Pavel Vladimirovič Vinogradov

Pavel Vinogradov sa narodil v Magadane na Ďalekom východe, detstvo strávil v Anadyre na Čukotke, je ruskej národnosti.[1] Po ukončení strednej školy v Anadyre roku 1970 nebol prijatý na Moskovský letecký inštitút (MAI), našiel si prácu sústružníka a roku 1971 sa na MAI dostal. Absolvoval roku 1977, v odbore výroby lietadiel. Do roku 1983 zostal v MAI, zaoberal sa spracovaním programov používaných na projektovanie mnohonásobne použiteľných kozmických lodí. Roku 1980 získal druhý diplom na MAI v odbore systémová analýza a veľké počítačové systémy. Súčasne externe spolupracoval s Inštitútom lekársko-biologických problémov na programe Buran. Roku 1983 nastúpil v RKK Energija, tu sa zaoberal prípravou programov posádok Sojuzov a palubných inžinierov Buranu.[2]

Žiadosť o vstup do oddielu kozmonautov NPO Energija poslal ešte ako pracovník MAI generálnemu konštruktérovi Energie už roku 1981. Na jar 1983 získal súhlas lekárskej komisie IMBP. Potom ešte len začal pracovať v Energii. Roku 1984 zložil technické skúšky potrebné pre vstup medzi kozmonautov, ale nenaplnil požadovanú trojročnú dobu zamestnania vo firme. Preto sa mohol zúčastniť až ďalšieho náboru roku 1987, opäť prešiel technickými aj lekárskymi testami, 21. októbra 1988 získal súhlas Hlavnej lekárskej komisie na prípravu. Ale na zasadnutí Štátnej medzirezortnej komisie 29. decembra 1988 nemal podporu predstaviteľov Energie a nebol odporučený na zaradenie medzi kozmonautov. Nevzdal sa, prihlásil sa aj do nasledujúceho náboru a tentoraz na Štátnej komisii prešiel (3. marca 1992). Potom bol 13. mája 1992 v Energii zaradený na pozíciu kandidáta na kozmonauta. Dvojročná všeobecná kozmickú príprava v Stredisku prípravy kozmonautov J. A. Gagarina sa pre zdravotné problémy pretiahla, ukončil ju vo februári 1995, potom získal kvalifikáciu skúšobný kozmonaut.[2]

Od februára 1995 bol určený za palubného inžiniera záložnej posádky 20. základnej expedície na Mir. Od októbra 1995 postúpil do hlavnej posádky 22. základnej expedície, ale v auguste 1996 ochorel veliteľ posádky Gennadij Manakov a hlavnú posádku nahradila záložná.[2]

Posádka Sojuzu 13 Vinogradov, Pontes a Williams na Bajkonure pred raketou Sojuz. 29. marca 2006.

Od augusta 1996 sa pripravoval v hlavnej posádke 24. základné expedície, s Jurijom Gidzenkom (od októbra nahradeným Anatolijom Soloviovom). Do vesmíru odštartovali z Bajkonuru 5. augusta 1997 na palube Sojuzu TM-26. Na Mire vystriedali Vasilia Ciblieva a Alexandra Lazutkina a strávili na stanici šesť mesiacov s postupne sa vystriedavšími americkými astronautmi Michaelom Foaleom, Davidom Wolfom (privezeným raketoplánom Atlantis) a Andrewom Thomasom (privezeným raketoplánom Endeavour). Na Zem sa Soloviov a Vinogradov vrátili po 197 dňoch, 17 hodinách a 34 minútach letu. [3]

Už v júli 1997 bol vybraný do záložnej posádky Expedície 3 na ISS vo funkcii palubného inžiniera, vo februári 1998 bol súčasne vymenovaný za palubného inžiniera hlavnej posádky Expedície 5. Ale vo februári 1999 bol v oboch posádkach nahradený Nadeždou Kuželnou a prevedený do programu Mir. Vytvoril so Saližanom Šaripovom záložnú posádku 28. základnú expedíciu (letela v apríli - júni 2000) a hlavnú posádku 29. základnej expedície, ktorej let bol nakoniec v decembri 2000 zrušený. Do zániku Miru v marci 2001 bola dvojica Šaripov, Vinogradov udržiavaná ako záložná pre prípad mimoriadnej situácie na Mire.[2]

V novembri 2002 bol zaradený do záložnej posádky 5. návštevnej expedície a hlavnej posádky 6. návštevnej expedície na ISS. Už v januári nasledujúceho roka bol odstránený z prípravy zo zdravotných dôvodov. Vo februári 2003 sa stal náčelníkom oddielu kozmonautov RKK Energija. [2]

V januári 2004 bol určený za veliteľa Expedície 13. K svojmu druhému letu vzlietol 30. marca 2006 v Sojuze TMA-13 s americkým palubným inžinierom Jeffrey Williamsom a brazílskym kozmonautom Marcosom Pontesom. Členovia Expedície 13 - Vinogradov a Williams prevzali stanicu od dvojice William McArthur, Valerij Tokarev z Expedície 12, ktorí po týždni s Pontesom pristáli so Sojuzom TMA-7 . V septembri 2006 Vinogradov s Williamsom odovzdali stanicu následovníkom z Expedície 14 a 28. septembra pristáli na Zemi po 182 dňoch, 22 hodinách a 43 minútach pobytu v kozme. [4]

V októbri 2007 bol odvolaný z funkcie náčelníka oddielu kozmonautov a menovaný za zástupcu náčelníka Skúšobného leteckého strediska RKK Energija, pri zachovaní statusu kozmonauta.[2]