Rímske kráľovstvo

Rím bol založený na skupine pahorkov nad riekou Tiber. Miesto malo pre osídlenie výhodnú geografickú polohu: rieka poskytovala dostatok pitnej vody a ochranu, pahorky mali strategický význam a dobre sa bránili. V blízkosti viedli dve významné obchodné cesty: prvá od ústia rieky popri nej do vnútrozemia, druhá, pobrežná, spájala Etrúriu a Kampániu, pričom Tiber prekračovala brodom práve v tejto oblasti.[1]

Pahorky boli samozrejme obývané dávno predtým, ako bolo možné Rím považovať za mesto; archeologické vykopávky zaraďujú prvé známky osídlenia do strednej bronzovej doby, stále osídlenie však vzniklo oveľa neskôr a datuje sa do obdobia okolo roku 1000 pred Kr. Toto obdobie sa označuje za ranú fázu latijskej kultúry. Niekoľko miestnych osád malo spoločné pohrebisko, ale inak tvorili samostatné jednotky.[1]

Väčšie a organizovanejšie osídlenie sa objavuje až po roku 800 pred Kr. Objavujú sa väčšie pohrebiská a prvé nálezy hrobov v oblasti esquillinskej nekropole, ktorá sa v 7. a 6. storočí pred Kr. stala hlavným rímskym pohrebiskom. Takisto sa na planine pri rieke Tiber objavuje grécka keramika, ktorá dokazuje obchodné styky so vzdialenejšími gréckymi osadami a tiež je prvou známkou toho, že z tejto oblasti sa neskôr stane veľké rímske trhovisko a prístav, známe ako Forum Boarium. Neskôr tu tiež bude stáť Ara Maxima, veľký Herkulov oltár.[1]
Za jednu z prvých známok svedčiacich pre vzájomné spájanie a spoluprácu dovtedy samostatných osád sa považuje nález steny z hliny a dreva na kamennom základe na úpätí pahorku Palatino. Jej účel nie je jasný, no jej stavba na vtedajšiu dobu vyžadovala zjavne významnú organizáciu a úsilie.[1]

Okolo roku 650 pred Kr. bola začatá premena močaristého údolia medzi pahorkami na zhromaždisko a obradisko, ktoré sa neskôr stalo známym ako politické centrum Ríma, Forum Romanum. Na konci 7. storočia vznikol ďalší verejný priestor, známy ako Comitium, kde sa v časoch kráľovstva hlasovalo, viedli súdne spory a prejednávali dôležité verejné záležitosti. Ako sa mesto postupne rozrastalo v okolí týchto centier vznikali ďalšie stavby, často s religióznym účelom. V tomto období bola vydláždená Via Sacra, zrejme najstaršia rímska cesta.[1]

Rozvíjalo sa i ďalšie budúce centrum starovekého Ríma: Kapitol. Ten sa postupne stal centrom náboženského života Rimanov. V 6. storočí pred Kr. vzniklo i čiastočné opevnenie mesta vo forme priekopy a valu, vysokého až 12 metrov. V meste žila a prosperovala bohatá elita a koncom 6. storočia pred Kr. bol Rím jedno z najväčších miest na Apeninskom polostrove.[1]

Informácie o tomto období starovekého Ríma pochádzajú z archeologických vykopávok, fragmentov nápisov a podrobných popisov dejín Ríma, ktoré však vznikli o stáročia neskôr a ich spoľahlivosť je neistá.

Mesto a väčšinu jeho inštitúcii založil údajne prvý zo siedmych kráľov Ríma, Romulus. Ide takmer s istotou o mýtickú postavu, ktorá je metaforou k vysvetleniu názvu a existencie mesta. Údaje o roku, kedy k založeniu došlo, sa značne rozchádzajú; všeobecne bol za rok vzniku Ríma prijatý 753 pred Kr., ktorý udáva Marcus Terentius Varro, jeden z najväčších učencov staroveku.[2]
Ostatní šiesti rímski králi mohli byť reálne žijúcimi osobami, ale ich činy sú plné mýtov, výmyslov a dobovej propagandy.

