Púnske vojny

Pôvodne boli vzťahy medzi Rímom a Kartágom viac mierové, pretože záujmy oboch štátov sa nekrížili. Naopak, až do 3. stor. pred Kr. uzatvorili Rimania s Kartágom tri zmluvy, ktoré vymedzovali práva obidvoch politických partnerov. Prvú zmluvu uzatvorili pravdepodobne v prvých rokoch existencie Rímskej republiky. Touto zmluvou si Kartágo zabezpečilo určitý obchodný monopol v západnom Stredomorí, pretože Rím ešte neašpiroval na politickú, ani ekonomickú nadvládu v tejto oblasti. Zmluva zároveň garantovala do určitej miery ochranu italských pobrežných miest pred útokom Kartága. Druhú zmluvu uzatvorili oba štáty v roku 348 pred Kr. Rimania s Kartagincami obnovili a predĺžili platnosť zmluvy v roku 279 pred Kr., keď sa Rím i Kartágo cítili ohrození politikou epirského kráľa Pyrrha na území Itálie.

V prvej polovici 3. stor. pred Kr. expanzívnou politikou ovládli Rimania celú Itáliu a dostali sa do bezprostredného kontaktu s Kartágom, ktoré v tomto období ovládalo časť územia na Sicílii.

Kartágo ako mestský štát, zameraný na obchodnú činnosť, hľadalo neustále nové trhy, zdroje surovín i odbytiská. Okrem toho ako poľnohospodársky vyspelý štát hľadal aj nové územia pre extenzívnu poľnohospodársku výrobu a priestor pre odbyt svojich poľnohospodárskych produktov. To všetko nútilo Kartágo do rozširovania nových záujmových sfér vplyvu. Sicília bola pre Kartágo dôležitá ako potravinová základňa, ale aj ako vojenský oporný bod, odkiaľ bolo možné podnikať ďalšie výpravy do západného i východného Stredomoria.

Zároveň sa stala Sicília základňou Kartága pre prenikanie na sever na ostrov Sardíniu, Korziku a Elbu, kde boli dôležité zdroje kovových rúd. Hľadanie zdrojov rôznych surovín priviedlo Kartágo aj do Hispánie, kde sa nachádzali ložiská striebra a medi, ale Iberský polostrov bol zároveň dôležitým tranzitným územím na prenikanie k Britským ostrovom, odkiaľ sa získaval dôležitý cín. Púnske kolónie na Hispánii (Gades - Cádiz, Malaca - Malaga) predstavovali aj dôležité základne pre ďalšie námorné výpravy za "Heraklove stĺpy" do Atlantického ocánu, kde pokračovali buď v cestách na sever k Britským ostrovom alebo na juh pozdĺž západného pobrežia Afriky.

Toto všetko predstavovalo vo všeobecnosti budúce možné miesta a skutočné príčiny konfliktov medzi Kartágom a Rímom, hoci jednotlivé púnske vojny prepukli kvôli iným problémom.

Oproti vojnám, ktoré viedol rímsky štát do r. 264 pred Kr. nastala nová skutočnosť. Púnske vojny sa odohrávali mimo územia Itálie (okrem Hannibalovej invázie na Apeninský polostrov) a trvali celé desaťročia. Ak v predchádzajúcom období trvali vojenské operácie obyčajne od marca do októbra a na zimu sa rímske vojsko sťahovalo buď do Ríma alebo do zimných táborov, v priebehu púnskych vojen boli rímski vojaci - občania vzdialení zo svojich domovov celé roky. Zo sezónneho vojska v predchádzajúcom období sa postupne formovalo vojsko, ktoré bolo v zbrani veľmi dlhé obdobie a na štát sa presúvali povinnosti so zásobovaním a výstrojom vojenských oddielov. Rimania sa počas vojen stretávali so žoldnierskym, profesionálnym vojskom Karthága (z veľkej časti tvorili žoldnierske vojsko Gréci) a postupne sa ukazovala potreba transformácie rímskeho vojska z vojska typu domobrany na profesionálnu žoldniersku armádu. Táto premena sa však uskutočnila až na konci 2. stor. pred Kr. (vojenská reforma Gaia Maria).

Púnske vojny si vyžadovali zmeny aj v najvyššom velení, a vlastne takmer na všetkých stupňoch velenia rímskej armády. Hoci boli rímski úradníci schopní politici, niektoré vojenské udalosti ukázali, že meniacu sa armádu nemôžu riadiť „neprofesionáli“, pretože dochádzalo k príliš veľkým stratám a problémom už len z dôvodu sporov o kompetencie pri velení armáde. Dlhotrvajúce vojny si vyžadovali schopných a dôkladne pripravených profesionálnych veliteľov, ktorí by dokázali nielen veliť vojsku, ale zabezpečiť jeho zásobovanie a vystrojovanie, stratégiu presunov, schopnosť presvedčiť vojakov i politikov o účelnosti jednotlivých krokov. Príkladom toho, že do popredia sa dostávajú muži, ktorí aj keď neboli úradníkmi, mali vojenské schopnosti, je Publius Cornelius Scipio, ktorého v roku 210 pred Kr. postavili do čela rímskej armády v Hispánii, hoci v tom čase nezastával žiadny úrad, z ktorého by mu vyplývali vojenské právomoci.

