Kostnický koncil

Kardináli, nespokojní so spôsobom vládnutia pápeža Urbana VI., zvolili v roku 1378 v meste Fondi, neďaleko Ríma, za protipápeža Roberta zo Ženevy, ktorý si zvolil meno Klement VII. Jeho zvolením však zapríčinili tzv. Západnú schizmu, rozkol vo vnútri západnej (latinskej) cirkvi. Vzniknuvšie konkurenčné cirkevné tábory však nemali rozličné názory len v náboženských, ale veľmi často aj v politických otázkach, čo následne vyústilo do mnohých ozbrojených konfliktov. Ani smrť jedného z pápežov v nasledujúcich rokoch neviedla k zmiereniu týchto táborov, keďže prívrženci toho-ktorého pápeža si vždy spomedzi seba zvolili jeho nástupcu. V roku 1409 počas koncilu v Pise vyhlásila skupina "neutrálnych" kardinálov oboch konkurujúcich si pápežov za oficiálne zosadených a zvolila si ďalšieho pápeža – Alexandra V. Rozkol v cirkvi sa však neukončil – namiesto dvoch mala cirkev teraz už troch pápežov[1]...

V čase nástupu kráľa Žigmunda na rímskonemecký trón (1411) sa tak v katolíckej cirkvi sporili o legitímny primát traja pápeži: Gregor XII. (Rím), protipápež Benedikt XIII. (Avignon) a protipápež Ján XXIII. (Pisa). A každý z nich bol podporovaný odlišnými európskymi panovníkmi s odlišnými záujmami! Žigmund však vedel, že takýto politicko-cirkevný chaos ohrozuje jeho ríšu, a tak sa – ako advocatus et defensor ecclesiae (obhajca a obranca viery) – rozhodol, že sa bude snažiť docieliť zvolanie cirkevného snemu, ktorý by ukončil Západnú schizmu. Ján XXIII. navrhol ako miesto konania koncilu Bolognu (mesto svojho súčasného útočiska). Nakoniec však Ján XXIII., po zdĺhavých vyjednávaniach a pod Žigmundovým tlakom, súhlasil, že sa koncil bude konať na neutrálnej pôde – v Kostnici.

• 
  Pápež Urban VI. (1318 – 1389)
• 
  Protipápež Klement VII. (1342 – 1394)
• 
  Protipápež Alexander V. (1339 – 1410)
• 
  Pápež Gregor XII. (1326 – 1417)
• 
  Protipápež Benedikt XIII. (1328 – 1423)
• 
  Protipápež Ján XXIII. (1370 – 1419)
• 
  Žigmund Luxemburský (1368 – 1437)

Protipápež Ján XXIII. teda prišiel do Kostnice a otvoril tu 5. novembra 1414 koncil, na ktorom boli spočiatku prítomní len jemu naklonení biskupi. Koncom roku 1414 prišiel do Kostnice aj kráľ Žigmund a po porade s niekoľkými vplyvnými teológmi sa mu podarilo presadiť taký rokovací poriadok koncilu, ktorý stanovil, že sa bude hlasovať na princípe národov (nationes) a nie, ako zvyčajne, na princípe jednotlivcov. Zabránilo sa tak tomu, aby koncil ovládala majorita talianskych biskupov. Na Kostnickom koncile sa zúčastnilo päť nationes: Italica, Gallicana, Germanica (kam patrili aj účastníci zo Škandinávie, Poľska, Litvy, Chorvátska, Uhorska a Česka), Anglica a Hispanica.

Vo februári 1415 podpísal Ján XXIII. pod tlakom účastníkov koncilu vyhlásenie, že odstúpi, ak to isté urobia aj pápež Gregor XII. a protipápež Benedikt XIII. A okrem toho sa musel ešte zaprisahať, že neopustí Kostnicu. Ján XXIII. však tento svoj sľub nedodržal a v snahe udržať sa pri moci, podporovaný habsburským vojvodom Friedrichom IV. Tirolským, utiekol z Kostnice v noci z 20. na 21. marca 1415, prezlečený za paholka, do mesta Schaffhausen a ďalej do Freiburg im Breisgau.

