ABBA (hudobná skupina)

The Hep Stars v roku 1967

Benny Andersson (*16 december 1946, Štokholm, Švédsko) sa ako osemnásťročný stal členom populárnej švédskej pop-rockovej kapely Hep Stars. Skupina hrávala okrem iného coververzie a medzinárodné hity. V krajine boli známi ako „švédski Beatles“.[11] Podľa svojho Britského vzoru mali vtedy Hep Stars svoj Hep House, podobne ako The Beatles mali Apple Corps.

Pán Andersson sa, okrem toho, že hral na klávesové nástroje, v tejto kapele osvedčil aj ako autor. Jeho skladba „No Response“ sa stala treťou najlepšou v roku 1965, iné ako boli napríklad „Sunny Girl“, „Wedding“ a „Consolation“, sa stali v priebehu roka 1966 jednotkami švédskych hitparád.[12] Benny Andersson mal tiež plodnú autorskú spoluprácu s Lasse Berghagenom, s ktorým v roku 1968 zložil jeho prvý hit švédskej národnej hitparády, Svensktoppen, s názvom „Sagan om lilla Sofie“.

Hootenanny singers v roku 1967

Björn Ulvaeus (*25. apríl 1945, Göteborg, Švédsko) tiež začínal svoju hudobnú kariéru ako osemnásťročný ako spevák a gitarista skupiny The Hootenanny Singers, ktorá hrala folk a skiffle. Písal pre svoju kapelu piesne s anglickým textom a dokonca mal okrem toho aj krátku sólovú kariéru.

Pri koncertných turné sa stávalo, že sa cesty The Hootenanny Singers a The Hep Stars v niektorom mieste skrížili. V júni roku 1966 sa Björn a Benny pri jednom takom strete rozhodli, že skúsia dať dokopy spoločnú skladbu. Výsledkom bola pieseň „Isn't It Easy to Say“, ktorú neskôr nahrali The Hep Stars. Iný človek, ktorý bol manažérom The Hootenanny Singers a zakladateľom hudobného vydavateľstva Polar Music, bol Stig Anderson. Stig začal Björna a Bennyho nahovárať, aby pokračovali v spolupráci pri komponovaní. Dvojica teda pokračovala a občas hrávala aj s inými skupinami nielen na koncertoch, ale aj v nahrávacích štúdiách. V roku 1969 dvojica napísala a vyprodukovala niektoré svoje prvé hity: „Ljuva sextital“ (niečo ako „Sladké šesťdesiate“) ktoré nahrala Brita Borg a pre The Hep Stars pieseň „Speleman“ („huslista“).

V roku 1969 pres švédsku súťaž Melodifestival, ktorej víťaz získaval národnú nomináciu na Eurovision Song Contest, Andresson napísal a prihlásil skladbu „Hej, Clown“. Pieseň bol skôr prvá, no po opätovnom prehlasovaní nakoniec skončila na druhom mieste.[13] Pri tejto príležitosti sa Andersson stretol a zoznámil s ďalšou súťažiacou a svojou budúcou manželkou, speváčkou Anni-Frid Lyngstadovou. O mesiac nato sa z dvojice stal pár. Potom, ako sa v roku 1969 ich pôvodné kapely začali rozpadať, Benny Andersson a Björn Ulvaeus spolu nahrali v roku 1970 svoj prvý štúdiový album Lycka („Šťastie“), na ktorom boli pôvodné skladby, ktoré naspievali títo dvaja muži. Ich partnerky boli tiež prítomné v štúdiu a trochu prispeli sprievodnými vokálmi. Fältskogová je spoluautorkou jednej nahrávky. Björn Ulvaeus stále občas až do roku 1974 spolupracoval s The Hootenanny Singers a Benny Andersson sa čiastočne podieľal na produkcii ich nahrávok.

Anni-Frid Lyngstadová v roku 1976.

Anni-Frid "Frida" Lyngstadová (*15. november 1945, Bjørkåsen v Ballangene, Nórsko) spievala od trinástich rokov s viacerými tanečnými skupinami. Účinkovala hlavne s hudobnou produkciou v džezovo orientovanom kabaretnom štýle. Mala aj vlastnú skupinu, ktorá sa volala Anni-Frid Four.

V lete roku 1967 vyhrala národnú súťaž so skladbou „En ledig dag“, švédskou coververziou piesne v štýle bossa nova, ktorá mala originálny názov „A Day in Portofino“. Jej nahrávka sa v súčasnosti nachádza na kompilácii, ktorú v roku 1997 hudobné vydavateľstvo EMI vydalo pod názvom Frida 1967–1972. Toto víťazstvo Lyngstadovej priniesol nahrávaciu zmluvu s EMI a ponuky na viacero vystúpení v populárnych televíznych show v krajine. V roku 2005 boli tieto vystúpenia zozbierané na jedno tri a polhodinové dokumentárne DVD Frida – The DVD. Lyngstadová vydala u EMI aj niekoľko šlágrov, ktoré sa ale nestretli s výrazným úspechom.

V roku 1971, kedy začal Benny Andersson produkovať jej nahrávky, mala Lyngstadová svoj prvý vrcholový singel „Min egen stad“, ktorý napísal Benny a pri jeho nahrávaní naspievali vokály všetci budúci členovia skupiny ABBA. Lyngstadová mala bežné verejné vystúpenia a objavovala sa aj v televíznych a rozhlasových programoch. Krátko sa stretla na talentovej súťaži v roku 1963 aj s Ulvaeusom a s Fältskogovou sa stretla počas jednej televíznej show v roku 1968.

So svojimi budúcimi kolegami zo skupiny sa Lyngstadová spojila v roku 1969. Dňa 1. marca 1969 to bolo na súťaži Melodifestival, kde sa prvýkrát stretla s Bennym Anderssonom. Iba niekoľko týždňov potom sa kontaktovali znovu na koncertnom turné v južnom Švédsku a čoskoro nato začali spolu žiť. Benny Andersson bol v septembri roku 1969 producentom Lyngstadovej singlu „Peter Pan“, ktorý bol jej prvou spoluprácou s autorskou dvojicou Benny & Björn. Benny Andersson sa nato stal v marci roku 1971 jedným zo spoluproducentov Lyngstadovej debutového štúdiového albumu Frida. Medzi rokmi 1969 až 1973 Lyngstadová účinkovala vo viacerých Štokholmských revue a v kabaretoch. Aj potom, ako existovala skupina ABBA nahrala v roku 1975 ďalší úspešný sólový projekt, Frida ensam, na ktorom sa nachádzal vtedy ešte švédsky rozhlasový hit „Fernando“.[14]

Agnetha Fältskogová v roku 1974.

