Pásmo jadrových pohorí

Pásmo jadrových pohorí je zo severu ohraničené bradlovým pásmom. Vo vonkajšom rade zahŕňa Hainburské vrchy, Malé Karpaty (Pezinská časť), Považský Inovec, Strážovské vrchy, Malú Fatru, Tatry (Západné, Vysoké a Belianske Tatry). Do vnútorného radu jadrových pohorí patrí Tribeč, Žiar, Veľká Fatra, Chočské vrchy, Ďumbierske Nízke Tatry[2]. V minulosti bol za súčasť pásma považovaný aj masív Smrekovice v Branisku. Pri výstavbe tunela Branisko však bol tento predpoklad vyvrátený. Z juhu je rozhraním čertovická línia, južne od ktorej sa nachádza geomorfologicky podobné veporské pásmo.[3]

Najhlbšie známe podložie jadrových pohorí tvorí tzv. tatrikum, tvorené hlavne kryštalinikom. V prvohorách sa v tejto oblasti usadili klastické horniny, ktoré však boli počas hercýnskeho vrásnenia metamorfózou vysokého a stredného stupňa premenené na kryštalické bridlice (hlavne pararuly a amfibolity, len ojedinele aj ortoruly, fylity a svory). K regionálnej a kontaktnej metamorfóze prispeli aj rozsiahle intrúzie žuly, ktoré sprevádzali hercýnske vrásnenie. Kryštalické horniny neskôr obnažila erózia a koncom prvohôr celú oblasť zalialo more, a tak na nich mohli počas druhohôr sedimentovať usadené horniny, označované tiež ako obalové jednotky tatrika. Sú to najmä klastiká a karbonáty.

Zjednodušený schematický rez jadrovým pohorím:

██ Kriedová a treťohorná pokrývka

██ Subtatranské príkrovy

██ Obal jadra

██ Kryštalické jadro

Vo vrchnej kriede oblasť postihla mediteránna (alebo eoalpínska) fáza alpínskeho vrásnenia, ktoré začalo posúvať obrovské masy hornín na sever a severozápad. Ako vrásnenie pokračovalo, začali sa jednotlivé bloky Západných Karpát na seba nasúvať. Do oblasti tatrika boli presunuté dva príkrovy, ktoré sú označované ako subtatranské príkrovy. Karpatské príkrovy sú budované najmä vápencami, slieňmi a dolomitmi. V oblasti jadrových pohorí sú to spodný krížňanský príkrov (fatrikum) a nad ním chočský príkrov (hronikum). Krížňanský príkrov tvoria horniny, ktoré vznikali v sedimentačnej panve nazývanej fatrikum. Nachádzala sa pôvodne medzi tatrikom a južnejšou jednotkou veporikom, no neskôr bol jej fundament pohltený - subdukoval a na povrchu zostali len jej pozostatky. Podložie fatrika je späté s veporikom, hlavne jeho jednotkou Veľkého Boku. Chočský príkrov, pochádzal z oblasti, ktorá subdukovala úplne celá a dnes nie je známa, je preto označovaný ako bezkoreňový príkrov.

Po skončení hlavných fáz vrásnenia v tejto oblasti, ktorá zatiaľ nemala natoľko členitý reliéf ako dnes vznikli v paleogéne rozsiahle zlomy, pozdĺž ktorých boli niektoré bloky vyzdvihnuté vo forme hrastí, niekedy sú tiež označené ako megaantiklinály (veľké antiklinály). Na miestach poklesov vznikli kotliny. Zarovno s dvíhaním, ktoré na mnohých miestach pokračuje dodnes, prebieha aj intenzívna erózia. Spomedzi všetkých hornín jej najdlhšie odolávali kryštalické horniny, ktoré dnes budujú neraz najvyššie časti karpatských pohorí. Na základe svojho vrásového a prešmykovo-násunového spôsobu vzniku patria jadrové pohoria k takzvanej Alpinotypnej tektonike. Model jadrových pohorí je podobný typu, ktorý je v anglickej terminológii označovaný ako Fault-block mountain typický pre oblasť Basin and Range.

Oblasť je typická členitým reliéfom, vertikálnou zonálnosťou klimatických podmienok i pestrými hydrogeologickými pomermi. Kryštalinikum tatrika je väčšinou typické len plytkým obehom podzemných vôd, ktorých mineralizácia je nízka. Karbonátové subtatranské príkrovy sú naopak často skrasovatelé a akumuluje sa v nich značné množstvo podzemnej vody. Zväčša ide o veľmi tvrdé a agresívne vody s vysokým obsahom CO₂ a SO₄[4].

Vyššie položené svahy pokryté kamennou sutinou, osypmi a plytkou deluviálnou pokrývkou, sú nevhodnou základovou pôdou pre stavby. Stabilnejšie podložie je prítomné na úpätiach a miernejších svahoch predhorí, či v širších údoliach, kde sa sústredila výstavba aj v minulosti. Na zosuvy sú náchylné najmä oblasti tvorené ílovcami a slienitými bridlicami, kde zvyknú byť vyvinuté i hrubšie eluviálno-deluviálne hliny[4].