Eurovision Song Contest

Súťaže sa môže zúčastniť iba krajina, ktorej vysielateľ je plnoprávnym členom Európskej vysielacej únie (EBU). Každá zúčastnená krajina má právo si zvoliť jedného reprezentanta v národnom kole súťaže alebo interným výberom vysielateľa. Princíp národného kola si môže zvoliť každý vysielateľ sám. Maximálne sa môže súťaže zúčastniť 46 krajín, pričom do finále súťaže ich môže postúpiť najviac 26.

Reprezentant krajiny zvolený vysielateľom pokračuje v súťaži nasledovne:

• ak reprezentuje jednu z krajín tzv. "Big 5" ("Veľkej päťky"), teda Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Španielsko, Nemecko alebo Taliansko (členovia EBU, ktorí najviac finančne prispievajú na jej fungovanie) – postupuje priamo do finále súťaže
• ak reprezentuje krajinu, ktorá minulý rok vyhrala Eurovíziu, postupuje taktiež priamo do finále (do roku 2007 postupovalo priamo do finále prvých desať krajín z predchádzajúceho ročníka súťaže)
• v prípade, že nespadá ani do jednej z uvedených kategórií, účasť vo finále si musí vybojovať dobrým výsledným umiestnením v semifinálovom kole.

Semifinále sa zaviedlo až v roku 2004, predtým všetci postupovali z národného kola priamo do finále. Od roku 2008 sa z dôvodu veľkého počtu účastníkov konajú dve semifinále, z ktorých do finále postupuje rovnaký počet súťažiacich. Semifinálové kolá sa konajú spravidla v utorok a vo štvrtok pred sobotným finále.

Vo finále sa stretnú všetci postupujúci súťažiaci (6 garantovaných miest doplnia postupujúci zo semifinálových kôl, pričom celkový počet súťažiacich vo finále nesmie prekročiť 26) a všetci zaspievajú svoje súťažné piesne. Po vystúpení všetkých súťažiacich sa spustí hlasovanie, ktoré trvá presne 14 minút (tento čas je vyplnený hudobnými a inými vystúpeniami). Každá krajina na základe výsledkov hlasovania v danej krajine udelí interpretom 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 10, alebo 12 bodov (prvý v poradí získa 12 bodov, 10-ty v poradí 1 bod, krajiny umiestnené na 11-tom a nižšom mieste nezískavajú žiadne body). Body sa zrátajú a interpret s najvyšším počtom bodov vyhráva. Žiadna krajina nemôže dať body sama sebe.

Súťaž je uvádzaná moderátormi v anglickom a francúzskom jazyku (oficiálne jazyky EBU). K medzinárodnej verzii prenášanej cez satelitnú výmennú sieť EBU môže každý národný vysielateľ pridávať vlastnú komentovanú zvukovú stopu vo vlastnom jazyku.

Z princípu súťaže Eurovision Song Contest vyplýva, že celá súťaž je tvorená z troch samostatných show. Všetky tri produkuje a naživo vysiela hosťujúci vysielateľ a

prostredníctvom satelitnej výmennej siete EBU ich preberajú ostatní vysielatelia (členovia i nečlenovia EBU).

Ak sa krajina zúčastňuje aktuálneho ročníka súťaže, je v zmysle pravidiel súťaže vysielateľ z tejto krajiny povinný odvysielať všetky tri súťažné večery v priamom prenose ako celok – všetky súťažné piesne, celé hlasovanie a nesúťažné vystúpenia. Výnimkou je prestávka určená na reklamu, ktorú vysielatelia môžu (ale nemusia) využiť. V prípade nevyužitia preberajú prestávkový program z dejiska súťaže. Reklamné prestávky bývajú väčšinou po polovici súťažných vystúpení a medzi uzavretím hlasovania a vyhlasovaním výsledkov.

Súťaž je uvádzaná moderátormi v anglickom a francúzskom jazyku (oficiálne jazyky EBU). K medzinárodnej verzii prenášanej cez satelitnú výmennú sieť EBU môže každý národný vysielateľ pridávať vlastnú komentovanú zvukovú stopu v inom jazyku.

Majiteľom vysielacích práv súťaže je EBU. Vysielanie je bezplatne k dispozícii zúčastneným členom EBU, ostatní členovia EBU, ako aj nečlenovia EBU môžu vysielať súťaž alebo jej akúkoľvek časť po zaplatení príslušných poplatkov. Príjmy z predaja vysielacích práv patria zúčastneným vysielateľom a hosťujúcemu vysielateľovi.

Od roku 1959 platí, že súťaž hosťuje (pripravuje) člen EBU z tej krajiny, ktorá zvíťazila v predchádzajúcom ročníku (napr. keďže v roku 2008 zvíťazilo Rusko, v nasledujúcom roku Eurovíziu hosťovala ruská verejnoprávna televízia Channel One Russia). O konkrétnom mieste konania rozhoduje hosťujúci vysielateľ súťaže. Súťaž sa väčšinou koná v hlavnom meste danej krajiny, nie je to však absolútnym pravidlom (napr. ESC 2011 sa konala v nemeckom Düsseldorfe, ESC 2004 v tureckom Istanbule, ESC 1992 vo švédskom Malmö).

