Andrej Kuc

Andrej Kuc sa narodil v obci Lechnica, okres Poprad. Matka bola Alžbeta, rod. Lainsová, starala sa o domácnosť. Otec, Ján Kanty Kuc, bol rezbár a pozlacovač. Oženil sa po skončení I. svetovej vojny ako 49-ročný a neskôr si zriadil stolársku živnosť, aby za prácou viac nemusel cestovať. Andrej sa v mladom veku popri otcovi naučil pozlacovačstvu, čiastočne maliarstvu, stolárstvu a pomerne dobre rezbárstvu. Na toto obdobie spomína ako 74-ročný:

„Ja som sa veľa naučil už ako chlapec od svojho otca, no jeho plodnú a osožnú prácu som plne pochopil až počas štúdií.“

Rodina na Zamagurí v skromných podmienkach hospodárila na šiestich hektároch rolí, lúk a lesa.

Ešte v Lechnici vychodil osem tried ľudovej školy. Odmalička sa zaujímal o maliarstvo, no kvôli chudobe si nemohol štúdium dovoliť. Vo veku 16 rokov sa preto odišiel vyučiť maliarskemu remeslu. Ako učeň pôsobil od 14. augusta 1935 do 14. augusta 1938 u maliarskeho majstra Františka Crháka v Spišskej Starej Vsi. Po ukončení výuky začal pracovať ako pomocník pod vedením maliarskeho majstra Ernesta Waltera v Kežmarku, neskôr u maliarskeho majstra Štefana Palubiaka v Poprade. V tom čase sa taktiež úspešne podrobil skúškam zo štyroch tried meštianskej školy.

Rád slovenského národného povstania I. triedy.

Vojenskú službu, počas ktorej desať mesiacov pôsobil na východnom fronte SSSR, absolvoval v období od 10. januára 1939 do 30. júla 1942. Ženijný kurz absolvoval ako míner a pyrotechnik. Po skončení výcviku sa stal členom Zboru žandárstva. Skúšku absolvoval v Žandárskej škole v Topoľčiankach a následne slúžil ako podriadený žandár na stanici Štiavnické Bane.

Žandársky zbor opustil po vypuknutí Slovenského národného povstania. Do bojov sa ako poľný četník zapojil pri Vrútkach, Priekope, Martine a neskôr pri Červenej Skale. Po čiastočnom potlačení povstania sa pripojil k partizánskemu odboju. Ako veliteľ roty slúžil pre Druhú partizánsku brigádu "Za slobodu Slovanov". Bojoval až do príchodu Červenej armády vo februári 1945.

Po návrate z hôr, vidiac, že obyvatelia obce Kjastava pod Sitnom nemôžu hospodáriť na Nemcami zamínovanej časti chotára, sa rozhodol dobrovoľne oblasť odmínovať. Napriek mimoriadnej opatrnosti stúpil dňa 4. apríla 1945 na nášľapnú mínu a utrpel devastačné poranenia oboch nôh v oblasti predkolenia, v dôsledku čoho mu boli obe nohy amputované. V roku 1965 Andrej Kuc svoj údel opísal slovami:

„Invalidita je ťarcha v živote, no hádam táto ma navrátila k svojmu povolaniu, ktoré mám rád a od ktorého som už nevybočil. Myslím, že mám život vyplnený.“

Za vojenské zásluhy a hrdinstvo bolo Andrejovi Kucovi udelených mnoho vyznamenaní. Na znak zásluh pri obnovení Československej republiky a oslobodení slovenského národa dostal 9. októbra 1946 Rad Slovenského národného povstania I. triedy. 27. mája 1968 mu bolo za preukázanie chrabrého činu v nebezpečí života udelené vyznamenanie Česko-slovenský vojnový kríž 1939.

Titul Akademický maliar VŠVU.

Po vyliečení pracoval od 27. novembra 1949 ako tajomník OAV-SNF (Okresného akčného výboru slovenského národného frontu) a ako vedúci Roľníckeho skladištného družstva v Spišskej Starej Vsi až do 30. novembra 1950. Neskôr, od 1. februára 1951, pracoval nakrátko ako grafik v národnom podniku Obuva v Partizánskom.

Na štúdium odboru reštaurovanie umeleckých pamiatok na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave bol prijatý v rovnakom roku, 1. októbra 1951. Opísal ho ako ťažké:

„Môj nebohý otec ma zasvätil do tajov umenia potiaľ, pokiaľ už ako starec na to stačil a pokiaľ sa vyskytla v tomto smere práca, teda v rezbárstve a sochárstve. Ako remeselník – maliar som pochopil len remeselné maniere, ktoré mi neskoršie štúdium výtvarníctva, najmä estetiky, značne sťažili. Tiež súkromné štúdium, ako boli mešťianky a príprava na maturu, bolo nedostatočné a jednostranné, čo som neskoršie pocítil.“

VŠVU ukončil s vyznamenaním v odbore maliarskych a konzervačných techník 23. júna 1956 u profesora Karola Veselého.

Venoval sa predovšetkým obnove pamiatok. Pracoval doma i v teréne a najčastejšie reštauroval nástenné maľby. Od ukončenia štúdia pracoval ako slobodný umelec.

V rokoch 1959 až 1961 nakrátko pôsobil ako vedúci Galérie v Bojniciach. Od 1. júna 1973 pracoval pre Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody (SÚPSOP), predchodcu dnešného Pamiatkového úradu Slovenskej republiky (PÚSR). Počnúc rokom 1976 prestúpil do podniku Umelecké remeslá v Bratislave, kde bol vedúcim skupiny a ateliéru.

Po zriadení Štátnych reštaurátorských ateliérov (ŠRA) sa stal vedúcim ateliéru a viedol pridelených pracovníkov najmä pri reštaurovaní prenosných umeleckých diel.

