Pelagianizmus

Pelagianizmus je kresťanská heréza vytvorená v staroveku mníchom Pelagiom, jeho žiakom Celestinom a Julianom z Eclana v 5. storočí. Hlavným protivníkom pelagianizmu bol biskup Augustín z Hippa spolu so svojimi žiakmi.

Okolo roku 384 prišiel do Ríma pod gréckym menom Pelágius. Ako reakciu na povrchné žitie náboženstva, uvoľnenú morálku a iba vonkajškový život viery (najmä v prostredí pohanov, ktorí po Konštantínovom edikte v roku 313 masovo prijímali kresťanstvo) začal hlásať, že krst nemá žiadnu hodnotu a nič nemení v živote človeka, pretože milosť, ktorú nám má dať krst je nám daná v stvorení v prirodzenosti. Milosť a prirodzenosť je pre neho to isté. Preto krst sa javí ako zbytočný.

Jeho tvrdý moralizmus, zásadová a nekompromisná asketika zožali úspech v prostredí, ktoré túžilo po pravej viere, pretože svedčil príkladom a hlásaním chudoby a čistoty. Pelagianizmus hlásal morálnu všemohúcnosť vôle: aj keď nechce dobro a nekoná ho, človek ho môže robiť. Nie je pravda, že v jeho prirodzenosti je podstatný nedostatok, ktorý ho pohýňa k zlu. Dedičný hriech neexistuje a Adam (ktorý bol stvorený smrteľný a so žiadostivosťou) nám uškodil len svojím príkladom. Čiže krst je zbytočný a posväcujúca milosť nie je nevyhnutná pre nadprirodzený život (nadprirodzený a prirodzený život je to isté; človek má v prirodzenosti to čo nazývame nadprirodzenosťou). Dôsledkom tejto náuky je, že vykúpenie stráca svoj zmysel ako znovuzrodenia zo smrti do života; nanajvýš je len príkladom povznesenia sa k Bohu (človek nepotrebuje spásu, lebo všetko je v jeho prirodzených silách).

Predstavuje ľuďom vysoký ideál svätosti, ktorú chápe ako „spravodlivosť“, ale vyvyšuje najmä slobodu a silu ľudskej vôle, ktorá podľa neho môže žiť celý Boží zákon bez Božej pomoci milosti. Takýto náukový systém vyprázdnil náboženstvo zo všetkého nadprirodzeného a urobil ho holým moralizmom, popieral potrebu Kristovej obety a modlitbu vyhlásil za nepotrebnú.

Sv. Augustín sa nenechal oklamať touto náukou. Sám vo svojom živote zakúsil slabosť ľudskej vôle a stálu potrebu Božej milosti. Voči pelagiánskemu moralizmu, náboženstvu zredukovanému na výmenu záväzkov a odmien, systému čnostného správania bez skutočného duchovného života postavil sv. Augustín to čo je vlastné kresťanstvu – milosť. Samotná milosť, dobré skutky aj viera, všetko existuje len vďaka Božiemu daru a jeho pomoci. Je Boh, ktorý robí v nás to, čo dobré robíme; všetko naše závisí od neho. Po páde Adama, Boh mohol nechať ľudstvo napospas zatrateniu, ale jeho nezaslúžené milosrdenstvo dáva spásu, bez zásluhy (zo spravodlivosti). Správne pochopená náuka sv. Augustína o milosti neredukuje ľudskú slobodu a vôľu, ktoré sú odpoveďou na milosť.

Pelagianizmus chápe slobodu človeka ako celkom svojprávnu či autonómnu skutočnosť, aj keď nepopiera jej stvorenosť. Podceňuje silu ľudskej žiadostivosti v procese rozhodovania a konania. Podľa Pelagia tak Adam len dal svojim prvotným hriechom ľuďom zlý príklad, Ježiš Kristus potom v zásade dal znova len dobrý príklad na nasledovanie. Popiera tak, že by človek potreboval zvláštnu Božiu milosť na to, aby bol schopný dobra a spásy.

Pelagianizmus bol odsúdený rôznymi synodami už v 5. storočí a znovu Tridentským koncilom v polovici šestnásteho storočia.