Do púnskych vojen bolo rímske poľnohospodárstvo založené na stredných a menších majetkoch (villa). Hoci existovali určité rozdiely vo veľkosti poľnohospodárskych majetkov a určite existovali aj veľkostatky, vo svojej podstate malo rímske poľnohospodárstvo charakter stredných majetkov, na ktorých pracovalo rádovo len niekoľko otrokov, kontrolovaných a riadených bezprostredne majiteľom.

Víťazné vojny znamenali podstatné rozšírenie pôdneho fondu Rimanov. Ak sa do púnskych vojen veľká časť dobytej pôdy rozdeľovala po malých častiach, alebo zostrávala v kolektívnom vlastníctve ako ager publicus (štátna pôda), v púnskych vojnách sa už pôda nedelila na menšie majetky, ale ponechávala sa predovšetkým vo veľkých častiach. Najmä na Sicílii, ale aj v Hispánii a napokon v Afrike Rimania preberali kartaginské zvyklosti poľnohospodárskej výroby na veľkostatkoch (latifundium). Na nich bolo možné efektívnejšie vyrábať a pestovať poľnohospodárske plodiny alebo chovať dobytok. Na takýchto majetkoch pracovali desiatky a stovky otrokov pod kontrolou osobitných správcov. Víťazné vojny na Západe, ale postupne i na Východe, znamenali prísun desaťtisícov zajatcov. Práca otrokov tak vytláčala prácu drobných a stredných slobodných poľnohospodárov aj v prípade stredných a malých majetkov.

Prudké rozširovanie veľkostatkov (latifundií) znamenalo aj zmeny v štruktúre pestovaných plodín. Úrodná pôda Sicílie, Hispánie a Afriky sa stala základom pre pestovanie lacného obilia a chov rozsiahlych stád dobytka. Takto lacno dopestovanému obiliu nemohla konkurovať poľnohospodárska výroba v Itálii, ktorá sa musela orientovať na výrobu iných plodín. Dochádza k „reštrukturalizácii“ poľnohospodárskej výroby na Apeninskom polostrove - v čoraz väčšej miere sa prechádza na pestovanie náročnejších, ale aj výnosnejších plodín - vínnej révy, olív, fíg a pod. Tento prechod sa však mohol uskutočniť len na pozemkoch, ktorých majitelia mali dostatok finančných prostriedkov alebo možností.

Najmä po prvej a druhej púnskej vojne sa výrazne menilo postavenie Rimanov, ktorí vlastnili stredné a menšie majetky. Počas ich neprítomnosti pustli ich majetky, pretože nemal kto pracovať na poliach alebo nemal kto kontrolovať prácu otrokov. Zadlžovali svoje majetky a v prípade neschopnosti splatiť svoje dlhy im veritelia zaberali pozemky. Takisto sa stávalo, že veľkostatkári násilím zaberali pozemky svojich ekonomicky slabších susedov, vyháňali ich z ich pôdy. Keď sa vojaci vracali po dlhých rokoch späť, často nenašli ani svoje rodiny ani svoje majetky. Stávali sa bezzemkami a odchádzali do Ríma, aby aspoň tam našli prácu a príležitostné zdroje obživy. Ale aj tieto možnosti ubúdali, pretože prácu slobodných vytláčala práca neporovnateľne lacnejších otrokov. Bývalí slobodní roľníci a občania začali v Ríme vytvárať veľkú masu lumpenproletariátu a žili na úkor štátu. V čase volebných zhromaždení sa nechali vydržiavať a živiť politikmi, uchádzajúcimi sa o volebné hlasy.

V samotnom Ríme vznikala dosť nebezpečná a výbušná situácia, pretože občania, zbavení svojich majetkov, mali ešte stále občianske práva a štát sa musel o nich postarať. Sociálna situácia nemajetných občanov napokon vyústila do reforiem bratov Gracchovcov v 30. a 20. rokov 2. stor. pred Kr. a do Mariovej vojenskej reformy.

V priebehu podmaňovania si Itálie Rimania nemuseli riešiť problém štátnej správy, pretože právomoci mestských úradníkov spadali aj na nové dobyté územia a systém štátnej správy bol ešte natoľko efektívny, že stačil na riadenie nových území.

Územné zisky po púnskych vojnách však stavali Rimanov pred nové otázky a problémy. Novozískané územia ležali „za morom“, netvorili integrálnu súčasť Itálie. V prvých mesiacoch po dobytí spravoval nové územia vojenský veliteľ, ktorý zároveň zabezpečoval politické i hospodárske záujmy rímskeho štátu. Neskôr však bolo potrebné upravovať štátnu správu vzhľadom na nové územia. Sicília, Sardínia a Korzika sa stali prvými provinciami, závislými zámorskými územiami Ríma. Rimania nevytvárali kvalitatívne nové správne inštitúcie, ale zmeneným pomerom prispôsobovali svoje staré úrady. Správu novozískaných provincií viedli bývalí konzuli alebo prétori (obyčajne vo funkcii prokonzulov alebo proprétorov), ktorí mali k dispozícii kvestora pre súdne, hospodárske a administratívne účely. Ako narastal počet provincií, zvyšoval sa počet kvestorov (neskôr až na štyridsať).