Agnetha Fältskogová (* 5. aprií 1950, Jönköping, Švédsko), ktorá bola speváčkou lokálnej tanečnej skupiny, ktorú viedol Bernt Enghardt, naspievala jednu demonahrávku na ktorej bola jej vlastná pieseň „Jag var så kär“. Nahrávky sa dostali ku Karlovi Gerhardovi Lundkvistovi, ktorý bol vo Švédsku známy rokenrolový spevák s umeleckým menom Little Gerhard. Lundkvist bol Agnethiným prejavom nadšený a predpovedal jej hviezdnu budúcnosť. Potom, ako sa s ňou s veľkým úsilím skontaktoval zariadil pre Agnethu v Štokholme nahrávanie dvoch jej vlastných piesní. Táto udalosť pomohla vtedy osemnásťročnej speváčke mať svoju vlastnú nahrávku, ktorej bola autorkou a z ktorej sa neskôr predalo 80 tisíc kópií. Skoro nato mala u kritiky a hudobných skladateľov označenie nadanej speváčky/ skladateľky piesní so šlágrovým potenciálom. Jej vtedajším vzorom boli speváčky ako Connie Francis.

Okrem vlastnej tvorby Fältskogová spievala aj coververzie zahraničných hitov a s týmto repertoárom vystupovala na turné po švédskych zábavných parkoch. Fältskogová patrila medzi inými speváčkami v 60. rokoch medzi tie výnimočné zjavy, ktoré mali svoje najväčšie hity z vlastnej tvorby. Vo švédskych singlových rebríčkoch mala veľa úspešných nahrávok. Medzi rokmi 1967 až 1975 nahrala päť vlastných sólových albumov.[15]

Počas nakrúcania švédskeho televízneho špeciálu v máji roku 1969 sa Fältskogová stretla s Björnom Ulvaeusom. Manželstvo spolu uzavreli 6. júla 1971. Björn a Agnetha sa po zoznámení stretávali aj pri nahrávaní svojich sólových projektov[16] a neskôr sa k nim v roku 1970 pridali aj Benny a Frida pri nahrávaní Agnethinho tretieho štúdiového albumu, Som jag är, kde naspievali vokály. V roku 1972 zažiarila Fältskogová v postave Márii Magdalény, ktorú zahrala v pôvodnej švédskej verzii muzikálu Jesus Christ Superstar.

K jednému z pokusov predviesť na verejnosti u kvarteta došlo v apríli roku 1970 počas ich spoločnej dovolenky na Cypre. Začalo sa to všetko spevom na pláži. Počiatočná zábava neskôr pokračovala v živom koncertnom vystúpení na ostrove na základni pred vojakmi OSN. V tom čase Benny Andersson a Björn Ulvaeus v tom čase nahrávali ich prvý spoločný album, Lycka, ktorý vydali v septembri 1970. Na albume bolo niekoľko nahrávok, ktoré obsahovali vokály, ktoré v júni naspievali Frida s Agnethou. Okolo 1. novembra 1970 vznikol pritom nápad spoločne účinkovať na verejných podujatiach pod názvom „Festfolket“ (zo Švédštiny by sa to dalo dvojznačne preložiť aj ako „zabávajúci ľudia“, ale aj „snúbenci“).

Ich kabaretné vystúpenie zaznamenalo skôr negatívnu odozvu. Výnimkou bol iba hit Bennyho Anderssona a Björna Ulvaeusa, „Hej, gamle man“, ktorý bol prvou nahrávkou v ktorej účinkujú všetci štyria spoločne. Zahrali aj niekoľko sólových čísel, no vlažná odozva ich presvedčila, aby sa spoločných plánov pre tú dobu ešte predsa len vzdali a naďalej pokračovali vo svojich sólových projektoch.

Prvým hitom kvarteta bola nahrávka „Hej, gamle man“, pieseň o starom vojakovi, členovi Armády spásy. Oficiálne boli jej interpretmi Björn & Benny a tento hit sa v rebríčku predaja dostal na piate miesto a v národnej hitparáde, Svensktoppen, sa na prvom mieste držal celých 15 týždňov.

V priebehu roku 1971 sa štvorica stretávala a spolupracovala pri nahrávaní stále častejšie. Fältskogová, Benny Andersson a Björn Ulvaeus spolu absolvovali v máji koncertné turné, no v tom istom čase Lyngstadová vystupovala sólovo. Ich intenzita spolupráce pri nahrávaní stupňovala počas letných mesiacov.[17]

Stig Anderson v roku 1968.

Potom ako v roku 1970 vyšiel album Lycka, dvojica Björn & Benny vydala v Švédsku dva ďalšie single: „Det kan ingen doktor hjälpa“ („Niet doktora, ktorý by si s tým poradil“) a „Tänk om jorden vore ung“ („Predstav si Zem, keď bola mladá“). Obidva mali výrazné vokály, ktoré naspievali Fältskogová s Lyngstadovou, no ich úspech v hitparádach bol iba mierny.

Mladomanželia Fältskogová a Ulvaeus spolu s Anderssonom začali spolu pravidelne v lete roku 1971 vystupovať v zábavných parkoch po Švédkych mestách. K ľuďom, ktorí mali ambície preniknúť s hudbou Anderssona a Ulvaeusa bol zakladateľ a vlastník vydavateľa Polar Music, Stig Anderson. Predpovedal tejto dvojici, že jedného dňa napíšu skladbu, ktorá sa stane celosvetovým hitom.[18] Stig ich posmeľoval k tomu aby písali pre súťaž Melodifestivalen a po dvoch vylúčených návrhoch v roku 1971[19] Andersson a Ulvaeus navrhli pre súťaž v roku 1972 pieseň „Säg det med en sång“ („Povedz to piesňou“). Spievala ju vtedy neznáma speváčka Lena Andersonová. Skladba sa dostala na tretie miesto, čo Stiga Andersona veľmi posmelilo, a pieseň sa stala vo Švédsku hitom.[20]

Prvý zahraničný hit dvojice Andersson a Ulvaeus bol prekvapením. Bola to to nahrávka singla „She's My Kind of Girl“, ktorú im v marci roku 1972 v Japonsku vydalo hudobné vydavateľstvo Epic Records. Singel sa v tejto krajine dostal do Top 10. V Japonsku vydali ešte dva ďalšie single: „En Carousel“[21] a „Love Has Its Ways“ (pieseň, ktorú s nimi napísal Kōichi Morita).[22]

