Junkers Ju 52

Na začiatku 30. rokov 20. storočia bolo jasné, že zvýšenie dopytu po nákladnej leteckej doprave nebude s vtedajšími typmi lietadiel možné uspokojiť. Preto bol Ing. Zindel požiadaný, aby sa ujal vývoja lietadla, poháňaného jedným motorom a ktoré by bolo schopné previezť náklad s hmotnosťou 2 tony na vzdialenosť 800 km. Nový projekt Ing. Zindel začal prepracovaním stroja Junkers W-33, z ktorého vytvoril nový Ju 52. Tak v roku 1930 z továrne firmy Junkers vyšlo nové jednomotorové, dolnokrídle lietadlo určené na prevoz pasažierov alebo tovaru s charakteristickým poťahom z vlnitého plechu. Tento stroj po prvýkrát vzlietol 13. októbra 1930 a bol poháňaný jedným motorom Junkers L.88 s výkonom 800 hp. Počas tohto letu niesol na palube náklad s hmotnosťou 2 tony a doletel s ním na vzdialenosť 1 500 km, čo boli vlastnosti, ktoré v tom čase nemohlo dosiahnuť žiadne iné lietadlo. Od samého začiatku mal tento stroj veľkú perspektívu. Takmer celý nasledujúci rok prebiehali skúšky a boli pokusne inštalované rôzne pohonné jednotky. V tom čase bol jeden kus exportovaný do Kanady a jeden do Švédska. Po zistení nedostatočných výkonov lietadla, poháňaného len jedným motorom bolo pristúpené k inštalácii ďalších dvoch pohonných jednotiek BMW 132A-3, ktoré boli v skutočnosti licenčne vyrábané Pratt & Whitney Hornet. Vývoj Ju 52/3m viedol šéfkonštruktér Ernst Zindel ako nástupcu úspešných dopravných lietadiel W 33 a W 34. Medzi jeho charakteristické črty patril aj poťah vlnitým plechom, ktorý Hugo Junkers použil už počas prvej svetovej vojny. Prvý Ju 52/3m bol dodaný firme Lloyd Aero Boliviano v roku 1932. Počas alpskej medzinárodnej leteckej show, ktorá sa konala 28. júna 1932 bol Ju 52/3m predstavený verejnosti po prvýkrát a zároveň získal prvé miesto v kategórii transportných lietadiel. Firma Junkers Flugzeug und Motorenwerke AG vyrábala Ju 52/3m v továrniach v Dessau, Ascherslebene, Bernsburgu, Halberstadte, Leopoldshalle, Lipsku-Mockau a v Breslavi. Neskôr, na konci roka 1938 bola výroba začatá aj v pražskej továrni Letov a po dobytí Francúzska aj v parížskej továrni Villacoublay. V Nemecku sa na jeho výrobe podieľala aj firma Weserflug a ATG. Do konca vojny ich vyrobili vyše 4 000 ks. Ďalšie boli vyrobené po vojne v Španielsku a Francúzsku. Spolu tak vzniklo 4 845 strojov tohoto typu.

Junkers Ju 52 na Kréte, 1943.

