Pohranice

Kataster obce bol osídlený už dávno pred našim letopočtom, a to v obdobiach lengyelskej kultúry, bádenskej kultúry, karpatskej mohylovej kultúry, v dobe bronzovej a laténskej. Neskôr Pohranice patrili k Veľkej Morave a po jej páde bol osídlený starými Maďanni a po roku 1000 pričlenený k Uhorsku.

Prvýkrát sa spomína v roku 1075 (Pagran), keď časť obce (15 usadlostí, 16 viníc, lesy, lúky a 6 popluží ornej pôdy) Gejza I. daroval benediktínskemu opátstvu v Hronskom Beňadiku. Za účelom vedenia miestneho hospodárstva bola tu založená aj filiálka spomínaného opátstva. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom a práve tu a v Rybníku bolo pestovanie viniča prvýkrát spomenuté písomne na území Slovenska. Od 12. storočia tu získali majetky Zoborský kláštor (r. 1113, potvrdené pápežom Innocentiusom III. r. 1209), Ostrihomské arcibiskupstvo (r. 1218, neskôr v r. 1232 zhabané a znovu vrátené), Nitrianske biskupstvo (r. 1288), Nitrianska kapitula, Ostrihomská kapitula, Forgáchovci z Jelenca a i. Z 12. a 13. storočia sa zachovali aj názvy niektorých hraničných bodov geografického významu (napr. z r. 1113 studňa Ciker a miesto Scumedi, z r. 1287 hrušky Bokbyzu, teleleu, Gudula a i.). Matúš Čák Trenčiansky obsadil gýmešský hrad a aj časť pohranických majetkov nitrianskeho biskupa a v roku 1386. Po navrátení pôvodného majetku gýmešským Forgáchovcom Pohranice sa vyskytli aj v ich majetkovom súpise. V roku 1378 nitriansky biskup a Hronskobeňadické opátstvo riešili majetkový spor týkajúci sa pohranických majetkov. Už v roku 1475 Beňadik Fileš, rodák z Pohraníc študoval na viedenskej univerzite. V roku 1479 sú spomenuté Veľké a Malé Pohranice (Nagpogran, Kyspogran). V roku 1496 Anton Garay v mene Nitrianskej kapituly protestoval proti zásahu Antona Sankovského, biskupa nitrianskeho do vyberania desiatku v Pohraniciach. V roku 1521 hronskobeňadický opát dal svoje pohranické majetky do zálohy Nitrianskemu biskupstvu. V roku 1525 Andrej Orros chcel obsadiť majetky Jána Pohranického, ale to sa mu nepodarilo.

V roku 1560 ostrihomský arcibiskup rozdal pohranické majetky Wolfganga Nagya, lebo ten prestúpil na vieru mohamedánov. O desať rokov neskôr v roku 1570 Pohranice boli podmanené a prechodne pripojené k Ostrihomskému sanžaku Tureckej ríše. Podľa urbára ostrihomského arcibiskupa z roku 1571 - 1573 bolo v Pohraniciach veľa prázdnych usadlostí. Boli tu aj 2 mlyny, 1 už v zchátralom stave. V roku 1576 obec vypálili Turci a znovu ju podmanili. Pánom oboch Pograníc sa stal Zeámet Redžeb z Budína. Podľa jednej starej mapy na juh od dediny bola postavená tzv. Turecká veža (Török torony), ktorej presný pôvod nie je známy. Nitrianska oblasť bola oslobodená dňa 2. mája 1664 vojskami gen. Lous R. de Souchesa. Nemeckí páni značne zneužili svoju moc a vypukli kurucské vojny. Do týchto vojen sa zapojil aj Imrich Barko alias Tarko, zeman z Pohraníc. Jeho legendárne životné a vojenské príbehy sú vo forme románu spracované aj v knihe Kurucskí predkovia (Kuruc ösök) od Jozefa Ozorovského. Na pamiatku týchto slávnych čias na dvore ich bývalej kúrie dodnes stojí mohutný strom zv. „Lipa Rákócziho“ .

