Joseph Goebbels

J. Goebbels sa narodil v porýnskom meste Rheydt, ako tretí syn Fritza a Kataríny Goebbelsových. So svojimi súrodencami Konradom, Janom a najmladšou sestrou Mariou vyrastal v malomeštiackej katolíckej rodine, ktorá bola silne veriaca. Otec pracoval ako pomocný robotník, neskôr bol prokuristom, matka pracovala v mladosti ako slúžka. Vo veku štyroch rokov ochorel na zápal mozgových blán, na pravej nohe mal aj zápal kostnej drene a predkolenia pravej nohy, čoho následkom bola tzv. konská noha, ktorá poznačila jeho detstvo a dospievanie. Kvôli krivej nohe totiž musel vláčiť monštruózne ortopedické zariadenie, kvôli ktorému bol vždy mimo kolektívu rovesníkov, čo si vynahradzoval školskými úspechmi. Keď ho v roku 1914 nezobrali na odvod, zanechalo to v ňom hlbokú stopu, ktorá sa postupne zmenila na nenávisť voči sebe, aj okoliu. Mladý J. Goebbels navštevoval rímskokatolícku školu, po jej ukončení študoval literatúru a históriu na Univerzite v Heidelbergu. Vyučoval ho aj židovský literárny historik profesor Friedrich Gundolf, známy Goetheho žiak.

Do nacistickej strany NSDAP, vstúpil v roku 1924. 9. novembra 1926 ho Hitler určil za straníckeho vodcu (nem. Gauleiter) v Berlíne a od novembra 1928 riadil celú stranícku propagandu. Založil časopis Der Angriff, tlačový orgán nacistickej strany v Berlíne, ktorý vydával do roku 1933. Po tom, ako vládu v roku 1933 prevzali nacisti, sa Goebbels ujal úradu ministra propagandy. Zohral výraznú úlohu pri popularizácii nacistickej ideológie ako aj pri utváraní a posilňovaní totality. Hitlera pretváral na vodcu a šikovne upevňoval jeho kult osobnosti. Všetky prejavy nemeckej kultúry sa snažil podriaďovať nacistickej ideológii, čomu slúžila Komora ríšskej kultúry vytvorená v roku 1933.

Bol menovaný za splnomocnenca ríše (nem. Reichsleiter), čím sa v hierarchii Tretej ríše (Nacistické Nemecko) zaradil hneď za najprominentnejších nacistov ako boli Hitler, Hermann Göring, Rudolf Hess a Heinrich Himmler.

Goebbels počas prejavu v júli 1932.

Dokonale využil umenie propagandy pre ciele nacizmu. Princípy, ktoré pri tom používal sú dodnes uznávané a nacistická propaganda je dávaná v mnohých publikáciách za vzor účinnej demagógie a brainwashingu (napríklad propaganda v populárnych a masových médiách). Zo svojich prejavov bol odhodlaný urobiť zábavné predstavenia, len aby na ne prilákal čo najviac ľudí a aby sa o nich hovorilo. Prejavy mal dokonale nacvičené, rečníctvo bral ako profesionálnu záležitosť. Okrem prejavov využíval aj plagáty, ktoré nemohol nikto na ulici prehliadnuť. Väčšina plagátov, hlavne politických, bola totiž v tej dobe len natesno natlačená hromada písmen na bielom podklade, ale Goebbels dával na plagáty tlačiť tučné veľké písmená krvavočervenou farbou, titulky robil tak, aby sa z nich čitateľ nič nedozvedel, dokým si neprečíta aj drobný text pod nimi, snažil sa mestských ľudí, ktorí nemajú čas, zaujať obrázkami a údernými heslami.

Lietadlá využívané na účely propagandy boli významným krokom, ktorý nacisti podnikli. Už v roku 1932 použili lietadlá pri volebnej kampani. Goebbels pretvoril americký typ kampane „od železničnej zastávky k zastávke“ na nacistický typ preletu z miesta na miesto a vytvoril „propagandistické lety“. Týmto spôsobom dopravy mohli Hitler s Goebbelsom za deň predniesť tri až štyri prejavy na rôznych miestach.

Symbolom nacistickej sily a propagandy bol aj kult ohňa, typickým propagandistickým obrazom boli pochody s horiacimi fakľami. Pre nacistický režim bolo skrotenie živlu demonštráciou sily a vo svetle ohňa sa dobre prednášali prejavy a usporadúvali rôzne akcie, pretože oheň im dodával potrebné dramatické osvetlenie. Oheň bol aj očistným prvkom, ktorý sa často využíval pri pálení „poškvrnených“ kníh (napr. 10. mája 1933). Goebbels sám organizoval pálenia kníh, kde v plameňoch končili „židovské, komunistické a iné nevhodné“ knihy. Na čele týchto akcií stála Nemecká študentská únia sama navrhovala knihy, ktoré by mali skončiť na hranici. A nielen ona, aj bežní študenti, ktorí chceli dokázať, že sú lojálni s režimom, nahlasovali nevyhovujúce knihy. Pri tejto príležitosti predniesol Goebbels prejav, v ktorom pálenie kníh prirovnal k symbolickému aktu, ktorým dajú najavo to, že novembrová republika je mŕtva a z popola týchto hraníc povstane ako bájny Fénix - nový duch Nemecka.