Po svojom verejnom predstavení v lete 1932 získal Ju 52/3m v krátkom čase povesť pohodlného a bezpečného lietadla. V tom čase sa po prvýkrát objavila jeho prezývka "Tante Ju". Koncom roka 1932 boli prvé Ju 52 dodané Lufthanse, ktorá ich nasadila na najvyťaženejších linkách Berlín – Londýn a Berlín - Rím. Po tom čo sa u Lufthansy osvedčil, objednala ich táto spoločnosť viac než 230 ks. Preto Junkers Ju 52 tvoril v 30. rokoch 20. storočia základ leteckého parku Lufthansy. Onedlho toto lietadlo zakúpilo pre svoje letecké spoločnosti 25 krajín po celom svete. Používaný bol dokonca aj spoločnosťou British Airways a Swiss Air. Pred druhou svetovou vojnou tvoril letecký park Argentíny, Rakúska, Belgicka, Bolívie, Brazílie, Ekvádoru, Fínska, Grécka, Maďarska, Talianska, Peru, Poľska, Portugalska, Južnej Afriky, Španielska, Švajčiarska, Švédska a Turecka. V závislosti od konkrétneho zákazníka boli inštalované rôzne motory a výbavy interiéru. Spomedzi nich boli Ju 52 s motormi BMW 132A/E, Pratt & Whittney Hornet SleG, Pratt & Whittney Wasp S3H1-G, Piaggio PXR, Bristol Pegasus VI a Jumo 205C. Po tom, čo Hitler odstúpil od Versaillskej zmluvy, začala Luftwaffe hľadať vhodné lietadlo pre svoje letecké transportné jednotky a rozhodla sa pre Ju 52. Tak vznikla potreba prekonštruovania Ju 52 na vojenské účely. Prvou takto prekonštruovanou verziou bol Ju 52/3m Sa3, ktorý bol intenzívne používaný na osobnú prepravu, nákladnú dopravu a výcvik pilotov. V roku 1934 bola skonštruovaná prvá skutočná vojenská verzia Ju 52/3m g3e, osadená motormi BMW 132A. Zároveň tvoril Ju 52/3m aj jadro bombardovacích jednotiek dovtedy, dokiaľ neboli v roku 1936 dostupné nové stroje ako He-111, Ju-86 alebo Do-17. Civilná verzia Ju 52/3m sa od vojenskej odlišovala v inštalácii chvostového kolieska, zatiaľčo vojenská verzia mala na jeho mieste pristávaciu lyžu. Táto lyža však spôsobovala problémy pri pohybe na letiskách. Tento problém bol odstránený pri verzii Ju 52/3m g4e. Do roku 1939 bol Ju 52/3m g4e hlavným transportným lietadlom Luftwaffe a väčšina Ju 52/3m g3e bola prebudovaná na tento štandard.

Španielska občianska vojna

Junkers Ju 52/3m s plavákmi, 1936.

Keď 18. júla 1936 vypukla Španielska občianska vojna, Nemecko začalo neskrývane podporovať tamojších fašistov a na ich podporu vyslali 20 lietadiel Ju 52 a 6 stíhačiek He-51. Skupina Ju 52 bola vedená hauptmannom von Morcau, ktorý velil 42 pilotom. Ich najdôležitejšou úlohou bolo prepravenie 8 899 vojakov, 44 ks poľných diel, 90 ks ťažkých guľometov a 137 ton munície z Maroka do Španielska v septembri 1936. V novembri 1936 bola sformované Légia Kondor, ktorá pozostávala z troch letiek vybavených lietadlami Ju 52/3m g3es. Légia Kondor pozostávala z dobrovoľníkov spomedzi personálu Luftwaffe, ktorí nosili uniformy španielskeho nacionalistického letectva. V rámci légie bol veľmi rýchlo nahradený bombardérmi Do-17E-1 a He-111B-1 a prebytočné Ju 52 boli darované nacionalistickému letectvu, kde získal prezývku "Pava" - "Moriak". Počas tejto vojny bol Ju 52/3m nasadený aj ako bombardér, avšak už v polovici roka 1937 bolo jasné, že na túto úlohu sa nehodí. Koncom 30. rokov 20. storočia boli totiž dostupné len horizontálne bombovnice, preto nemohli byť nainštalované na Ju 52/3m. Priamo v strede lietadla, pod batožinovým priestorom sa totiž nachádzala stredná časť krídla spolu s jeho uchytením a malý priestor medzi týmto uchytením neumožňoval dokonca ani inštaláciu malých 50 kg bômb. Navyše disponoval Ju 52 nízkou rýchlosťou a malou obratnosťou, čo z neho robilo ľahkú korisť pre nepriateľské stíhačky a protilietadlové delostrelectvo. Napriek tomu však vo frankistickom letectve slúžilo viacero Ju 52/3m g4e v jednotke Grupo de Bombardo Nocturno 2-G-22 až do 26. marca 1939, kedy podnikol svoju poslednú bombardovaciu misiu pri nálete na mesto Belmez.

Druhá svetová vojna

Junkers Ju 52 na letisku Samedan, 2007.

