Martin Bormann

Jeho rodičmi boli Theodore a Antonie Bormann.

Theodor Bormann (1862 – 1903) bol poštový úradník. Keď v roku 1898 jeho prvá manželka Louise Grobler ako 30-ročná zomrela a on ostal s dvoma deťmi sám. Ešte v tom istom roku sa oženil s Antonie Bernhardin Mennong, 35-ročnou dcérou svojho kolegu. Zo spoločných, krátko po sebe narodených troch synov, zomrel druhonarodený hneď po narodení. Len Martin (* 1900) a Albert Bormann (* 1902) sa dožili dospelosti. Otec zomrel nečakane, rok resp. tri roky po ich narodení, krátko po dovŕšení 41 roku života.

Martin Bormann bol ženatý s horlivou nacistkou Gerdou Bormannovou, rod. Buchovou, najstaršou dcérou straníckeho sudcu a majora vo výslužbe Waltera Bucha. Ako svedok na svadbe vystupoval okrem iného aj Adolf Hitler. Gerda Bormannová priviedla na svet v rokoch 1930 a 1943 desať detí, z ktorých jedno (dcéra Ehrengard) krátko po narodení zomrelo. Okrem toho prekonala tiež minimálne jeden potrat. Prvé dieťa bolo pomenované na počesť „Vodcu“ Adolf Martin.

Koncom prvej svetovej vojny bol Martin Bormann pridelený k delostreleckému pluku bez toho aby sa zúčastnil boja. Po vojne absolvoval poľnohospodársku výučbu na jednej farme a stal sa členom Združenia proti arogancii judaizmu. Miestny statkár v tom čase hostil členov dobrovoľníckeho zboru Rossbach, ku ktorému sa Bormann pripojil. Ako člen dobrovoľných zborov bol zapojený do pravicových radikálnych machinácií a v roku 1924 obvinený zo spáchania politickej vraždy. Spoločne s neskorším podplukovníkom SS a veliteľom Osvienčimu Rudolfom Hössom, ktorý dostal desaťročné väzenie, sa musel zodpovedať za vraždu svojho bývalého učiteľa zo základnej školy Waltera Kadowa (1860 – 1923). Bormann bol odsúdený na jeden rok odňatia slobody. Rudolf Höß bol v roku 1928 vďaka amnestii predčasne oslobodený.

V priebehu procesu sa Bormann sťažoval na skutočnosť, že bol v spisoch súdu uvedený ako evanjelický kresťan. Podľa jeho vyhlásenia, neveril v tom čase vo vôbec nič. V roku 1928 vstúpil do Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (NSDAP), kde pôsobil krátko ako vodič župana Fritza Sauckela vo Weimare a o rok neskôr sa už dostal vo vedenia nacistickej strany. V roku 1928 prevzal poistenie pre členov SA a neskôr z neho vytvoril nadačný fond nacistickej strany (Hilfskasse NSDAP).

Bormann vľavo od Hitlera počas pohrebu Wernera Möldersa 22. novembra 1940.

V októbri 1933 bol Bormann vymenovaný za jedného z 18 vodcov Nacistickej strany a v novembri za člena Ríšskeho snemu (Reichstag). Od júla 1933 do roku 1941 tiež slúžil ako osobný tajomník Rudolfa Hessa, ktorý bol zástupcom Adolfa Hitlera. V rámci týchto pozícií sa Bormann snažil byť nenahraditeľným.

Následne vymenoval Adolf Hitler Bormanna za správcu svojho majetku, ktorý ho vedel zveľadiť – napríklad licenčnými poplatkami za Hitlerovu knihu Mein Kampf a jeho vyobrazením na známkach, ako aj prostredníctvom vytvorenia "Nadačného fondu Adolfa Hitlera pre nemeckú ekonomiku". Posledne menované bolo vnímané nemeckými priemyselníkmi ako zle maskované vydieranie, vďaka ktorému sa Adolf Hitler dostal k ďalším peniazom.

Okrem toho ho Hitler poveril výstavbou a dohľadom nad uzavretým pásmom pre dôstojníkov v Obersalzbergu, ktoré zahŕňalo okrem iného súkromné domy politických prominentov nacistickej strany vrátane Hitlerovho Berghofu a Orlieho hniezda (Kehlsteinhaus). Bývalému majiteľovi pozemku pritom dal na výber: predaj alebo odsun do koncentračného tábora.

Bormannovi sa na dôvažok podarilo vyštvať z funkcie a aj z bezprostredného okolia „Vodcu” doterajšieho Hitlerovho osobného pobočníka, ktorým bol SA-Obergruppenführer Wilhelm Bruckner.

Po lete Rudolfa Hessa do Anglicka 12. mája 1941 prevzal Bormann jeho úrad, ktorý premenoval na „Stranícku kanceláriu”, s právomocami ríšskeho ministra. Bormann bol neoficiálne najmocnejším mužom po Hitlerovi. Čím dlhšie vojna trvala, tým väčší vplyv mal na to, kto dostal priamy prístup k Hitlerovi, aby mohol predložiť svoje požiadavky. Dňa 12. apríla 1943 získal titul „Tajomníka Vodcu”. V tejto fukncii schvaľoval a podpisoval zločinné rozkazy namierené proti civilnému obyvateľstvu a domnelým nepriateľom režimu, medzi inými rozkazy na odsun Židov na východ, rozkazy povoľujúce voľné jednanie jednotkám SS, ako aj príkazy na zahladenie stôp po zločinoch páchaných na obsadených územiach.

