Eduard Vyznávač

Eduard sa narodil v roku 1004 v Islipe v Oxfordshire ako syn kráľa Ethelreda II. Mierumilovného a jeho manželky Emmy Normanskej. Ako malého ho matka spolu s bratom Alfrédom poslala do Normandie, aby ich uchránila pred inváziou Dánov. Tu si Eduard vytvoril svoj pozitívny vzťah k Normandii, ktorý sa neskôr prejavil počas jeho vlády. Roku 1036 sa pokúsili s bratom zosadiť z trónu ich nevlastného brata Harolda Harefoota. Neuspeli a Eduard sa vrátil do Normandie. Jeho brata Alfréda zabil Harold Godwin z Wessexu. Preto Eduard nenávidel Harolda a roku 1051 ho dal vyhostiť z krajiny.

Keď kráľ Harold roku 1040 zomrel, na trón nastúpil jeho brat Hardekant, syn Emmy a dánskeho kráľa Knuda, podporovaný najmä vojvodom Godwinom. Ale časť šľachty sa roku 1041 rozhodla povolať naspäť Eduarda. Stal sa spoluvládcom svojho nevlastného brata Hardekanta. Hardekant roku 1042 zomrel a Eduard sa stal jeho nástupcom. Ľudia ho sami chceli za kráľa a tak bol 3. apríla 1043 slávnostne korunovaný vo Westminsteri.

Obdobie jeho vlády bolo mierové a zdanlivo pokojné, aj keď si musel poradiť s tromi najsilnejšími vojvodami. Jedným z nich bol rod Godwinovcov z Wessexu, donedávna najmocnejšieho saského kráľovstva. Ďalším bol Leofric z Mercie a Siward z Northumbrie. Eduard si vytvoril pozitívny vzťah k Normandii a preto pozýval tamojších obyvateľov do Británie. Prinášali so sebou novú kultúru a s tým nesúhlasili niektorí vojvodovia, najmä Godwin, ktorého dcéra Edita bola od roku 1045 vydatá za Eduarda, napriek afére s Alfrédovou smrťou. Nezhody vyvrcholili, keď Eduard odmietol Godwinovho kandidáta na post arcipiskupa v Canterbury a vymenoval normanského biskupa Róberta. Godwin sa postavil do čela odporu proti Normanom.
V Doveri vypukla vzbura proti Eduardovmu príbuznému Eustaceovi z Bologne. Godwin odmietol potrestať vinníkov. Kráľ ho dal vyhostiť a svoju ženu Editu poslal do kláštora. O rok neskôr sa vojvoda vrátil s armádou a vyzval kráľa, aby obmedzil moc Normanov v štáte. Godwin roku 1053 zomrel, no jeho syn Harold si udržal rodinné územia a začal si robiť nároky na trón.

Eduard, ktorý nemal deti, sa obzeral po vhodnom nástupcovi. Najskôr určil svojho najbližšieho príbuzného, synovca Eduarda, ktorý žil v Uhorsku. Ten však po príchode do krajiny zomrel. Pravdepodobne bol zavraždený. Ďalším kandidátom bol jeho syn Edgar Atheling, ktorý však nemal podporu šľachty a bol ešte veľmi mladý. Šľachta, najmä normanská, si priala, aby trón zdedil normanský vojvoda Viliam, vazal francúzskeho kráľa. Eduard si ho údajne aj vybral ako ďalšieho nástupcu a poslal Harolda, aby mu toto rozhodnutie oznámil. Godwin však tvrdil, že Eduard mu na smrteľnej posteli prisľúbil trón. Aj Witan uznal Harolda ako nástupcu, čo bolo v tých časoch dôležité (kráľovský titul sa ešte nededil). Eduard roku 1066 zomrel a rozpútal sa boj o trón, ktorý vyvrcholil bitkou pri Hastingse. Viliam porazil Harolda a stal sa kráľom ako Viliam I.

Neskôr, za vlády Henricha II., sa Eduard stal patrónom kráľovstva. Bol označovaný ako svätý muž, ktorý robil zázraky a uzdravoval ľudí. Roku 1161 pápež Alexander III. Eduarda kanonizoval (vyhlásil ho za svätého). Patrónom Anglicka bol až do roku 1348 kedy ho nahradil svätý Juraj. Eduard ostal patrónom kráľovskej rodiny.

• Frank Barlow: Edward the Confessor Yale University Press, New Haven 1997, ISBN 0-300-07156-6. (maßgebliche Biografie)
• Bruce R. O'Brien: God's peace and king's peace: the laws of Edward the Confessor. University of Pennsylvania Press, Philadelphia 1999, ISBN 0-8122-3461-8

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Eduard Vyznávač

• The Anglo-Saxon Chronicle
• The Online Medival & Classic Library: Heimskringla or The Chronicle of the Kings of Norway