Mir

Reálne práce na konštrukcii stanice ešte stále označovanej ako DOS-7 začala konštrukčná kancelária NPO Saľut v júli 1979. Oproti predchádzajúcim typom sa počítalo napríklad s novými a väčšími solárnymi panelmi či s novým navigačným systémom Kurs. Pre Mir bol vyvinutý nový prístroj na získavanie kyslíka z odpadovej vody – Elektron a tiež systém na odfiltrovanie oxidu uhličitého z atmosféry stanice, ktorý bol pomenovaný Vozduch. 21. októbra 1980 boli stavebné práce pozastavené a následná revízia ukázala, že DOS-7 bude výrazne ťažší, než sa očakávalo. To viedlo k rozhodnutiu umiestniť čo najviac vybavenia do prídavných modulov.

Práce na výstavbe stanice sa obnovili v januári 1982, ale približne o rok boli prerušená, pretože paralelne bežiace projekty stavby ruského raketoplánu Buranu a jeho nosnej rakety Energije sa ukázali byť finančne príliš náročné. Po vyriešení problémov s peniazmi revízia opäť ukázala preťaženie stanice, tentoraz až o 100 až 4 500 kg. Okrem ďalších presunov zariadenia na iné moduly sa zmenila predpokladaná dráha stanice na energeticky menej náročnú, aby bola raketa Proton schopná na ňu náklad dostať. V priebehu vývojových prác sa vykonávali testy na celkove štrnástich prototypoch stanice.

Základný modul DOS-7 dokončili v decembri 1984 a 6. mája 1985 previezli na kozmodróm Bajkonur, kde sa mali realizovať záverečné testy. Prvý dátum štartu Základného bloku stanovili na 16. februára 1986. Niekoľko desiatok sekúnd pred štartom však riadiace stredisko stratilo spojenie s modulom a preto sa štart odvolal. Modul úspešne odštartoval o štyri dni neskôr s nosnou raketou Proton K.

Snímka zachytáva dva satelity Zeme: prirodzený – Mesiac (vpravo) a umelý – Mir (vľavo)

Podľa pôvodných predstáv firmy NPO Energija sa mali k Základnému bloku pripojiť sedemtonové moduly, ktoré by boli vynášané raketou Sojuz a časom pravidelne obmieňané. Tento návrh bol neskôr nahradený návrhom dvadsaťtonových modulov s označením 37K. Prvý z týchto modulov, 37KE, mal byť pôvodne vyslaný k stanici Saľut 7, ktorá istý čas obiehala Zem zároveň s Mirom, no vzhľadom na časový sklz sovietski predstavitelia prijali rozhodnutie poslať modul radšej na Mir. Podobne ako Základný blok, aj 37KE najprv prekračoval svojou hmotnosťou nosnosť rakety Proton. Po redukcii vybavenia a paliva sa jeho štartovacia hmotnosť ustálila na 22 797 kg. Po technických problémoch napokon modul 37KE pomenovaný Kvant odštartoval v marci roku 1987. K Miru ho doviedol ťahač, ale kvôli predchádzajúcim neúspešným pokusom o pripojenie spotreboval priveľa paliva a nebol riadene navedený do atmosféry.

Ďalšie moduly sa podobne ako Kvant mali skladať z dvoch častí – z vlastného modulu a z kozmického ťahača, ktorý sa po pripojení modulu k stanici mal od neho oddeliť a zhorieť v atmosfére. Tento plán bol nakoniec zamietnutý ako neekonomický. Po odstránení ťahača z tretieho vyvíjaného modulu 37KD vzrástli možnosti jeho využitia až o dve tony vybavenia. Už vyrobené ťahače boli rozobrané a zakomponované do nových modulov. V októbri 1984 bola schválená výroba štyroch veľkých modulov s označením 77KSD. Tie boli neskôr pomenované ako Kvant-2, Kristall, Spektr a Priroda. Ich štarty mali nasledovať krátko po štarte modulu Kvant, ale postupne sa omeškávali za termínmi. Niektoré moduly sa dostali do vesmíru až s niekoľkoročným oneskorením. Na ich výstavbu, skúšky a vypustenie doliehali predovšetkým vtedajšie finančné a technologické podmienky.[2]

Napriek pôvodnému predpokladu, že všetky moduly stanice budú vypustené v priebehu dvoch rokov a celková doba činnosti stanice dosiahne 6 rokov, posledný modul odštartoval do vesmíru až desať rokov po vypustení prvej časti stanice.

