Vojenská taktika

Vo väčšine životných situácií je výhodnejšie urobiť prvý ťah, udrieť prvý, prísť prvý, dobehnúť prvý atď. Vo vojne je veľmi výhodné mať prvý výstrel – ak nie je nepriateľ pripravený, tak už tento výstrel neopätuje.

Hovorí sa že vojnová strana A má iniciatívu keď:

• Protivník B nemá kedy robiť vlastné naplánované ťahy, ale musí sa stále prispôsobovať strane A (má plné ruky práce).

Pri vojenskej jednotke alebo aj armáde rozhoduje, či väčšina vojakov alebo zbraní tento prvý výstrel alebo prvý úder môže uskutočniť. Ak tak môže byť, tak hovoríme, že má taktickú iniciatívu. Nepriateľ, ktorý taktickú iniciatívu nemá, má zhoršené podmienky, aj keď má palebnú prevahu.

Taktická iniciatíva teda dokáže veľmi dobre vyvážiť prevahu v zbraniach a technike, ale aj naopak, lepšou technikou je možné vyvážiť väčšiu iniciatívu protivníka.

Iniciatívu možno získať:

• Väčšou pohyblivosťou (obratnosť aj rýchlosť)
• Lepšími informáciami o nepriateľovi (obľúbená je špionáž)
• Väčším dostrelom (alebo aj dosahom pri letectve) – vtedy nemôže nepriateľ paľbu opätovať, s väčším dosahom často prichádza aj vyššia nepresnosť.

Aj najlepšie prepočítaná taktika môže zlyhať na náhode. Tá sa nedá úplne vylúčiť, ale sa dá aspoň zmenšiť. Pre tých, ktorí radi idú na istotu, je dobré používať štatistiku a teóriu pravdepodobnosti. Celé sa to nazýva kontrolované riziko.

Náhoda má veľa definícii, v taktike sa dá ale definovať:

• Máme 2 množiny informácii: A je množina faktov, B je množina odhadov. Ak je výsledok vojenskej operácie závislý od množiny B, tak hovoríme o faktore náhody.

Faktor náhody sa dá vyjadriť aj číselne. A to ako pomer kombinácií množiny B a kombinácií z množiny A:

${\displaystyle f={\frac {B}{A+B}}.100[\%]}$

Je tu ale ešte malý problém pre plánovačov: množina B nikdy nemusí byť úplná.

Takže veľa bitiek bolo nakoniec vyhratých so šťastím, len sa to inak opísalo.

ale:

Schopný generál, čo má samú smolu, nie je schopný

Generáli, čo majú smolu, sa často učia a zlepšujú rýchlejšie ako generáli, ktorí majú šťastie. Ich metódy bývajú prepracovanejšie. Všeobecne platí, že na porážkach sa učí rýchlejšie ako na víťazstvách.

Generáli, čo majú šťastie, vedia ale neskôr riskovať do krajnosti, „až kým sa ucho neodtrhne“.

Príkladom faktoru náhody je napr. počasie, ale najmä neznalosť situácie protivníka, tzv. vojnová hmla.

Dobrá taktika sa dá „recyklovať“, teda použiť viackrát. Ale aj ten najhlúpejší protivník sa skôr či neskôr prispôsobí a táto taktika je proti nemu už nepoužiteľná. To znamená, že protivník sa adaptoval.

Ale skúsený protivník sa vie adaptovať dokonca tak, že jeho nepriateľ proti nemu už nevymyslí nič, čo by ho prekvapilo.

V dlhodobej vojne treba adaptáciu do plánovania zakalkulovať, inak zažijeme nepríjemné prekvapenia.

Vplyv zbraní na taktiku je obrovský – nedá sa zanedbať, silu jedného vojaka dokáže zmnohonásobiť. Stalo sa, že s opakovačkami dokázal jeden vojak pobiť desiatky vojakov s predovkami. Jediný problém môže byť, keď sa absolutizuje, t. j. napr. že s lepšími zbraňami vyhráme vždy.

