Albert Speer

Narodil sa v Manheime v Nemecku ako druhý z troch synov Alberta a Liny. Rovnako ako jeho otec a starý otec, aj on sa rozhodol pre štúdium architektúry. Počas štúdií vystriedal tri vysoké školy (Inštitút technológie v Karlsruhe, Mníchovskú univerzitu, Berlínsku technickú univerzitu). V Berlíne sa stal žiakom Heinricha Tessenowa (1876 – 1950). Pre talent si ho po dokončení štúdia Tessenow v roku 1927 vybral za svojho asistenta. Počas svojho pôsobenia na škole sa dostal do kontaktu s nacisticky zmýšľajúcimi študentmi, ktorí ho presvedčili, aby sa zúčastnil zhromaždenia nacistickej strany v jednej z berlínskych pivníc. Stalo sa tak v decembri 1930. Tam bol Albert Speer uchvátený osobnosťou Adolfa Hitlera. V roku 1932 vstúpil do NSDAP, kde sa mu otvorili dvere k tomu, aby sa stal najvýznamnejším predstaviteľom nacistickej architektúry.

Prvá významná zákazka Alberta Speera, ako člena strany, prišla ešte v tom istom roku na odporúčanie Karla Hankeho (Albert Speer predtým pracoval na jeho vile), keď pracoval na obnove krajského úradu v Berlíne pre Goebbelsa. Neskôr prišla ponuka zrenovovať Goebbelsovo ministerstvo propagandy. Goebbels bol nadchnutý jeho prácou a odporučil ho Hitlerovi. Speer sa tak postupne prepracoval medzi prominentov strany a dokonca sa stal Hitlerovým veľmi blízkym priateľom. Keď v roku 1934 zomrel Paul Troost, bol Albert Speer vybraný ako jeho náhrada. Stal sa hlavným ríšskym architektom.

Začal sa podieľať na tvorbe oficiálneho štátneho slohu, ktorý odzrkadľoval akýsi nadosobný objektívny poriadok, určitú pevnú väzbu k pravidlám. Zahŕňal v sebe spojenie architektúry a ideológie, čoho výrazom bola racionalizujúca vznešená monumentalita. Albert Speer inklinoval k brilantnej a mrazivo monumentálnej architektúre (dórske stĺpy, kamenný obklad, chladné sochy a symetria), ktorá jednak obsahovala prvky klasicizmu, no najmä odkazovala na monumenty rímskeho cisárstva. Jeho najvýznamnejším dielom bol areál so štadiónom na Zeppelinfield v Norimbergu (1934 – 1936). Medzi ďalšie významné realizácie patrila „Nové ríšske kancelárstvo“ (1938 – 1939) a plán na prestavbu Berlína (1937) s veľkou halou – najväčšou stavbou sveta, ktorý vychádzal z pôvodných škíc Adolfa Hitlera.

Albert Speer bol zástancom technokratskej filozofie, podľa ktorej je za určitých okolností možné politiku prehliadať a to, aký bude ďalší vývoj civilizácie, závisí iba od technológií, ktoré má daná civilizácia k dispozícii. Keď dal na prelome rokov 1944 a 1945 Hitler príkaz na postupnú likvidáciu nemeckého priemyslu, pretože podľa neho všetci dobrí Nemci padli vo vojne, a to čo ostalo, bol len menejcenný ostatok, ktorý nemá právo na život, rozhodol sa Albert Speer protestovať a vyvinul veľké úsilie pre to, aby zachránil, čo sa len dá. Hitlera však nepresvedčil. Rozhodol sa, že v podzemnom štúdiu nemeckého rozhlasu nahrá prejav, ktorý mal byť odvysielaný až po Hitlerovej smrti, v ktorom presviedčal národ, že je potrebné vydať Spojencom nemecké priemyselné kapacity neporušené, pretože je nutné zachovať aspoň existenčné minimum, aby sa národ mohol opäť spamätať. Po tomto čine odcestoval spolu s Dönitzovou vládou do Plönu, kde bol Spojencami zatknutý a postavený pred norimberský tribunál, ktorým bol odsúdený na dvadsať rokov väzenia.

Po prepustení z väzenia v roku 1966 sa rozhodol nepokračovať viac vo svojej prerušenej architektonickej tvorbe. Namiesto toho napísal 2 autobiografie (Vo vnútri Tretej ríše a Zápisky zo Spandau), ktoré vychádzali z jeho poznámok, ktoré spísal vo väzení. Zomrel v roku 1981 vo veku 76 rokov.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Albert Speer

• Dudák, V. a kol.: Encyklopedie světové architektury (I), Baset, Praha 2000, s. 490 – 491
• Dudák, V. a kol.: Encyklopedie světové architektury (II), Baset, Praha 2000, s. 896
• Dulla, M.: Dejiny architektúry 20. storočia, STU, Bratislava 2002, s. 66
• Keppert, P.: Albert Speer,
• Referát o Albertovi Speerovi