Kozmonauti sa riadili moskovským časom s tým rozdielom, že sa neprechádzalo na letný čas.

• 08:00 – prebúdzanie, ranná toaleta, inšpekcia stanice
• 09:00 – raňajky
• 09:40 – začiatok práce, cvičenie, komunikácia so Zemou
• 14:00 – obed
• 15:00 – práca, cvičenie, komunikácia so Zemou
• 19:00 – večera, príprava práce na ďalší deň
• 21:30 – voľný čas
• 23:00 – začiatok spánku[4]

V prípade mimoriadne silných slnečných erupcií mali kozmonauti pracovnú dobu obmedzenú a museli tráviť viac času v súkromných kójach, ktoré boli lepšie odtienené voči slnečnej radiácii.

Kvôli výskumu, montáži, ale aj rôznym opravám museli kozmonauti niekedy vystúpiť v skafandroch z Miru do otvoreného vesmíru. Celkový počet výstupov do kozmu bol 78 v súhrnnom trvaní 359 hodín.[1]

Zjednodušený prierez Základným blokom stanice Mir

Základný blok bol na obežnú dráhu vypustený 19. 2. 1986 s nosnou raketou Proton K. V dátume štartu sa niektoré zdroje od seba líšia, lebo hoci Základný blok odštartoval 19. februára o 21:28 svetového času, na kozmodróme Bajkonur bol v tom čase už 20. február.[5] Z východiskovej obežnej dráhy sa stanica vlastnými motorickými manévrami dostala 7. marca toho istého roku na pracovnú obežnú dráhu. Pôvodné plány sovietskych inžinierov hovorili o tom, že by všetky vedecké moduly zamierili do kozmu v najbližších dvoch rokoch. Nakoniec ale, predovšetkým vinou technických a rozpočtových problémov, došlo k tomu, že posledný z modulov vzlietol až 10 rokov po štarte Základného bloku stanice.

Spočiatku sa Základný blok pohyboval po značne excentrickej dráhe (171 – 302 km v deň vypustenia), neskôr sa dráha upravovala a 26. marca 1986 bol rozdiel medzi apogeom a perigeom iba 20 km (priemerná výška 348 km). 15. marca 1986 sa nad Atlantickým oceánom spojila so Základným blokom transportná loď Sojuz T-15, ktorá odštartovala z Bajkonuru 13. marca. Po kontrole hermetickosti spoja kozmonauti Leonid Denisovič Kizim a Vladimir Alexejevič Soloviov prešli do stanice ako jej prvá základná posádka. Let Sojuz T-15 nemal veľa vedeckých cieľov. Úlohou kozmonautov bola hlavne previerka systémov stanice a ich uvedenie do funkcie. V tom čase bola v obytnej časti stanice teplota 24 °C a tlak 1147 hPa. 21. marca sa ku komplexu pripojila i zásobovacia loď Progress 25. Kozmonauti skúšali okrem iného aj rôzne spôsoby riadenia komplexu, nový systém rádiového spojenia a vyfotografovali tiež Halleyovu kométu. Prvá posádka opustila stanicu 5. mája. Po ukončení 51-dňového pobytu na stanici Mir však loď Sojuz T-15 nepristála hneď na Zemi, ale preletela ku kozmickej stanici Saľut 7 a spojila sa s ňou. Takýto prelet medzi dvoma stanicami sa uskutočnil po prvýkrát v histórii kozmonautiky.

V období od 5. mája do 26. júna ostala stanica bez posádky. 22. mája vzlietla k Miru bezpilotná loď Sojuz TM-1. Jej automatická misia bola zakončená úspešným pristátím ešte pred návratom kozmonautov. 26. júna sa na stanicu vrátili Kizim a Solovjov a zostali tam až do 16. júla. Súhrnný čas, ktorý prvá posádka strávila na Mire, bol 70 dní, 10 hodín a 57 minút.[6] Ich odchodom sa začalo posledné obdobie bez posádky, ktoré ukončil prílet Jurija V. Romanenka a Alexandra I. Lavejkina 7. februára 1987.

