Amfibolit

Amfibolit je premenená hornina, patriaca medzi kryštalické bridlice. Sú to masívne tmavosivé horniny, nevýrazne bridličnaté, s častou lineáciou amfibolov. Vznikajú pri nízkom až strednom, ale aj pri vysokom tlaku okolo 10 – 12 kbar, pri teplote 500 – 700 °C[1]. Je hlavným predstaviteľom amfibolitovej fácie, typickej pre regionálnu metamorfózu.

Amfibolit

Amfibolitové teleso (tmavá hornina) v rule, preťatá granitoidnou dajkou.
Zloženie
Hlavné minerályamfiboly, sľudy, plagioklas, granát, pyroxén, chlorit, kremeň
Akcesórietitanit, ilmenit, magnetit, apatit, pyrit
Vlastnosti
Textúrajemno- až strednozrnná masívna až bridličnatá
Farbasivá, zelenosivá, až tmavo sivá
 Portál vedy o Zemi

Názov amfibolit je odvodený od prevládajúceho minerálu amfibolu, zaviedol ho v roku 1813 Alexandre Brongniart[2]. Niekedy sa ako amfibolity nesprávne označujú aj vyvreté horniny tvorené prevažne amfibolmi, ktoré sa majú správne označovať hornblendity alebo amfibolovce.

Zloženie a vlastnosti
Amfibolit v polarizačnom mikroskope pri skrížených nikoloch

Amfibolity sú najčastejšie jemnozmné až strednozrnné horniny tmavoosivej až čiernej farby so zelenkastým odtieňom. Textúra je rovnobežná a všesmerná, steblovitá, masívna. Niekedy majú vyvinutú jemnú bridličnatosť. Môžu tiež byť páskované. Jemne bridličnaté amfibolity prechádzajú do amfibolitových bridlíc. Štruktúru majú väčšinou zrnitú a vláknitú. K podstatným minerálom amfibolitov patrí bežný amfibol - hlavne hornblend a plagioklasy. Z vedľajších súčastí môže byť prítomný biotit, granát, pyroxén, chlorit, kremeň. Akcesorickým minerálom amfibolitov sú najčastejšie titanit, ilmenit, magnetit, apatit, pyrit a ďalšie[3].

Ortoamfibolit je amfibolit, ktorý vznikol prográdnou metamorfózou vyvretých bázických hornín, najčastejšie z bazaltov, andezitov (a ich tufov), spilitov, dioritov a gabier[4]. Je tvorený amfibolom a albitom, podradné zastúpenie má epidot, zoisit, chlorit, kremeň, titanit. Ako akcesorické sú prítomné leukoxén, ilmenit a magnetit. Prípadná retrográdna amfibolizácia eklogitov má za následok vznik eklogitových amfibolitov. Aktinolitické bridlice sú časti výsledkom hydrotermálnej alterácie alebo metasomatizmu.

Pôvodná štruktúra protolitu sa v amfibolitoch nachádza iba veľmi zriedkavo. Najčastejšie možno nájsť výrastlice pyroxénov, olivínu, plagioklasu alebo magmatického amfibolu – pargazitu, s pseudomorfózami metamorfného hornblendu.

Paraamfibolity vznikajú z vápnitých pelitických sedimentov, ílovcov ale aj karbonátov – slieňovcov, či vulkanosedimentárnych hornín[4]. Obsahujú podobné minerály ako ortoamfiboly, no majú väčší obsah biotitu a môžu obsahovať aj kremeň, albit a podľa protolitu aj kalcit a wollastonit.

Leptity sú rekryštalizované kyslé popolové tufy a drobnozrnné pyroklastiká s páskovanou vrstvovitou stavbou, obsahujú kremeň, plagioklas-oligoklas, mikroklín, biotit, muskovit[1].

Vznik
Amfibolit z oblasti Žiarskej doliny v Západných Tatrách

Amfibolity vznikli z podobných hornín ako zelené bridlice, ale pri vyššom stupni premeny. Napriek zvýšenému obsahu tmavých amfibolov nemuseli byť priamo derivované z mafických hornín. Mechanizmus premeny hornín umožňuje vznik aj zo slienitých sedimentov alebo vulkaniklastických sedimentov premenených do podoby amfibolov. Amfibolitová fácia je najčastejšie produktom tzv. barroviánskej alebo vyššej abukumskej metemorfózy, ktoré je možné zaradiť medzi regionálnu (orogénnu) metamorfózu. Sú výsledok pokračovania metamorfózy z fácie zelených bridlíc pri hlbšom pochovaní a náraste teploty.

Výskyt
Hrubozrnná amfibolitová rula s červeným granátom a bielym plagioklasom. Ostrov Otrøy, provincia Møre og Romsdal, Nórsko.

Vo svete

V Českom masíve sú amfibolity známe z pestrej skupiny moldanubika v okolí Českého Krumlova, v Posázavsku a pri obci Strážek. Vyskytujú sa tiež mariánskolázeňskom a letovickom komplexe, v moraviku, Krušných horách a inde[2].

Západné Karpaty

V Západných Karpatoch vystupujú v pararulových komplexoch kryštalinika, v ktorých vytvárajú polohy rôznej hrúbky. Najväčšie amfibolitové telesá sa vyskytujú v krakľovskej zóne veporika, tiahnúcej sa z oblasti Hronca severovýchodným smerom až k Mýtu pod Ďumbierom. Veporikum bolo počas vrchnej kriedy pochované do hlbších častí kôry a celé prekonalo premenu do amfibolitovej fácie. Granátické amfibolity sú známe z veporického kryštalinika, biotitické amfibolity zo severovýchodnej časti Tribeča, pyroxénické z ľubietovského kryštalinika. Vyskytujú sa tiež v Malých Karpatoch a v Slovenskom rudohorí[3].

Použitie

Pevné amfibolity sa používajú ako drvina do betónov, na vozovky i koľajové zvršky[3].

Referencie
  1. Putiš, M.; Petrografia metamorfovanýh hornín. Univerzita Komenského, Bratislava, 2004, 131 s.
  2. http://www.geologie.estranky.cz prístup 9.8.2008
  3. http://www.mineraly.sk prístup 9.8.2008
  4. http://www.geology.cz prístup 9.8.2008

Ďalšie zdroje
  • Mineraly.sk – zdroj, z ktorého (pôvodne) čerpal tento článok.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Pozri aj

Iné projekty
  • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Amfibolit
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.