K účelom propagandy využil Goebbels aj film. V roku 1934 ustanovil výročnú cenu pre najlepší nemecký film, ktorej prvým držiteľom sa stal film režiséra Gustava Ucickyho Utečenci, ktorý mal nacionalistický nádych. K rannej nacistickej tvorbe patrili filmy Krvácajúce Nemecko, SA-man Brandt, Hitlerjunge Quex a Hans Westmar, ktorý vychádzal z príbehu zavraždeného veliteľa SA Horsta Wessela. Poslednými tromi menovanými filmami chcel Goebbels zároveň napraviť pošramotenú povesť SA. Ďalej natočili filmy Ohm Krüger, ktorý bol silne britský a jeho témou bola búrska vojna, Koncert na prianie, ktorého hlavnou postavou bol nemecký vojak, ktorý sa počas koncertu na želanie stretne so svojou milou, Žid Süss bolo protižidovské dielo, Návrat domov bolo zas protipoľské dielo, J'accuse bol film, v ktorom sa propagovalo milosrdné zabíjanie fyzicky postihnutých a film Bismarck sa zaoberal myšlienkou jednotného Nemecka. Následne natočili aj Krst ohňom o dobytí Poľska, Víťazstvo na západe o vojne vo Francúzsku, či Večný Žid, čo bol zúrivý a miestami veľmi obscénny útok na Židov.

Joseph Goebbels so svojou ženou Magdou, veľkou obdivovateľkou Hitlera a svojimi deťmi. Muž v leteckej uniforme v strede, Harald Quandt, bol syn Magdy Goebbelsovej z prvého manželstva, bol na fotku doretušovaný.

Majstrovským dielom bola propagácia nacizmu počas Olympijských hier, ktoré sa konali v Nemecku roku 1936. Goebbels bol predsedom organizačného výboru. Významne sa zapojila filmová režisérka Leni Riefenstahlová. K tomuto účelu dali nacisti vystavať nové športoviská na tzv. ríšskom športovom poli, ktoré sa topilo v záplave zelene a centrom tohto všetkého sa stal nádherný olympijský štadión pre stotisíc ľudí. Po dobu trvania hier, čo bolo od 1. do 16. augusta, odstránili protižidovské heslá z ulíc a obchodov. Rómovia a bezdomovci boli z Berlína presunutí na predmestia. Dôsledne sa zatajovalo^{[chýba zdroj]}, že neďaleko dejiska olympijských hier stojí koncentračný tábor Sachsenhausen. Rádio a rozhlas, inokedy plné antisemtických programov a hesiel, dostali príkaz od samotného Goebbelsa, aby zmiernili vysielanie a venovali sa hudbe, zábave a nepolitickým témam. Samotná organizácia hier bola pedantne naplánovaná a vyznačovala sa viacerými novinkami. Po prvýkrát sa napríklad bežala štafeta s olympijským ohňom. Začal sa používať systém presnejšieho merania času a, čo bolo podstatné pre propagandu, prvýkrát sa vysielali prenosy z priebehu olympijských hier na televízne obrazovky rozmiestnené po Berlíne. Spolu s nimi sa premietali filmové týždenníky so športovými výsledkami sa dopravovali lietadlami a vzducholoďami do ďalších európskych miest. V športových disciplínach sa zrealizovali viaceré novinky, po prvýkrát sa v Berlíne hrala hádzaná a basketbal, premiéru mala aj kanoistika-veslovanie. Program gymnastiky sa rozšíril o ďalšie dve disciplíny. Naopak naposledy mohli diváci vidieť v Berlíne jazdecké pólo.

Olympijské hry mali dokázať svetu germánsku rasovú nadradenosť. Nacistické noviny Völkischer Beobachter navrhovali aby Židom bolo zakázané sa vôbec olympiády zúčastniť. Po protestoch a hrozbe bojkotu zo strany rôznych krajín sa potom propagandou vytváralo zdanie, že v Berlíne diskriminácia neexistuje. V tejto súvislosti je zaujímavé, že najúspešnejším športovcom bol americký atlét čiernej pleti Jessie Owens.

Fanatický nacista – zaviedol 60-hodinový pracovný týždeň, zakázal všetky formy zábavy, vyžadoval obetovanie života pre vodcu a ríšu. V apríli 1945 sa premiestnil s rodinou do Hitlerovho bunkru. V politickom testamente ho Hitler označil za svojho nástupcu.

Goebbels spáchal samovraždu 1. mája 1945 spolu so svojou manželkou, krátko po tom, ako otrávili svojich 6 detí. Pred ich zavraždením spoločne vyhlásili, že „(ich deti) nemôžu žiť vo svete bez Hitlera.“