Prvé dva moduly Miru – Základný blok a Kvant-1

Začiatkom roka 1987 zlyhala nosná raketa Proton vynášajúca do kozmu komunikačnú družicu Luč, ktorá mala zlepšiť možnosti spojenia Miru s riadiacim strediskom v Kaliningrade. V priebehu roku 1987 sa na Mire vystriedali 4 stále posádky a k Základnému bloku bol pripojený modul Kvant. Túto udalosť sprevádzalo množstvo problémov. Pre prípad možnej havárie sedeli členovia posádky Romanenko a Lavejkin počas spojovacieho manévru v transportnej lodi Sojuz oblečení v skafandroch. Pri prvom pokuse o spojenie sa obe telesá minuli o 10 metrov. 9. apríla prebehol druhý pokus: astrofyzikálny modul sa zachytil o spojovací uzol stanice, nedošlo však k pevnému mechanickému spojeniu. Pri elektromechanickom priťahovaní modulu sa posun zastavil vo vzdialenosti 375 mm z potrebných 384 mm. O dva dni neskôr riadiace stredisko rozhodlo o neplánovanom výstupe vtedajšej posádky, Romanenka a Lavjejkina, do otvoreného priestoru. Kozmonauti prerúčkovali k zadnej časti stanice a okolo 20:43 UT oznámili riadiacemu stredisku, že plochy oboch spojovacích uzlov asi o centimeter nedoliehajú. Po vyskrutkovaní spojovacej tyče Kvantu a vzdialení telies sa zistilo, že príčinou bol textilný vak – podľa jedného zdroja sáčok s hygienickými potrebami[7], podľa iného vak s odpadom[8], ktorý sa tam nedopatrením dostal. Kozmonauti predmet odstránili a očistili spojovacie plochy. Následne, ako prví ľudia v histórii, priamo sledovali automatické spojenie modulov. Po troch hodinách a 40 minútach výstup do otvoreného priestoru skončil. Kozmonauti potom postupne oživovali modul Kvant, v ktorom začali prebiehať prvé experimenty a pozorovania.

Keď sa v máji s Mirom spojila nákladná loď Progress-30, po prvýkrát v histórii kozmonautiky tak vznikol komplex zložený zo štyroch telies (Základný blok – Kvant – Sojuz TM-2 – Progress-30). 9. júna začalo medzinárodné observatórium Rentgen pozorovať výbuch známej supernovy SN 1987A. V júni tiež kozmonauti J. Romanenko a A. Lavejkin nainštalovali solárny panel s celkovou plochou 22 m². 22. júla odštartovala kozmická loď Sojuz TM-3, ktorej posádku tvorili Alexandr Viktorenko a Alexandr Alexandrov. Po návrate lode na Zem sovietski predstavitelia oznámili, že Mir bude trvalo osídlený a posádky sa budú striedať priamo za prevádzky.[9] Predtým príletu novej posádky vždy predchádzal odlet starej. Podľa nového plánu mali na krátke obdobie súčasne pracovať na Mire predchádzajúca a nasledujúca posádka.

Konfigurácia stanice Mir v roku 1989

V roku 1988 sa na Mire vystriedalo 12 kozmonautov. Medzi nimi aj prvý afganský kozmonaut Abdul Ahad Mómand. Pokračovala práca predovšetkým vo vedeckých experimentoch: príprava polovodičových materiálov, geofyzikálne experimenty, diaľkový prieskum Zeme, fotografovanie oblohy v ultrafialovej oblasti spektra, sledovanie zdravotného stavu a pracovných schopností kozmonautov a iné. 26. februára, 3. júna a 20. októbra prebehli výstupy do otvoreného priestoru. Na poslednom z nich bolo zaujímavé to, že skafandre kozmonautov Titova a Manarova neboli v autonómnom režime, ale boli pripojené na palubný systém zabezpečenia životných podmienok. Tretí člen posádky, Poljakov, bol počas výstupu v návratovom module lode Sojuz-TM 6. Ak by nastala nejaká havária, mohol sa okamžite oddeliť od stanice a pristáť. Tento postup bol v prípade nebezpečných operácií použitý viackrát.