Na strane Nemecka sa zúčastnil všetkých dôležitých bojových operáciách 2. svetovej vojny. Na začiatku 2 . svetovej vojny mala Luftwaffe k dispozícii takmer 1 000 ks týchto lietadiel. Počas útoku na Poľsko bol nasadený v počte takmer 550 ks. Okupácia Poľska napredovala rýchlejšie než bolo plánované a tak plánované parašutistické výsadky za pomoci Ju 52 neboli uskutočnené. Veľká časť aktivít prebiehala v južnom sektore, kde Ju 52 zásobovali tankové a motorizované jednotky. Straty Ju 52 v tejto kampani boli ľahké.

Počas 6. a 7. apríla 1940 sa na letiskách v Šlezvicku-Holštajnsku zhromaždili lietadlá Ju 52/3m v príprave na inváziu do Dánska a Nórska, ktorá mala označenie operácia Wesserübung. Krátko po 7:00 ráno, dňa 9. apríla 1940 vzlietol tucet Ju 52/3m s parašutistami na palube, ktorí mali obsadiť letisko Aalborg v severnom Jutsku. Letisko bolo potrebné ako odrazový mostík pre inváziu do Nórska. Aj napriek tomu, že okupácia Dánska prebehla podľa očakávaní, invázia do Nórska sa ukázala byť komplikovanejšia než sa predpokladalo. Počas prvej polovice dňa bolo vysadených približne 900 vojakov, ktorí obsadili letisko Fornebu, ležiace neďaleko od Osla, pričom obsadili letisko aj mesto. Avšak okupačné jednotky sa stretli s tvrdým odporom vo fjorde Oslo, čo dalo nórskej kráľovskej rodine a vláde čas na útek do Anglicka. Okupácia Dánska a južnej časti Nórska bola ukončená koncom apríla.

Junkers Ju 52 zásobuje obkľúčené jednotky pri Demjansku. Viditeľná je biela umývateľná zimná kamufláž,1942.

Splniť úlohy, ktoré jednotky vybavené Ju 52/3m dostali, trvalo len 10 dní a až na jednu skupinu sa všetky tieto jednotky vrátili späť domov, kde sa pripravovali na ďalšiu kampaň. Počas týchto operácií stratila Luftwaffe približne 150 ks Ju 52/3m, čo sa však malo ukázať ako relatívne znesiteľné straty, v porovnaní s nasledujúcimi operáciami.

Invázia do nizozemských krajín a Francúzska mala názov plán "Gelb" - "Žltý" a začala sa 10. mája 1940. Počas prvej etapy tejto operácie bolo nasadených 212 ks Ju 52/3m pod velením generálporučíka Studenta. Značné straty Ju 52 spôsobili nepriateľské stíhačky a protilietadlové delostrelectvo. Mnoho Ju 52 bolo zničených na letisku Waalhaven, ktoré holandské jednotky ostreľovali v snahe zastaviť prílev nemeckých posíl do oblasti.

Jednou z najväčších nemeckých výsadkových operácií bolo obsadenie ostrova Kréta, ktoré nieslo označenie "operácia Merkúr". Spolu bolo nasadených 493 ks Ju 52/3m a 80 klzákov DFS 230, pričom mali útočiť v troch vlnách, avšak problémy s letiskami na gréckej pevnine túto operáciu skomplikovali. Niekoľko málo dostupných letísk so spevnenou vzletovou a pristávacou dráhou bolo obsadených bombardovacími jednotkami VIII. Fliegerkorps a zvyšok predstavovali malé a piesočnaté letiská.

Zničený Junkers Ju 52 na letisku v Tunisku ,1943.

Vzlet z týchto letísk spôsobil vírenie piesku, ktorý sa dvihol až do výšky 900 m a vážne obmedzil viditeľnosť a sťažil tak štart ďalším strojom, čo malo za následok, že sformovanie jednej skupiny nad letiskom trvalo nezriedka aj hodinu. Následne leteli Ju 52 nízko nad zemou, čím sa vystavovali nepriateľskej paľbe. Tenký plech neposkytoval vojakom vo vnútri Ju 52 žiadnu ochranu a mal za následok zostrelenie 151 ks Ju 52/3m a mnoho ďalších bolo neopraviteľne poškodených.