V histórii súťaže možno nájsť aj výnimky, kedy Eurovíziu neusporadúvala víťazná krajina z predchádzajúceho ročníka:

• 1960 – súťaž usporiadala britská BBC v Londýne, pretože Holandsko (víťaz z roku 1959) oznámilo, že organizovanie súťaže druhýkrát v takom krátkom čase (organizovali súťaž v roku 1958) finančne nezvládne [2]. Spojené kráľovstvo bolo vybrané, pretože v roku 1959 skončilo druhé.
• 1963 – súťaž hosťovala britská BBC v Londýne, pretože Francúzsko (víťaz súťaže v roku 1962) hosťovanie odmietlo.
• 1970- keďže v roku 1969 vyhrali prvé miesto štyri krajiny (pozri Prehľad víťazov), usporiadateľa Eurovízie v roku 1970 vybrali žrebovaním. Stala sa ním holandská televízia NOS a súťaž sa konala v Amsterdame.
• 1972 – súťaž hosťovala britská BBC v Edinburghu namiesto Monaka, ktoré nebolo samo schopné finančne zabezpečiť súťaž. Pôvodne monacký vysielateľ požiadal o spoluprácu Francúzsko, ktoré to ale podmienilo usporiadaním finálového večera vo Francúzsku [3]. K dohode však nedošlo, a tak rolu hostiteľa znova prevzala finančne silnejšia BBC.
• 1974 – súťaž opäť hostila britská BBC v Brightone, nakoľko Luxembursko vyhralo v roku 1973 už druhýkrát po sebe a tamojší vysielateľ by hosťovanie finančne neuniesol.
• 1980 – súťaž usporiadala holandská televízia NOS po tom, ako izraelský vysielateľ IBA odmietol hosťovanie z finančných dôvodov, navyše sa Izrael v tomto roku súťaže ani nezúčastnil, keďže deň zvolený pre finále súťaže bol v Izraeli štátnym sviatkom na počesť padlých izraelských vojakov [4]. Španielsko (v r. 1979 skončilo druhé) aj Spojené kráľovstvo (siedme) hosťovanie taktiež odmietli, preto súťaž usporiadali v holandskom Haagu, kde využili scénu použitú v súťaži v roku 1976[4].

Všetky súťažné piesne musia spĺňať viaceré kritériá určené EBU. Od roku 1957 platí pravidlo, že každú súťažiacu krajinu môže reprezentovať iba jedna pieseň.

Dĺžka piesne bola počas prvých dvoch ročníkov stanovená na maximálne 3 minúty 30 sekúnd. Od roku 1958 až dodnes platí pravidlo, že súťažná pieseň nesmie presiahnuť dĺžku 3 minút. Súťažiaci často vydávajú aj dlhšie verzie piesní, pričom pre účely súťaže použijú skrátenú verziu zodpovedajúcu pravidlám.

V záujme zabezpečenia rovnosti šancí bolo prijaté pravidlo, že v súťaži musí zaznieť nová pieseň. Znamená to, že súťažné piesne aktuálneho ročníka nesmeli byť komerčne vydané a verejne publikované pred 1. septembrom predchádzajúceho roka.

Často diskutovaným a mnohokrát meneným bolo pravidlo o jazyku piesne, teda pravidlo, v akom jazyku mohol interpret pieseň zaspievať. Do roku 1965 nebolo žiadne jazykové obmedzenie.

• od roku 1966 do roku 1972 museli interpreti spievať v oficiálnom jazyku krajiny, ktorú reprezentovali;
• od roku 1973 do roku 1976 bolo jazykové obmedzenie zrušené;
• od roku 1977 do roku 1998 museli interpreti opäť spievať v jazyku krajiny, ktorú reprezentovali. Paradoxne, hneď v roku 1977 toto pravidlo porušilo Belgicko a Nemecko, ktorých interpreti spievali po anglicky. Keďže národné kolá sa konali ešte pred prijatím jazykového pravidla, zo súťaže neboli diskvalifikovaní[5];
• od roku 1999 je jazykové pravidlo opäť zrušené a interpreti môžu spievať v ľubovoľnom jazyku.

Aj v dobách, kedy bolo jazykové obmedzenie na európskej úrovni zrušené, bolo možné, aby si televízia na národnej úrovni stanovila iné pravidlo. (Napríklad v prípade Slovenska bola doteraz (r. 2012) vždy Slovenskou televíziou stanovená podmienka textu v slovenčine.)

Od roku 2000 vždy vyhrávali súťaž piesne v anglickom jazyku (víťazná pieseň Eurovízie 2004 „Wild Dances“ od Ruslany obsahovala aj ukrajinské pasáže, väčšina piesne však bola po anglicky). Tento trend narušila v roku 2007 Marija Šerifović, ktorej víťazná pieseň „Molitva“ bola v jej rodnom jazyku – srbčine. V roku 2008 však opäť vyhrala pieseň v angličtine.