V období od 26. apríla do 7. septembra 1989 bola stanica opäť bez posádky, pretože sa zdržala výroba ďalších vedeckých modulov. Počas tohto obdobia zásobovacia loď Progress-41 naviedla Mir na vyššiu obežnú dráhu. Samotnej lodi však už nezostával dostatok pohonných hmôt na riadené navedenie do atmosféry a tak po štyroch dňoch vstúpila do zemskej atmosféry neriadene.[10]

Posádka sa vrátila na stanicu v kozmickej lodi Sojuz TM-8. Tvorili ju Alexandr Viktorenko a Alexandr Serebrov. Pri stretávaní so stanicou nastali komplikácie a z dvadsaťmetrovej vzdialenosti musela posádka pripojiť loď ručným riadením. Keďže manéver sa neplánovane odohrával nad nočnou stranou Zeme, museli si spojovací uzol osvetľovať svetlometom. Po spojení posádka oživila a skontrolovala stanicu a vyložila zásoby z nákladnej lode Progress M-1.

Jednou z najvýznamnejších udalostí tohoto roka je pripojenie modulu Kvant-2, ktorý odštartoval 26. novembra. Štart komplikovali technické problémy s navigačným systémom Miru Kurs. Navyše sa krátko po štarte zistilo, že jeden z dvoch slnečných panelov sa neotvoril úplne. Neskôr sa ho podarilo otvoriť. 2. decembra prebehol neúspešný pokus o pripojenie modulu k stanici. Počas stretávacieho manévru totiž zlyhalo 6 gyroskopov stanice. Na druhý pokus, 6. decembra sa modul úspešne pripojil ku komplexu. Modul obohatil stanicu o komoru na výstup do otvoreného priestoru, systém regenerácie pitnej vody a vzduchu, sprchovací kút a ďalšie vybavenie.

Mir pri pohľade z raketoplánu Discovery, február 1995

Kozmonaut Valerij Poľakov sa pozerá z okna stanice Mir pri pohľade z blížiaceho sa raketoplánu Discovery počas misie STS-63, 6. február 1995

Raketoplán Atlantis spojený so stanicou Mir, 4. júl 1995

Začiatkom roku 1990 vykonali Viktorenko a Serebrov tri výstupy do otvoreného priestoru. Počas tretieho výstupu po prvýkrát vyskúšali novú prechodovú komoru v module Kvant-2 a otestovali nové skafandre typu Orlan. 1. februára bolo počas ďalšieho výstupu odskúšané kozmické kreslo Ikaros, ktoré umožňuje kozmonautovi pohybovať sa nezávisle od kozmickej lode alebo stanice. NASA vyvinula podobné zariadenie označované ako MMU, ale rovnako ako MMU, ani Ikaros sa napokon v praxi nepoužíval.

11. februára odštartovala k Miru loď Sojuz TM-9 s novou posádkou, ktorú tvorili Anatolij Soloviov a Alexandr Balandin. Vo vesmíre zistili poškodenie tepelnej izolačnej vrstvy na povrchu návratového modulu, ktorá ich mala chrániť pred extrémnymi teplotami. Po spojení s Mirom preto uskutočnili opravársky výstup, ktorý trval rekordných 7 hodín 16 minút. Pri návrate nastal problém s uzavretím krytu prechodovej komory v module Kvant-2. Z tohto dôvodu sa museli vrátiť cez starú komoru v Základnom bloku.

31. mája 1990 odštartoval modul Kristall, ktorý sa spojil s komplexom na druhý pokus. 8. januára 1994 na stanicu priletel lekár a kozmonaut Valerij Poľakov a na Zem sa vrátil o 437 dní neskôr. Doteraz je držiteľom rekordu v najdlhšom neprerušenom pobyte vo vesmíre. Prvenstvo v najdlhšom pobyte na stanici Mir patrí Sergejovi Avdejevovi. Tento ruský kozmonaut pri troch letoch v rokoch 1992 až 1999 strávil vo vesmíre spolu 747 dní.[11]