Ulvaeus a Andersson vo svojich pokusoch s komponovaním a aranžovaním pokračovali aj naďalej. Jedným z výsledkov tejto tvorby bola nahrávka „People Need Love“ z roku 1972, ktorá sa vyznačovala tým, že bola naspievaná tak, že v nej prevažovali ženské vokály. Túto pieseň vydal ako Stig Anderson ako singel, pri ktorom ako intepretov označil kvarteto Björn & Benny, Agnetha & Anni-Frid. Singel sa vo švédskom kombinovanom rebríčku, v ktorm boli hodnotené aj hudobné albumy dostal na sedemnáste miesto. Takéto umiestnenie už malo dosť veľký význam.[23] Singel „People Need Love“ sa dostal aj na hudobné trhy v Spojených štátoch, kde sa umiestnil na 114 mieste v hodnotení časopisu Cashbox a na 117 mieste bol v rebríčku, ktorý uverejnil časopis Record World. Za interpétov hudobného nosiča, ktorý vydal Playboy Records boli v USA označení Björn & Benny (with Svenska Flicka). Podľa Stiga Andersona by bol singel na americkom trhu omnoho úspešnejší, keby sa ho ujal silnejší vydavateľ. Playboy Records nemal v tom čase významnejší vplyv na rádiá a distribučné spoločnosti.[24]

V septembri roku 1972 sa štvorica rozhodla ísť do nahrávacieho štúdia v ktorom plánovala vyprodukovať svoj prvý spoločný štúdiový album. Ženská časť skupiny mala v tom čase na austrálskom hudobnom trhu úspešný singel „Nina, Pretty Ballerina“, ktorého harmónia hlasov naznačovala, že kombinácia talentov kvarteta by mohla fungovať.

V roku 1973 sa skupina a ich manažér rozhodli, že urobia ďalší z pokusov preraziť v súťaži Melodifestivalen. Rozhodli sa súťažiť s piesňou „Ring Ring“. Jej štúdiovú nahrávku spracoval Michael B. Tretow. Využil vtedy inovátorskú metódu aranžovania populárnych piesní, ktorú zavádzal Phill Spector, a ktorá spočívala v jednoliatom súbežnom zvuku energického spevu a hlasných nástrojov nazývanú aj „wall of sound“. Stig Anderson aranžoval skladbu aj v anglickej verzii, ktorej text napísali Neil Sedaka a Phil Cody. Podľa Stigových predstáv šlo o horúceho kandidáta na víťaza súťaže. Napriek jeho predpokladom sa skladba dňa 10. februára 1973 prebojovala na Melodifestivalen len na tretie miesto a tým skupina stratila šancu zúčastniť sa aktuálneho ročníka súťaže Eurovision Song Contest.

Kvarteto potom vydalo svoj debutový album Ring Ring, ktorý sa veľmi dobre predával a jeho singel „Ring Ring“ sa stal hitom vo viacerých krajinách Európy a aj v Južnej Afrike. Stig Anderson ale stále nebol s výsledkom spokojný, lebo za skutočný prelom kariéry skupiny by považoval jej úspechy na hudobnom trhu v Spojenom kráľovstve a USA.[25] V roku 1973 Agnetha Fältskogová porodila svoje prvé dieťa a tak ju počas krátkej doby na turné po Západnom Nemecku zastúpila Inger Brundinová.

Logo skupiny ABBA

Začiatkom roku 1973 si začal Stig Anderson zjednodušovať konverzáciu o skupine tým, že namiesto nekonečne dlhého názvu ju interne, ale aj smerom k verejnosti nazýval skrátene ABBA. Spočiatku mal snahu názov modifikovať, lebo v Göteborgu je známa firma na spracovanie rýb, Abba Seafood, ktorá bola v bežnej komunikácii taktiež známa pod skráteným názvom „Abba“. No keďže túto konzerváreň mimo Švédska nepoznali, Anderson veril tomu, že takéto pomenovanie pre skupinu by mohlo minimálne mimo domovskej krajiny fungovať. V göteborských médiách dokonca v tom čase bežala čitateľská súťaž o vhodnom mene pre skupinu. Padli pritom pomenovania ako „Alibaba“, „FABB“ a „Baba“... celá tá súťaž mala skôr marketingový účinok a skupina, o ktorej sa zrazu toľko písalo aj tak zostala pri súčasnom názve „ABBA“. O právach na používanie názvu prebehli s konzervárňou rokovania, ktoré skončili vzájomnou dohodou.[26]

Oficiálne sa názov „ABBA“ vysvetľuje ako akronym zložený z prvých písmen krstných mien členov skupiny, v tomto poradí: Agnetha, Björn, Benny a Anni-Frid.[27] Počas jednej z výrob prezentačných fotografií Benny svoje písmeno „B“ zo špásu horizontálne prevrátil. Od roku 1976 je vo verzii loga skupiny prvé z písmen „B“ v zrkadlovom zobrazení a na prezentačných materiáloch je v tejto verzii názov „ᗅᗺᗷᗅ“ považovaný za ich registrovanú ochrannú známku.

Prvýkrát bol nápis „ABBA“ napísaný na papier, ktorý mal dátum 16. október 1973 a pochádzal z nahrávacieho štúdia Metronome v Štokholme. Pôvodne ňom bol napísaný text „Björn, Benny, Agnetha & Frida“, ktorý bol nato preškrtnutý a nad ním bolo veľkými písmenami nadpísané „ABBA“. Oficiálne logo skupiny bolo vyrobené s písmom zo znakovej súbory News Gothic a jeho dizajn spracoval Rune Söderqvist. Prvýkrát bolo v tejto verzii použité v auguste roku 1976 na obale singlu „Dancing Queen“ a následne potom na všetkých ďalších vydaných hudobných nosičoch, pozdejšie na všetkých oficiálnych produktoch súvisiacich so skupinou ABBA.[28]

ABBA v apríli roku 1974 pri predstavení v programe holandskej televízie: odhora v smere hodinových ručičiek Benny Andersson, Björn Ulvaeus, Agnetha Fältskogová a Anni-Frid Lyngstadová

Aj potom, ako sa skupina v roku 1973 cez súťaž Melodifestivalen so skladbou „Ring Ring“ neprebojovala na Eurovision Song Contest sa Stig Anderson nevzdával a pripravoval sa na súťaž, ktorá sa mala konať v nasledujúcom roku 1974. Ulvaeus, Andersson a Stig Anderson boli totiž presvedčení, že súťaž Eurovision Song Contest je vhodnou cestou ako na seba upútať pozornosť svetového hudobného priemyslu. Koncom roka 1973 boli pozvaní do súťaže Melodifestivalen 1974 a z viacerých pripravených nových skladieb vybrali živú optimisticky znejúcu pieseň „Waterloo“. Koncepcia tejto nahrávky, ako aj jej verejná prezentácia silne korešpondovala s vtedajšou popularitou glam rockovej hudobnej scény v Anglicku.

