Umelé kozmické teleso
Umelé kozmické teleso (iné názvy: umelé nebeské teleso, umelé vesmírne teleso) je objekt, vytvorený človekom (prípadne inou inteligentnou bytosťou), ktorý sa pohybuje vesmírom. Z hľadiska funkcie ich zvyčajne rozdeľujeme na:
- funkčné kozmické telesá, medzi ktoré patria umelé družice, kozmické sondy, kozmické lode a kozmické stanice,
- nefunkčné kozmické telesá, najmä od funkčných telies oddelené posledné stupne nosných rakiet a ďalšie už nepotrebné časti a úlomky vzniknuté rozpadom alebo explóziou umelých kozmických telies, zvyčajne súhrnne označované ako kozmický odpad.
Umelé kozmické telesá sú dopravované na obežnú dráhu spravidla nosnými raketami, v minulosti aj kozmickými raketoplánmi. Za kozmické teleso sa podľa definície prijatej medzinárodným výborom pre kozmický výskum COSPAR pokladá taký hmotný objekt, ktorý vykoná okolo Zeme najmenej jeden úplný obeh, alebo zotrvá v kozmickom priestore najmenej 90 minút. Vzhľadom na to, že hranice kozmického priestoru neboli dosiaľ právne stanovené, je táto definícia do značnej miery vágna. Pre účely registrácie svetových rekordov súvisiacich s kozmonautikou stanovila Medzinárodná letecká federácia FAI ako hranicu medzi atmosférou a kozmickým priestorom výšku 100 km nad geoidom.
História
Prvým umelým kozmickým telesom bola družica Sputnik 1, vypustená z kozmodrómu Bajkonur 4. októbra 1957. Prvým československým umelým kozmickým telesom bola družica Magion 1, vypustená sovietskou nosnou raketou 24. októbra 1978.
Označovanie umelých kozmických telies
Pre systematické označovanie umelých kozmických telies zaviedol COSPAR v roku 1957 tzv. medzinárodné označenie, pozostávajúce z roku vypustenia tohto telesa na obežnú dráhu a malého písmena gréckej abecedy; v prípade vyčerpania všetkých písmen potom kombináciou dvoch písmen. Telesá, vypustené jednou nosnou raketou sa odlišovali číselným indexom. Sputnik 1 mal v tomto systéme označenie 1957α2, posledný stupeň rakety, ktorá ho vyniesla, potom 1957α1. Vzhľadom na problémy s počítačovým spracovaním týchto údajov v tej dobe, bol od roku 1963 systém označovania zmenený; teraz pozostáva z roku vypustenia, pomlčky, poradového čísla úspešného štartu v danom kalendárnom roku, doplnených veľkým písmenom (alebo kombináciou dvoch a viac písmen) anglickej abecedy (s výnimkou písmen I a O), odlišujúcich jednotlivé telesá vypustené jedinou nosnou raketou. Pritom prvé písmeno (A) alebo podľa potreby viac písmen zo začiatku abecedy je vyhradených pre funkčné kozmické objekty, ďalšie pre nefunkčné objekty, najskôr pre posledné stupne nosnej rakety, ktorá funkčné teleso (telesá) vyniesla do kozmického priestoru, ďalšie potom pre tzv. kozmický odpad. Napr. kozmická stanica ISS má medzinárodné označenie 1998-067A; ide teda o funkčný objekt vypustený pri 67. úspešnom štarte v roku 1998.
Okrem toho kozmické veliteľstvo amerických ozbrojených síl prideľuje v momente jednoznačnej identifikácie umelého kozmického telesa (funkčného alebo nefunkčného) a presného určenia jeho dráhy v kozmickom priestore poradové katalogové číslo, ktorého maximálna hodnota tak do určitej miery zodpovedá počtu registrovaných umelých kozmických telies.
Počty registrovaných kozmických telies
(stav k 4. 5. 2009)[1]
| Stav | Družice a sondy | Raketové stupne | Kozmický odpad | Celkom |
|---|---|---|---|---|
| Vo vesmíre | 3 341 | 1 836 | 9 041 | 14 218 |
| Zanikli | 3 369 | 3 508 | 13 775 | 20 652 |
| Celkom | 6 710 | 5 344 | 22 816 | 34 870 |
Podmienky pre umelé kozmické telesá
Podmienky v kozmickom priestore sú značne odlišné od podmienok na Zemi a v porovnaní s nimi sú veľmi nehostinné. Ak má umelé kozmické teleso plniť svoje funkcie, musí byť skonštruované tak, aby odolávalo
- Nulovému tlaku, nakoľko hustota medziplanetárnej hmoty sa veľmi približuje vákuu
- Extrémnym teplotným rozdielom na strane osvetlenej slnkom a neosvetlenej
- Vysokej radiácii, kozmickému žiareniu, prejavom slnečnej aktivity
- Zásahom meteoroidov, ktoré vzhľadom na vysoké kolízne rýchlosti dokážu aj pri malých rozmeroch spôsobiť veľké škody
- Stavu beztiaže, presnejšie mikrogravitácii
- Preťaženiam pri štarte, pristávaní a manévrovaní
- Nežiaducim gravitačným účinkom telies slnečnej sústavy
- Poruchám
- Dlhej dobe odozvy zo Zeme vzhľadom na konečnú rýchlosť šírenia sa svetla a teda aj akéhokoľvek povelu z riadiaceho strediska