Sedem kráľov Ríma a obdobia ich vlády podľa Varra:[2]

• Romulus (753 – 715 pred Kr.)
• Numa Pompilius (715 – 673 pred Kr.)
• Tullus Hostilius (673 – 642 pred Kr.)
• Ancus Marcius (642 – 617 pred Kr.)
• Lucius Tarquinius Priscus (616 – 579 pred Kr.)
• Servius Tullius (578 – 535 pred Kr.)
• Lucius Tarquinius Superbus (534 – 510 pred Kr.)

Titul sa nededil a každý kráľ si pravdepodobne musel svoje právo vládnuť zabezpečiť sám. Zrejme stál na čele vojsk v prípadnej vojne, dával budovať verejné stavby a chrámy, mal významnú úlohu v rámci náboženských obradov a fungoval aj ako sudca. Predpokladá sa, že v Ríme fungovala rada hláv aristokratických rodín (akýsi predchodca senátu), ktorá bola poradným orgánom kráľa a ktorá ho zrejme zo svojho stredu i vyberala. Stretávala sa v budove známej ako Curia Hostilia. Aristokrati mali podľa Rimanov blízke vzťahy s bohmi a viaceré rodiny obsadzovali významné náboženské úrady.[3]
Aristokratické rodiny sa v tomto období nezriedka medzi jednotlivými mestskými štátmi sťahovali; napríklad rodina Claudius, z ktorej o niekoľko storočí neskôr vyšiel i cisár, sa do Ríma presťahovala až v roku 500 pred Kr. potom, ako vo svojom mieste pôvodu prehrala boj o moc s iným rodom.[3]

Mesto postupne zväčšovalo svoj vplyv podmanením si okolitých miest a ich zničením alebo premenou na lokálne poľnohospodárske centrá bez politickej, kultúrnej či náboženskej moci. Na konci 6. storočia Rím pokrýval už 780 km² a žilo tu viac ako 35 000 obyvateľov. Vojny boli zrejme časté; napr. v roku 460 pred Kr. dobyl Kapitol Appius Herdonius z kmeňa Sabinov a neúspešne sa pokúsil o ovládnutie celého mesta.[3]

Sociálna štruktúra bola pomerne zložitá a vyvíjala sa postupne. Občania Ríma (populus Romanus) – väčšina dospelých mužov – v určitom okamihu získala právo schvaľovať úradníkov a ich politiku (z čoho sa oveľa neskôr vyvinulo formalizované hlasovanie). Väčšina obyvateľov bola začlenená do mestských inštitúcií buď priamo alebo cez príbuzenské zväzky. Tieto rodinné klany (gentes) sa spájali do väčších útvarov známych ako curiae (rímske kúrie). Týchto bolo údajne až 30 a ďalším spájaním vytvárali tri kmene (tribue): Tiliov, Ramnov a Lucerov. Tieto v prípade vojny stavali vlastné pešie vojsko i jazdu.[3]
V 6. storočí pred Kr. bolo usporiadanie kúrií a kmeňov zreformované, údajne šiestym kráľom Serviom Tulliom. Táto reforma položila základ rímskeho cenzu; pravidelného zostavovania zoznamu Rimanov, rozdelených podľa majetku a bydliska. Tí, ktorí si mohli dovoliť vojenské vybavenia, boli ďalej delení na centúrie, skupiny po 100 (prípadne aj iný počet, ktorý sa historicky menil) mužoch. Tieto jednotky tvorili i základné usporiadanie vojsk Ríma.[3]
Vojsko sa zbieralo zvolávaním občanov na zhromaždenie, kde si velitelia svojich vojakov vyberali. Takto vzniknutá jednotka sa označovala ako légia (z lat. legere – zbierať, vyberať). V časoch Rímskeho kráľovstva, každoročne vyberaná légia slúžila ako mestské vojsko; neskôr sa stala označením vojenskej jednotky (niekoľko tisíc vojakov), slúžiacej pod jedným veliteľom. Légia bola rozdelená na 60 centúrií, ktoré neboli zhodné s centúriami cenzu.[3]

Servius Tullius mesto rozdelil na štyri „tribue“; neskôr s rozširovaním rímskeho územia pribúdali ďalšie, mimomestské. Staré „kmene“ neboli zrušené, no postupne strácali svoj význam na úkor nových.[3]

• Boatwright, Mary T. et al. (2004), Dějiny římské říše od nejranějších časů po Konstantina Velikého (2012, 1. české vyd.), Praha: Grada, ISBN 978-80-247-3168-1