Podľa urbára nitrianskeho biskupa z roku 1736 v Pohraniciach bolo veľa prázdnych port a podľa súpisu z roku 1752 v obci bývalo 68 sedliakov. 41 želiarov a 9 podželiarov, ktorí okrem ornej pôdy tu obrábali aj 427 kopáčov viníc a chovali 129 volov, 60 koní, 47 dojníc, 423 oviec, 315 ošípaných a i. Obec mala dva mlyny a jeden lis na rastlinný olej. Podľa rôznych súdobých autorov pochvaľovali hlavne úrodné orné pôdy a vinohrady obce, ďalej jej lúky a pasienky, lesy, ovocné sady a je zmienka aj o tunajšom kúpalisku. V roku 1773 boli Pohranice prvýkrát spomenuté v reči slovenskej a to ako „Pogranicze“ . Do konca 18. storočia poddaní patriaci rôznym zemepánom platili odlišné dane. Po zavedení urbárskej regulácie Máriou Teréziou sa tieto rozdiely odstránili. V roku 1787 bolo v obci 120 domov a 920 obyvateľov.

Podľa súpisu z roku 1828 tu bývalo 97 sedliakov, 16 želiarov a 14 podželiarov. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom a pletením košíkov, významné stálo bolo aj pohranické vinohradníctvo. 19. storočie charakterizovali epidémie, požiare a majetkové spory zemepánov. Podľa autora Geografického slovníka Uhorska Eleka Fényesa z roku 1851 Pohranice boli „maďarská obec v Nitrianskej župe, l 1/4 míle na severovýchod od Nitry. Mali 786 katolíckych obyvateľov a 7 Židov. Bol tu rím.-kat. farský kostol. Mali pekný háj, vinohrad, úrodné lúky a vodný mlyn. Zemepáni boli: ostrihomský arcibiskup, ostrihomská a nitrianska kapitula.“ Neskoršie mala obec 4 mlyny a bola tu postavená aj tehelňa. V roku 1885 začala v Pohraniciach ponúkať svoje služby občanom tunajšia pošta. V roku 1888 sa Pohranice stali členom organizácie FEMKE. Okolo roku 1890 bola v Pohraniciach otvorená baňa na vápenec (dnes je tu kameňolom) a vápenka na výrobu haseného vápna (vápenka bola v prevádzke do roku 1938). V roku 1894 bolo založené úverové družstvo (stavba dodnes slúži obchodným účelom). Okolo roku 1905 bola založené tunajšia dychová kapela. Koncom 19. storočia fyloxéra zničila takmer všetky vinice. Jej následky boli odstránené až v prvých desaťročiach 20. storočia a to štepením viniča do odolných amerických podpníkov. Pohranickí vinohradníci a vincúri zohrali dôležitú úlohu v rozšírení nových pestovateľských metód aj v iných oblastiach.

V roku 1907 obyvatelia Pohraníc vzali do opatery 77 mentálne postihnutých osôb. V roku 1910 mala obec 1179 obyvateľov, z toho 1005 Maďarov, 118 Slovákov, 27 Nemcov a 29 iných (Rómov, Rusínov, Srbov). Prevažná väčšina obyvateľov bola rímsko-katolíckeho vierovyznania (1116) a žilo tu aj 39 Židov. Počas l. svetovej vojny padlo 20 Pohraničanov, pomník na ich počesť a pamiatku stojí na miestnom cintoríne. V roku 1918 bola obec pričlenená k Československu. V roku 1928 bola v obci vybudovaná celoplošná elektrická sieť. V roku 1929 bol regulovaný potok a zahájená autobusová doprava na linke Nitra – Pohranice – Čeľadice – Hosťová. V roku 1931 bol založený Dobrovoľný hasičský zbor, ktorý mal 120 členov. Pohranice od roku 1931 sa stali centrom kultu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Obyvateľstvo si vytrpelo veľa aj v medzivojnovom období (epidémie, hospodárska kríza, veľká nezamestnanosť, atď.). 4. septembra 1936 prezident republiky Dr. Eduard Beneš navštívil v obci sídliacich vojenských veliteľov. V roku 1941 bola založená miestna telovýchovná jednota a pri tejto príležitosti farár Nýbl vysvätil futbalové ihrisko. V rokoch 1936 – 1947 bola v obci postupne vybudovaná telefónna sieť. Potom nasledovala 2. svetová vojna, ktorá tu spôsobila veľké materiálne škody a straty na ľudských životoch. Po februári 1948, keď sa k moci dostala komunistická strana, nastal nový rozvoj obce. Kameňolom v obci bol zoštátnený (dnes patrí Štrkopieskom a kameňolomom). V roku 1957 bol v blízkosti otvorený malý kameňolom (v ktorom sa už neťaží). V roku 1952 bolo založené Jednotné roľnícke družstvo. V rokoch 1959 – 1960 bol zavedený verejný rozhlas, do roku 1961 bola postavená materská škola, v rokoch 1965 – 1966 bol vybudovaný vodovod v časti obce a dom smútku. V roku 1968 bolo postavené nové pohostinstvo, v 70. rokoch bola vybudovaná budova osvetovej besedy. Boli spevnené cesty, vybudované chodníky, zlepšili sa služby obyvateľstvu. V rámci IVB bolo postavených či prestavaných mnoho rodinných domov, obec menila svoju tvár. V roku 1972 bol v obci založený ženský folklórny súbor, ktorý s menšími prestávkami reprezentuje obec aj v súčasnosti. V roku 1987 sa začalo so stavbou moderného obchodného domu Jednota.

