Iliušin Il-2

Iliušin Il-2 „Šturmovik“ (po rusky: Ил-2 „Штурмовик“, v kóde NATO: „Bark“) bolo bojové lietadlo používané najmä letectvom Sovietskeho zväzu počas druhej svetovej vojny. Je to jedno z najmasovejšie vyrábaných lietadiel – celkom bolo vyrobených 36 183 strojov všetkých verzií. Stroj drží dodnes prvenstvo ako najviac vyrábané vojenské lietadlo.

Il-2

Il-2m3 Šturmovik v najrozšírenejšej verzii
Typbojové lietadlo
VýrobcaKujbyševský letecký závod č. 1 Stalina
Voronežský letecký závod č. 18 Vorošilova
Kujbyševský letecký závod č. 18 Vorošilova
Moskovský letecký závod č. 30
Leningradský letecký závod č. 380
Nižnotagilský letecký závod č. 381
KonštruktérSergej Vladimirovič Iliušin
Prvý let2. októbra 1939
Zavedený1941
Vyradený1949 (Česko-Slovensko)
1954 (Juhoslávia a Bulharsko)
Charaktervyradený
Hlavný používateľSovietske vzdušné sily
Česko-Slovensko
Výroba1941  1945
Vyrobených36 183
VariantyIliušin Il-10
Portál letectvo

Vznik a vývoj

Il-2 v múzeu Monino

Lietadlo Il-2 vzniklo na základe požiadaviek sovietskych vzdušných síl na lietadlo pre spoluprácu s pozemnými silami. Vývoj tohto typu začal v druhej polovici 30. rokov z iniciatívy konštruktéra Sergeja Iliušina.

Prvý prototyp s interným označením CKB-55 (armádne označenie bolo BŠ-2), vzlietol 2. októbra 1939. Unikátom jeho konštrukcie na tú dobu bolo pancierovanie, ktoré sa začínalo pancierovým kužeľom vrtule a končilo až za sedadlom pilota, kde sa neskôr nachádzal strelec guľometu. Krídla boli celokovové a iba zadnú časť trupu tvorilo drevo. Stroj poháňal motor Mikulin AM-35. Napriek slušným letovým vlastnostiam bol stroj armádou kritizovaný za malú rýchlosť a slabú výzbroj. Bol požadovaný jednomiestny, lepšie pancierovaný stroj, s výzbrojou najmenej dvoch kanónov a dvoch guľometov, so zväčšeným doletom a možnosťou niesť bomby. Kabína bola upravená na jednomiestnu a stroj sa musel spoliehať na ochranu sprievodných stíhačiek. Upravený prototyp CKB-57, bol poháňaný silnejším motorom AM-38 a vzlietol 12. októbra 1940. Už pred ukončením skúšok bol uznaný za spôsobilý pre sériovú výrobu a zavedený do výroby. Prvé stroje sa dostali k jednotkám už pred napadnutím ZSSR v máji 1941. Za jediný mesiac, ktorý zostával Sovietskemu zväzu do začiatku vojny nemohlo byť preškolenie pilotov ešte ani poriadne rozbehnuté, čo malo spočiatku spolu s absenciou stíhacej ochrany v prvej fáze bojov za následok katastrofické straty v bojoch so stíhačmi Luftwaffe. Bolo evidentné, že bude opäť nutné zasiahnuť do konštrukcie a spraviť miesto pre zadného strelca, navyše kvôli narastajúcemu nedostatku hliníka sa začal trup a neskôr aj krídla vyrábať z dreva. To však malo za následok zvýšenie hmotnosti a tým aj pokles výkonov. Potreba pasívnej obrany však bola natoľko naliehavá, že ešte pred zavedením modernizovaného Il-2m3 do výroby, bolo nespočetné množstvo jednomiestnych Il-2 v poľných podmienkach upravených tak, aby mohli niesť aj palubného strelca, ovládajúceho veľkorážny guľomet UBT. Počas vojny sa paleta typov ďalej rozširovala. Laborovalo sa najmä s výzbrojou. Na konci vojny bola zavedená modernizovaná verzia Il-10.

Nasadenie a používatelia

Útok sovietskych Il-2 počas bitky pri Kursku, 1. júl 1943

Il-2 si počas svojho nasadenia na sovietsko-nemeckom fronte čoskoro získal dobrú reputáciu. Jeho objavenie sa bolo pre Nemcov nemilým prekvapením. Nehľadiac na to, že taktika nasadenia bojových lietadiel na priamu podporu pozemných vojsk bola iba v plienkach, začali sovietske stroje spôsobovať nepriateľom silné straty a vyvolávať paniku v jeho radoch. Nepriatelia začali strojom Il-2 čoskoro hovoriť „čierna smrť“. V sovietskej armáde bol nazývaný napríklad: „lietajúci tank“, „iliuša“ alebo „hrbatý“. Asi najznámejšou prezývkou sa však stal názov „šturmovik“, ktorý sa stal aj oficiálnym názvom bojových lietadiel a jeho ďalších nástupcov. V Česko-Slovensku boli bojové iľjušiny známe pod prezývkou „kombajn“, kvôli charakteristickému zvuku motora.

