Valentin Petrovič Gluško

Narodil sa v ukrajinskej Odese a už od detstva sa zaujímal o letectvo a lety do vesmíru, pričom od roku 1923 si pravidelne dopisoval s Konstantinom E. Ciolkovskim. Študoval na Lenigradskej štátnej univerzite a od roku 1929 pracoval v Budove Admirality umiestnenom Laboratóriu dynamiky plynov (GDL – Gazodinamičeskija laboratorija), čo bola jedna z prvých inštitúcii na svete, ktorá sa profesionálne zaoberala raketovým výskumom. Už tu sa začal Gluško špecializovať na výrobu raketových motorov a v roku 1930 zostrojil prvý sovietsky raketový motor na kvapalné pohonné látky ORM-1. Potom ako spojením GDL s výskumnou skupinou GIRD (Grupa izučenia reaktivnogo dviženia) vznikol v Moskve Reaktívny výskumný inštitút (RNII), bol tam v roku 1934 prevelený aj Gluško a stal sa vedúcim jednej zo sekcii tejto inštitúcie. Tu sa zoznámil aj s raketovým konštruktérom a svojim dlhoročným spolupracovníkom Sergejom Pavlovičom Koroľovom. V roku 1935 vydal svoju prvú veľkú knihu Rakety, ich zariadenie a použitie.

V roku 1938 bol počas stalinských čistiek zatknutý a niekoľko mesiacov strávil vo väzení NKVD. Kvôli vymyslenému obvineniu bol odsúdený na 8 rokov v gulagu, avšak ako hodnotný odborník bol spolu s inými odsúdenými inžiniermi poslaný pracovať do Tušinského závodu leteckých motorov, neskôr mu počas vojny bolo umožnené pokračovať vo vývoji raketových motorov. Definitívne bol oslobodený v auguste 1944 (úplne rehabilitovaný však bol až po Stalinovej smrti).

V rokoch 1945 až 1946 bol poslaný do Nemecka, kde študoval nacistické balistické rakety V-2. Od júla 1946 bol menovaný riaditeľom jeho vlastnej konštrukčnej kancelárie OKB-456 (v súčasnosti NPO Energomaš), špecializujúcej sa na výrobu raketových motorov. V spolupráci s Koroľovom sa podieľal na tvorbe prvých sovietskych balistických a neskôr aj kozmických rakiet a v roku 1956 bol prvýkrát ocenený titulom Hrdina socialistickej práce (neskôr aj v r. 1961) a Leninovým radom (neskôr aj v rokoch 1958, 1961, 1968 a 1978). V roku 1958 sa stal členom Sovietskej akadémie vied. Od konca 50. rokov narastali jeho nezhody s Koroľovom a ich vzájomná spolupráca sa obmedzila, Gluško sa napríklad odmietol podieľať na tvorbe motora pre Koroľovu superraketu N-1, namiesto toho sa však stal tvorcom silných motorov RD-119 a RD-253 pre raketu Proton konštruktéra V.N. Čelomeja.

22. mája 1974 bol Gluško vymenovaný za riaditeľa a hlavného konštruktéra pôvodnej Koroľovej konštrukčnej kancelárie OKB-1 (dnes RKK Energija) a stal sa tak hlavným predstaviteľom sovietskeho kozmického programu. Jeho posledným veľkým projektom bola raketa Energija, pre ktorú vyvinul motor RD-170, ktorý je považovaný sa najsilnejší kvapalinový raketový motor na svete (o 2 – 7 % silnejší ako motor F-1 rakety Saturn 5). Valentin Gluško zomrel v Moskve vo veku 80 rokov, je pochovaný na Novodievčom cintoríne.

Na jeho počesť je pomenovaný kráter na Mesiaci a planétka 6357 Glushko.

• Академик Глушко Валентин Петрович (rusky)