Obec bola značne vybudovaná a vo svojom mikroregióne mala centrálne postavenie. Na kratšie obdobie bola súčasťou Pohraníc aj susedná obec Hosťová, ktorá sa už odčlenila. Pol tisícročia patrila k Pohraniciam aj bývalá kuriálna osada Jáger (prvýkrát sa spomína v roku 1630 ako Egeri či Nemes ülés, ako majetok Pogrányiovcov) s pekným lesoparkom, ktorá bola v roku 1958 pričlenená k obci Malý Lapáš. Neskôr osada celkom spustla a jej obyvatelia sa odtiaľ odsťahovali, dnes okrem zvyšku kaštieľa je tu bývalá veľká vinohradnícka družstevná pivnica a rozsiahly ovocný sad.

Výstavba obce pokračovala aj po páde totalitného režimu a dnes má vybudovanú rozsiahlu infraštruktúru, napr. zdravotné stredisko, lekáreň, poštu, obchody, kaderníctvo, pohostinstvo, bar a i. Je tu materská škola, ďalej základná škola s vyučovacím jazykom maďarským a nižšie ročníky slovenskej základnej školy.

Na obecnej pečati zo 17. storočia bol vyobrazený svätý Vojtech (bez kruhopisu) a na druhej pečati z 18. storočia takisto on (s kruhopisom SIGILLUM POGRANI N 5 : ADALE). Na obecnej pečati z roku 1854 sa nachádza motív ľalie. Na starých pečatiach kostola je neidentifikovaná postava kráľa s kruhopisom POGRÁNYI TEMPLOM PECSÉTJE 1856.

