Marcus Licinius Crassus

Marcus Licinius Crassus sa prvýkrát vyznamenal počas Sullovej diktatúry, keď dal povraždiť zajatých Samniťanov pri Collinskej bráne v Ríme. Počas Sullovej diktatúry získal obrovský majetok, preto ho prezývali Dives (Boháč). Za nízke ceny skupoval majetok proskribovaných Rimanov. Vojensky sa vyznamenal počas Spartakovho povstania. Po viacerých porážkach rímskeho vojska Crassus získal poverenie na potlačeneie povstania, vzbúrených otrokov zatlačil na juh Apeninského polostrova a v bitke v Bruttiu ich porazil. Asi šesť tisíc zajatých otrokov dal ukrižovať na Appiovej ceste z Ríma do Capuy. Po porážke povstania mu však senát neodsúhlasil triumf, pretože to bola vojna proti otrokom. V roku 70 pred Kr. zastával konzulát spolu s Gnaeom Pompeiom a pokúsili sa zrušiť niektoré zmeny v ústave, ktoré zaviedol Sulla.

V roku 65 pred Kr. zastával úrad cenzora spolu s Quintom Lutatiom Catulom. V 60. rokoch sa zblížil s Gaiom Iuliom Caesarom, ktorému poskytoval finančné prostriedky na zaplatenie dlhov.

Caesar sa snažil zmieriť Crassa s Pompeiom, čo sa mu podarilo koncom roka 60 pred Kr. Títo traja muži uzavreli tajnú dohodu o vzájomnej podpore pri získaní politickej moci (tzv. prvý triumvirát. Crassus mal obrovský majetok, Pompeius mal dôveru vojska a Caesar si získal široké ľudové vrstvy v Ríme. Výsledkom tajnej dohody bola voľba Caesara za konzula na rok 59 pred Kr. Caesar ako konzul uskutočnil niektoré zmeny v prospech triumvirov, ale v roku 58 pred Kr. odišiel do Galie, kde bojoval proti Keltom.

V roku 56 pred Kr. sa Caesar, Pompeius a Crassus rozhodli obnoviť svoju dohodu. Zišli sa v malom mestečku Lucca na severe Itálie, kde ich sprevádzali poprední senátori, jazdci a ďalší politici. Výsledkom schôdzky bolo predĺženie dohody a ďalšia vzájomná podpora pri presadzovaní politickej moci. Na rok 55 boli Crassus a Pompeius zvolení za konzulov (spoločne zastávali tento úrad už druhýkrát). Zároveň si rozdelili sféry vplyvu: Caesar si ponechal Galiu, Pompeius si vybral Hispániu, ktorú spravoval prostredníctvom legátov a sám zostával v Ríme. Crassus si za sféru vplyvu vybral Východ, aby sa svojim partnerom vyrovnal aj vo vojenských úspechoch.

Po skončení konzulátu odišiel Crassus do Sýrie. Začal vojnu s Parthmi, ktorí ohrozovali východné hranice rímskych provincií. So siedmimi légiami prekročil horný tok rieky Eufrat a nechal sa zlákať do vnútrozemia krajiny. Jeho vojsko malo nedostatok vody. Parthovia poslali proti nemu vojsko pod velením veliteľa Surénu, ktorý mal neporovnateľne menej početné vojsko. Základ jeho vojska tvorili ťažko ozbrojené jednotky, nazývané katafraktarii, ale predovšetkým rýchle jazdecké oddiely lukostrelcov, ktorí svojimi šípmi zasypávali Crassových vojakov a potom sa rozptýlili v krajine. Rozhodujúci boj sa odohral pri mestečku Carrhae (dnes v Turecku Charran), pričom rímske vojsko bolo takmer úplne zničené. V boji zahynul aj Crassov syn Publius Licinius Crassus. Parthovia sa zmocnili aj vojenských odznakov a zástav, ktoré až cisár Augustus získal späť vďaka diplomatickým rokovaniam.

Crassus sa po porážke svojho vojska dal zlákať na rokovania s nepriateľmi, ale pri nich bol zabitý a jeho hlavu Parthovia priniesli svojmu vládcovi na striebornej tácke. Iné údaje uvádzajú, že mu do hrdla naliali roztavené zlato, po ktorom tak túžil.

Crassov životopis napísal grécky spisovateľ Plutarchos, mnohé údaje z jeho života sa zachovali v diele gréckeho historika Appiana, a Cassia Diona a v korešpodencii Marca Tullia Cicerona.