Lužica

Dolná Lužica je severné územie Lužice a leží zväčša v spolkovej krajine Brandenbursko. Na severozápade je ohraničená riekou Fleming, na západe Čiernym Halštrovom, na východe tvoria prírodnú hranicu rieky Odra a Bobr. Najsevernejšie mesto Dolnej Lužice je Eisenhüttenstadt (Pśibrjog). Krajina je tvorená najmä nie veľmi úrodnou nížinou, nachádzajú sa tu jazerá, bahniska, lužné lesy, bukoviny a duboviny.

K Dolnej Lužici patrí tiež enkláva v okolí Spreewaldu (Błóta).

Luž, Žitavské hory

Hranica medzi Dolnou a Hornou Lužicou zväčša zodpovedá dnešnej hranici spolkových krajín Sasko a Brandenbursko. Prechádza pozdĺž povodí riek Biela voda (horn. srb. Běla Woda) a Hoyerswerda (Wojerecy). Na západe je to potom rieka Čierny Halštrov a viacero brandeburských miest okolo Senftenberg (Zły Komorow) a Ruhland (Rólan).

Hornolužická krajina je tvorená najmä pahorkatinou, ktorá sa tiahne severne od Kamenzu (Kamjenc), Bautzenu (Budyšín) a Niesky (Niska). Z pahorkatiny je významný Hornolužický chrbát okolo miest Budyšín a Löbau (Lubij). Na juhu pri českých hraniciach sa nachádzajú Lužické hory. Najvyššie vrcholy sa nachádzajú v Žitavských a Jizerských horách na samom juhovýchode. Najvyššie položený bod celej Lužice je Taflowy kamjeń (1 072 m n. m.) na Smrku pri dnešnej poľsko-českej hranici. Lužické hory na českej strane geograficky patria k Žitavským horám.

Medzi prírodné parky patrí prírodný park Niederlausitzer Heidelandschaft, a prírodný park Niederlausitzer Landrücken a Žitavské hory.

Cottbus (Choćebuz), Żary (Žarow), Eisenhüttenstadt (Pśibrjog), Guben (Gubin), Forst (Baršć), Luckau (Łukow), Finsterwalde (Grabin), Senftenberg (Zły Komorow), Spremberg (Grodk), Vetschau/Spreewald (Wětošow), Lübben (Lubin), Lübbenau/Spreewald (Lubnjow w Błótach).

Najväčšie mesto je Żary (Žarow).

Tzv. šesťmestie - Budyšín (ako krajinské stredisko), Görlitz (Zhorjelc/Zgorzelec), Lubań, Zittau (Žitaw), Löbau (Lubij) a Kamenz (Kamjenc).

Menšie mestá sú Bischofswerda (Biskopicy), Niesky (Niska), Weißwasser (Běla Woda), Hoyerswerda (Wojerecy) a Muskau (Mužakow) a Bogatynia na poľskej strane.

Najväčšie mesto je Görlitz (Zhorjelc/Zgorzelec).

Geografická mapa Hornej Lužice

Najstaršie doklady o ľudskej prítomnosti v Lužici pochádzajú z poslednej doby ľadovej (približne 12 - 8 000 pred Kr.), konkrétne ide o sídlisko kultúry magdalénien v blízkosti dnešných miest Budyšín a Golßen. Z obdobia konca mladšieho paleolitu do konca mezolitu (približne 8 000 – 6 000 pred Kr.) pochádzajú nálezy sídlisk na brehu jazera Reichwalde.

V 5. tisícročí na územie Lužice sporadicky prenikala neolitická kultúra s vypichovanou keramikou, vlastný neolit tu začal až od 4. tisícročia pred Kr. s nástupom kultúry lievikovitých pohárov a okrúhlych amfor. V 3. tisícročí pred Kr. sa do Lužice, rovnako ako do veľkej časti Európy, rozšírila eneolitická kultúra (doba medená) so šnúrovou keramikou. Územie však stále zostávalo riedko osídlené a sídliská sú zastúpené predovšetkým krátkodobými loveckými a pastierskymi tábormi. Medzi významné náleziská z tejto doby patrí napr. Schafberg a Weißag.

