Lukáčovce

Lukáčovce majú veľmi bohatú históriu – a tá sa začína už v praveku. Archeologické výskumy dokladajú osídlenie územia, na ktorom sa dnes rozkladajú Lukáčovce už v mladšej dobe kamennej – neolite. V tomto období, pravdepodobne v 5. tisícročí pred naším letopočtom, tu podľa hypotéz archeológov žili zaoberajúce sa roľníctvom. Nálezy archeológov dokazujú osídlenie lukáčovského chotára aj v neskorších dobách – v eneolite a dobe bronzovej.

V katastrálnom území obce sa však nevykopali len nálezy z epôch pred naším letopočtom, ale napríklad aj z obdobia medzi 2. až 4. storočím nášho letopočtu, keď tu sa podľa archeológov nachádzalo germánske sídlisko. A keďže v týchto časoch územie dnešného Slovenska priamo susedilo s Rímskou ríšou, pri vykopávkach sa tam našlo aj nezanedbateľné množstvo rímskych mincí.

Archeologické nálezy potvrdzjú osídlenie chotára obce aj v skoršom stredoveku – napr. nádoba z obdobia Veľkej Moravy. Dôležitým historickým dokladom z obdobia stredoveku sú pozostatky hrádku na kopci pri cintoríne. Podľa archeológov hrádok vznikol najneskôr v 13. storočí a bol zrejme sídlom nižšej šľachty. Zanikol asi v 15. storočí, čo môže súvisieť s výstavbou kaštieľa, kam sa mohli obyvateľia hrádku presťahovať – tejto hypotéze napomáhajú aj niektoré informačné zdroje, ktoré uvádzajú, že kaštieľ bol pôvodne šľachtickou kúriou.

Prvá písomná zmienka o Lukáčovciach pochádza z roku 1264, ale niektoré zdroje uvádzajú až rok 1309, keď bola vydaná listina súvisiaca s prechodom Lukáčoviec do vlastníctva Matúša Čáka Trenčianskeho, nazývaného tiež Pán Váhu a Tatier.

Aj keď Juraj Fándly v Lukáčovciach dlhú dobu nepobudol, jeho prítomnosť v obci v pozícii kňaza je zvlášť významná. V tej dobe bol totiž Fándly jedným z najvýznamnejších slovenských intelektuálov – bol popredný bernolákovec, národný buditeľ, osvietenský mysliteľ, jeden z najvyšších predstaviteľov Slovenského učeného tovarišstva a šíriteľ osvety. V obci sa zdržal od 26. júna 1780 do 25. septembra 1780. Jeho prítomnosť dnes pripomína mramorová tabuľa umiestnená na budove fary a taktiež miestopisné názvy – ulica J. Fándlyho a park J. Fándlyho, ktorý sa pôvodne nachádzal pred obecným úradom, ale kvôli výstavbe bytov ho museli presťahovať do areálu kostola.

Pre život každej obce sú dôležitými milníkmi v jej dejinách roky, keď do nej boli zavedené rôzne technické vymoženosti. Po tejto stránke nie sú Lukáčovce žiadnou výnimkou. Koniec koncov, nie je to vôbec nepochopiteľné, veď každý technický výdobytok so sebou často prináša zlepšenie životnej úrovne a sociálnej situácie, prináša do prostredia obce kus civilizácie. V niektorých prípadoch to síce môže byť na škodu, pretože kvôli modernej technike často odchádza tradičný spôsob života, ale pokiaľ sa tak deje v rozumnej miere, miera uľahčenia života miestnych obyvateľov vysoko prevyšuje mieru poškodenia ľudových zvykov a pôvodného spôsobu prežívania. A navyše, Lukáčovce nikdy nepatrili medzi tzv. živé skanzeny (akým je napríklad Vlkolínec) s extrémne hodnotnými dokladmi o tradičnom spôsobe života, či s výnimočne zachovanou ľudovou architektúrou.

Jednou z prvých vymožeností modernej civilizácie, ktoré zavítali do obce bolo použitie škridieľ ako strešnej krytiny. Majiteľom domu bol Štefan Borovský a stalo sa tak roku 1908, čiže ešte za Rakúsko-Uhorska. Prvý rozhlasový prijímač prišiel do dediny roku 1930 a vlastnil ho miestny farár, Augustín Petrášek. Telefón bol do obce zavedený roku 1937, kábel viedol z Dolného Trhovištia a prechádzal aj cez Pastuchov. Elektrifikované boli Lukáčovce v roku 1940. Obecný rozhlas, cez ktorý sa obyvatelia obce pravidelne dozvedajú rôzne oznamy prvýkrát zaznel v éteri roku 1958. Lukáčovský poštový úrad bol otvorený roku 1956, predtým Lukáčovce patrili pod poštu v Rišňovciach, neskôr v Alekšinciach. V súčasnosti je v obci zavedený aj zemný plyn a v budúcnosti sa plánuje aj výstavba kanalizácie.