Národné kolo súťaže vo švédskej televízii skupina ABBA vyhrala dňa 9. februára 1974. Týmto tretím vystúpením získala zároveň ďalšie skúsenosti, ktoré kvartetu iba pomohli pri účinkovaní na Eurovision Song Contest 1974. Po ich víťazstve dňa 6. apríla 1974 získali a hneď aj využili svoju šancu účinkovať v mnohých veľmi dôležitých televíznych show, čo pomohlo singlu piesne „Waterloo“ bodovať v rebríčkoch mnohých európskych krajín. Nahrávka piesne „Waterloo“ bol prvým hitom skupiny ABBA, ktorý bol jednotkou v Spojenom kráľovstve a v Západnom Nemecku. V Spojených štátoch svojou pozíciou na šiestom mieste rebríčka Billboard Hot 100 singel vydláždil cestu úspechu pre vydanie ich prvého celosvetového albumu a pre ich prvé koncertné turné v tejto krajine. Pre propagáciu poslúžilo aj keď krátke ich prvé vystúpenie v americkej televízii v programe The Mike Douglas Show. Ich album Waterloo sa v rebríčku Billboard 200 dostal síce iba na 145. miesto, no americká hudobná kritika ho hodnotila veľmi pozitívne.

Nasledujúci singel skupiny ABBA, „Honey, Honey“, v americkom rebríčku Billboard Hot 100 dosiahol svoj vrchol na 27. mieste a v Západnom Nemecku bol druhý. V Spojenom kráľovstve sa tamojšie vydavateľstvo Epic rozhodlo miesto „Honey, Honey“ vydať na singli predchádzajúcu skladbu „Ring Ring“. Skladbu „Honey, Honey“ vydala ako coververziu britská štúdiová skupina Sweet Dreams. Tento cover sa dostal v Spojenom kráľovstve na 10. miesto. Obidva single sa stretli v rebríčku Spojeného kráľovstva a navzájom si takto konkurovali. „Ring Ring“ sa dostal na 30. miesto a začali vznikať špekulácie, že skupina ABBA je typickým príkladom „umelca jedného hitu“ („one-hit wonder“), t. j. takých, ktorí sú bežní práve medzi víťazmi súťaže Eurovízie.

V novembri roku 1974 sa ABBA pustila do svojho prvého európskeho turné. Vystúpili v Dánsku, v Západnom Nemecku a v Rakúsku. Turné nebolo také úspešné ako skupina očakávala, lebo väčšina ich koncertov nebola ani vypredaná. Vzhľadom na nedostatok dopytu boli dokonca nútení zrušiť niekoľko koncertov vrátane jedného, ktorý bol naplánovaný vo Švajčiarsku. Druhá etapa koncertov, ktorá v januári roku 1975 smerovala cez Škandináviu bola podstatne odlišná. Hrali v plných sálach a dosiahli výsledky, ktoré očakávali. Koncertné vystúpenia pokračovali počas leta 1975 kedy vystúpili na štrnástich koncertoch na otvorených pódiách vo Švédsku a Fínsku. V Štokholme na vystúpení v zábavnom parku Gröna Lund mali odhadovanú účasť 19 200 divákov.[29] Björn Ulvaeus neskôr hovoril, že „keď sa pozrie späť na single, ktoré vydali hneď po „Waterloo“, uvedomuje si, že skúšali byť viac podobní Sweet, t. j. čosi ako napodobenina glam rockovej kapely, čo bola hlúposť, lebo ABBA bola vždy popovou skupinou“.[30]

Koncom roka 1974 skupina vydala v Spojenom kráľovstve singel „So Long“, no nedostal sa do vysielania na stanici Radio 1 a v rebríčkoch prepadol. V lete 1975 vydala skupina ďalší singel, „I Do, I Do, I Do, I Do, I Do“, ktorý sa v rádii vysielal málo, no v rebríčkoch postupoval až dosiahol 38. miesto. Neskôr v tom istom roku vydali svoj tretí album, ABBA, a k nemu aj singel „SOS“. Obidva nosiče vrátili skupinu do hitparád: singel sa dostal na šieste miesto a album na trináste. „SOS“ bol zároveň druhým hitom skupiny ABBA, ktorý sa v Západnom Nemecku dostal na prvé miesto, v Austrálii bol tretím, ktorý mali na vrchole. Úspech bol ďalej posilnený singlom „Mamma Mia“, ktorý bol prvým v Spojenom kráľovstve, Nemecku a Austrálii.

V Spojených štátoch bol „SOS“ na desiatom mieste v singlovom hodnotení časopisu Record World Top 100 a na 15. mieste rebríčka Billboard Hot 100. Zároveň táto nahrávka získala od BMI cenu za najhranejšiu skladbu v amerických rádiách za rok 1975. Úspechy skupiny v Spojených štátoch boli v tých časoch limitované vydávaním singlov. Začiatkom roka 1976 mala ABBA štyri single, ktoré boli v rebríčkoch USA v Top 30, no dosiahnuť k nim adekvátny predaj albumov sa javilo ťažko rozlúsknuteľným problémom. Ich album ABBA vygeneroval tri americké hity, no v Cashboxe mal iba 165. a v rebríčku Billboard 200 dokonca len 174. miesto. Podľa mienky rokenrolového časopisu Creem „to bolo preto, lebo mali v Štátoch veľmi nedbalú reklamnú kampaň“. Od americkej tlače sa skupine dostali celkom prívetivé recenzie. Časopis Cashbox sa vyjadril, že „skupina ABBA je vlastná opakujúca sa niť vkusu a umenia...“ a Creem napísal, že „pieseň „SOS“ je na ich albume toľkými dobrými melódiami, až je z toho myseľ zmätená“.

V Austrálii sa o úspech skupiny ABBA zaslúžilo vysielanie dvoch videoklipov k piesňam „I Do, I Do, I Do, I Do, I Do“ a „Mamma Mia“ na vtedy novej, celonárodne vysielanej pop show Countdown. Týmto vysielaním získalo kvarteto také promo, že ich single stáli na vrcholoch priečok popularity mnoho nasledujúcich mesiacov.

