Demänovské jaskyne

Prvá bola objavená Demänovská ľadová jaskyňa, spomínaná už roku 1299 v listinách ostrihomskej kapituly. Jej prvý opis (aj s pozdĺžnym rezom jaskyne od J. Buchholza ml.) publikoval pod názvom Cserna maius et minus roku 1723 Matej Bel. Okrem nej uvádza aj jaskyne Veľké a Malé Okno, Beníkovú a Dvere.

3. augusta 1921 potom objavil Alois Král za pomoci Adama Mišuru, Ota Hrabala a Jarmily Vránovej jaskyňu slobody, a roku 1923 bola objavená Pustá jaskyňa.

Rôznymi pokusmi (farbením podzemného toku a pod.) sa zistilo, že tieto jaskyne sú spojené a tvoria jeden komplex. Za prepojený jaskynný celok sa však považuje taký systém jaskýň, cez ktorých prirodzené spojenia sa dostal človek. A to nebolo v tomto prípade jednoduché. Spojenie medzi jaskyňou Pustá a Demänovskou jaskyňou slobody sa podarilo nájsť kolektívu speleológov vedených A. Droppom a V. Nemcom 2. júla 1951. Tým vznikol komplex Demänovská jaskyňa slobody-jaskyňa Pustá.

Dňa 26.1.1952 sa z Demänovskej ľadovej jaskyne podarilo P. Révajovi, P. Droppovi a S. Šrolovi preniknúť do jedinečného bludiska Demänovskej jaskyne Mieru. Vytvorili tak ďalší systém Demänovská ľadová jaskyňa – Demänovská jaskyňa mieru.

V roku 1983 preplával Vladímír Žikeš päť sifónov proti prúdu Demänovky a tým dokázal spojenie jaskyne Vyvieranie a Demänovskej jaskyne slobody.

Ak mal byť celý systém Demänovských jaskýň uznaný za jednotný, ostávalo objaviť prirodzené spojenie Demänovskej jaskyne mieru s Demänovskou jaskyňou slobody. To sa však podarilo až po 35 rokoch. 2. januára 1987 sa päťdesiatim ôsmim jaskyniarom z oblastných skupín z Ružomberka, Handlovej, Rožňavy, Terchovej, B. Bystrice, Liptovského Trnovca, Žiliny a Demänovskej doliny podarilo objaviť prirodzené spojenie dvoch najdlhších demänovských jaskýň. Tým sa zaradil systém asi 30 demänovských jaskýň s celkovou dĺžkou viac ako 24 km na prvé miesto na Slovensku.

Demänovské jaskyne vyhĺbili vody Demänovky v tmavošedých guttensteinských vápencoch stredného triasu na tektonických poruchách smeru JV-SZ a JZ-SV. Prvotným činiteľom bola chemická činnosť atmosférických vôd. Takto rozšírené puklinové priechody umožnili ponor vodám Demänovky a Zadnej vody. Ku zväčšeniu a rozšíreniu niektorých častí jaskýň prispelo aj rútenie z povaly a stien. Postupným zarezávaním sa podzemného toku Demänovky do vápencového podkladu sa v priebehu pleistocénu vytvorilo 9 horizontálnych úrovní v relatívnych výškach 0, 3, 10, 40, 58, 90, 100, 130 a 147 m nad terajšou hladinou Demänovky, ktoré nadväzujú na riečne terasy na povrchu. Vo vyprázdnených podzemných dutinách sa sústavne vytvárajú kvapľové útvary.