, ktorého strata vysokých funkcií automaticky neznamenala aj jeho smrť. V júni 1957 odvrátil pokus Malenkova, Kaganoviča a Molotova o jeho odstránenie.

Spolu s ďalšími začal a predstavoval politiku destalinizácie, ktorá o niečo neskôr umožnila podobné uvoľnenie aj vo vtedajších sovietskych satelitoch. Na XX. zjazde strany predniesol 25. februára 1956 tajný prejav „O kulte osobnosti a jeho následkoch“, v ktorom kritizoval niektoré Stalinove zločiny.[2] Prejav sa dostal v júni 1956 na titulku New York Times.[3]

Chruščov pokračoval v prepúšťaní nevinne odsúdených z gulagov, sovietskej sústavy pracovných táborov. Tento proces začali po Stalinovej smrti Berija aj Malenkov. Neskôr po XX. zjazde pre vlnu nepokoja, ktorá vládla po zverejnení informácií o Stalinových zločinoch spolu s ostatnými vysokými predstaviteľmi strany zmenil rétoriku a hovoril ďalej len o „chybách“ Stalina.

Počas jeho vládnutia došlo k zmierneniu cenzúry, boli vydané niektoré práce A. Solženicyna (Jeden deň Ivana Denisoviča) a B. Pasternaka (Doktor Živago), ktoré odsudzovali revolúciu alebo komunistický režim. Chruščov však nebol úspešný v riešení ekonomických problémov krajiny, najmä veľmi neefektívneho poľnohospodárstva. Jeho svojvôľou bolo napríklad aj pričlenenie dovtedy ruského Krymu k Ukrajine. Napriek nesporným zásluhám o zmiernenie totalitného režimu v Sovietskom zväze uvažoval Chruščov vždy v dimenziách marxisticko-leninskej ideológie.

Pevne veril v konečné víťazstvo komunizmu a „socialistické vymoženosti“, čo ho privádzalo k výrokom typu „My vás (Západ) pochováme“, „My vás (Západ) naučíme po kostole hvízdať“ a podpore ľavicových povstalcov po celom svete. Celková Chruščovova politika sa vyznačovala rozporuplnosťou a zatieňovala ju nesúvislosť a celková chýbajúca koncepcia či vízia[1].

Po Chruščovovom prejave bol 18. júla v Maďarsku promoskovský Mátyás Rákosi zbavený funkcie predsedníctva Maďarskej strany pracujúcich (MDP) a nahradený Ernőm Gerőm. 25. októbra 1956 prebehla pred budovou parlamentu obrovská demonštrácia za odstúpenie Ernő Gera. Nakoniec Chruščov podporil Jánosa Kádára, ktorý 7. novembra, vtiahol na čele svojej promoskovskej vlády, na sovietskych tankoch do Budapešti.

Spočiatku sa pokúšal o zlepšenie vzťahov s Západom. V roku 1959 ako prvý sovietsky predstaviteľ navštívil USA. 25. júla 1963 podpísal dohodu o zákaze skúšok jadrových zbraní. Na druhú stranu sa podieľal na blokáde západného Berlína (1958) a náhlej výstavbe berlínskeho múru (1961). Po afére U-2, keď bolo nad ZSSR zostrelené americké prieskumné lietadlo bojkotoval Parížske rokovania s Eisenhowerom.

V roku 1962 podporil vybudovanie sovietskej základe jadrových rakiet stredného doletu na Kube. Jej výstavbu však čoskoro pozorovali Američania, ktorí do oblasti prisunuli podstatnú časť síl svojho námorníctva, došlo ku kubánskej kríze, kedy sa superveľmoci dostali najbližšie k jadrovej vojne. Sám však neskôr nariadil odsun rakiet z oblasti čím situáciu upokojil. Vzbudzoval pozornosť na medzinárodnej scéne svojráznym správaním. Pri jednej debate na pôde OSN v roku 1960 v rozčúlení, vyzul topánku a búchal ňou do stola, aby dal váhu vlastným slovám.[4]

Na poli krajín východného bloku jednak podporoval destalinizáciu ich režimov (napr. zbúranie najväčšieho súsošie v Európe - Stalinovho pamätníka v Prahe na Letnej roku 1962) a obnovil medzinárodné vzťahy s Juhosláviou. Na druhú stranu neváhal nasadiť armádu na potlačenie protikomunistického povstania v Maďarsku a nepokojov v Poľsku. Kvôli odvrhnutiu Stalina sa dostal do ideologického konfliktu s komunistickou Čínou a tiež s Albánskom.

Chruščovove prešľapy v zahraničnej politike, najmä neúspech v Kubánskej kríze a naštrbenie vzťahov s Čínou ale aj pokračujúce hospodárske problémy viedli ostatných popredných straníckych predstaviteľov k jeho odstráneniu. Nezanedbateľné boli obavy mnohých vysokých funkcionárov o svoje miesta pri jeho neustálych experimentoch a zmenách. V októbri 1964 počas dovolenky na Kryme ho privolali na mimoriadne zasadanie politbyra, kde ho 14. októbra 1964 pozbavili všetkých funkcií a prinútili odísť na dôchodok „zo zdravotných dôvodov“. Za nového prvého tajomníka po krátkom období kolektívneho riadenia zvolili Leonida Brežneva. Všetky pokusy o zmenu skončili, a to až do polovice 80. rokov.

Po odstránení Chruščova z verejného života „zo zdravotných dôvodov“, bol fakticky v domácom väzení, kde žil na svojej dače a nesmel voľne cestovať. Čoskoro upadol do hlbokých depresií, keďže kvôli tomu, že bol neustále sledovaný ho postupne prestali navštevovať jeho starí priatelia.

Zomrel na infarkt 11. septembra 1971, pochovaný je na Novodevičiom cintoríne v Moskve.

Nikita Sergejevič Chruščov bol dvakrát ženatý. Z prvého manželstva s Jefrosiňjou Ivanovnou Pisarevovou († 1920) mal dcéru Júliu a syna Leonida, ktorý padol počas 2. svetovej vojny. S Ninou Petrovnou Krucharčukovou († 1984) mal dcéru Radu a Jelenu a syna Sergeja.