Neskôr Ju 52 zastával dôležitú úlohu pri doprave zásob pri ruskom ťažení, výsadkoch parašutistov a v transportných operáciách v Severnej Afrike alebo odmínovavaní na mori. Pri zásobovaní obkľúčenej armády vznikla potreba na transport ranených, čo bola ďalšia úloha, na ktorú bol Ju 52/3m využívaný. Najväčšia z týchto operácií sa odohrala vo februári 1942, kedy bolo 6 nemeckých divízií obkľúčených pri Demjansku a od novembra 1942 do februára 1943, kedy Ju 52 zásobovali obkľúčenú nemeckú 6. armádu pri Stalingrade. Počas týchto operácií stratila Luftwaffe nenahraditeľný počet skúsených pilotov a personálu. Od tohto času už letecké školy nedodali potrebný počet absolventov a továrne neboli schopné vyrobiť náhradu za stratené stroje. Celkovo bolo pri zásobovaní Stalingradu zostrelených vyše 500 transportných lietadiel, pričom drvivú väčšinu z tohto počtu tvorili Ju 52. V bojoch v severnej Afrike pomáhal Ju 52/3m pri odsune nemeckého Afrikakorpsu, pričom v apríli 1943 v priebehu troch týždňov bolo zničených vyše 400 týchto lietadiel. Najničivejšou operáciou v tomto ťažení bol pre Ju 52 pokus o odsun nemeckých jednotiek z Tuniska. S časom bola zastaralosť jeho koncepcie čoraz zjavnejšia, avšak Luftwaffe ho nemala čím nahradiť a tak slúžil až do konca vojny. Vo Francúzsku sa vyrábal pod označením A.A.C. 1 Toucan až do roku 1947, pričom bolo vyrobených 415 ks. Španielska firma CASA ho vyrábala pod označením CASA 352 až do roku 1952.

Povojnové použitie

Zrekonštruovaný Junkers Ju 52/3m v americkom múzeu, 2007.

V Nórsku bolo po vojne skonštruovaných niekoľko Ju 52/3m, s použitím náhradných častí zanechaných Nemcami v továrni Horten Flyfabrik. Francúzska továreň Amiot v meste Colombes vyprodukovala 415 ks Ju 52, ktorý získal názov AAC.1 Toucan a slúžil v Indo-Čínskom konflikte a v severnej Afrike. Po ich vyradení v roku 1960 ich niekoľko zakúpilo Portugalsko a používalo ich až do roku 1971. Po druhej svetovej vojne lietali Ju 52/3m až do polovice 50. rokov 20. storočia na vnútroštátnych linkách aj v službách spoločnosti ČSA. Celkovo sa do výzbroje dostalo 13 ks zrekonštruovaných lietadiel Ju-52, ktoré tu po sebe zanechala Luftwaffe. Tieto boli zaradené aj do 1. leteckého dopravného pluku, kde slúžili pod označením D 52.