Rod Pogrányiovcov pochádza z Pohraníc, z ktorých si odvodil svoje priezvisko. Prvou známou členkou rodu je barónka Anna Pogrányi spomínaná r. 1299. Rod sa neskôr rozdelil na tri vetvy, zemania Pogrányiovci (Nemes-Pogrányi) žili na samote Pustý Jáger, ktorá patrila k obci. Ostatné dve vetvy boli Nemeskürthiovci a Derfeliovci. János Pogrányi bol na začiatku 16. stor. kanonikom, Mihály P. bol r. 1540 nitrianskym podžupanom. Benedek P. bol známym hrdinom vo vojnách proti Turkom v poslednej štvrtine 16. stor., neskôr kapitánom hradu Krupina. Pogrányiovci behom 17. stor. sa z Pohraníc a Pustého Jágera odsťahovali. Rod Jánoky (Jánoki a Nagy-Szuhai) pochádza z rodu Hont-Pázmányovcov. Bol to rod, ktorý dal uhorskej histórii viacero významných osobností (biskup, prepošt, senátor Ferenca II. Rákócziho, podžupan). Rod sa v Pus-tom Jágeri objavuje Györgyom r. 1724, v pohranickom cintoríne sú pochovaní Miklós Jánoky (1789 - 1849) a György Jánoky (1795 - 1855). Neskôr sa do rodiny priženili Madocsányovci, pochádzajúci z liptovskej obce Madočany a preto začali používať združené priezvisko Jánoky-Madocsányi. Gyula Jánoky-Madocsányi bol r. 1917 nitrianskym županom. Rodina vymrela r. 1961. Beňadik Pohranický bol jedným z literárnych osobností pohranického pôvodu. Bol protiturecký bojovník, autor prvých letákových novín na území Slovenska (Zwo wahrahaffte neue Zeitungge, r. 1593). Ján Palkovič - pohranický farár, autor rukopisu o dejinách Pohraníc (Notitia Historica Pográny Possessionis, r. 1824) Rod Tarko sa v obci objavuje na konci 17. stor., Imre Bakro či Tarko bojoval v kuruckej armáde. V cintoríne je pochovaná vdova Gyulu Tarko, Gyulai Gál Orsolya (+ 1814). Členovia rodu v iných častiach Uhorska boli cirkevnými či svetskými hodnostármi. Ferenc Drnovszky bol v rokoch 1829-1857 farár v Pohraniciach, ako prvý opísal Podzoborie v štúdii „Pográny és vidéke Nyitra vármegyében“ (Pohranice a okolie Nitrianskej župe)v časopise Regelö v r. 1837. Drnovszky sa zaoberal národopisom okolia. Ľubomír Smrčok - 13. apríla 1919 Pohranice miestny rodák pôvodným menom László Mészáros . Smrčok bol hercom, režisérom, dramatikom, prozaikom a publicistom.spisovateľom. V rokoch 1925 - 1929 navštevoval v Pohraniciach ľudovú školu, neskôr sa však presťahoval do Nitry. Stal sa hercom v slovenských kočovných a zájazdových divadelných spoločnostiach a potom pôsobil ako režisér v Nitre a Bratislave v Slovenskom národnom divadle a Novej scéne. Prednášal na VŠMU a Štátnom konzervatóriu. Napísal 17 románov, 1 populárno-vedeckú knihu, redigoval antológiu a vyšli mu aj dva preklady detských kníh. Od roku 1961 do 1970 bol šéfredaktorom časopisu Film a divadlo.. Zomrel v Bratislave 1. 8. 1970. Sarolta Hevessi ( ? - 1981), pedagogička, poetka, ktorá temer celý život prežila v Nitre, ale v rokoch 1957-1959 bola učiteľkou v Pohraniciach. Jozef Pohranický - verejný činiteľ, publicista, spisovateľ, predseda Jókaiho spolku v Komárne.

Ľudové zvyky či obyčaje sa vždy vzťahovali k sviatočným dňom alebo udalostiam a výhradne sa riadili katolíckym kalendárom. Mnohé tieto zvyky sa uchovali dodnes a sú podobné ako vo väčšine obcí Podzoboria. Či už je to aj dnes veľmi populárna Veľkonočná šibačka, Vianoce, Nový rok, štyridsaťdňový pôst, Turíce, chodenie na Luciu. Slávil sa sviatok sv. Urbana. Pred sviatkom sv. Jána v noci 24. mája sa pri vatre spievalo a mládenci ju preskakovali. Na Kvetnú nedeľu sa z obce vynášala slamou vypchatá bábika „Zima“ a prinášala jar v podobe ozdobených vŕbových prútov. Svoje čaro mali aj civilné slávnostné chvíle, či to už bolo narodenie dieťaťa, jeho krst, prvé sväté prijímanie. Tieto sviatočné chvíle sú dodnes živé a dodržiavané zväčša podľa starých zvykov. Významnou udalosťou pre celú dedinu bola svadba so svojskými riekankami, slávnostnými jedlami, no veľmi podobnými zvykmi na celom Podzoborí ako aj prijímanie chlapcov medzi dospelých. Smutná a svojrázna bola rozlúčka so zosnulým, teda pohreb. Bohatá je tunajšia tradícia ľudových piesní, ktorých výskumom sa zaoberal nejeden známy etnograf. Najznámejší z nich rozhodne boli dvaja svetoznámi maďarskí hudobní skladatelia, folkloristi a pedagógovia Zoltán Kodály (1882 - 1967) a Béla Bartók (1881 - 1945).