Bez prítomnosti pápeža však koncil nebol uznášaniaschopný. Snem sa 6. mája 1415 túto problematickú situáciu rozhodol vyriešiť prijatím dekrétu Haec sancta, spoluautorom ktorého bol aj kardinál Guillaume Fillastre (vymenovaný za kardinála ešte Jánom XXIII.). Obsahom dekrétu bolo slávnostné vyhlásenie, že koncil konaný v Kostnici má svoju moc bezprostredne od Krista, a preto je každý, akéhokoľvek stavu a hodnosti, aj keby to mal byť pápež, povinný ho poslúchať[2].

V meste Freiburg im Breisgau sa Ján XXIII. začal medzičasom venovať podvratnej činnosti. Rýchlo si vynútil uznanie legitimity svojho pápežského úradu a, aby si zabezpečil finančné zdroje, začal predávať cirkevné funkcie. Okrem toho sa pustil aj do hľadania zahraničných politických spojencov, ktorých napokon našiel vo vojvodoch z Burgundska a Orleánsu. Ale, keď sa Ján XXIII. pokúsil 29. apríla 1415 prekročiť pri meste Breisach rieku Rýn, bol zatknutý jednotkou ríšskeho kráľovského vikára Ľudovíta z Pfalzu. Kráľ Žigmund prikázal, aby Jána XXIII. zadržiavali až do času, kedy už bude zvolený nový pápež. V zmysle dekrétu Haec sancta nakoniec koncil 29. mája 1415 zosadil Jána XXIII. z pápežského trónu.

V Ríme sídliaci pápež Gregor XII. neuznával legitimitu koncilu konaného v Kostnici. Ešte pred svojím zvolením za pápeža sa však oficiálne zaviazal, že, ak to bude nevyhnutné pre ukončenie schizmy, odstúpi. Po zosadení Jána XXIII. poslal Gregor XII. ku kráľovi Žigmundovi posla s odkazom, že je pripravený odstúpiť, ak Rímu verní kardináli zvolajú noví koncil. Začiatkom júla 1415 tak formálne otvoril Gregorov splnomocnenec, kardinál Giovanni Dominici, nový koncil, čím bola de facto uznaná autorita rímskeho biskupa – pápeža Gregora XII. A tak 4. júla 1415 Gregor XII. abdikoval, čo koncil následne oficiálne potvrdil. (Gregorovi sa toto potvrdenie zo strany koncilu priečilo, pretože za danej situácie považoval svoje odstúpenie, ako to vopred sľúbil, za dobrovoľné.)

Protipápež Benedikt XIII. však abdikovať odmietol a utiekol z Avignonu na španielske pobrežie (do mesta Peñiscola na Costa del Azahar), kde sa zdržiaval až do svojej smrti v roku 1423. Medzitým začal kráľ Žigmund vyjednávať s aragónskym kráľom. Výsledkom bolo, že na koncil do Kostnice prišli aj niektorí biskupi z Benediktovho tábora. Napokon koncil 26. júla 1417 zosadil Benedikta XIII., a tak sa konečne mohlo pristúpiť k voľbe nového pápeža.