• Ju 52/3m g4e: verzia s motormi BMW 132A. Mala posilnenú podlahu a podvozok. Na uľahčenie vykladania a nakladania nákladu mala veľké dvere na pravej strane trupu a na vrchnej časti trupu. Továreň Weserflug v Brémach vyrobila prvý prototyp niekoľko málo tam vyrobených strojov slúžilo v Deutsche Lufthansa.
• Ju 52/3m g5e: táto verzia sa do výroby dostala v roku 1940 a mohla byť osadená plavákmi aj klasickým podvozkom. Plaváková verzia Ju 52/3m g5e (See) bola úspešne nasadená pri výsadku horských jednotiek Wehrmachtu v nórskych fjordoch, ktoré inak boli pre parašutistov a klasickú pechotu nedostupné. Poháňal ju motor BMW 132-T2, s výkonom 830 hp a na objednávku mohol byť osadený systémom "Schleppshorn 6000", určeným na vlek klzákov.
• Ju 52/3m g6e: išlo o vylepšenú predošlú verziu, dostupnú s lyžovým podvozkom. Táto verzia bola určená pre ruské ťaženie.
• Ju 52/3m g7e: išlo o námornú alebo klasickú verziu, poháňanú motormi BMW 132T. Veľkosť nákladných dverí na pravej strane bola zväčšená, zatiaľčo počet okien na trupe ubudol. Palubná prístrojová doska bola pozmenená, aby mohol byť inštalovaný autopilot Siemens-Kurssteuerung K4.
• Ju 52/3m g8e: išlo o verziu prakticky totožnú s Ju 52/3m g6e, avšak bez krytov podvozku, ktorý spôsoboval pri nasadení na východnom fronte, pretože sa do priestoru krytu dostávalo blato. Navyše mal zabudovaný guľomet MG 131 kalibru 13 mm.
• Ju 52/3m g9e: táto verzia mala trup a krídla z verzie Ju 52/3m g6e, avšak obsahovala modernejšie prístrojové vybavenie a motory BMW 132Z. Bola vyrábaná v malom množstve.
• Ju 52/3m g10e: pripomínala Ju 52/3m g7e. Firmou Weserflug bol vyrobený neznámy počet týchto lietadiel, a francúzska továreň Amiot vyrobila približne 170 ks.
• Ju 52/3m g12e: bola až na malé detaily zhodná s Ju 52/3m g7e a Ju 52/3m g10e, avšak mala zabudované motory BMW 132Z. Bolo vyrobených len niekoľko kusov.
• Ju 52/3m g14e: počas nasadenia na východnom fronte utrpeli mnohé Ju 52/3m ťažké poškodenie. Aj keď stroj útoky prežil, posádka zvyčajne utrpela ťažké straty. Preto sa Junkers rozhodol skonštruovať nepriestrelnú verziu Ju 52/3m, vychádzajúcu z Ju 52/3m g8e, ktorá by takúto ochranu posádke poskytovala. Do služby sa ich však dostalo len niekoľko kusov.

Junkers Ju 52/3m MS s odmínovacím kruhom, 1942.

• Ju 52/3m MS: išlo o odmínovaciu verziu, ktorá mala prezývku "Mausi". Pri skúmaní britskej míny v roku 1939 Dr. Benecke zistil, že magnetické pole môže priviesť túto mínu k výbuchu. Preto bol pod Ju 52/3m g4e inštalovaný hliníkový kruh s priemerom 14 m. Pri lete v malej výške nad hladinou Severného mora takto upravený Ju 52/3m priviedol k výbuchu viacero mín v blízkosti prístavu Vlissingen v Holandsku. Niekoľko strojov verzií Ju 52/3m g4e, g5e, g6e a g7e bolo osadených týmto odmínovacím kruhom a od roku 1940 začali hliadkovať nad nemeckým pobrežím. Keď sa britské stroje Wellington pokúsili o prerušenie dopravy na Dunaji zhadzovaním mín, Ju 52/3m s odmínovacím kruhom čistilo rieku až do konca vojny. Niekoľko z nich bolo používaných aj po vojne organizáciou GMSA (nemecká odmínovacia administratíva pod britským velením).

Junkers Ju 52/3m je trojmotorový samonosný dolnoplošník pre troj až štvorčlennú posádku a devätnásť cestujúcich. Kovová kostra krídla, pevných aj pohyblivých chvostových plôch a trupu, je potiahnutá typickým vlnitým duralovým plechom. Aj krycie plechy motorov sú duralové. Hviezdicové motory umiestnené v gondolách a prednej časti trupu poháňali kovové dvojlisté vrtule, bez meniteľného uhla nábehu. Podvozok bol pevný.

• Ethell, Jeffrey L.: Ottova encyklopédia do vrecka - lietadlá 2. svetovej vojny. Ottovo nakladatelství - CESTY, Český Těšín, 2009. s. 124 - 125. ISBN 978-80-7181-121-3
• Feist, Uwe: Junkers Ju 52 in Action. Squadron/Signal publications, 1973.
• Jessen, Morten: Junkers Ju 52 - The Luftwaffe´s workhorse. Greenhill books, London, 2002, ISBN 1-85367-509-1
• Ludeke,Alexander: Bojová technika druhej svetovej vojny, Slovart, Bratislava, 2009, ISBN 978-80-8085-730-1
• Světová Encyklopedia letadel, IMP s.r.o; karta 69. ISBN 80-238-9373-4 (na obale chybné 83-908277-7-8)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Junkers Ju 52

Portál letectvo