Geografická mapa Dolnej Lužice

Únětická kultúra doby bronzovej do Lužice sporadicky prenikala od začiatku 2. tisícročia pred Kr., dôvodom bolo aj chladnejšie a vlhkejšie podnebie 17. až 15. storočia pred Kr. V  14. storočí pred Kr. začal rozvoj lužickej kultúry a osídlenie začalo byť hustejšie. V jej neskoršej fáze v staršej dobe železnej sa dominuje billendorfská kultúra.[2] V tejto dobe do oblasti prenikali tiež kmene kočovných Skýtov.

V mladšej dobe železnej došlo k zblíženiu germánskou sjastorfskou kultúrou, v 2. storočí sa rozšírila burgundská lubuská kultúra. Na začiatku 4. storočia bola Lužica z väčšej časti opustená a nie je jasné, či sa zvyšky Germánov stretli s prichádzajúcimi Slovanmi.

Prítomnosť Slovanov v Lužici je doložená na konci 7. storočia, prípadne až začiatkom 8. storočia, je však možné že do nej postupne prenikali už od 6. storočia. Územie bolo osídľovane z juhu a juhovýchodu, v neskoršom období aj z východu. Predovšetkým v Dolnej Lužici začalo osídlenie hustnúť až v 9. storočí, keď sa tu objavujú prvé opevnené hradiská.

Na území medzi riekami Labe a Bobr zmieňuje franský spis Bavorský geograf kmene Lužických Srbov (Lunsizi) s tridsiatimi civitas (pravdepodobne hradiská), Milčanov (Milzane) s tridsiatimi civitas a Bjezučanov (Besunzane) s dvoma civitas. Milčania a Bjezučania sídlili najprv v Hornej Lužici, Lužický Srbi v Dolnej Lužici. Uvažuje sa tiež o kmeni Slubjanov (Selpuli, Selpoli) zmieňovaných v prvom desaťročí 11. storočia v súvislosti s regiónom západne od dnešného mesta Żary a Nice s hradiskom v dnešných Polanowiciach[3]. V historickom povedomí o tomto období je tiež srbský knieža Dervan a glomačský Miliduch, hoci títo vládli sálskym slovanským kmeňom mimo územia dnešnej Lužice.

Lužné lesy v okolí Spreewaldu

Už od prelomu 8. a 9. storočia sa západné hranice Lužice stali cieľom franskej (a neskôr východofranskej) expanzie. Východofranská ríša vytvorila na území Lužice v druhej polovici 9. storočia najprv Východnú marku, neskôr predovšetkým pod vedením saských feudálov Srbskú marku. V rokoch 883 - 897 (vláda Svätopluka I.) sem zasahovala moc Veľkomoravskej ríše[3].

Najvyšší bod Lužice Taflowy kamjeń

Po vzniku Nemeckého kráľovstva bola Lužica obsadená saským vojvodom Henrichom I. Vtáčnikom a začlenená do Východnej (saskej) marky ovládanej markgrófom Sigfriedom (severnejšia časť) a do Meißenskej marky (južná časť). Na území Budyšínska vznikla marka, ktorú spravovali od konca 10. storočia Wettinovci (od roku 1031 markgrófi Východnej marky).

Od začiatku 11. storočia sa stretávajú v Lužici mocenské záujmy nemeckého, poľského a českého štátu. Konflikt medzi poľským kráľom Boleslavom Chrabrým a rímsko-nemeckým cisárom Henrichom II. (od r. 1003) skončil po 15 rokoch bojov mierom v Budyšíne, ktorým bolo Budyšínsko pripojené ako ríšske léno k Poľsku. Po Boleslavovej smrti a rozkladu centrálnej moci v Poľsku Budyšínsko od roku 1033 opäť pripadlo Rímskej ríši (neskoršej Rímsko-nemeckej ríši). V roku 1076 dostal ako léno časť územia neskoršej Hornej Lužice a čast Dolnej Lužice (Východnú Marku) české knieža (neskôr kráľ) Vratislav II., ktorému sa však nepodarilo územie fakticky ovládnuť. Územie Hornej Lužice bolo znovu neskôr pripojené k českému štátu až za vlády Soběslava I. v roku 1136. České panstvo nad Lužicou trvalo až do roku 1253.

V 11.–12. storočí získal územie Dolnej Lužice rod saských Wettinovcov (podstatnú časť Východnej marky už v roku 1031). Od roku 1303/1304 patrilo územie nemeckým Askáncom, ktorí ho už v roku 1253 vyženili ako veno českej princeznej Beatrix (Boženy) Budyšínsko a Zhorelecko. V roku 1268 došlo poprvýkrát k oddeleniu Zhorelecka od Budyšínska, ktoré sa potom až do konca 14. storočia sa vyvíjalo samostatne.

