Eduard Seymour

Portrét Eduarda Seymoura

Henrich VIII. menoval vo svojej poslednej vôli šestnásť správcov, ktorí mali vystupovať ako Eduardova rada, pokým mladý kráľ nedosiahne osemnásť rokov. Počet týchto správcov sa doplnil ešte o dvanásť členov z poradnej rady, ktorí mohli pomáhať správcom, ak o to boli požiadaní. Konečný stav Henrichovho závetu bol predmetom sporov. Niektorí historici sa domnievajú, že tento úzky okruh ľudí manipuloval kráľom, aby použili jeho vôlu na rozdeľovanie moci pre ich vlastný prospech – materiálny aj náboženský. Nakoniec toto zloženie tajnej rady smerovalo v roku 1546 ku konci v prospech reformácie politických strán. Okrem dvoch predných konzervatívnych členov rady boli všetci odstránení z centra moci. Stephen Gardiner mal odmietnutý prístup k Henrichovi počas jeho posledných mesiacov. Thomas Howard, tretí vojvoda z Norfolku, bol obvinený z vlastizrady a deň pred kráľovou smrťou boli jeho obrovské majetky zabavené a boli určené na prerozdelenie a on trávil celú Eduardovu vládu v londýnskom Toweri. Iní historici tvrdia, že Gardinerovo vylúčenie bolo založené na nenáboženskom základe, že Norfolk nebol dostatočne konzervatívny v náboženstve. V každom prípade, Henrichova smrť nasledovala po ohromnom rozdávaní pozemkov a vyznamenaní nových skupín ľudí. Závet obsahovala položku „nesplnené dary“, ktorá bola pridaná na poslednú chvíľu, a ktorá umožnila Henrichovým správcom slobodnejšie rozdeľovať pozemky a vyznamenania im samým na kráľovskom dvore, najmä Eduardovi Seymourovi, prvému grófovi z Hertfordshire, ktorý sa stal lordom protektorom kráľovstva, guvernérom kráľovej osoby a vojvodom zo Somersetu.

V skutočnosti Henrichova posledná vôľa neustanovila úrad protektora. Napriek tomu niekoľko dní po Henrichovej smrti, 4. februára, správcovia rozhodli o zverení väčšiny kráľovskej moci Eduardovi Seymourovi. Trinásti zo šestnástich členov schválili jeho menovanie na post protektora – boli to oprávnení spraviť, pretože to bolo ich spoločné rozhodnutie, a to im umožňovala Herichov závet. Seymour mohol urobiť dohodu s niektorými správcami, z ktorých mnohí dostali večné dary. Vedel, že dohodu musí urobiť s Williamom Pagetom, súkromným tajomníkom Henricha VIII. a so sirom Anthonym Brownom z štátnej snemovne.

Seymourovo vymenovanie bolo v súlade s historickým precedensom a jeho možnosť zvolenia na tento post bola posilnená jeho vojenskými úspechmi v Škótsku a Francúzsku. V marci 1547 zabezpečil kráľovský patent (alebo inak nazývané – patentovú listinu) od kráľa Eduarda, ktorá mu umožňovala takmer kráľovské právo na menovanie členov do Štátnej Rady (Privy Council). Slovami historika Geoffrey Eltona, od tohto momentu bola jeho autorita dostatočne upevnená.

Seymourove prevzatie moci bolo hladké a efektívné. Cisársky veľvyslanec, Van der Delft, uviedol, že Seymour vládne absolútne všetkému. Jeho tajomníkom bol Paget. V prvých týždňoch svojho protektorátu bol Seymour ohrozený len kancelárom, Thomasom Wriothesleyom, ktorého sa mu titulom grófa z Southampton nepodarilo kúpiť a jeho bratom. Wriothesley, náboženský konzervatívec, namietal proti Somersetovmu prijatiu kráľovskej moci Radou. Potom ho nečakane prepustili z postu kancelára. Jeho odstránenie bolo zabezpečené Radou.

Eduard Seymour čelil neskôr menej zvládnuteľnému súperovi, jeho mladšiemu bratovi Thomasovi Seymourovi. Ako strýko kráľa Eduarda, Thomas Seymour požadoval funkciu guvernéra kráľovej osoby a väčší podiel na moci. Eduard Seymour sa snažil kúpiť svojho brata titulom baróna, miestom úradu admirála a kreslom v Štátnej Rade (Privy Council), ale Thomas bol neoblomný – chcel politickú moc. Začal kráľovi Eduardovi tajne poskytovať určité finančné obnosy, pričom mu tvrdil, že Eduard Seymour drží jeho finančné možnosti príliš na tesno, robiac ho tak,žobráckym kráľom". Tiež brata vyzval, aby sa vzdal úradu protektora počas dvoch rokov, ale Eduard trénovaný na potlačenie Rady (Council), prerušil spoluprácu. Thomas Seymour bol zadržaný pre spreneveru peňazí v mincovni. 20. marca 1549 bol popravený sťatím hlavy. Bola to posledná zo sérií katastrof, ktorá poznačila vládu Eduarda Seymoura. Od toho času bola Seymourova pozícia oslabená a v ohrození.

V priebehu roka 1548 bolo Anglicko stredom sociálnych nepokojov. Po apríli 1549 vypukla séria ozbrojených prevratov, poháňaných rôznymi náboženskými a pozemkovými sťažnosťami. Dve najvážnejšie povstania, ktoré požadovali najväčšie vojenské zásahy na potlačenie boli v Devone a Cornwalle a druhé v Norfolku. Celkový aspekt sociálnych nepokojov bol, že protestujúci boli presvedčení, že konali oprávnene proti zhabaniu pozemkov zemepánmi s protektorovou podporou, pretože boli presvedčení, že zemepáni porušovali zákony.

Rovnaké dôvody pre vypuknutie nepokojov boli vyslovené v celej krajine, nielen v Norfolku a na západe. Dôvodom toho, že poddaní si mysleli, že Eduard Seymour chápal povstalecké príčiny, boli v jeho sérii voľnejších, často protikladných, vyhlásení a čiastočne v nekoordinovanej činnosti komisie, ktorú poslal v rokoch 1548 a 1549 na prešetrenie sťažností ohľadom straty pôdy, odobratia stád oviec na spoločnom pozemku, a podobné problémy.

Katastrofálne udalosti roku 1549 boli dôkazom kolosálneho zlyhania vlády a Rada (Council) to dala na zodpovednosť protektorovi. Na jeseň sa chystali plány na odvolanie Eduarda Seymoura z postu protektora.