Bývalá kostnická mestská obchodná budova – miesto konania konkláve

Ukázalo sa, že prípravy na voľbu nového (už všetkými uznávaného) pápeža nebudú jednoduché, keďže všetci na koncile prítomní kardináli (ktorí jediní boli oprávnení hlasovať v konkláve) pochádzali z Francúzska, Španielska, no predovšetkým z Talianska. Z tohto dôvodu konciloví otcovia opäť siahli po už osvedčenom princípe nationes. Všetky z piatich (už vyššie spomínaných) nationes vyslali po šesť delegátov, ktorí spolu s 23 kardinálmi 8. novembra 1417 vošli do konkláve[3], ktoré sa konalo v hermeticky uzavretej mestskej obchodnej budove na brehu Bodamského jazera[4]. Už v druhom kole voľby, 11. novembra 1417, získal kardinál Colonna väčšinu hlasov nationes a osem hlasov kardinálov. Voľba pokračovala spôsobom označovaným ako accessus. Ešte v ten istý deň krátko pred poludním bol za pápeža zvolený kardinál Oddo di Colonna, ktorý si vybral meno Martin V.[5]

Následne sa účastníci koncilu spolu s novým pápežom v slávnostnej procesii odobrali do kostnického dómu.

Slávnostná korunovácia nového pápeža sa uskutočnila 21. novembra 1417. Pápež Martin V. oficiálne ukončil Kostnický koncil dňa 22. apríla 1418.

Kostnický dóm

Cirkev vždy učila, že hoci by bol nositeľ duchovného úradu tohto svojho úradu nehodný, úkony, ktoré vykonáva, nie sú neplatné (princíp ex opere operato). A tak zostáva zosadenie pápeža na základe dekrétu Haec sancta diskutabilným. Okrem toho boli cirkevní hodnostári, ktorí rozhodovali o týchto záležitostiach, vymenovaní jedným z troch spomínaných zosadených pápežov! Ani v neskoršom období žiaden pápež neuznal princíp nadradenosti všeobecného koncilu nad pápežom (tzv. otázka superiority), na rozdiel od mnohých európskych biskupov a teológov, ktorí túto myšlienku s veľkou vervou obhajovali až do konca 16. storočia.

A čo sa týka iných tém, je potrebné zmieniť, že Kostnický koncil odsúdil náuku Johna Wyclifa, Jana Husa a Hieronyma Pražského. Jan Hus bol 28. novembra 1414, teda ešte v čase neprítomnosti kráľa Žigmunda, zatknutý a uväznený ako heretik a napokon 6. júla 1415 upálený. Hieronym Pražský, ktorý chcel Husovi pomôcť, bol tiež zatknutý a nakoniec upálený 30. mája 1416. John Wyclif (1330 – 1384) bol v čase konania koncilu už tridsať rokov mŕtvy. Jeho ostatky však boli po niekoľkých rokoch exhumované a spálené.

Dňa 9. októbra 1417 vydal Kostnický koncil edikt Frequens, ktorým sa nariaďuje, aby sa po skončení Kostnického koncilu konali takého všeobecné koncily aspoň každých desať rokov. No od ukončenia koncilu v Kostnici až do súčasnosti sa konalo len päť koncilov.

Z troch v úvode spomínaných causae vyriešil Kostnický koncil zosadením troch pápežov len causa unionis. V roku 1429 abdikoval Klement VIII. (nástupca protipápeža Benedikta XIII.) a zo strany jeho prívržencov bol následne uznaný za pápeža Martin V. Tým sa definitívne ukončila západná schizma.

Jedným zo zámerov dekrétu Haec sancta bolo umožniť vznik kolegiálneho vzťahu medzi pápežom a koncilom, na základe čoho by sa vytvorila vhodná klíma pre uskutočnenie potrebných cirkevných reforiem. No nakoniec sa v Kostnici ani napriek tomu o causa reformationis nejako serióznejšie nehovorilo. Téma reforiem bola otvorená až na koncile v Bazileji – ale len v zmysle nástroja potrebného na posilnenie vplyvu už aj tak značne oslabeného pápežského úradu. O sto rokov neskôr bude na tému zanedbaných reforiem cirkvi veľmi dôrazne upozorňovať Martin Luther...