Interpreti počas súťažného vystúpenia musia spievať naživo, taktiež všetky sprievodné vokály musia byť spievané naživo a nesmú byť nahrané so sprievodnou hudbou alebo hudobne imitované. Zároveň platí, že počas súťažného vystúpenia môže byť na javisku maximálne 6 ľudí. Používať pri vystúpení živé zvieratá nie je dovolené. Každý účinkujúci musí najneskôr v deň konania finále súťaže dosiahnuť vek minimálne 16 rokov.

V záujme ochrany dobrého mena súťaže, EBU a vysielateľov je zakázané vo vystúpeniach a textoch súťažných piesní používanie vulgárnych slov, gest, prejavov a vyjadrení politickej či podobnej povahy (napr. v r. 2009 bolo Gruzínsko donútené odstúpiť zo súťaže, keď odmietlo upraviť text svojej súťažnej piesne „We Don’t Wanna Put In“, ktorá vďaka slovnej hračke odkazovala na vtedajšieho ruského premiéra Putina). Rovnako je zakázané, aby pieseň niesla akékoľvek reklamné posolstvo (napr. v r. 2012 muselo San Maríno upraviť text svojej piesne, ktorá hovorila o populárnej sociálnej sieti Facebook tak, aby sa v texte neobjavil jej názov).

V minulosti musel speváka doprevádzať pri vystúpení živý orchester, pričom do roku 1973 musel všetku hudbu hrať on. Od roku 1973 už boli povolené aj prednahraté stopy, no všetky použité nástroje museli byť na pódiu a orchester imitoval hru na nich. Od roku 1997 bol povolený pri vystúpeniach plejbek. Povinnosť súťažiacich mať orchester bola zmenená na možnosť mať orchester a v roku 1999 zmienka o orchestri z pravidiel súťaže vypadla. V tomto roku sa po prvýkrát orchester na súťažnom pódiu neobjavil a je tomu tak dodnes.

• Neexistuje žiadne globálne obmedzenie národnosti, alebo štátneho občianstva interpretov a skladateľov (vďaka tomu napr. v roku 1968 reprezentoval Rakúsko Karel Gott). Mnohé televízie však v národných kolách obmedzenia takéhoto charakteru uplatňujú na svojich občanov, prípadne osoby s národnosťou danej krajiny.
• Od roku 1957 do roku 1970 boli povolení iba sólisti a duety. Následne sa obmedzenie zrušilo, od roku 1971 je však povolených maximálne 6 ľudí na pódiu počas vystúpenia.

Oznamovanie výsledkov prebieha tak, že moderátori sa spájajú so štúdiami hlasujúcich televízií. Z nich moderátor televízie oznámi výsledky. Do roku 1993 sa používala telefonická linka, od roku 1994 sa spájajú cez videolinky, vďaka čomu je pri vyhlasovaní na obraze aj moderátor hlasujúcej televízie.

Až do roku 2003 sa s krajinami spájalo v rovnakom poradí v akom boli vystúpenia, keďže však v roku 2004 bolo zavedené semifinále, ktorého účastnícke krajiny tiež hlasujú, bolo toto pravidlo zrušené. V roku 2004 bolo poradie určené na základe ISO kódov, v roku 2005 najprv výsledky oznámili nepostupujúce krajiny v takom poradí v akom vystupovali v semifinále a následne postupujúce krajiny v takom poradí v akom spievali na finálovom večeri. V rokoch 2006 a 2007 bolo poradie vyhlasovania výsledkov náhodné. Výnimka bola v rokoch 1971 – 1973, kedy každá krajina posielala na večer dvoch porotcov, ktorý výsledky svojej krajiny vyhlásili v priamom prenose. Výnimkou bol aj prvý Eurovision Song Contest, na ktorom neboli výsledky vyhlasované postupne, ale bolo len vyhlásené, že vyhralo Švajčiarsko.

Do roku 2005 sa všetky body čítali postupne, od roku 2006 sa však pre zrýchlenie rozhodlo, že body 1 – 7 budú zobrazené naraz a potom sa už budú čítať postupne len body 8, 10 a 12.

V roku 1969 získali najvyšší počet bodov až štyri krajiny. Keďže neexistovalo pravidlo, ako postupovať, boli za víťaza označené všetky štyri krajiny. To rozhnevalo "nevíťazné" krajiny, pričom Rakúsko, Fínsko, Švédsko, Nórsko a Portugalsko sa na protest v roku 1970 súťaže nezúčastnili.

EBU následne vytvorila pravidlo pre prípad remízy. V takejto situácií rozhoduje, od koľkých krajín získala krajina aspoň jeden bod. Ak je remíza naďalej, rozhoduje skutočnosť, koľkokrát získala krajina 12 bodov (to znamená, že napríklad ak by Ukrajina a Rusko získali rovnaký počet bodov, ale Ukrajine by 12 bodov udelilo viac krajín, víťazom je Ukrajina). Ak napriek tomu zostáva remíza, postupuje sa rovnako, ale s 10 bodmi a tak ďalej. V extrémne nepravdepodobnej situácií, že by naďalej bola remíza víťazom sú všetky krajiny. Toto pravidlo platí len pre prvé miesto finále a desiate miesto semifinále, v ostatných miestach môže byť remíza.