Toto sú oblasti na vojenskej mape, o ktorých nemáme nijaké informácie o nepriatelovi. Nemôžeme povedať kde v tejto oblasti nepriateľ je ani či tam vôbec je. Dobré je tam vyslať prieskum.

Iná taktika sa používa proti nepriateľovi, ktorý o nás nevie nič a my o ňom všetko a iná proti nepriateľovi, s ktorým máme preteky v zbrojení. Vtedy sú sily vyrovnané a o výsledku rozhodujú najmenšie maličkosti.

Maličkosti vojny nevyhrávajú, ale prehrali už hromadu vojen.

Tento súbor faktov sa nazýva taktická situácia. A tie sú:

• Sila protivníkových jednotiek
• Výzbroj a typ jednotiek, vlastných aj nepriateľských (letecké, tankové, pešie)
• Smer a ciele pohybu týchto jednotiek
• Ciele útoku
• Logistická situácia – zásobovacie cesty, kapacita zásobovania, stav zásob a munície – nebezpečná slabina.
• Pohyblivosť jednotiek – dôležitý fakt – jeho nezohľadnenie býva nebezpečné
• Terén – celkom solídny fakt – ťažko ignorovať niečo, cez čo treba prejsť alebo preletieť
• Miera informovanosti – životne dôležitý fakt, pri nulovej informovanosti sa niekedy povie: topím sa vo vojnovej hmle.

Voľba podľa situácie:

1. Absolútna prevaha – najjednoduchšia situácia; prevaha vo všetkých parametroch, netreba taktizovať, tu sa volí frontálny útok. Pozor, nepodceňovať súpera, inak môže byť útok s ťažkými stratami odrazený.
2. Prevaha v palebnej sile – najlepšia je statická obrana – v tomto prípade bývajú straty najmenšie, ale je potrebné dbať na nebezpečenstvo presakovania a obchvatných manévrov. Je však potrebné si uvedomiť, že obrana slúži len na oslabenie súpera. Vojna sa s ňou nevyhráva. Výnimkou však môže byť opotrebovávacia vojna.
3. Prevaha v pohyblivosti – najlepšia taktika je udrieť a zmiznúť, známa aj ako prepadová taktika. Treba ale neustály prieskum! Treba niekedy aj niekoľkokrát obetovať z už dobytého alebo aj vlastného územia. Napádať protivníkové slabiny ako napr. zásobovanie. Ak vieme rýchlo vybudovať silnú obranu, tak sa ešte aj odporúča Obkľúčenie.

Situácií však môže byť viac, väčšinou sa ani nedajú popísať a preto veľa vecí závisí od osobnosti veliteľa a jeho vojakov. A aj kreativita a schopnosť neísť vyšlapanými chodníčkami sa cení.

A neslobodno zabúdať na neprestajný prieskum. Inak môže riziko strašne narásť a zmeniť sa na nezodpovedný hazard. Inteligentný protivník totiž pozoruje správanie zvyky súpera a dokáže situáciu nakamuflovať.

To je jej silná stránka ale aj zároveň jej slabina: fakty sa dajú nepriateľom kamuflovať – fakty sa totiž získavajú len na základe projekcie skutočnosti.

Prakticky sa tieto fakty získavajú prieskumom alebo špionážou.

Každý robí chyby. Otázka je, koľko chýb si môže veliteľ v danej taktickej situácii dovoliť. Pokiaľ ich vlastný veliteľ pozná, tak nie je o čom. Problém je ich len zistiť.

Typy chýb:

1. Nevynútené chyby – ťažké a neodpustiteľné, napr. nevyužitie známych faktov – neskúsenosť veliteľa alebo chýbajúce vlastnosti ktoré má veliteľ mať. Napr. stres alebo strata orientácie nie je výhovorka. Nevyužitie známych chýb protivníka teda patrí do tejto kategórie. Veliteľ čo sa dopúšta tohoto druhu chýb sa označuje ako neschopný veliteľ (nemusí byť ešte diletant alebo hlúpy).
2. Vynútené chyby – na základe vojnovej lsti, manipulácie alebo objektívnej situácie (silná prevaha protivníka, zrútenie logistiky atď.) alebo vôbec vyčerpanie taktických možností. Vynútená chyba môže byť aj kvôli chybe vyššieho veliteľa (či už vynútenej alebo nie).

