Wilhelm Frick

Pochádzal z protestantskej učiteľskej rodiny z mesta Alsenz v nemeckom Bavorsku roku 1877. Absolvoval gymnázium v Kaiserslautern a začal študovať filológiu na univerzite v Mníchove. Neskôr odišiel študovať právo na univerzitu v Haidelbergu. Roku 1900 nastúpil do bavorskej štátnej služby a od roku 1903 pracoval ako advokát na mníchovskom policajnom oddelení.

25. apríla 1910 sa Frick oženil s Elisabethou Emilie Nagel (1890-1978) v Pirmasens. Spolu mali dvoch synov a dcéru. Manželstvo sa skončilo o škaredým rozvodom v roku 1934. O niekoľko týždňov neskôr, 12. marca sa Frick oženil znovu v Münchbergu na Margarete Schultze-Naumburg (1896-1960), bývalou manželkou nacistického architekta P. Schultze-Naumburga. S Margarete mal syna a dcéru.

V roku 1914 bol uznaný nevhodný na vojenskú služby zo zdravotných dôvodov a nezúčastnil sa prvej svetovej vojny. V Mníchove bol Frick svedkom konca vojny a nemeckej boľševickej revolúcie v rokoch 1918 - 1919. Sympatizoval s polovojenskými jednotkami Freikorps bojujúcimi proti bavorskej vláde premiéra Kurta Eisnera. Náčelník polície Ernst Pohner Fricka predstavil populistickému nacistickému politikovi Adolfovi Hitlerovi, ktorému neskôr ochotne pomáhal so získaním povolení na uskutočňovanie politických zhromaždení a demonštrácií. Ako policajný dôstojník podporil 9. novembra 1923 Hitlerov pivnicový puč, za čo bol zatknutý, zbavený hodnosti a odsúdený za vlastizradu. Po niekoľkých mesiacoch bol prepustený a zbavený obvinený. V nasledujúcom období pracoval ako úradník sociálnej poisťovne. V roku 1924 však bol zvolený ako poslanec do Ríšskeho snemu za radikálnu nacistickú robotnícku stranu. V roku 1925 vstúpil do nacistickej strany. Úzko spolupracoval s radikálnym Gregorom Strasserom a vďaka svojim agresívnym anti-demokratickým a antisemitským prejavom v Reichstagu, sa v roku 1928 vyšplhal na post vedúceho nacistickej parlamentnej skupiny (Fraktionsführer).

23. januára 1930 bol Wilhelm Frick menovaný do funkcie Štátneho ministra vnútra a školstva v koaličnej vláde Durínska. Stal sa tak prvým nacistickým politikom, ktorý získal miesto na ministerskej úrovni v medzivojnovom Nemecku.

Keď ríšsky prezident Paul von Hindenburg vymenoval 30. januára 1933 Hitlera za kancelára, bol Frick členom jeho vlády ako Ríšsky minister vnútra. Spolu s hovorcom Reichstagu, vojnovým hrdinom Hermannom Göringom, bol jedným z dvoch ministrov nacistickej strany v pôvodnom Hitlerovom kabinete, a jediný, kto vlastne mal vo svojom portfeji konkrétne ministerstvo, lebo Göring bol minister bez portefeuille.

V rokoch 1935 - 1939 sa podieľal na príprave protižidovskej legislatívy, ktorá segregovala neárijské (nenemecké) obyvateľstvo a tiež bojovala proti nacistickej opozícii - komunistom, sociálnym demokratom, protinacistickým predstaviteľom cirkvi a ďalším nepohodlným osobám. Frick z postu ministra vnútra dodatočne legalizoval Noc dlhých nožov, počas ktorej sa Hitler zbavil nepohodlných osôb nacistickej strany, na čele s veliteľom SA Ernstom Röhmom. Jeho Norimberské zákony zo septembra 1935 a zákon o zákaze vykonávať štátne funkcie pre obyvateľov židovskej národnosti, z roku 1938, boli základom protižidovskej legislatívy. Toho istého roku bolo Židom zakázané navštevovať divadlá, koncerty, kiná a výstavy výtvarného umenia; mali tiež zakázaný vstup od reštaurácií, hotelov a rekreačných zariadení. Od začiatku roku 1939 boli Židia nútení používať krstné meno Sára alebo Izrael.[1] V roku 1943 dosiahlo nacistické prenasledovanie Židov svoj vrchol. Prítomnosť občanov Židovskej národnosti v Nemecku sa trestala smrťou.[2] Bol jedným z najvyššie postavených nacistov zodpovedných za vytvorenie koncentračných táborov.

Už v júli 1933 sa podieľal na zavedení zákona o prevencii šírenia dedičných chorôb, ktorého súčasťou bol program nútenej sterilizácie, ktorý neskôr kulminoval Akciou T4, počas ktorej bola realizovaná eutanázia duševne chorých. Zároveň bol podporovateľom a jedným z realizátorov zákonov, ktoré viedli k porušeniu Versailleskej dohody a znovuvyzbrojeniu Nemecka a opätovnému zavedeniu všeobecnej brannej povinnosti a jej rozšírenie do Rakúska po jeho Anšluse, ako aj v Sudetách, ktoré boli anektované po Mníchovskej dohode.

Napriek tomu, že formálne patrilo Gestapo a SS pod jeho vedenie, tieto organizácie sa mu nikdy nepodriadili a on sám do nich nikdy nezasahoval ani sa nepokúšal o ich faktické podriadenie ministerstvu.[3]

20. augusta 1943 ho Hitler pozbavil funkcie ministra vnútra, ktorú prebral Heinrich Himmler. Frick si ponechal funkciu ministra bez portfeja. V auguste 1943 bol menovaný Ríšskym protektorom pre Protektorát Čechy a Morava, kde zotrval až do konca druhej svetovej vojny. Jeho predchodcom na tomto poste bol Konstantin von Neurath, ktorý bol vo funkcii nahradený v septembri 1941 zastupujúcim ríšskym protektorom Reinhardom Heydrichom, po jeho smrti Kurtom Daluege. V čase vymenovania Wilhelma Fricka bola funkcia ríšskeho protektora iba titulárna, faktickú moc v protektoráte mal Karl Hermann Frank vo funkcii Štátneho ministra (Deutscher Staatsminister für das Protektorat). Frick do konca vojny žil v Kempfenhausene pri Starnberskom jazere, kde ho zajali západní Spojenci.

Po vojne bol Frick zatknutý, obžalovaný a súdený v Norimberskom procese. Za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti bol odsúdený na trest smrti obesením, ktorý bol vykonaný 16. októbra 1946 v Norimbergu.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Wilhelm Frick

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Wilhelm Frick na anglickej Wikipédii a Wilhelm Frick na českej Wikipédii.