Heréza

V prvých troch storočiach existencie kresťanstva boli proti heretikom používané iba duchovné tresty. Situácia sa zmenila po tom, čo bolo kresťanstvo v 4. storočí spojené so svetskou mocou rímskych cisárov. Konanie heretikov bolo následne posudzované ako rušenie verejného poriadku a zločin urážky majestátu. Podobné protispoločenské chápanie pretrvalo aj v stredoveku.[5]

Za prvého popraveného heretika možno považovať španielskeho mnícha Priscilliana z Avily, ktorého nechal na formálnu žiadosť dvoch biskupov popraviť cisár Magnus Maximus v roku 385.[6] Aj v stredoveku, potom, čo bola zriadená inkvizícia na vyhľadávanie kacírstva, boli tvrdohlaví alebo znovu spadnutí kacíri vydávaní svetskej moci na potrestanie. Heréza bola totiž kodifikovaná svetskou mocou ako zločin a zvyčajne za neho bol stanovený trest smrti upálením. Pri vyšetrovaní kacírstva boli obete niekedy nútené k priznaniu neľudským zaobchádzaním, vrátane mučenia.

Nasleduje neúplný zoznam kresťanských heréz:

• Gnosticizmus – vplyvné intelektuálne helénske synkretické myšlienkové hnutie. Čiastočne absorbovalo aj kresťanstvo, čo umožnilo vyrásť mnohým kresťanským gnostickým sektám. Najväčší rozkvet dosiahol po roku 150. Proti gnostikom sa postavili apologéti, ktorí bránili pôvodné učenie.
• Adamiti – sekty hlásajúce návrat k nevinnosti, v akej žili Adam a Eva v Raji, mimoiné k slobodnému pohlavnému styku, či nudizmu, tvorili napr. aj prúdy v rámci iných heréz, napr. husitstva
• Doketizmus – učenie popierajúce pravosť Kristovho vtelenia. Telo a teda aj utrpenie Ježiša Krista bolo podľa jeho náuky len zdanlivé, nie reálne.
• Macedonianizmus – učenie odmietajúce plnosť božskosti a personálnosti Ducha svätého[7]
• Montanizmus – apokalyptické učenie hlásajúce blízky koniec sveta
• Monarchianizmus – učenie stojace na prísnom monoteizme, ktoré neuznáva rozlíšenie troch osôb v Bohu (Trojica)
  • Dynamický monarchianizmus alebo adopcionizmus – Ježiš bol iba prijatý za Božieho syna
  • Modalistický monarchianizmus alebo modalizmus či patripassianizmus – učenie hlásajúce, že Boh sa iba zjavuje ako rôzne osoby, ale zostáva striktne iba jeden; ďalšou podobou tejto herézy je sabellianizmus.
• Pelagianizmus – učenie zavrhujúce dedičný hriech vyzdvihujúce autonómnosť ľudskej vôle
• Donatizmus – pôvodne schizmatické hnutie, ktoré odmietalo teóriu o Cirkvi ako o spoločenstve všetkých veriacich a uznávalo iba svoju separátnu cirkev morálne čistých osôb, neuznávali taktiež účinnosť sviatostí vykonávaných podľa nich nemorálnymi osobami, potlačené po synode v Kartágu v roku 411
• Novaciánstvo – smer obdobný donatizmu
• Arianizmus  –  učenie alexandrijského kňaza Areia (Aria), že Ježiš Kristus je obyčajný človek
• Apollinarizmus  –  učenie Apollinaria z Laodiceje, že Ježiš Kristus má ľudské iba telo, ale Božieho ducha či rozum.
• Nestoriánstvo  –  učenie tvrdiace, že Kristus má dve oddelené a navzájom nezávislé podstaty, jeho človečenstvo je púha pláštenka pre božstvo. Panna Mária nie je Božou Matkou (θεοτόκος, Theotokos), Syn Boží je nestvorený, prijal iba ľudské telo a v ňom prebýval. Ako Syn Boží má božskú podstatu, ako syn Márie ľudskú. S touto herézou prišiel carihradský patriarcha Nestorius (428 – 431). Na teologickej úrovni bol hlavným kritikom nestoriánstva alexandrijský patriarcha svätý Cyril I., ktorý obhajoval jednotu Bohočloveka. V auguste 430 Nestoria odsúdil aj pápež Celestín I. (422 – 432). I napriek odporu antiochijského patriarchu tretí ekumenický koncil v Efeze (431) nestoriánstvo prehlásil za kacírstvo. Kresťanský smer sa však naďalej na východe šíril a dodnes ho uznáva orientálna (a)sýrska cirkev.
• Monofyzitizmus –  učenie hlásajúce, že Syn má iba jednu prirodzenosť – božskú. Bol odsúdený na Chalcedónskom koncile (451).
• Miafyzitizmus (niektorí ho spájajú s monofyzitizmom)