Taktika nie je stavarina. Zakaždým sa začína odznovu. Preto je dobré si zľahka odsimulovať to, ako to na bojisku bude vyzerať, aké ťahy môže proti našim použiť nepriateľ a aké varianty máme my. Celkom dobrá metóda ale jej hlavná slabina je taká ako pri všetkých simuláciách: presnosť modelu. Ak si to odsimulujeme s nepresným modelom (veľkým generálom sa to stalo), tak nám už nik nepomôže.

Presnosť modelu závisí od:

• informácií o teréne
• informácií o zbraniach a počte protivníka
• informácií o rozmiestnení protivníka
• presnosti podmodelov (simulačný model zbraní, modelu účinku zbrane voči inej zbrani atď.)

Na vypočítanie podmodelov máme obyčajne viac času (pokiaľ nemá nepriateľ nejaké nové záhadné zbrane) ako na zistenie informácií o nepriateľovi.

Pozor: niekedy je lepšie menej počítať a je dobré vedieť si odsimulovať to v hlave (treba na to cvik). A drzosť aj tu niekedy víťazí.

Používa sa pomerne málo lebo nová zbraň sa obyčajne nevymyslí a nevyrobí za deň. Ale niekedy aj narýchlo vyrobené a improvizované zbrane prispôsobené situácii vedia vyhrať aj beznádejnú bitku. Dôvod je popísaný v kapitole (vojnové hry)

Úlohou psychológie v taktike je:

• pasívna – odhadovanie protivníka a jeho zámerov
• aktívna – ovplyvňovanie protivníka, ako napríklad:
  • nútiť ho k nesprávnym odhadom
  • otupovanie ostražitosti – v takom prípade dokáže aj skúsený protivník spraviť školácke a fatálne chyby

Znalosť psychológie nepriateľa je užitočná, lebo sa vie odhadnúť ako nepriateľ zareaguje pri nedostatku faktov a možno ho tak ľahšie vodiť za nos.

Ľahšie sa odhaduje ale aj ovplyvňuje psychológia skupiny- jednotlivci sú nevypočítateľný. Čím väčšia je skupina, tým je vypočítateľnejšia.

Predkladanie falošných faktov nepriateľovi sa nazýva vojnová lesť. Výsledok vojnovej lsti je skoro okamžitý v porovnaní s manipuláciou.

Vojnové umenie je založené na klamaní – Sun-c’

Na rozdiel od vojnovej lsti tu nepriateľa doslova dlhodobo (podľa inteligencie súpera, sprostého deň, múdreho aj roky) spracúvame až pokiaľ dobrovoľne nekoná ako my chceme.

Je to najnebezpečnejšia zbraň, pretože neraz neguje akúkoľvek prevahu v sile a výzbroji vynútenými chybami protivníka.

Príklady:

1. tak dlho ustupovať až si nepriateľ myslí že je silnejší. Postupne sa prepne na prenasledovací mód a keď už zanedbal všetky možné obranné opatrenia, tak nečakane zaútočíte. Veľmi mocné armády boli takto porazené (bitka na rieke Kalke, bitka pri Charkove).
2. nechať nepriateľa párkrát vyhrať, napr. na nejakom druhu terénu napr. v lese. Na iných typoch terénu napr. na rovine naproti tomu nedať kožu lacno. Nepriateľ potom akosi podvedome nasadzuje svoje najlepšie obranné jednotky nie v lesoch ale na rovinách. A odrazu zrovna urobíme hlavnú ofenzívu cez nejaký les a on ju nevie zastaviť.