Upálenie Jana Husa (z Kroniky Ulricha von Richentala)

Čo sa týka causa fidei, nielenže sa nedosiahol pokrok, ale celá situácia sa nerešpektovaním glejtu a upálením Jana Husa ešte zhoršila. V Čechách viedlo upálenie Jana Husa a odsúdenie jeho učenia k národnému povstaniu, ktoré vyvrcholilo až v tzv. Husitských vojnách (1419 – 1434). No ani po skončení týchto bojov nedošlo k zmiereniu katolíkov a Husových prívržencov. V priebehu 16. storočia sa veľká časť husitov pridala k protestantom, ktorých náuka bola koniec koncov ovplyvnená aj myšlienkami Jana Husa. Dôležitú úlohu zohrala tzv. Jednota bratrská, nasledovníci husitov, ešte aj v roku 1618 v českom stavovskom povstaní, ktoré bolo jednou z príčin vypuknutia Tridsaťročnej vojny.

Kostnický koncil vydal aj dekrét Quilibet tyrannus, ktorý odmieta neobmedzenú a bezpodmienečnú legitimitu zavraždenia tyranského vládcu. Dekrét vychádza z úvah Jeana Gersona, ktorý kritizoval pokusy Jeana Petita ospravedlniť vraždu vojvodu Ľudovíta I. Orleánskeho, ktorá bola spáchaná na objednávku burgundského vojvodu Jána I. Nebojácneho 23. novembra 1407. Tento spor viedol nakoniec k vojne medzi Armagnacovcami a Bourguignoncami (1410 – 1419), ktorá ešte viac spustošila Francúzsko, ktoré sa súčasne nachádzalo vo vojne s Anglickom (1337 – 1453, storočná vojna).

• 
  Jean Gerson
• 
  Vražda orleánskeho vojvodu (Chronique d'Angleterre, BnF)
• 
  Ján I. Nebojácny
• 
  Ľudovít I. Orleánsky

Ďalší konflikt, ktorým sa Kostnický koncil musel zaoberať, bol spor medzi Rádom nemeckých rytierov a Poľsko-litovskou úniou. Kým Rád nemeckých rytierov podnikal pod zámienkou, že Litovské veľkokniežatsvo prijalo kresťanstvo len naoko, ďalšie lúpežné výpravy, Litovské veľkokniežatsvo zas požadovalo uznanie svojich práv ako kresťanskej krajiny. Kostnický koncil sa rozhodol vyslať do tejto oblasti delegáciu a 24. októbra 1417 tam bola založená diecéza Varniai (dnes v Litve).

Pri výbere miesta konania tohto koncilu spadali do úvahy viaceré mestá: Štrasburg, Bazilej, Kempten (Allgäu), Kostnica. Kostnica bola veľmi dobre dostupná, mala potrebnú infraštruktúru, bola vynikajúco zásobovaná potravinami a iným tovarom dennej potreby. Okrem toho bola Kostnica nielen slobodným ríšskym mestom, ale aj sídlom biskupa.

V čase konania koncilu stála Kostnica štyri roky v centre európskeho cirkevno-politického diania. V meste a jeho bezprostrednom okolí sa zdržiavali kráľ, pápež, vrcholní cirkevní predstavitelia a ich celý sprievod. Spolu to bolo 29 kardinálov, 33 arcibiskupov, 150 biskupov, 100 opátov, 50 prepoštov, 546 predstavených a členov jednotlivých rádov, 2148 odborníkov z rôznych disciplín, 1700 komediantov a 700 evidovaných prostitútok. K týmto údajom je ešte potrebné prirátať početný sprievod každého z účastníkov. No a musíme si uvedomiť, že všetci prišli na koňoch. Mesto Kostnica, ktoré malo pôvodne len 6000 obyvateľov, tak praskalo vo švíkoch. Koncil priniesol Kostnici počas týchto štyroch rokov nebývalý hospodársky a kultúrny rozmach, no zároveň predstavoval pre mesto obrovskú záťaž.

