Mozambik

Severocentrálne provincie Zambezia a Nampula sú najľudnatejšie, žije tam 45% populácie. Macua, cca. 4 milióny, sú dominantnou skupinou na severe krajiny; Sena a Shona (väčšinou Ndau) sú v údolí rieky Zambezi , a Shangaan (Tsonga) dominujú v južnom Mozambiku. Ostatné skupiny sú Makonde, Yao, Swahili, Tonga, Chopi, a Nguni (vrátane Zulu). Bantu tvoria 97.8% obyvateľstva, zvyšok sú bieli Afričania (väčšinou portugalského pôvodu), Euro-afričania (mesticos, miešanci Bantu a portugalského pôvodu), a Indovia. Približne 45000 obyvateľov je indického pôvodu.

Počas portugalského koloniálneho panstva, veľké množstvo obyvateľov portugalského pôvodu žilo takmer vo všetkých oblastiach krajiny a Mozambičanov s portugalskou krvou bolo okolo 360 000. Mnoho z nich región opustilo po získaní nezávislosti od Portugalska v roku 1975. Existujú rôzne odhady početnosti čínskej komunity v Mozambiku, rôznia sa od 7 000 do 12 000. Najväčším mestom je hlavné mesto Maputo.

Kým sa v domovskom Portugalsku podarilo víťazným vojakom nastoliť pluralizmus, osud Mozambiku zverili jedinému zoskupeniu Frelimo - Front. Frelimo založené roku 1962 a na čele s E. CH. Mondlano bolo už v tom čase na medzinárodnej úrovni známe. Malo široké sympatie medzi krajinami východného bloku – ZSSR a Čínou. Keďže si Front získal významnú časť nacionalistických intelektuálnych elít, bol ilustráciou ideologických sporov, ktoré ním otriasajú. No v roku 1974 sa už nedalo pred verejnosťou a najmä zahraničím nedalo skrývať, že je nasiaknuté marxizmom-leninizmom.

Po získaní nezávislosti sa zdalo, že vláda necháva štátnych nepriateľov (inteligencia, podnikatelia a pod.)na pokoji. Ale toto sa nedialo všade. Strana nechávala na pokoji len mestské obyvateľstvo a sústredila sa na vidiek. Tam, ako tvrdila je veľmi potrebný dôraz na dozor štátostrany, ktorá jediná mohla zabezpečiť dôslednú politiku podedinčovania. Táto politika bola presadzovaná po celom území štátu. Ak si uvedomíme, že 80% ľudí patrilo medzi obyvateľov vidieka, tak si vieme predstaviť o aké veľké presuny obyvateľov ide. Roľníci museli opustiť svoje tradičné domovy a presídliť sa do dedín. Tu im bolo cez administratívne nariadenia určované kde a najmä kedy budú títo roľníci nasadení na prácu. Jeden deň pracovali na poliach a druhý ich všetkých presunuli na stavbu veľkých štátnych objektov (priehrady, budovy, a pod). Ako príklad im slúžili podobné projekty v Číne a ZSSR. Aspoň na papieri sa všetky úlohy plnili na 110%, no realita bola iná. Týmito reformami sa Mozambik a Front chcel pridružiť ku organizácií RVHP a samotný Front sa chcel stať ako rovnocenné parter s inými socialistickými stranami.

Ako aj v iných afrických krajinách aj v Mozambiku sa proti vládnej strane vytvorila opozícia Renamo. I keď táto strana používala rovnaké prostriedky na udržanie si svojej výsadnej pozície, neustále sa k nej pridávali noví podporovatelia. Títo boli najmä z vidieku, ktorý ako bolo uvedené vyššie najviac trpel svojvôľou Frontu. No žiadna z týchto strán nemala nijakého spontánneho spojenca, a tak totálna kontrola nad obyvateľstvom sa stala prvotnou prioritou. Touto potrebou sa stupňovalo aj násilie prevádzané týmito dvomi stranami nad obyvateľstvo. No Renamo nemalo až tak dobre organizované toto násilie ako štátna aparatúra a preto jeho podpora neustále stúpala. I keď sa Front orientoval na sovietsku stranu, pomoc západu nikdy neodmietol. Investície boli vítané a priam požadované. Bolo to spôsobené najmä tým, že Front a jej Mozambik nebol prijatý do paktu – organizácie RVHP. A krajina, ktorá trpí problémami ako hlad a choroby takúto pomoc potrebuje ako soľ.

No i tak sa nezdalo, že by Front a Renamo používali hlad ako mocenský prvok nadvlády nad obyvateľstvom (aspoň nie v takej miere ako Angola). No i tak ako uvádzajú štatistiky UNICEFu, HRW a pod. väčšina obyvateľstva trpel hladom. A na následky hladu zomrelo v 80. rokoch viac ľudí ako v rovnakom období na násilné úmrtia. Najväčší problém tieto medzinárodné inštitúcie videli v tom, že i keď sa do danej krajiny dostala humanitárna pomoc – potraviny, lieky, oblečenie, len 25% z nich sa dostalo do potrebných rúk. Ostatné skončilo v rukách štátneho aparátu, ktorý to často posielal na predaj na čierny trh.

Nečakané zrútenie štátnych režimov na Východe viedlo aj k väčšej slabosti Frontu. Tento si začal uvedomovať svoje problémy a tak ihneď presedlal k inej ideológii – začal podporovať vznik občianskej spoločnosti v Mozambiku. No i toto neviedlo k ustáleniu situácie v krajine a ako taká je stále na pokraji občianskej vojny.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mozambik