Schopnosť taktizovať závisí silno od osobnosti. Patrí k jobom, ktoré extrémne rýchlo podliehajú vývoju. Požadované resp. užitočné duševné vlastnosti sú preto:

1. Schopnosť orientovať sa v chaose – schopnosť improvizovať – nutná podmienka (nie postačujúca)
2. Tímové myslenie – keď nie je, tak sú ostatné vlastnosti zbytočné
3. Predstavivosť
4. Odolnosť voči stresu a panike – najmä v obranných a ústupových bojoch
5. Kreativita
6. Schopnosť rozhodovať sa – to isté rozhodnutie, ktoré je dobré teraz, môže byť neskôr nanič.
7. Dôslednosť
8. Nebyť povrchný – inak sa dá ľahšie oklamať
9. Charizma

Aspoň vlastnosti č.1 a č.2 plus dve ďalšie vlastnosti by mal mať ako tak schopný veliteľ.

Dobré vojenské vzdelanie vie tieto schopnosti zmnohonásobiť. Aj skúsenosti sú nevyhnutné. S nulovými skúsenosťami sú tieto schopnosti nanič. Len niekto ich potrebuje menej a niekto viac.

1. Idiot – prehrá aj jasne vyhratú bitku
2. Profesionál – ak má lepšie vycvičenú a vyzbrojenú a vybavenú armádu, tak väčšinou vyhrá. Ak nie tak obyčajne prehrá.
3. Génius – porazí aj silnejšieho protivníka alebo lepšie vyzbrojeného. Alebo oboje. Vyžmýcha zo suchej handry kvapku. Prehrá len vo fakt beznádejných situáciách.
4. Virtuóz – ignoruje všetko; prevahu, výzbroj, robí si s nepriateľom čo chce. Z vopred prehratých bitiek robí víťazstvá. Bitky vyhráva niekedy ešte skôr než začnú.
5. Supertaktik – nemusí nikdy bojovať – vyhral už dopredu (podľa Sun-c’ – Umenie vojny)

Vo vojne sú vždy dvaja, takže tieto stupne sú ako relatívne k súperovi.

Existujú aj medzistupne, napr. profesionálni idioti.

Ako už bolo spomenuté v odseku o psychológii, inak sa správajú jednotlivci a inak skupina (hoci aj tých istých) jednotlivcov.

Veliteľ by mal mať okolo seba tím, ktorý dopĺňa jeho chýbajúce vlastnosti a ktorý sa stará o veci, ktoré by sám nezvládal a ktoré by ho odvádzali od jeho primárnej úlohy – veliť.

Vedieť vybrať tím je schopnosť víťazov. Na škodu nie sú ani „tvorivé trenice“ v tíme, lebo:

Tím nie je stádo

V taktike sa nedá porovnávať ktorá taktika je modernejšia a ktorá zastaranejšia. Proti každej taktike existuje protitaktika.

Moderné je len vyhrávať

Takže táto história sa pokúša len popísať vývoj ako sa taktika prerábala do použiteľnej teórie a ako sa taktika používala v praxi. A ako vznikali školy taktiky a stratégie.

Vznikla už v staroveku. Výbornú taktiku predviedli Gréci v grécko perzských vojnách (bitka pri Maratóne).

Za prvý príklad taktickej geniality možno ukázať Bitka pri Leuktre, kde slabo vycvičení Tébania pod velením Epameinondása porazili a zničili lepšie vycvičenú armádu Sparty, ktorá mala ešte aj početnú prevahu.

Do absolútneho perfekcionizmu bola vybrúsená Rimanmi. Sú názory, že boli v taktike vlastne len jednookí medzi slepými, ale vďaka ich perfektnej organizácii, výzbroji a vyváženosti typov jednotiek vedeli previesť aj najkomplikovanejšie taktické manévre. V tej dobe bola komunikácia obmedzená – zosúladenie a koordinácia jednotiek pri väčších armádach bola možná často len cez načasovanie a to sa uľahčovalo presne známou rýchlosťou jednotiek.

Na svoje hranice ale narazili u Parthov a germánov. Títo im boli rozhodne jediní rovnocenní protivníci. Skutočnú vojenskú genialitu predviedol tiež nepriateľ Rímanov Hannibal v bitke pri Kannách. Táto bitka sa dodnes učí na každej vojenskej škole.

