Apollinaris z Laodikeie

Apollinaris z Laodikeie (alebo Apollinarios/Apollinar) (310 – † 390) bol grécky teológ, biskup z Laodikeie (alebo nesprávne …z Laodiceie/Laodiceje) v Sýrii a zakladateľom apollinarizmu a syn kresťanského kňaza rovnakého mena.

Keď rímsky cisár Iulianus Apostata v roku 361 zakázal, aby kresťania vo svojich školách používali spisy klasických gréckych básnikov, Apollinarios spolu so svojím otcom básnicky spracoval rad biblických kníh, najmä žalmov, a previedol do formy platónskeho dialógu obsah evanjelií.

Ako lektor cirkevnej obce v Laodikeii bol roku 361 (alebo 360) zvolený nikajskou stranou za biskupa. Dôvodom bol jeho rozhodný odpor proti pohanskej reakcii a boj s ariánstvom. V ariánskej kríze podporoval homoúsiánsku pozíciu v prostredí, ktoré veľmi nahrávalo ariánstvu. To spôsobilo, že bol s hlavným odporcom ariánstva, Atanázom, ariánskou stranou exkomunikovaný.

Apollinaris hájil vo svojich spisoch kresťanstvo proti novoplatónskemu filozofovi Porfyriovi a rímskemu cisárovi Iulianovi Apostatovi. Tieto spisy prezrádzajú jeho filozofické vzdelanie, prepísal napríklad veľkú časť biblie do klasickej gréckej formy. Priatelil sa s Athanasiom, s Basilom z Cézarey bol v písomnom kontakte a v roku 373 alebo 374 patril medzi jeho žiakov aj Hieronymus (Hieroným).

Nakoniec sa odlúčil od učenia 1. nikajského koncilu tvrdením, že božstvo a ľudstvo nemôžu byť v osobe Ježiša Krista spojené. Namiesto toho sám učil, že v Kristovi bola síce ľudská duša a ľudské telo, avšak nie ľudský duch, ale božský Logos (pozri: trichotomizmus)

Apollinarios dostal do rozporu s názormi všeobecne prijímanými v cirkvi. Jeho učením, ktoré vlastne začalo christologické spory v cirkvi, sa zaoberalo viacero cirkevných synód (375 a 382 v Ríme, Alexandrijská synoda roku 378, 1. konštantínopolský koncil roku 381), ktoré ho odsúdili[1].