3. októbra 1994 k Miru po prvýkrát vycestoval európsky kozmonaut, Nemec Ulf Merbold. Bol nielen prvým Európanom na palube Miru, ale aj prvým Európanom na palube raketoplánu. Koncom roku sa na Mir v lodi Sojuz TM-11 dostal aj prvý reportér vo vesmíre – štyridsaťosemročný Japonec Tojohiro Akijama. Niesol si so sebou šesť kamier a štyridsať hodín prázdnych pásiek.[12]

14. marca 1995 sa začala spolupráca na Mire medzi Ruskom a USA. Vo vesmírnej lodi Sojuz TM-21 okrem ruských pilotov sedel aj americký astronaut Norman Earl Thagard. Tým sa stal prvým Američanom, ktorý letel v ruskej vesmírnej lodi. Štart spôsobil na rampe problémy a tie vyústili do menšieho požiaru. Thagard sa vrátil na Zem raketoplánom Atlantis s misiou STS-71 po 115-dňovom lete. Atlantis bol prvý raketoplán, ktorý sa spojil s Mirom (29. júna 1995 o 13:00 UT). Pri odpojení raketoplánu sa oddelila aj loď Sojuz TM-21 s posádkou Miru, ktorá mala odlietajúci raketoplán so stanicou fotografovať. Vo chvíli, keď stanica ostala bez posádky, však hlavný počítač zlyhal a spolu s ním aj stabilizačný a orientačný systém. Kozmonauti po návrate túto poruchu odstránili.

Po niekoľkoročnej prestávke bol Mir rozšírený až v máji 1995, kedy sa ku komplexu pripojil modul Spektr. Pre prípad, že by sa pripojenie na prvý pokus nevydarilo, bol modul navrhnutý tak, aby mohol lietať samostatne vo vesmíre ešte 90 dní. Modul mal vo výbave tiež štyri solárne panely.

12. novembra 1995 odštartoval raketoplán Atlantis na misiu STS-74, ktorý v nákladovom priestore niesol spojovací modul DM. 15. novembra sa modul stal súčasťou komplexu.

Kozmická loď Sojuz TM-24 pripojená k stanici Mir, 21. september 1996

Poškodenia spôsobené požiarom

Astronaut Jerry Linenger s nasadenou dýchacou maskou po požiari na stanici Mir v roku 1997

22. marca 1996 priviezol raketoplán Atlantis na palubu Miru prvú americkú astronautku, Shannon Lucidovú, ktorá tam ostala dlhšiu dobu.

23. apríla 1996 sa do vesmíru vydala posledná časť komplexu, modul Priroda. Po jeho štarte sa vyskytol problém s dodávkou elektrickej energie. Po úspešnom spojení bol komplex konečne kompletný.

26. februára 1997 vypukol na palube Miru požiar. Príčinou bolo vzplanutie zariadenia slúžiaceho na regeneráciu vzduchu. Kozmonauti Valerij Korzun a Alexandr Kaleri požiar okamžite zaregistrovali a nasadili si plynové masky. Podľa amerického člena posádky Linengera plamene siahali do výšky 1 a pol metra a navyše blokovali prístup do lode Sojuz, ktorou mali v prípade nebezpečenstva uniknúť zo stanice. Po štvrťhodine sa podarilo požiar uhasiť, ale stanica bola plná čierneho dymu. Následne sa vyskytlo množstvo porúch: zlyhala aparatúra na filtráciu vzduchu aj systém orientácie solárnych panelov. Začiatkom apríla začala unikať chladiaca kvapalina zo systému modulu Kvant-2. Kozmonauti museli zmeniť orientáciu stanice, aby bol poškodený modul zatienený pred slnečným žiarením ďalšími modulmi a tak sa zabránilo jeho prehriatiu.

NASA bola rozhorčená z pretrvávajúcich problémov a tiež z toho, že ju o požiari na stanici informovali až po niekoľkých hodinách napriek tomu, že v tom čase sa na jej palube nachádzal americký astronaut. Nasledujúci rok uvažovala o tom, či je bezpečné posielať na Mir amerických astronautov. Vedúci strediska letov v Korľove prehlásil, že USA problémy príliš dramatizujú a situácia na palube nie je nijako mimoriadna ani nebezpečná. Až potom, čo 21. marca vysvitlo, že kozmonautovi Lazutkinovi vnikol pri oprave chladiaceho systému do oka glykol, Rusko prvýkrát pripustilo, že vážne uvažuje o evakuácii posádky.[13]