V Číne to bol Sun-c’, veľký učiteľ taktiky, ktorého kniha sa číta dodnes.

Vývoj zbraní bol asi taký, že vnuk mohol ísť bojovať v brnení a mečom dedka. Vystrúhal si ešte trošku dlhšiu kopiju ako mal nepriateľ a hneď bola prevaha vo výzbroji. Najväčším skokom bol hádam prechod od bronzu na železo.

So zánikom rímskej ríše nastal stredoveku zhruba od roku 600 v európe pomalý úpadok taktiky (o operačnom vedení vojny radšej pomlčať). Lepšie na tom boli východné krajiny (napr. Byzantská ríša, Čína atď.).

Bola to v Európe doba temna s úpadkom literatúry a čítania, keď čítali väčšinou len mnísi v kláštoroch a tí samozrejme nepotrebovali nasadzovať taktiku.

Ešte kráľ Alfréd Veľký použil rímsku taktiku, ktorú vyčítal z jednej zabudnutej knihy v jednom kláštore proti dánom, ktorý aj keď boli skúsenejší bojovníci a boli v presile boli touto taktikou porazení (niektorí sa môžu hádať, že to nebola taktika ako taká ale len formácia ale aj tak to bola taktika).

Okolo roku 1000 bývala európska taktika ešte celkom dobrá (bitka pri Hastingse, byzantské vojny atď.). Dokonca sa taktika ešte učila aspoň na šľachtických dvoroch. Napríklad v novgorodskom kniežatstve bolo nevyhnutné vyučovať taktiku spolu s logistikou, lebo kniežatstvo bolo veľké. Hovorí sa, že posledný veľký európsky taktik bol byzantský generál Georgios Maniakes. S jeho smrťou to išlo s európskou taktikou dolu vodou.

S nástupom superťažkých rytierov od 12. stor. nastupovala hrubá sila: jednoducho vraziť do pešiakov a podupať ich. Rytieri boli prosto tak silní, že proti nim mohli bojovať len iní rytieri. Alebo sa bitka rozpadla na súboje jednotlivých rytierov. Naplno sa to ukázalo pri tatárskom vpáde. Mongolské armády boli tak takticky absolútne nadradené, že len náhoda zachránila Európu od úplného dobytia tatármi. Najúspešnejšia mongolská taktika sa volala mangudai a bola krvavo predvedená v bitke na rieke Slanej.

Niektorí sa domnievajú, že to bolo pre celkovú degeneráciu európskej šľachty ale problém mohol byť ešte zložitejší. Napríklad veľa šľachticov nevedelo čítať a písať (alebo sa im nechcelo nič čítať).

Čoraz viac porážok rytierov od obyčajných pešiakov len vďaka taktike (hlavne 14. storočie), pozri. bitka pri Bannockburne, bitka pri Kreščaku, v boji proti Turkom (bitka pri Belehrade), porážka od Švajčiarov (bitka pri Morgartene) atď., donútilo aj tých najzadubenejších šľachticov uznať, že taktika je dobrá. V 2.polovici 14.storočia sa začala pomaly rozvíjať výuka teórie taktiky (a niekedy aj stratégie), samozrejme len na kráľovských a šľachtických dvoroch. Každý mladý šľachtic už musel mať aspoň základné znalosti teórie taktiky.

V 15. stor. za husitov nastal v taktike výrazný prelom. Tu bývali husitskou taktikou rytieri porážaní do radu k čomu výrazne prispeli aj rané strelné zbrane.

Celkovo sa ale v stredoveku ešte stále nedalo hovoriť o nejakej dobrej taktickej škole ale len o svetlých momentoch v histórii taktiky.

Vývoj v zbraniach síce bol, ale bol taký pomalý, že tie isté zbrane sa dali používať desaťročia.