• Monoenergizmus  – učenie hlásajúce, že Kristus má dve podstaty, ale iba jednu energiu
• Monotheletizmus  –  tvrdí, že Syn má iba jednu, božskú vôľu. Bol odsúdený na treťom konštantínopolskom koncile (680 – 681), koncil z herézy obvinil aj pápeža Honoria I. (625 – 638).
• Paulikánstvo – pôvodne arménska heretická, zrejme dualistická sekta, na pokraji Byzantskej ríše si založila vlastné autonómne panstvo z ktorého následne až do porážky konala nájazdy do Byzancie
• Obrazoborectvo (ikonoklazmus)  –  bolo hnutie zamerané proti oslave ikon (ikonodúlii), zavedené bolo za vlády cisára Leva III. Sýrskeho (717 – 741). Malo dve fázy: 730 – 787 a 814 – 843. Obnovenie uctievania obrazov v roku 843 je pravoslávnymi a gréckymi katolíkmi oslavované každý rok druhú nedeľu po Turícach ako nedeľa pravoslávia. V novoveku nachádzame ikonoklazmus pri kalvinizme, ikonoklazmus taktiež nie je fenoménom len kresťanstva.
• Bogomilstvo – bulharská heretická sekta ovplyvnená dualistickou paulikánskou herézou
• Albigénstvo (katari) – prvé veľké stredoveké kacírske hnutie na Západe, dualistické hnutie zrejme ovplyvnené bogomilstvom, veľké centrum herézy sa nachádzalo v Akvitánsku, bola proti nemu namierená aj križiacka výprava
• Amalrikáni – sekta tzv. slobodného ducha, ľudové hnutie založené na učení Amalrika z Bène pôsobiace v 13. – 15. stor. vo Francúzsku. Učenie bolo zakázané na parížskej synode v roku 1210.[8]
• Valdénstvo – Lyonskí chudobní, hlásali nutnosť chudoby cirkvi, postupne svoje názory ešte viac radikalizovali a presadzovali značne protiklerikálnu politiku, začali odmietať viaceré katolícke dogmy – očistec, hierarchiu cirkvi, nadmerné uctievanie svätých,...
• Lollardi – anglické reformné hnutie nasledujúce tézy Jána Viklefa, čiastočne inšpirovalo husitov
• Konciliarizmus –  téza, hlásajúca nadradenosť koncilu nad pápeža.
• Husitstvo –  bolo odsúdené na Kostnickom koncile (1414 – 1418). V snahe potlačiť husitstvo bolo vedených päť krížových výprav, ktoré však boli husitmi odrazené. Bazilejský koncil (1431 – 1449) potom dohodol s husitmi dočasný kompromis: kališníctvo (utrakvizmus).

• Protestantizmus – široký smer pôvodne sa snažiaci o reformu cirkvi, v rámci ktorého následne vzniklo viacero nových cirkví, bol odsúdený ako heréza Tridentským koncilom (1545 – 1563).
• Jansenizmus – prevažne holandsko-francúzsky smer blízky protestantizmu
• Modernizmus – široký prúd potláčajúci cirkevné učenie, či dogmy ktoré nie sú v súlade s modernými vedami, či náukami, medzi tzv. moderné doktríny (modernizmy) patrili napr. materializmus, monizmus, panteizmus, naturalizmus, nihilizmus, anarchizmus, nekresťanský nacionalizmus, či ideológie socializmu a komunizmu medzinárodného typu.[5]
• Sedesvakantisti – teórie hlásajúce, že po smrti Pia XII. zostal pápežský stolec uprázdnený a všetci nasledovní pápeži sú nelegálni a nelegálne sú aj výsledky druhého vatikánskeho koncilu