ABBA v Holandsku v roku 1976

V marci roku 1976 skupina ABBA vydala svoju prvú oficiálnu kompiláciu, ktorú, napriek tomu že v tom čase mala len šesť hitov bodujúcich v hitparádach, nazvali Greatest Hits. No tento kompilačný album sa nakoniec stal prvým albumom skupiny, ktorý sa v Spojenom kráľovstve dostal na prvé miesto rebríčkov a, vďaka tomu že sa z neho na hudobnom trhu v Spojených štátoch predalo viac ako milión kópií, sa dostal do Top 50 (#48) rebríčka Billboard 200. V tom istom čase aj v Nemecku vyšla kompilácia The Very Best of ABBA, ktorá sa stala číslom 1 na miestnom trhu. Album Greatest Hits vyšiel len o pár mesiacov neskôr, no napriek tomu že mal podobný obsah ako The Very Best... bol v rebríčku druhý.

Ku kompilácii Greatest Hits vyšiel špeciálny singel „Fernando“, ktorý sa stal číslom jeden v hitparádach trinástich krajín celého sveta. Patrilo k nim Spojené kráľovstvo, Nemecko a Austrália. Zo singla sa na celom svete predalo viac ako 10 miliónov hudobných nosičov.[31] V Austrálii sa na vrchole predháňal štrnásť týždňov so singlom „Hey Jude“ od skupiny The Beatles. Dokopy bol v tejto krajine „Fernando“ v rebríčku 40 týždňov a stal sa tak jedným z najpredávanejších singlov v histórii austrálskej populárnej hudby. V tom istom roku získala ABBA svoje prvé medzinárodné ocenenie za „najlepšiu štúdiovú nahrávku roku 1975“. V Spojených štátoch bol „Fernando“ v Top 10 hodnotenia Cashbox Top 100 a na trinástom mieste rebríčka Billboard Hot 100. V USA bol prvým singlom skupiny ABBA, ktorý sa dostal aj na prvú pozíciu rebríčka Billboardu: bolo to v jeho hodnotení pre žáner adult contemporary.

Štvrtý štúdiový album skupiny ABBA, Arrival, sa stal predajným bestsellerom v Európe a Austrálii. Tento projekt reprezentoval novú úroveň kompozície a aj práce v nahrávacom štúdiu. Vprovokoval k nadšeným recenziám aj rockovo orientované hudobné týždenníky Melody Maker a New Musical Express, ako aj uznanie hudobnej kritiky zo Spojených štátov. Z albumu pochádzal jeden hit za druhým: „Money, Money, Money“, „Knowing Me, Knowing You“, či „Dancing Queen“. Spolu so singlom „Fernando“ patrili tieto nahrávky v rokoch 1976 – 77 medzi najúspešnejšie. V roku 1977 bol Arrival nominovaný na BRIT Award ako najlepší medzinárodný album roka. Od tejto udalosti sa dá reálne povedať, že skupina ABBA bola na špičke popularity v Spojenom kráľovstve, vo väčšine krajín západnej Európy, v Austrálii a na Novom Zélande.

V Spojených štátoch nebola skupina ABBA porovnateľne populárna ako vo vymenovaných krajinách. Jediný ich singel, ktorý bol globálne prvý v rebríčku Billboard Hot 100 bola nahrávka „Dancing Queen“. K vrcholu mali blízko ešte tri ďalšie single a bodovali v špeciálnejšie orientovaných hodnoteniach ako sú Billboard Adult Contemporary a Hot Dance Club Play. Na americkom urobil v predaji albumov prielom na vrchol až Arrival, ktorý sa dostal v Billboard 200 na 20. miesto a od RIAA získal zlatú certifikáciu.

Agnetha Fältskogová v roku 1977, pri začatí koncertného turné v Osle.

V januári roku 1977 sa ABBA vybrala na svoje prvé veľké koncertné turné. Mienka o nich sa globálne menila a bolo čoraz jasnejšie, že sú považovaní za superstar. Turné začal koncert, ktorý sa konal dňa 28. januára 1977 v nórskom Osle. Jeho program bol bohato koncipovaný a jednou z jeho častí bola aj mini opereta The Girl with the Golden Hair. Koncert prilákal obrovskú pozornosť médií z celej Európy a Austrálie. Turné pokračovalo cez Západnú Európu, kde navštívili Göteborg, Kodaň, Berlín, Kolín nad Rýnom, Amsterdam, Antverpy, Essen, Hanover a Hamburg. Potom pokračovali show v Spojenom kráľovstve, kde navštívili Manchester, Birmingham, Glasgow a dvakrát vypredali londýnsku Royal Albert Hall. Lístky pre dva londýnske koncerty boli k dispozícii iba objednávkou cez poštu. Podľa vyjadrenia poštového úradu bolo naň podaných 3,5 milióna požiadaviek, t. j. dosť na to, aby bol koncert vypredaný 580-krát. Okrem chvály od časopisu Creem, že dokážu slušne reprodukovať svoje nahrávky, sa skupine ušla aj kritika, ktorú jej dal Melody Maker za to že síce vystupovali úhľadne, no nevynikali ako osobnosti napriek tomu, že ich na pódiu bolo šestnásť. Jeden z koncertov v Royal Albert Hall bol nafilmovaný ako referencia pre nakrúcanie austrálskeho turné, z ktorého nakoniec vznikla úspešná filmová snímka ABBA: The Movie.

Po európskej časti turné v marci roku 1977 ABBA hrala jedenásťkrát v Austrálii. Vystúpila tam pred 160 tisícovým publikom. Otvárací koncert v Sydney v zábavnom parku Sydney Showground sa konal 3. marca pred 20 tisíc divákmi. Jeho priebeh bol marený prívalovými dažďami a Fridinými pošmyknutiami na mokrých doskách pódia. Nepriek všetkému skupina toto podujatie považuje za najlepšie zapamätateľný koncert ich hudobnej kariéry. Po ich príchode do Melbourne počas verejnej recepcii v Melbourne Town Hall sa skupina ABBA ukázala na balkóne, z ktorého pozdravila 6 tisíc ľudí. V Melbourne mali tri vypredané koncerty, na každom z nich hrali pred 14 a pol tisícovým publikom, v ktorom bol aj vtedajší austrálsky premiér Malcolm Fraser s rodinou. Pri prvom z koncertov bolo ďalších 16 tisíc ľudí, ktorí vystúpenie počúvali spoza plotu. Aj v Adelaide hrali na štadióne West Lakes Football pred 20 tisíc ľuďmi a vonku mali ďalších desaťtisíc poslucháčov. Pri prvom z piatich koncertov v Perthe sa stal incident s ohlásenou bombou, po ktorom museli evakuovať Entertainment Centre. Koncertná turné skupiny ABBA bolo sprevádzané masovou hystériou a bezprecedentnou pozornosťou médií. Všetko bolo priebežne dokumentované na film, ktorý v réžii Lasse Hallströma vyšiel pod názvom ABBA: The Movie.