Medzi domácimi obyvateľmi koncil, samozrejme, mimoriadne rezonoval. Svedčí o tom aj kronika koncilu, ktorej autorom je Ulrich von Richental (* 1360; † 1437). Ten vo svojom dome dokonca ubytoval niekoľkých účastníkov koncilu. Richental prevádzkoval pisárstvo a notariát pre potreby koncilu, zhromaždil kópie rôznych dokumentov, a tak nám vlastne zanechal jedno z najdôležitejších svedectiev o priebehu Kostnického koncilu. Jeho kronika obsahuje veľké množstvo správ o rôznych udalostiach, zoznamy účastníkov koncilu a rozsiahly cyklus ilustrácií.

Mesto Kostnica si v rokoch 2014 až 2018 pripomína 600. výročie konania koncilu[6].

Je potrebné si uvedomiť, že rôzne zachované, i keď veľmi podrobné, zoznamy účastníkov koncilu v rokoch 1414 – 1418 si niekedy sčasti odporujú. Isté však je, že nasledujúce osobnosti[7] zohrali počas Kostnického koncilu dôležité úlohy:

• Peter z Ailly (1350/1351 – 1420), francúzsky teológ, kardinál a kancelár Sorbonny
• Henry Beaufort (1375 – 1447), anglický štátnik a kardinál, hovorca anglickej cirkvi
• Benedikt XIII. (1342/43 – 1423), protipápež (spočiatku v Avignone) v rokoch 1394 až 1423
• Branda Castiglione (1350 – 1443), kardinál, pápežský legát v Uhorsku a Nemecku
• Manuel Chrysoloras (1353 – 1415), byzantský diplomat
• Zawisza Czarny (1379 – 1428), člen poľskej delegácie
• Guillaume Fillastre (1348 – 1428), francúzsky diplomat, spoluautor dekrétu Haec sancta
• Friedrich IV. (1382 – 1439), tirolský vojvoda
• Friedrich I. Brandenburský (1371 – 1440), gróf z Norimbergu, od roku 1417 markgróf a kurfirst ako Friedrich I. Brandenburský, viedol boje s husitmi
• Jean le Charlier de Gerson (1363 – 1429), francúzsky teológ a kancelár Sorbonny
• Gregor XII. (1335 – 1417), pápež v rokoch 1406 až 1415, kardinál-biskup v Porto v rokoch 1415 až 1417
• Robert Hallum zo Salisbury († 1417), kancelár Oxfordskej univerzity v rokoch 1403 až 1405, biskup v Salisbury 1407 až 1417
• Gottfried de Hegghe, rektor univerzity v Kolíne nad Rýnom okolo roku 1414
• Hieronym Pražský (1365 – 1416), český učenec spoluzakladateľ husitského hnutia
• Ján Hus (1370 – 1415), český učenec, kňaz a rektor Karlovej univerzity v Prahe
• Ján I. Nebojácny („Jean Sans Peur“) (1371 – 1419), burgundský vojvoda
• Ján XXIII., protipápež v rokoch 1410 až 1415, zomrel vo Florencii v roku 1419
• Karol VI. (1368 – 1422), francúzsky kráľ v rokoch 1380 až 1422
• Ľudovít III. (1378 – 1436), kurfirst z Pfalzu v rokoch 1410 až 1436
• Ľudovít VII. (1368 – 1447), bavorský vojvoda, viedol na koncile francúzsku delegáciu
• Martin V. (Oddo di Colonna) (1368 – 1431), pápež v rokoch 1417 až 1431
• Poggio Bracciolini (1380 – 1459), taliansky pápežský sekretár, humanista
• Ulrich z Richentalu (1360 – 1437), zaznamenal históriu koncilu
• Žigmund Luxemburský (1368 – 1437), od roku 1410 nemecký kráľ, v rokoch 1433 až 1437 cisár Svätej rímskej ríše, protektor Kostnického koncilu
• Oswald von Wolkenstein (1377 – 1445), tirolský rytier, básnik, skladateľ, diplomat
• Francesco Zabarella (1360 – 1417), taliansky kardinál z Padovy