Ak za novovek ustanovíme začiatok renesancie, tak v tejto dobe začali turecké vojny v Európe. A keďže nepriateľ je najlepší učiteľ, museli sa európski (hlavne rakúski a poľskí) generáli začať učiť nové dovtedy nepoznané spôsoby boja proti armádam, ktoré boli v obrovskej presile. Tu už bola taktika nutnosť pre prežitie. Už len najlepší velitelia (napr. Eugen Savojský, Ján Sobieski) si mohli dovoliť veliť a prežiť to. Potom prišla ešte tridsaťročná vojna. Po jej skončení sa armády (hlavne Habsburgovcov) sústredili znovu na turkov a zatlačili ich trochu späť. Velitelia sa vylepšili, neschopní velitelia už spravidla bitky nevyhrávali (ak vôbec prežili tak im už nedovolili veliť).

Teoretická taktika existovala hlavne vo forme poučiek. Veľmi dobrú knihu o taktike napísal vtedy Niccolò Machiavelli a volala sa Knieža. Inšpiroval sa v nej hlavne v tej dobe už skoro zabudnutou rímskou taktikou. Spojiť teóriu s praxou bolo ale ťažké a aj málokto sa o to pokúšal.

S pruským kráľom Fridrichom II. prišla aj teória taktiky. Fridrich vyhral kombináciou teórie a vynachádzavosti skvelé víťazstvá (ale dosť bitiek aj prehral). Založil tradíciu teórie taktiky ako vedy. Niektoré oblasti taktiky a operatiky (napr. logistika, manévre) prerobil na vedu. Dvadsať rokov po ňom už bola taktika normálne vyučovaný predmet na školách pre šľachticov.

Lenže potom prišli pomerne pokojné časy a taktika akosi ustrnula. Z vojenských škôl vychádzali len bifloši čo vedeli všetko odrecitovať. Tí potom aj vyučovali a takto vznikol začarovaný kruh. A študovať mohli väčšinou len šľachtici. V Anglicku napr. sa vojenské hodnosti zase kupovali – ani to nebola najlepšia metóda ako vytvárať dobrých generálov. Spomedzi ostatných národov koncom 18. storočia vynikal ruský vojvodca Alexandr Suvorov.

Potom prišla ale francúzska revolúcia. Revoluční generáli boli z ľudu. Na začiatku sa im síce veľmi nedarilo – nemali väčšinou potrebné vzdelanie a rakúski (arcivojvoda Karol) a pruskí (vojvoda z Braunschweigu) ich celkom bez námahy aj s menšími silami porážali ale francúzski ľudoví generáli bolí drzí a vynachádzaví a postupne na rakúšanov a prusov vyzreli. A väčšinou boli ostatní rakúski a pruskí generáli o dosť horší ako arcivojvoda Karol a vojvoda z Braunschweigu.

Vznikla tak nová elita revolučných generálov (Lazare Hoche, Kléber, Marmont, Davout a hlavne Napoleon Bonaparte).

Nové skúsenosti z bojov spracoval teoreticky ako prvý Lazare Carnot.

Nástupom Napoleona Bonaparte vznikla nová doba pre taktiku. Nezrodila sa ale z víťazstiev ale (nie úplne) paradoxne z jednej obrovskej porážky. Napoleon totiž už ako cisár porazil a dobyl za pár týždňov Prusko (bitka pri Jene a Auerstedte), ktoré sa len pred pár mesiacmi považovalo za neporaziteľné. Toto bol pre pruských generálov ťažký šok. Väčšinu to úplne zlomilo ale v Königsbergu sa vytvorila skupina mladých junkerov na čele s Karl von Clausewitzom. Ten si nakoniec zobral ponaučenie a začal písať svoju knihu z ktorej sa neskôr stala biblia taktiky. Porážka Napoleona v Rusku mu dodala ďalších pár sto stránok do knižky. Prusko sa začalo stávať veľmocou v taktike.

Toto bolo začiatkom 19. storočia. Dovtedy sa zbrane ešte nevyvíjali takým rýchlym tempom ako v súčasnosti. Ale vtedy vznikajúca priemyselná revolúcia v Anglicku začala dodávať nový materiál – oceľ. Pušky mohli mať odrazu dokonalejšie mechanizmy a v Rakúsko-pruskej vojne v roku 1866 kde pruské zadovky obrátili celú taktiku naruby a vyhrali vojnu (Rakúšania mali síce šancu vyhrať ale to zistili až dlho po vojne).