Vonkajší pohľad na ťažko poškodený modul Spektr po kolízii s Progressom. Snímku urobila posádka raketoplánu Atlantis pri misii STS-86

Blízky pohľad na zničené solárne panely modulu Spektr po kolízii s Progressom

Za najhorší a najnebezpečnejší problém, aký kedy Mir postihol, sa považuje zrážka s nákladnou loďou Progress M-34. Ku kolízii došlo 25. júna 1997 v čase 11:20 SELČ. Deň predtým bol Progress odpojený od stanice. 25. júna sa posádka pokúsila pri ručnom navádzaní o opätovné spojenie, aby sa preverila funkčnosť nového navigačného systému TORU. Loď však namiesto toho narazila do vedeckého modulu Spektr, najprv do jeho solárnych panelov, v ktorých ostala asi 40 cm diera, potom do samotného modulu, ktorý ťažko poškodila. Podľa niektorých zdrojov to bolo vinou kozmonautov Vasilija Ciblijeva a Alexandra Lazutkina, ktorí zrejme v dôsledku prepracovania a únavy Progress zle naviedli. Iní za príčinu považujú zlyhanie navádzacieho systému Progressu. Náraz spôsobil dekompresiu modulu Spektr – z modulu začal unikať vzduch. Len zázrakom nedošlo k obetiam na životoch. Mir tak prišiel o jeden zo svojich modulov, ktorý musela posádka núdzovo uzavrieť a preťať káble zaisťujúce 40 % elektrickej energie. Z desiatich solárnych panelov prišiel Mir hneď o štyri umiestnené na module Spektr, ktoré navyše patrili medzi najnovšie a najvýkonnejšie. Spolu s modulom stratili tiež množstvo amerických a ruských experimentov a tiež kajutu a všetky osobné veci vtedajšieho amerického člena posádky, Michaela Foaleho.

Následky tejto kolízie ústili do množstva ďalších porúch v chode stanice. 27. júna sa stanica na viac než hodinu vymkla spod kontroly. 3. júla nastali problémy so stabilizačným systémom. Kvôli pokusu o opravu Spektra ho museli kozmonauti odpojiť, ale tým sa Mir otočil do nevhodného uhla a na jeho solárne panely dopadalo ešte menej energie ako predtým. Kozmonauti napokon natočili Mir do správnej polohy pomocou manévrovacích rakiet. Nastala tiež porucha kyslíkového systému Elektron. Plánovaný výstup ohrozili aj kardiovaskulárne problémy veliteľa Ciblijeva. Napokon bolo rozhodnuté, že do kozmu vystúpi až ďalšia posádka.

Ruskí špecialisti vypracovali plán na aspoň čiastočnú obnovu modulu Spektr, ktorý podľa všetkého neprišiel o všetok vzduch, ale tlak v ňom bol nebezpečne nízky. Na zásobovacej lodi Progress M-35 (štart 5. júla pripojený ku stanici o dva dni neskôr) dodali na Mir niekoľko špeciálnych súčiastok, ktoré umožnili prepojiť káble zo slnečných batérií Spektra s elektroinštaláciou Miru. Nová posádka, Anatolij Soloviov a Pavel Vinogradov, pri výstupe do otvoreného priestoru nainštalovala spojovacie súčiastky medzi Mirom a Spektrom.

Kozmická stanica Mir na obežnej dráhe Zeme, 29. január 1998

2. júna 1998 odštartoval raketoplán Discovery na misiu STS-91. Išlo o deviatu a poslednú misiu, ktorej cieľom bola vesmírna stanica Mir. Raketoplánom sa na Zem vrátil astronaut Andrew Thomas. 15. júna 2000 opustila Mir posledná stála posádka, Sergej V. Zaľotin a Alexandr J. Kaleri. Tri dni predtým absolvovali posledný výstup do kozmu, ktorý trval 4 hodiny 52 minút. Pri výstupe demontovali vedecké prístroje, ktoré boli umiestnené na vonkajšej časti stanice. Nepotrebné vybavenie a odpadky naložili do lode Progress M1-2, potrebný náklad a vzorky umiestnili na palubu svojej návratovej lode Sojuz-TM 30. O 19:10 UT bol uzavretý prielez medzi Sojuzom a Mirom, o 21:24:49 UT sa posledný Sojuz oddelil od stanice. 15. októbra ho nasledoval aj Progress M 1-2. V čase od 2. októbra do 25. októbra bola stanica riadená zo Zeme. Ku koncu roka strácalo riadiace stredisko so stanicou spojenie. 30. decembra 2000 vydala Vláda Ruskej federácie nariadenie organizácii Rosaviakosmos, aby zaistila bezpečné stiahnutie komplexu z obežnej dráhy.