Po vymretí rodu brandenburských Askáncov získali územie v Lužici postupne Luxemburgovci (v roku 1319 Budyšínsko, 1329 Zhorelecko a 1346 Lubań). Tieto územia spolu s českým Žitavskom vytvorili jednotný územný celok, ktorý je potom od roku 1410 známy pod názvom Horná Lužica. V rokoch 1348 a 1364 – 1368 bola Karolom IV. k Českej korune prikúpená aj Dolná Lužica. V roku 1356 bola Lužica inkorporovaná do zväzku českých korunných krajín. Na čele markgrófstva stál richtár (fojt), od počiatku 16. storočia boli menovaní dvaja richtári.

Významné postavenie v rámci Lužice malo Šesťmestie, spolok najvýznamnejších miest na obranu ich záujmov pred lúpežnými rytiermi a konkurenciou z ostatných ríšskych miest.

Dolnolužické markgrófstvo bolo v roku 1445/1462 trvalo ochudobnené o Cottbus so širokým okolím (územie získal brandenburský kurfirst). V rokoch 1469 – 1490 držal obe Lužice (spolu so Sliezskom a Moravou) český (proti)kráľ Matej Korvín. Násilné držanie Lužice samozrejme neuznával pražský kráľovský dvor a česká kráľovná Johana z Rožmitálu vedľa svojich ďalších titulov uvádzala aj titul lužickej markgrófky. Tento titul sa objavuje napr. na sprievodnej listine Leva z Rožmitálu. Po smrti Mateja Korvína sa Lužice znovu stali súčasťou krajín českej koruny.

Historická mapa Dolnej a Hornej Lužice

V priebehu tridsaťročnej vojny získal pražským mierom z roku 1635 celú Lužicu (okrem území okolo Cottbusu, ktoré ovládalo od 15. storočia Brandenbursko) saský kurfirst Ján Juraj ako záloh od cisára Ferdinanda II. Po Vestfálskom mieri (1648) bola záložná suma zvýšená z 60 ton na 72 ton zlata (zo 60 miliónov toliarov na 72 miliónov). V 18. storočí sa vyhradilo právo výplaty zálohu až po vymretí saského rodu po meči a návrat Lužice bez výplaty zálohu po vymretí saského rodu po praslici. Lužica formálne naďalej zostávala súčasťou Českej koruny. V zálohu albertínskej vetvy Wettinského tj. saského kráľovského rodu zostala do 19. storočia. Lužický Srbi si zachovali rímskokatolícke náboženstvo a národnosť vďaka tomu, že záložná zmluva zaručovala náboženskú slobodu katolíkom a český Habsburgskí králi na jej dodržovanie dbali.

Návrh úprav hraníc Československa, nakreslil Jan Hocke v rokoch 1918-1919.

Podľa ustanovení Viedenského kongresu (1814-1815) pripadla celá Dolná Lužice a severovýchodná časť Hornej Lužice Prusku. V rámci Pruska bola Dolná Lužica začlenená do provincie Brandenbursko, zatiaľ čo Horná Lužice sa stala súčasťou provincie Sliezska. Zvyšok Hornej Lužice zostal Sasku a tvoril tak jeden z jeho krajov („Markgrófstvo Hornej Lužice“, v rokoch 1835 - 1932 „Budyšínský kraj“). Saská časť Hornej Lužice mala rozsiahlu samosprávu vrátane vlastného snemu.

Podľa poslednej úpravy záložného práva sa mala pruská časť Hornej i Dolnej Lužice vrátiť Českej Korune bez výplaty zálohu po vymretí pruského kráľovského rodu po meči, celá záložná suma sa vzťahovala k saskej Hornej Lužici a o výplate platilo predošlé ustanovenie. Tieto zmluvy neboli vzaté na vedomie pri stanovení hraníc Nemecka a Československa po prvej svetovej vojne, neboli ale ani vyslovene zrušené.

Po prvej svetovej vojne sa v Lužici objavilo hnutie požadujúce pripojenie k vznikajúcemu Československu. Od počiatku 19. storočia až do konca prvej svetovej vojny bola Lužica rozdelená medzi Prusko a Sasko. Po vymretí Pruského rodu (Hohenzollernovcov) po meči sa mala celá Lužica navrátiť českému štátu, na tento fakt nebol ku koncu prvej svetovej vojny veľmi v záujme víťazných mocností.