Sovietske Il-2 vzlietajú k bojovému letu nad Stalingradom, január 1943

Ako sa zväčšoval počet dostupných šturmovikov a vzrastali skúsenosti veliteľov začala sa stabilne používať taktika útoku v štvorčlenných poprípade osemčlenných rojoch zostavených z dvojíc strojov. Spôsoby ich nasadenia však boli veľmi rôznorodé. Často sa k svojim cieľom približovali a útočili na ne z malej výšky do 20 m. Účinnou sa ukázala tiež formácia zoradená lineárne šikmo do výšky. Najvyššej presnosti pri útoku na pozemné ciele palubnými zbraňami sa dosahovalo pri útoku z výšky 800 až 1 200 m pod uhlom 20 až 25°. Pri obrane pred stíhačmi nepriateľa zase často vytvárali takzvaný pekelný kruh, kedy aspoň 8 šturmovikov lietalo v kruhu tak, že každý mohol kryť paľbou stroj, ktorý letel pred ním. Počas protiútoku pri Stalingrade operovalo nad touto oblasťou frontu okolo 575 šturmovikov. Práve v tej dobe začalo sovietske letectvo vo veľkej miere používať novú verziu Il-2m3, so zadným streliskom, v ktorom sedel strelec s veľkorážnym guľometom. Táto verzia sa ukázala ako najživotaschopnejšia a bola používaná do konca druhej svetovej vojny. Niektoré pramene uvádzajú, že v určitom období malo sovietske letectvo až 12 000 šturmovikov.[1] Avšak podľa ruských zdrojov mala červená armáda v máji 1945 k dispozícii iba 3289 strojov Il-2 a 146 Il-10.

Na strojoch Il-2 slúžilo alebo získalo vyznamenania Hrdina Sovietskeho zväzu mnoho známych letcov ako napríklad Ivan Dračenko, Georgij Aleksejenko, alebo letkyňa Anna Jegorova, ktorá odlietala na strojoch Il-2 260 bojových misií. Stroje sa stali známe a obľúbené medzi posádkami aj vďaka svojim letovým vlastnostiam a najmä veľkej pevnosti draku, ktorý vydržal i veľmi ťažké poškodenie, ktoré denno denne hrozilo týmto strojom pri operačnej činnosti od protilietadlovej obrany a nepriateľského letectva.

Verzie

Iliušin Il-2m3 na aerosalóne MAKS 2017
  • Il-2
  • Il-2m3
  • Il-2T Torpédonosná verzia
  • Il-2I jednomiestny "šturmovik" bez guľometov, s väčším počtom munície do kanónu, používaný na ochranu iných verzií IL-2 pred nepriateľskými stíhačkami.

Špecifikácie (Il-2m3)

Technický popis

Iliušin Il-2m3 bol dvojmiestny jednomotorový samonosný dolnoplošník. Kovová kostra krídel bola potiahnutá duralom, drevená kostra chvostových plôch potiahnutá preglejkou. Neskoršie verzie mali chvostové plochy takisto duralové. Trup v prednej časti tvorila pancierová a v zadnej preglejková škrupina. Stroj mal zaťahovací podvozok, hlavné podvozkové nohy sa zatvárali smerom dozadu do zvláštnych gondol, zadné ostrohové koliesko bolo pevné.

Technické údaje

  • Posádka: 2 (pilot a zadný strelec)
  • Dĺžka: 11,60 m
  • Rozpätie: 14,60 m
  • Výška: 4,20 m
  • Plocha krídel: 38,50 m²
  • Hmotnosť prázdneho lietadla: 4 360 kg
  • Vzletová hmotnosť: 6 160 kg
  • Pohonná jednotka: 1 × radový kvapalinou chladený dvanásťvalec Mikulin AM-38 s výkonom 1 285 kW, ktorý poháňal trojlistú nastaviteľnú vrtuľu VIŠ-225

Výkony

  • Maximálna rýchlosť: 414 km/h (vo výške 3 000 m)
  • Dolet: 720 km
  • Dostup: 5 500 m alebo až 7 800 m
  • Stúpavosť: 10,4 m/s
  • Pomer výkon/hmotnosť: 0,21 kW/kg

Výzbroj

Rôzne varianty výzbroje:

  • 20mm kanón ŠVAK v krídlach s 500 nábojmi pre každý a 2× 7,62mm guľomet ŠKAS v krídlach
  • 23mm kanón VJa-23 s 300 nábojmi pre každý v krídlach a 2× 7,62mm guľomet ŠKAS v krídlach
  • 1× pohyblivý 12,7 mm guľomet UBT so 150 nábojmi, ovládaný zadným strelcom

Nesené bomby a rakety:

  • 100 kg bomba v bombovnici
  • 100 kg alebo 250 kg bomba na vonkajších závesníkoch pod krídlami
  • 8× neriadené strely RS-82 alebo RS-132 pod krídlami (v prípade, že neniesol inú podvesenú výzbroj)

Porovnateľné stroje

Referencie

  1. Chris Bishop, 2002: The Encyclopedia of weapons of World War II, Barnes & Noble, Inc., ISBN 0-7607-1022-8, s. 346
  • Jiří F. Šiška - Rudé hvězdy válečného nebe, Votobia, ISBN 80-7198-297-0
  • Václav Němeček - Vojenská letadla 3, Naše vojsko ISBN 80-206-0117-1 (str. 216-220)

Iné projekty

Portál letectvo
Ruský portál
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.