Miesto dopadu trosiek stanice Mir v južnom Tichom oceáne

24. januára 2001 v 04:28:42 UT z Bajkonuru odštartovala nákladná loď Progress M1-5 s nákladom 2 677 kg paliva, z toho 1 797 kg bolo určené pre navedenie Miru do atmosféry Zeme. Ak by sa jej pripojenie k Miru nepodarilo, bola pripravená tzv. záchranná expedícia na lodi Sojuz. Jej posádku tvorili Gennadij I. Padalka a Nikolaj M. Budarin. Tá mala v prípade potreby zaistiť ručné spojenie s Mirom, no vyslanie misie napokon nebolo potrebné. O deň neskôr – 25. januára 2001 o 05:20 UT sa od Miru oddelila predchádzajúca nákladná loď Progress M-43 a uvoľnila tak zadný styčný uzol +X (na module Kvant) pre Progress M1-5. 27. januára o 05:33 UT sa Progress M1-5 v automatickom režime úspešne spojil s Mirom (ten bol v tom čase na dráhe vo výške okolo 292 km). Predchádzajúci Progress M-43 bol dňa 29. januára o 02:12 UT brzdiacim manévrom navedený do hustých vrstiev atmosféry, kde okolo 02:58 UT zanikol.

Progress M1-5 nakoniec 23. marca (keď priemerná výška dráhy klesla pod 220 km) naviedol neobývaný Mir do hustých vrstiev atmosféry tak, aby jeho zvyšky dopadli do Tichého oceánu medzi Austráliou a Južnou Amerikou. Prvý korekčný manéver začal o 00:32:47 UT (t=1251 s, Dv=9,3 m/s) motormi systému DPO (Dvigateli Pričalivanija i Orientacii) s ťahom okolo 900 N nákladnou loďou Progress M1 – 5. Výsledná dráha mala výšku približne 187 km až 218 km. O 02:01:11 UT začal druhý korekčný manéver (t=1394 s, Dv=10,4 m/s) motormi systému DPO. Výsledná dráha mala výšku približne 159 až 218 km. V oboch prípadoch pracovali motory DPO približne 32,5 minúty. Posledný brzdiaci manéver sa začal o 05:07:34 UT (t=1950 s, Dv=28 m/s) hlavným korekčným motorom SKD (Sbližajušče-Korrektirujuščij Dvigatel') s ťahom 3,1 kN, ktorý pracoval až do vyhorenia všetkých zásob pohonných látok. Zážih nastal nad Stredozemným morom. V čase 05:40 UT bol posledný brzdiaci manéver úspešne ukončený a Mir bol na plánovanej zostupovej dráhe.

Okolo 05:41 UT Mir vstúpil do atmosféry vo výške 120 km východne od Filipín. Najskôr sa odlomili a boli zničené antény a solárne panely. Potom došlo k vlastnému rozpadu stanice na jednotlivé moduly a ich zničeniu pôsobením aerodynamického ohrevu a aerodynamických síl vo výškach medzi 90 km až 40 km. Táto fáza zániku bola pozorovaná množstvom svedkov z ostrovov Fidži.

Okolo 06:00 UT dopadli zvyšky Miru do Tichého oceánu. Väčšina úlomkov sa roztavila a zhorela v atmosfére, ale množstvo z nich s celkovou hmotnosťou 20 až 25 ton dopadlo na hladinu oceánu. Najväčšie zachované časti mohli dosahovať hmotnosť okolo 700 kg. Rozmery dopadovej elipsy sa odhadujú na 6 000×200 km so stredom v bode so súradnicami 44.25° j.š., 150.4° z.d.