V Prusku sa skúsenosti z tejto vojny do detailu spracovali a pruská taktická škola sa začala brúsiť do dokonalosti.

Nadradenosť pruskej taktiky sa ukázala aj v Prusko-francúzskej vojne v roku 1871. Francúzi mali síce rovnocenné pušky a dokonca aj prvé guľomety (mitralézy) ale Prusi mali lepšiu taktiku a prieskum a hlavne špionáž. V tejto vojne sa prvýkrát použila masová špionáž a to na pruskej strane. Z pruskej strany to bola vynikajúca a vyvážená kombinácia vynachádzavosti a precíznej teórie.

Priemysel začal profitovať zo zbraní ako nikdy predtým a to mu dalo financie na ďalší výskum a vývoj. To prinieslo nové materiály a technológie a to zas ešte lepšie zbrane. Zbrane za začali vylepšovať lavínovito – čím boli dokonalejšie, tým rýchlejšie sa vyvíjali. Potom ako firma Pratt & Whitney vyvinula vymeniteľné súčiastky, prestali byť zbrane jednotlivými umeleckými dielami a dali sa vyrábať masovo. Vznikli obrovské industrializované armády.

Aj bojové lode sa extrémne vylepšili. Objavili sa bojové pancierové lode, a keďže každý európsky národ chcel byť najsilnejší, vznikli preteky v zbrojení. Námorná taktika sa začala zdokonaľovať.

Kolonializmus, ktorý v tom čase už existoval, nabral nové obrátky a pár maličkých európskych národov (hlavne Anglicko) ovládlo väčšinu sveta, medzi nimi národy o tisícky rokov staršie a s dlhšou vojenskou tradíciou.

Moderná doba v taktike sa začala zhruba 1. svetovou vojnou ale skorej to boli preteky v zbrojení 80. rokoch 19. storočia. Za čiaru by sa dal označiť vznik nenápadnej ale extrémne účinnej taktickej metódy a to vojnových hier. Miesto počítačov boli celé oddelenia, ktoré sa hrali figúrkami a maketkami a skúšali všetky možné varianty útokov a protiťahov nepriateľa. Taktika už bola plne zmatematizovaná aj s integrálmi aj s diferenciálnymi rovnicami a hlavne so štatistikou.

V prvej svetovej vojne sa stretli dovtedy absolútne najväčšie armády. Tu sa už tvrdo uvažovalo štatisticky. Jednotlivci nehrali nijakú rolu. Napr. sa vypočítali koeficienty opevnenia a vojakov a vyšlo že na dobytie kilometra treba 10 000 vojakov. Keďže sa front skoro nehýbal, bol na takéto výpočty čas a tlačili sa dokonca tabuľky. Zaviedol sa nepopulárny koeficient životnosti.

V delostrelectve to s taktickou štatistikou zašlo tak ďaleko, že u diel sa eliminovala presnosť, pretože sa neostreľovali konkrétne ciele, ale plošné ciele. Rozptyl sa stal žiadanou vlastnosťou. V delostrelectve sa už uvažovalo tvrdo matematicky.

Z podobných výpočtov vznikli dokonca aj tanky. Nie ale ako zbraň pre zvýšenie mobility – v tom boli často horšie ako klusajúci (a väčšinou aj kráčajúci) pešiaci ale len mali iný (väčšinou väčší) koeficient životnosti a iný koeficient paľby.

Ale taktika je kreatívna oblasť. Mení sa rýchlejšie ako móda a v marci 1918 uskutočnili Nemci po dosť nematematických analýzach poslednú protiofenzívu ktorú nazvali spojenci „čierne dni“. Tu bola použitá taktika presakovania a dokázala že neexistuje univerzálna obranná taktika. Síce bola táto ofenzíva nakoniec odrazená, ale ukázala vo vojenskej teórii spojencov masívne diery. Spojenci sa z nej poučili ale málo.