Vzhľadom na neustálu blízkosť k Hitlerovi a jeho čoraz viac zameriavajúcu sa koncentráciu na vedenie vojny, získal Bormann tak silnú pozíciu, že postavil bariéry aj pred tak vplyvných nacistických vodcov ako bol Hermann Göring, Heinrich Himmler a Albert Speer. V poslednej vôli ho Hitler opísal ako „najvernejšieho z jeho strany”. Bormann bol, krátko pred ich spoločnou samovraždou, svedkom Hitlera na jeho svadbe s Evou Braunovou vo vodcovom bunkri v Berlíne dňa 29. apríla 1945.

V straníckych kruhoch a vo vojsku rovnako neobľúbený Bormann vytrval v bunkri pri Hitlerovi takmer až do konca.

Bormann bol prítomný pri spaľovaní Hitlerovej mŕtvoly, potom ale na začiatku mája zmizol. Bol preto v roku 1946 v Norimberských procesoch odsúdený na smrť v neprítomnosti. V čase súdu nebolo ešte isté, že Martin Bormann bol mŕtvy, aj keď svedok, ktorý svedčil pred Medzinárodným vojenským tribunálom, bývalý vodca Hitlerjugend Artur Axmann, tvrdil, že v Berlíne videl Bormannovu mŕtvolu.

Podľa Arthura Axmanna sa 1. mája 1945 po smrti Hitlera, pokúsili Martin Bormann a Ludwig Stumpfegger spolu s ďalšími obyvateľmi vodcovho bunkra o prielom z dobytého centra Berlína. Istý čas vraj pochodovali v skupine tankov, a dokonca prežili výbuch jedného z tankov nachádzajúcich sa v ich blízkosti. Bormann a Stumpfegger potom zrejme v noci na 2. mája 1945, pravdepodobne medzi 1 a 3 hodinou, použili na samovraždu kapsuly s jedom, ktoré si priniesli so sebou. Arthur Axmann a jeho pobočník Günter Weltzin v skorých ranných hodinách 2. mája 1945 objavili na moste vedúcom ponad trať vlakovej stanice Lehrter ležať dve mŕtvoly, ktoré identifikoval ako šéfa straníckej kancelárie Martina Bormanna a vodcu SS a posledného osobného Hitlerovho lekára Ludwiga Stumpfeggera. Mali vraj oblečené uniformy, ale bez odznakov hodností.

Hoci sa Bormannovo telo nenašlo, vyhlásil ho 10. marca 1954 Okresný súd v Berchtesgadene oficiálne za mŕtveho. Od polovice 60. rokov 20. storočia povolila štátna prokuratúra vo Frankfurte na základe svedeckých výpovedí realizáciu výkopov na mieste, ktoré prichádzalo do úvahy ako miesto nálezu pozostatkov, v blízkosti železničnej stanice Lehrter v Berlíne. Tie ostali ale bez výsledku. O niekoľko rokov neskôr pomohla náhoda – pri ukladaní poštových podzemných káblov zo 7. na 8. decembra 1972 boli objavené v blízkosti železničnej stanice Lehrter v oblasti bývalého Národného výstavného parku dve kostry v pôde. Tieto boli na základe výpovedí vtedajšieho pohrebného ústavu (1945) a následného podrobného skúmania forenznými vedcami, zubnými lekármi a antropológmi identifikované ako pozostatky Martina Bormanna a Ludwiga Stumpfeggera. Na oboch lebkách sa našli medzi zubami rozbité sklenené úlomky z ampuliek s kyselinou kyanovodíkovou. Totožnosť Bormannovej kostry bola definitívne preukázaná prostredníctvom analýzy DNA v roku 1998 v Ústave právnej medicíny na Mníchovskej univerzite, ktorý viedol Wolfgang Eisenmenger. Popol Bormannových pozostatkov bol pochovaný v roku 1999 v Baltskom mori. Až do objavenia kostry sa šírili zvesti, že Bormann utiekol do Južnej Ameriky a tam sa skrýva. Dokonca aj dnes je možné navštíviť Bormannovu údajnú skrýšu v Argentínskej džungli v blízkosti mesta San Ignacio.

Nemecké noviny Frankfurter Allgemeine Zeitung 12. apríla 1973 vydali toto vyhlásenie:

„Martin Bormann zomrel v noci 2. mája 1945 medzi jednou a treťou hodinou na železničnom moste na ulici Invalidov v Berlíne. S týmto vyhlásením oznámil hessenský generálny prokurátor Dr.Horst Gauf 11.apríla 1973 na tlačovej konferencii vo Frankfurte výsledok dvanásťročného vyšetrovania Úradu, ktorý sám viedol, nad osudom bývalého nacistického vodcu, ktorý bol hľadaný kvôli mnohomiliónovej vražde. Vyšetrovací spis "Bormann", AZ: O JS 11/61 je uzavretý.“

Bormann je považovaný za „absolútne spoľahlivého Hitlerovho pomocníka“. Jeho súčasníkmi bol podceňovaný, po vojne bol označený za „zlého démona nacistického štátu a obetného baránka” a tým preceňovaný.