Austrálske turné a jeho dokument ABBA: The Movie vytvorili spolu špecifický obraz o skupine ABBA. Blondína Agnetha Fältskogová vyzerala veľmi dobre a vyslúžila si povesť akejsi „pin-up girl“ skupiny ABBA. Počas koncertov vystupovala v priliehavej tesnej kombinéze, čo spôsobilo, že v jedných austrálskych novinách bol o nej titulok: „Nudné show Agnethinho zadku“. Keď na tlačovke dostala otázku na túto tému, odpovedala: „To azda nemajú v Austrálii zadky?“[32]

V decembri roku 1977 skupina ABBA vydala po albume Arrival jeho nasledovníka, piaty štúdiový album ABBA: The Album. Tento projekt mal mať svoju súvislosť s ich filmovým debutom, ABBA: The Movie. Aj keď tento nový album nemal až taký úspech u recenzentov Spojeného kráľovstva mal niekoľko svojich hitov: napríklad „The Name of the Game“ a „Take a Chance on Me“, ktoré sa v Británii dostali na vrchol a v rebríčku Billboard Hot 100 (USA) sa dostali na dvanáste a tretie miesto. Napriek tomu, že „Take a Chance on Me“ nebol singel na vrchole amerického rebríčka predalo sa z neho viac kópií ako zo singla „Dancing Queen“.[33] Okrem spomínaných hitov sú na albume aj iné slávne skladby ako „Thank You for the Music“ a „Eagle“.

Až do roku 2004 bolo Polar Music Studio v tejto štokholmskej budove

V roku 1978 bola skupina ABBA jednou z najvýznamnejších skupín sveta. Rozhodli sa preto prestavať bývalé kino v centre Štokholmu na sídlo štúdia Polar Music. Jeho ateliéry využili aj iné hudobné skupiny. Medzi najvýznamnejšie patrili Genesis, ktorí u Polar Music nahrali album Duke, či Led Zeppelin, In Through the Out Door. V máji sa ABBA v Spojených štátoch zúčastnila spolu Andym Gibbom v televíznej show Olivii Newton-Johnovej. Nahrávanie singlu „Summer Night City“ nebolo jednoduché, no po jeho vydaní sa z neho stal ďalší z ich významných hitov. Nahrávka sa stala základom pre vstup skupiny ABBA k interpretom diska, ktoré bolo hlavnou inšpiráciou ich nasledujúceho albumu.[34]

Dňa 9. januára 1979 skupina ABBA vystúpila na podujatí Music for UNICEF Concert, ktoré sa konalo pod záštitou Valného zhromaždenia OSN so skladbou „Chiquitita“. Koncert bol oslavou UNICEF k vyhláseniu Roku dieťaťa. Vlastnícke práva pre tento celosvetový hit skupina ABBA darovala Detskému fondu Spojených národov.[35] Singel oficiálne vyšiel v nasledujúcom týždni a dostal sa na vrcholy hudobných rebríčkov desiatich krajín.

V strede januára 1979 Ulvaeus a Fältskogová oznámili, že sa rozviedli. Správa zaujala médiá a priniesla špekuláciu o budúcnosti skupiny. ABBA uisťovala tlač a svoju fanúšikovskú základňu, že pokračuje v práci a rozvod nemá na nich vplyv.[36] Médiá ich napriek tomu konfrontovali počas rozhovorov. Aby sa mohli lepšie sústrediť na písanie, Andersson a Ulvaeus tajne odcestovali do Compass Point Studios v bahamskom hlavnom meste Nassau, kde v relatívnej tichosti dva týždne pripravovali skladby, ktoré boli určené pre ich nasledujúci album.

Štúdiový album Voulez-Vous vyšiel v apríli 1979. Jeho titulnú skladbu nahrali v asistencii nahrávacieho technika Toma Dowda v slávnom Criteria Studios v Miami. Album sa dostal na vrchol v rebríčkoch naprieč Európou a v Japonsku a Mexiku, do Top 10 sa dostal v Kanade a Austrálii a do Top 20 v Spojených štátoch. Ani jeden z jeho singlov nebol prvým v Spojenom kráľovstve, no do Top 5 sa dostali: „Chiquitita“, „Does Your Mother Know“, „Angeleyes“ (vyšiel spolu s „Voulez-Vous“) a „I Have a Dream“. V Kanade sa stal „I Have a Dream“ druhým singlom po nahrávke „Fernando“, ktorý bol prvý v rebríčku Revolutions per minute/RPM/Adult Contemporary. V roku 1979 skupina vydala aj svoj druhý oficiálny kompilačný album, Greatest Hits Vol. 2, na ktorom bola nova nahrávka „Gimme! Gimme! Gimme! (A Man After Midnight)“, ktorý sa dostal v Spojenom kráľovstve a v Nemecku na tretie miesto. Zo ZSSR bola skupina ABBA vyplácaná v ropných komoditách, leboo v tom čase bolo zavedené embargo na sovietsky rubeľ.[37]

Dňa 13. septembra 1979 v Northlands Coliseum v kanadskom Edmontone začali svoje ABBA: The Tour. Na tomto koncerte bolo 14 tisíc divákov a noviny Edmonton Journal o ňom básnili, že „na ňom Agnethin drzý vysoký hlas v kombinácii s hlbokými Fridinými tónmi bola excelentná, technicky perfektná, melodicky presná a perfektná vo výškach... jemný Fridin hlas a vysoký Agnethin vokál boli ohromujúce“.

V nasledujúcich štyroch týždňoch skupina ABBA hrala sedemnásť vypredaných koncertov: trinásť v Spojených štátoch a štyri v Kanade. Posledný plánovaný, ktorý sa mal konať vo Washington D.C., bol zrušený. Agnetha Fältskogová utrpela silný duševný otras potom, ako počas letu z New Yorku do Bostonu sa 3. októbra 1979 ich súkromné lietadlo dostalo pri prelete štátom Connecticut do tornáda a dlhšiu dobu nevedelo pristáť. Turné skončilo koncertom v Maple Leaf Gardens v kanadskom Toronte, ktorý videlo 18 tisíc divákov.

Dňa 19. októbra 1979 turné ABBA: The Tour pokračovalo cez Západnú Európu. Hrali 23 vypredaných koncertov vrátane šiestich v londýnskej hale Wembley Arena.