• 
  Peter z Ailly
• 
  Henry Beaufort
• 
  Benedikt XIII. (protipápež)
• 
  Branda Castiglione
• 
  Manuel Chrysoloras (predstava zo 17. storočia)
• 
  Zawisza Czarny (predstava z 19. storočia)
• 
  Guillaume Fillastre
• 
  Friedrich IV. Tirolský
• 
  Friedrich I. Brandenburský
• 
  Jean Gerson
• 
  Pápež Gregor XII.
• 
  Robert Hallum
• 
  Hieronym Pražský
• 
  Jan Hus
• 
  Ján I. Nebojácny
• 
  Ján XXIII. (protipápež)
• 
  Karol VI.
• 
  Ľudovít III.
• 
  Ľudovít VII.
• 
  Pápež Martin V.
• 
  Poggio Bracciolini
• 
  Žigmund Luxemburský
• 
  Oswald von Wolkenstein
• 
  Francesco Zabarella

• Andreas von Regensburg. Concilium Constanciense. 1422.
• Hieronymus von Croaria (vyd.). Acta scitu dignissima docteque concinnata Constantiensis concilii celebratissimi. Hagenau, 1500.
• Giovanni Dominicus Mansi. Sacrorum Conciliorum Nova et amplissima collectio. Editio novissima. Zväzok 1 – 31. Florencia, Benátky, 1759 – 1798.
• Heinrich Finke (vyd.): Acta Concilii Constanciensis. Zväzky 1 – 4. Münster i. W. 1896 – 1928. 2. vyd. 1976.
• Ulrich von Richental. Chronik des Konstanzer Konzils 1414–1418. Vydal: Thomas Martin Buck. Ostfildern, 2010. ISBN 978-3-7995-6841-8.
• Konzilstadt Konstanz (vyd.). Ulrich Richental: Chronik des Konzils zu Konstanz, 1414–1418. Faksimile der Konstanzer Abschrift mit einem Kommentar von Jürgen Klöckler. Darmstadt: Theiss, 2013. ISBN 978-3-8062-2782-6.

• VOLKART, Silvia (Hrsg.). Rom am Bodensee. Die Zeit des Konstanzer Konzils. Zürich: NZZ Libro, 2014. ISBN 978-3-03823-887-4.
• BADISCHES LANDESMUSEUM KARLSRUHE (Hrsg.). Das Konstanzer Konzil. Katalog. 1414–1418. Weltereignis des Mittelalters. Darmstadt: Theiss, 2014. ISBN 978-3-8062-0001-0.
• BRAUN, Karl-Heinz - HERWEG, Mathias - HUBERT, Hans W. - SCHNEIDER, Joachim - ZOTZ, Thomas (Hrsg.). Das Konstanzer Konzil. Essays. 1414–1418. Weltereignis des Mittelalters. Stuttgart: Theiss, 2013. ISBN 978-3-8062-2849-6.
• BUCK, Thomas Martin - KRAUME, Herbert. Das Konstanzer Konzil. Kirchenpolitik – Weltgeschehen – Alltagsleben. Ostfildern: Thorbecke, 2013. ISBN 978-3-7995-0502-4.
• KEUPP, Jan - SCHWARZ, Jörg. Konstanz 1414–1418. Eine Stadt und ihr Konzil. Darmstadt: Primus, 2013. ISBN 978-3-86312-038-2.
• SCHELLE, Klaus . Das Konstanzer Konzil. 2. Auflage. Konstanz: Stadler, 2010. ISBN 978-3-7977-0557-0.
• BRANDMÜLLER, Walter. Das Konzil von Konstanz 1414–1418. Band 1: Bis zur Abreise Sigismunds nach Narbonne. Paderborn: Schönigh, 1991. ISBN 3-506-74690-1. Band 2: Bis zum Konzilende. Paderborn: Schöningh, 1998. ISBN 3-506-74691-X.
• SCHATZ, Klaus. Allgemeine Konzilien – Brennpunkte der Kirchengeschichte. 2. Auflage. Paderborn: UTB / Schöningh, 2008. ISBN 3-8252-1976-3. (UTB) / ISBN 3-506-99492-1. (Schöningh).
• FRENKEN, Ansgar. Die Erforschung des Konstanzer Konzils (1414–1418) in den letzten 100 Jahren (= Annuarium historiae conciliorum. Band 25,1/2). Paderborn: Schöningh, 1993. ISBN 3-506-59462-1.
• JEDIN, Hubert (Hrsg.). Handbuch der Kirchengeschichte: vom kirchlichen Hochmittelalter bis zum Vorabend der Reformation. Sieben Bände, Band 3, Halbband 2. Sonderausgabe. Freiburg im Breisgau: Herder, 1985. ISBN 3-451-27100-1.
• FINK, Karl August. Die weltgeschichtliche Bedeutung des Konstanzer Konzils. In: Zeitschrift der Savigny-Stiftung für Rechtsgeschichte. Kanonistische Abteilung, Bd. 51. 1965. S. 1–23.
• PAPSONOVÁ, Mária - ŠMAHEL, František - DVOŘÁKOVÁ, Daniela. Ulrich Richental. Kostnická kronika. Budmerice: Vydavateľstvo Rak, 2009. ISBN 978-808550142-1.