Počas svojej činnosti ako reštaurátor zreštauroval a zakonzervoval množstvo pamiatok rôzneho rázu – gotické aj barokové nástenné a olejové maľby, rôzne plastiky, kameňorezby a sgrafitá.

Andrej Kuc bol politicky neangažovaný. O členstvo vo KSČ sa prestal uchádzať v roku 1950.

Andrej Kuc sa prvýkrát oženil v roku 1946. Jeho manželka Emília, rod. Čamajová, pracovala v Banskej Štiavnici ako pletárka. Po osemnástich rokoch bezdetného manželstva zomrela v roku 1964 na urémiu.

Druhýkrát sa oženil 8. augusta 1964 v Spišskej Novej Vsi s Máriou, rod. Joppovou. Mária v tom čase pracovala ako úradníčka na riaditeľstve Železorudných Baní. Spolu majú dve deti – dcéru, PaedDr. Gabrielu, vydatú Zahurancovú, rod. 1965 a syna, Mgr. art. Ľubomíra Kuca, rod. 1969, ktorý sa takisto venuje reštaurátorskej činnosti.

• Žehra – Kostol Ducha Svätého v Žehre – gotické nástenné maľby a konzervovanie oltára
• Bytča – Sobášny palác – reštaurovanie južnej a východnej fasády a sgrafita [1]
• Prievidza – Kostol svätého Bartolomeja, reštaurovanie malieb na gotickej fasáde, olejomaľba na hlavnom oltári [2]
• Dechtice – Kostol Všetkých svätých, románske fresky z prvej polovice 13. storočia až 14. storočia [3][4]
• Šamorín – starý rímskokatolícky kostol, gotické nástenné maľby
• Kvetoslavov pri Trnave – kostolík a rotunda, románske a gotické nástenné maľby  
• Hlohovec – areál hradu, divadlo, nástenné maľby
• Radvaň nad Hronom – kaštieľ a kaplnka, renesančné nástenné maľby 
• Banská Bystrica – Benického dom, renesančné nástenné maľby a štuky
• Kežmarok – Kežmarský hrad, gotické a renesančné nástenné maľby na fasádach a v miestnostiach 
• Kežmarok – renesančná veža, reštaurovanie sgrafita na atík
• Zvolen – Zvolenský hrad, reštaurovanie sgrafít
• Oravský hrad – Dubovcov palác, nástenné maľby v sakristii a v miestnostiach
• Červený Kláštor – reštaurovanie dvoch slnečných hodín na nádvorí a kostolných lavíc z kaplnky
• Jakubova Voľa pri Lipanoch – gotické sanktuárium, nástenné maľby
• Spišský Hrhov – vestibul kaštieľa, olejové nástenné maľby
• Hanušovce nad Topľou – kaštieľ, izby zdobené štukami
• Košice – Osvetový dom, nástenné maľby
• Kremnica – dom č.5 na hlavnom námestí, reštaurovanie gotického nástenného obrazu na fasáde
• Nitra – Veľký seminár, nástenné maľby
• Spišská Nová Ves – radnica, stropná výzdoba obradnej siene, reštaurovanie štukovej výzdoby a zrkadiel, maľba interiérov
• Spišská Stará Ves – kostol, konzervovanie barokového hlavného oltáru, kazateľnice a krstiteľnice
• Partizánske – kostol, reštaurovanie renesančného oltára
• Halič – Haličský zámok, reštaurovanie drevených renesančných maľovaných stropov
• Vyšný Kubín – kúria, reštaurovanie atík
• Tvrdošín – sanktuárium a loď kostolíka, kazateľnica, reštaurovanie malieb na drevených doskách

• Banská Štiavnica – Galéria J. Kollára, Slovenské banské múzeum, tri neskorogotické tabuľové maľby s námetom pasií, celkovo viac ako 80 olejomalieb rôznych veľkostí vrátane unikátnej kolekcie 55 portrétov komorských grófov a významných osobností baníctva a hutníctva, namaľovaných známymi stredoeurópskymi umelcami [5]
• Betliar – Múzeum Betliar, renesančné maľby 
• Bojnice – Galéria, reštaurovanie najcennejšej zbierky troch gotických tabuľových obrazov a piatich olejomalieb
• Žilina – Považské múzeum, štyri veľké olejomaľby 
• Lechnica – reštaurovanie súsošia Piety 
• Liptovské Matiašovce – dve veľké kostolné olejomaľby
• Levoča – Spišské múzeum – viacero olejomalieb
• Spišská Nová Ves – Galéria umelcov Spiša, Vlastivedné múzeum, osem olejomalieb 
• Poprad – mestské múzeum, osem olejomalieb
• Kežmarok – múzeum, reštaurovanie oltárneho obrazu z kaplnky a šesť olejomalieb 
• Tvarožná – oltárny obraz sv. Mateja 
• Červená Skala – reštaurovanie oltárneho obrazu 
• Revúca – reštaurovanie desiatich gotických tabuľových obrazov (štyri obojstranné) 
• Humenné – múzeum, štyri ikony

• Košice – Východoslovenské múzeum – reštaurovanie a konzervovanie dreveného kostolíka z Kožuchoviec, zvonice z Ašvane a rezieb z ikonostasu
• Banská Štiavnica – Galéria J. Kollára, osem sôch rozličných rezieb
• Oravský hrad –  reštaurovanie krbov, erbov, cechových znakov
• Vrbov – Galéria M.A. Bazovského, reštaurovanie štukových výzdob
• Bojnice – reštaurovanie ôsmich sôch
• Nová Ľubovňa – barokový oltárik poľskej proveniencie 
• Reľov – dve drevené umučenia Krista 
• Vrbov – renesančná veža, reštaurovanie sgratifa