Super Trouper, siedmy štúdiový album skupiny ABBA (1980)

V marci roku 1980 skupina ABBA pricestovala do Japonska, kde ich po príchode na Narita International Airport obkľúčili tisícky fanúšikov. V preplnených sálach vystúpila na jedenástich koncertoch, z ktorých šesť sa konalo v slávnom Budokane. Toto turné bolo v ich hudobnej kariére posledným.

V lete roku 1980 sa im podarilo vydali singel „The Winner Takes It All“, ktorý bol ôsmym, ktorý bol na vrchole britských rebríčkov a prvým od roku 1978. V Spojených štátoch bol singel v Billboard Hot 100 ôsmy a bol druhým singlom skupiny ABBA, ktorý bol na vrchole v žánri Adult Contemporary. Andersson a Ulvaeus nahrali mierne odlišnú verziu tejto skladby pod názvom „Bravo Tu As Gagné“ a textom od Alaina Boublila s francúzskou šansonierkou Mireille Mathieu.

Ešte v novembri toho istého roku vydala skupina ABBA svoj siedmy štúdiový album, Super Trouper. V jeho štýle boli určité zmeny. Skupina dala vyšší dôraz na hudbu syntetizátorov a texty piesní sa stávali stále viac osobnými. Album bol rekordným počtom objednávok. Ešte pred jeho vydaním sa z neho objednalo viac ako milión kópií. Druhý singlom albumu bola jeho titulná nahrávka „Super Trouper“, ktorá bol tiež v Spojenom kráľovstve na vrchole. Bol to deviaty a posledný singel skupiny, ktorý sa takto vysoko v britskej hitparáde umiestnil. Iná skladba, „Lay All Your Love on Me“, vyšla v roku 1981 ako singel iba v niektorých vybraných krajinách.

V roku 1980 skupine ABBA vyšla kompilácia ich hitov v španielskom jazyku pod názvom Gracias Por La Música. Album vyšiel v španielsky hovoriacich krajinách, v Japonsku a v Austrálii. Spolu so španielskou verziou nahrávky „Chiquitita“ mal veľký úspech a bol signálom toho, že skupina má potenciál obsadiť tento hudobný trh. V roku 1999 pre tieto krajiny nahrali pod názvom ABBA Oro: Grandes Éxitos ešte regionálny ekvivalent albumu ABBA Gold: Greatest Hits.

V januári roku 1981 sa Ulvaeus oženil s Lenou Källersjövou a manažér Stig Anderson na večierku oslavoval svoje päťdesiate narodeniny. Pre túto príležitosť ABBA nahrala skladbu „Hovas Vittne“. Názov bol švédskou slovnou hračkou, ktorá označuje Andersonovo rodisko Hova v Švédsku. Nahrávka, ktorá bola poctou jeho manažéra, bola v počte dvesto červených vinylových kópií rozdaná hosťom večierka. Tento singel sa stal vyhľadávanou zberateľskou raritou. V polovici februára 1981 Andersson a Lyngstadová oznámili, že podali žiadosť o rozvod. Informácia iba potvrdila dohady o ich dlhoročnej partnerskej kríze. Benny sa čoskoro verejne stretával s Monou Nörklitovou, ktorú si zobral v novembri toho istého roku.

Od jari roku 1981 začali komponovať a od polovice marca pracovali Andersson a Ulvaeus v nahrávacom štúdiu. Koncom apríla v Spojených štátoch spolu s Dickom Cavettom nakrútili televízny špeciál Dick Cavett Meets ABBA. Ôsmy a posledný štúdiový album, The Visitors, ukázal vyššiu kompozičnú vyspelosť, vyššiu profesionalitu autorov a chytľavými melódiami a harmóniami zaradil skupinu ABBA do stredu popového žánru. K albumu vyšiel iba jeden podstatný singel, „One of Us“, ktorý bol deviatou a poslednou nahrávkou skupiny, ktorá sa dostala na vrchol nemeckých rebríčkov. Takisto to bola posledná skladba skupiny, ktorá bodovala v Juhoafrickej Republike a v Spojenom kráľovstve.

Album The Visitors v porovnaní s predošlými projektami skupiny ABBA zaznamenal komerčný pokles. Aj keď bol v rebríčkoch väčšiny európskych krajín vrátane Spojeného kráľovstva a Nemecka relatívne vysoko, jeho výsledky v iných krajinách, kde skupina predtým mávala lojálne trhy, napríklad vo Francúzsku, Austrálii a Japonsku, boli na nižšej úrovni. Jeho nahrávka, pieseň „When All Is Said and Done“, vyšla ako singel pre Severnú Ameriku, Austráliu a Nový Zéland. V rebríčkoch Spojených štátov debutovala 31. decembra 1981. Bola ich posledným singlom, ktorý sa dostal do Top 40, medzi nahrávkami US Adult Contemporary sa dostala do Top 10 a v kanadskom rebríčku RPM Adult Contemporary bola štvrtá.

Na jar roku 1982 malo kvarteto pripravených niekoľko nápadov pre ďalšie nahrávanie. Plány nemali celkom jasné, no diskutovalo sa o novom albume a mali vyhliadky uskutočniť menšie spoločné turné. Nahrávanie neprebiehalo v ideálnej atmosfére a vzišli z neho iba tri piesne: „You Owe Me One“, „I Am the City“ a „Just Like That“. Andersson a Ulvaeus s výsledkom neboli spokojní, záznamy odložili a dohodli sa, že si dajú prestávku a pokračovať budú niekedy v lete.[38]

Späť do štúdia sa vrátili začiatkom augusta. Zmenili aj plány pre zvyšok roka: rozhodli sa že pre Vianočný trh vydajú kompilačný dvojalbum všetkých svojich doterajších singlov a nazvú ho The Singles: The First Ten Years. Pre tento projekt nahrali aj sériu nových singlov: „The Day Before You Came“/„Cassandra“ a „Under Attack“/„You Owe Me One“,[39] ktoré boli všetky označené ako „A-strany“. Ani jeden zo singlov sa v Spojenom kráľovstve nedostal do Top 20, len „The Day Before You Came“ bol v Top 5 vo viacerých európskych krajinách vrátane Nemecka, Holandska a Belgicka. Album bol prvým v Spojenom kráľovstve a v Belgicku a do Top 5 sa dostal ešte v Nemecko a Holandsku. Posledný singel pred rozpadom skupiny, „Under Attack“, sa dostal do top 5 v Holandsku a Belgicku.