1. SCHATZ, Klaus. Allgemeine Konzilien – Brennpunkte der Kirchengeschichte. 2. vyd. Paderborn : Schöningh Verlag, 2008. ISBN 9783825219765. S. 368.
2. https://www.ph-freiburg.de/fileadmin/dateien/fakultaet3/sozialwissenschaft/geschichte/Buck/BZ.pdf
3. CHENEY, David M.. Conclave - 1417 [Catholic-Hierarchy] [online]. www.catholic-hierarchy.org, [cit. 2017-04-18]. Dostupné online.
4. ZIMMERMANN, Rolf. Am Bodensee. Konstanz : Friedrich Stadler Verlag, 2004. S. 9. ISBN 3-7977-0507-7.
5. http://www.kompetenzzentrum-konstanzer-konzil.de/sites/default/files/bilder/die_wahl_martins_v.pdf
6. THAPA, Pascualet - Marc Diez-Prida; Prakash. Konziljubiläum - 600 Jahre Konstanzer Konzil - Europa zu Gast - Home [online]. www.konstanzer-konzil.de, [cit. 2017-04-18]. Dostupné online. (po nemecky)
7. [HRSG.], Gesellschaft für Beförderung der Geschichts-, Altertums- und Volkskunde von Freiburg, dem Breisgau und den Angrenzenden Landschaften. Gesellschaft für Beförderung der Geschichts-, Altertums- und Volkskunde von Freiburg, dem Breisgau und den Angrenzenden Landschaften [Hrsg.]: Zeitschrift der Gesellschaft für Beförderung der Geschichts-, Altertums- und Volkskunde von Freiburg, dem Breisgau und den Angrenzenden Landschaften (31.1916) (Universitätsbibliothek Freiburg i. Br., H 465) - Freiburger historische Bestände - digital - Universitätsbibliothek Freiburg [online]. dl.ub.uni-freiburg.de, [cit. 2017-04-18]. Dostupné online. (po anglicky)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kostnický koncil

• Website zum 600. Konzilsjubiläum
• Tobias Engelsing: Konstanzer Konzil: Exkommuniziert, verraten, verehrt, Die Zeit, 43/2014, 3. November 2014.
• http://www.kompetenzzentrum-konstanzer-konzil.de/

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Konzil von Konstanz na nemeckej Wikipédii.