Po skončení prvej svetovej vojny sa objavili tendencie pripojiť Lužicu k vznikajúcemu Československu (s čím počítal hlavne T. G. Masaryk), to však bolo zamietnuté rovnako ako utvorenie spolkovej krajiny Lužica v rámci Nemecka. Po odmietnutí tejto varianty sa lužické hnutie snažilo o vytvorenie jednotného Lužického spolkového štátu v rámci Nemecka, čo však taktiež nebolo realizované, a tak rozdelenie Lužice medzi Prusko a Sasko z doby Viedenského kongresu pretrvalo až do konca druhej svetovej vojny. V roku 1932 dochádza k zrušeniu Budyšínskeho kraja a k jeho spojeniu so Saským krajom Drážďany do Drážďansko-Budyšínskeho kraja.

Na postupimskej konferencii bolo územie Lužice znova prerozdelené. Územie východne od rieky Nisy bolo pričlenené k Poľsku (dnes je tato časť Lužice rozdelená medzi Lubuské a Dolnosliezske vojvodstvo), zatiaľ čo územie západne od nej sa stalo súčasťou sovietskej okupačnej zóny Nemecka. Súčasne niektorí Lužickí Srbi žiadali pripojenie Lužice k Československu, s čím však československý prezident Edvard Beneš nesúhlasil, pretože by sa tým obyvateľmi ČSR stala opäť početná nemecká menšina, daný návrh taktiež nebol v súlade s plánmi Spojencov. Časť Lužických Srbov sa taktiež usilovala o vytvorenie samostatného štátu, čo bolo z podobných príčin taktiež neúspešné. Domowina (zastrešujúca organizácia Lužických Srbov) požadovala začlenenie celej nemeckej časti Lužice k spolkovej republike Sasko. V referendách v pruskej časti Lužice však hlasovali pre pripojenie k Sasku iba okresy na území Hornej Lužice (súčasť pruskej provincie Sliezska), zatiaľ čo okresy na území Dolnej Lužice (súčasť pruskej provincie Brandenbursko) to odmietli. Preto bola dosiaľ pruská časť Hornej Lužice začlenená do Saska, zatiaľ čo Dolná Lužice zostala súčasťou Brandenburska. Status Brandenburska bol neskôr zmenený na zem (Pruský štát bol rozhodnutím spojencov 25. februára 1947 zrušený).

7. októbra 1949 bol na území sovietskej okupačnej zóny Nemecka vyhlásený nový, komunistami ovládaný štátny útvar Nemecká demokratická republika (NDR), ktorá bola až do 22. júla 1952 federáciou 6 krajín (Berlín, Brandenbursko, Durínsko, Meklenbursko-Predpomoransko, Sasko a Sasko-Anhaltsko). 23. júla 1952 bolo federalistické zriadenie zrušené a NDR sa stala centralistickým štátom, v rámci ktorého bola Dolná Lužica začlenená do Cottbuského kraja, zatiaľ čo Horná Lužica bola rozdelená medzi Drážďanský kraj (väčšina územia) a Cottbuský kraj (menšia severná časť).

V roku 1989 bol po nepokojoch komunistický mocenský monopol odstránený. 3. októbra 1990 dochádza k zjednoteniu NDR zo Spolkovou republikou Nemecko. Tento deň tiež došlo k obnoveniu zemského usporiadania na území bývalej NDR. Na území nemeckej časti Lužice pôsobilo regionalistické hnutie „Iniciatíva za nerozdelenú Lužicu“ (Inititative „Für eine ungeteilte Lausitz“), ktoré však nenašlo dostatočný ohlas a tak opätovne nebola utvorená spolková krajina Lužica. Takmer celá nemecká časť Hornej Lužice bola znovu začlenená do obnoveného Saska a Dolná Lužica s malou častou Hornej Lužice do Brandenburska. Tento stav trvá do súčasnosti.

Po roku 1989 sa Lužickí Srbi snažili vytvoriť úzke vzťahy s Československom, následne aj s Českom, ale viacmenej neúspešne. Národnostné práva Lužických Srbov sú dnes garantované poľsko-nemeckou zmluvou a konkordátom Slobodného štátu Sasko s Vatikánom. Habsbursko-lotrinská dynastia dodnes disponuje titulom markgróf Hornej a Dolnej Lužice, ktorý po práve nalieha českému kráľovi