Nahrávky „I Am the City“ a „Just Like That“ na kompilácii The Singles: The First Ten Years neboli. Boli odložené pre nasledujúci album, ktorý nikdy nevyšiel. Skladba „I Am the City“ bola pridaná v roku 1993 na kompiláciu More ABBA Gold, kým „Just Like That“ bola zrecyklovaná a nahratá inými umelcami v produkcii Anderssona a Ulvaeusa. Prerobené verzie skladieb skončili aj v muzikáli Chess.[40]

V novembri roku 1982 odcestovala skupina ABBA na promo akciu pre album The Singles: The First Ten Years do Londýna, kde sa predstavila v programoch Saturday Superstore a The Late, Late Breakfast Show. V nasledujúcom týždni vystúpili v programe Show Express. Dňa 19. novembra 1982 sa skupina naposledy ukázala v švédskej televízii, v programe Nöjesmaskinen, a 11. decembra 1982 mali definitívne svoje posledné vystúpenie. Bolo prenášané z televízneho štúdia v Štokholme do Spojeného kráľovstva pre program BBC, The Late, Late Breakfast Show.

Andersson, Ulvaeus a Tim Rice začiatkom roka 1983 spolupracovali na písaní skladieb ich spoločného muzikálového projektu Chess. Agnetha a Frida boli v tom čase sústredené na svoje medzinárodné sólové kariéry. Pre francúzsku televíziu produkovali Andersson s Ulvaeusom detský muzikál so štrnástmi skladbami skupiny ABBA, ktorý mal názov Abbacadabra. Texty piesní pre tento Vianočný projekt v spolupráci so Stigom Andersonom do francúštiny pretextovali Alain a Daniel Boublilovci. Program sa okrem Francúzska vysielal aj v Holandsku. Bublil bol aj textárom francúzskej verzie nahrávky „The Winner Takes It All“, ktorý naspievala Mireille Mathieu.

Lyngstadová, ktorá bola práve v Paríži, tiež participovala so spevákom Danielom Balavoinem na nahrávaní duetu na singel „Belle“, ktorý bol spievanou verziou inštrumentálnej skladby „Arrival“. Singel „Belle“ sa vo francúzsku dobre predával. Vtedy prišiel Cameron Mackintosh s požiadavkou na to, aby sa Abbacadabra zrealizovala aj v angličtine. Francúzske texty tohto muzikálu preložili do angličtiny herec David Wood a textár Don Black. K projektu sa pripojili aj Andersson s Ulvaeusom a prispeli aj jednou novou piesňou, „The Seeker“. Premiéra tejto verzie muzikálu sa konala v The Lyric Hammersmith Theatre v Londýne dňa 8. decembra 1982. Program mal zmiešanú odozvu, no bol po osem týždňov vypredaný. Lyngstadová spolu so spevákom B. A. Robertsonom pre túto verziu naspievala pieseň „Belle“ v anglickom jazyku pod názvom „Time“. Nahrávanie sa konalo v produkcii Anderssona s Ulvaeusom.

Spolu s detským zborom v roku 1984 sólovo vystúpila Anni-Frid Lyngstadová vo francúzskej televízii s piesňou „I Have A Dream“.

Všetci štyria členovia skôr ako priatelia, než ako skupina ABBA, mali spoločné vystúpenie v roku 1986 pri nahrávaní videoklipu s akustickou verziou skladby „Tivedshambo“, ktorá bola prvou, ktorú napísal ich manažér, Stig Anderson, pre švédsku televíznu show pri príležitosti jeho 55. narodenín. Predtým sa členovia kvarteta nevideli viac ako dva roky. V roku 1986 vyšiel aj koncertný album skupiny ABBA, ABBA Live, ktorý obsahoval nahrávky z rokov 1977 – 1979. Členovia skupiny sa stretli aj v roku 1999 pri oslavách 50. narodenín Görela Hansera. Hanser bol ich dlhoročný priateľ a bývalý sekretár Stiga Andersona. ABBA mu pri tejto príležitosti (a cappella) zaspievala švédsku narodeninovú pieseň, „Med En Enkel Tulipan“.[41]

ABBA sa po dlhej dobe v pôvodnej zostave postavila na pódium 5. júna 2016 pri príležitosti 50. výročia začiatku spolupráce Bennyho a Björna v Berns Salonger, Štokholm. Agnetha a Anni-Frid za inštrumentálneho sprievodu bývalých členov kapely zaspievali pieseň "The Way Old Friends Do".

Skupina ABBA nikdy oficiálne verejne neohlásila svoje ukončenie. O ich rozpustení sa však dlho špekulovalo. Posledné spoločné vystúpenie formácii ABBA bolo 11. decembra 1982 v britskom televíznom programe The Late, Late Breakfast Show (priamy prenos zo Štokholmu). Počas spomienky na nahrávku „The Day Before You Came“ Ulvaeus povedal: „asi by sme pokračovali ešte chvíľu dlhšie, ak by sa táto skladba stala číslom jedna“.[42] V januári roku 1983 Fältskogová začala nahrávanie svojho sólového albumu a Lyngstadová iba niekoľko mesiacov predtým vydala svoj projekt Something's Going On. Ulvaeus a Andersson medzitým pracovali na muzikáli Chess. V rozhovoroch Björn a Benny popierali zmienky o rozpade skupiny ABBA argumentom: Kto by sme boli bez našich dám? Iniciálami Brigitte Bardotovej? Aj Lyngstadová s Fältskogovou sa zmieňovali v interview, že ABBA má v pláne nahrávať niekedy v roku 1983, či 1984. Vnútorné spory medzi skupinou a ich manažérom medzitým stupňovali až členovia kapely v roku 1983 predali svoje podiely v Polar Music.

Okrem toho, že sa v roku 1986 ešte na chvíľu spolu ukázali v televízii, spoločné verejné oficiálne stretnutie členov skupiny ABBA sa konalo až 4. júla 2008 pri švédskej premiére filmu Mamma Mia!. Po tejto premiére v rozhovore pre Sunday Telegraph Ulvaeus a Andersson potvrdili, že nepoznajú dôvod, pre ktorý by sa mali znovu spolu stretnúť na koncertných pódiách. Peniaze nie sú dôvodom a oni by chceli, aby si ich ľudia pamätali takých, akí boli. Mladí, bujarí, plní energie a ambícií. Spomenuli ako raz Robert Plant poznamenal, že Led Zeppelin by boli teraz iba akousi coververziou seba samých, iba by napodobňovali minulosť... a v podstate to vystihol.[43]

• PALM, Carl Magnus. Bright Lights, Dark Shadows: The Real Story of ABBA. Londýn : Omnibus, 2001. ISBN 0-7119-8389-5.