Z obce vedú dve štátne cesty – jedna do Alekšiniec, ktorou sa ďalej možno dostať do okresných miest Nitra a Hlohovec a druhá do Pastuchova, s napojením na Hlohovec a Topoľčany. Tieto sú logicky najpoužívanejšími prístupovými cestami do dediny, premáva po nich autobusová doprava.

Okrem týchto dvoch štátnych ciest vedie z obce ešte jedna spevnená cesta do obce Andač cez osadu Tŕnie a popod železničnú trať pri Andači. Táto je však úplne neudržiavaná a pre vozidlá bez terénnej úpravy veľmi ťažko zjazdná.

Lukáčovce sú s okolitým svetom spojené hlavne prostredníctvom autobusovej dopravy – autobusy sú jediné prostriedky hromadnej dopravy, ktoré do Lukáčoviec premávajú.

Obec je autobusovou dopravou pravidelne spojená s okresným mestom Nitra i blízkym mestom Hlohovec. Tento spôsob dopravy do obce je asi zo všetkých najvyužívanejší (ak nerátame individuálnu dopravu autom, bicyklom, motocyklom alebo na vlastných nohách).

Napriek tomu, že v súčasnosti cez Lukáčovce neprechádza žiadna železničná dráha, jednou z alternatív dopravy to tejto obce je práve železnica. Železničná stanica v Alekšinciach a zástavka v Andači, ktoré sa obe nachádzajú na železničnej trati Leopoldov – Lužianky, sú totiž od Lukáčoviec v znesiteľnej vzdialenosti pre pešiu dopravu (cca 1 hodina bežnej chôdze z Alekšiniec do Lukáčoviec po štátnej ceste). Treba však podotknúť, že tento spôsob dopravy v poslednej dobe pomerne upadá, pretože vlakov stojacich v Alekšinciach prípadne na Andači je čoraz menej, čo má za následok, že stále viac ľudí preferuje autobusovú, prípadne individuálnu, dopravu.

Jednou z najvýznamnejších kultúrno-historických pamiatok v Lukáčovciach je stredoveký kaštieľ z 15. storočia, renesančne prestavaný v 17. storočí. Niektoré zdroje uvádzajú, že pôvodne bol kaštieľ šľachtickou kúriou, podľa iných to zasa bol kláštor. Ak by bola druhá informácia pravdivá, podstatne by to mohlo podporiť úvahy o pravdivosti miestnej legendy, ktorá hovorí, že kaštieľ bol v minulosti sídlom templárov.

V súčasnosti je ale kaštieľ v dezolátnom stave, veď v 20. storočí bol skladom miestneho JRD. Zanikol už aj park, ktorý bol kedysi jeho súčasťou. Do kaštieľa vedú viaceré podzemné chodby, v ktorých sa našlo staré víno a mince, ale väčšina z nich je už zavalená. V súčasnosti prebiehajú snahy o revitalizáciu stavby, zatiaľ sa však veľký pokrok neudial.

Ďalšou pamätihodnosťou Lukáčoviec, ktorá sa ale na rozdiel od kaštiela dodnes aktívne využíva je barokový kostol svätého Jána Nepomuckého postavený v rokoch 1780 – 1792. Rozmery kostola sú nasledovné: dĺžka: 32 m, šírka: 12 m, výška: 28 m. Hlavný oltár kostola je zasvätený, rovnako ako celý kostol, sv. Jánovi Nepomuckému, vedľajší oltár je zasvätený Panne Márii. Cenná je neskororenesančná krstiteľnica, ktorá pochádza z prelomu 17. a 18. storočia.

Kostol je umiestnený na kopci nad dedinou. Neďaleko neho sa nachádza fara a cintorín. Zatiaľ naposledy bol rekonštruovaný v roku 2006.

V Lukáčovciach sa okrem kostola a kaštiela nachádzajú aj iné historické pamiatky – kaplnka a niekoľko sôch s kresťanskými motívmi. Konkrétne: kaplnka svätého Floriána zasvetená ochrancovi pred požiarmi a postavená roku 1880, socha svätého Jána Nepomuckého z roku 1781, socha Panny Márie Sedembolestnej postavená roku 1852, socha svätého Urbana, patróna vinohradníkov postavená roku 1801 v miestach, kde kedysi boli vinohrady a socha Nepoškvrneného počatia z roku 1855. Množstvo sôch a kaplniek (uvedené boli len dodnes stojace pamiatky) je dôkazom zbožnosti starých Lukáčovčanov.