Iliušin Il-2

Il-2 v múzeu Monino

Lietadlo Il-2 vzniklo na základe požiadaviek sovietskych vzdušných síl na lietadlo pre spoluprácu s pozemnými silami. Vývoj tohto typu začal v druhej polovici 30. rokov z iniciatívy konštruktéra Sergeja Iliušina.

Prvý prototyp s interným označením CKB-55 (armádne označenie bolo BŠ-2), vzlietol 2. októbra 1939. Unikátom jeho konštrukcie na tú dobu bolo pancierovanie, ktoré sa začínalo pancierovým kužeľom vrtule a končilo až za sedadlom pilota, kde sa neskôr nachádzal strelec guľometu. Krídla boli celokovové a iba zadnú časť trupu tvorilo drevo. Stroj poháňal motor Mikulin AM-35. Napriek slušným letovým vlastnostiam bol stroj armádou kritizovaný za malú rýchlosť a slabú výzbroj. Bol požadovaný jednomiestny, lepšie pancierovaný stroj, s výzbrojou najmenej dvoch kanónov a dvoch guľometov, so zväčšeným doletom a možnosťou niesť bomby. Kabína bola upravená na jednomiestnu a stroj sa musel spoliehať na ochranu sprievodných stíhačiek. Upravený prototyp CKB-57, bol poháňaný silnejším motorom AM-38 a vzlietol 12. októbra 1940. Už pred ukončením skúšok bol uznaný za spôsobilý pre sériovú výrobu a zavedený do výroby. Prvé stroje sa dostali k jednotkám už pred napadnutím ZSSR v máji 1941. Za jediný mesiac, ktorý zostával Sovietskemu zväzu do začiatku vojny nemohlo byť preškolenie pilotov ešte ani poriadne rozbehnuté, čo malo spočiatku spolu s absenciou stíhacej ochrany v prvej fáze bojov za následok katastrofické straty v bojoch so stíhačmi Luftwaffe. Bolo evidentné, že bude opäť nutné zasiahnuť do konštrukcie a spraviť miesto pre zadného strelca, navyše kvôli narastajúcemu nedostatku hliníka sa začal trup a neskôr aj krídla vyrábať z dreva. To však malo za následok zvýšenie hmotnosti a tým aj pokles výkonov. Potreba pasívnej obrany však bola natoľko naliehavá, že ešte pred zavedením modernizovaného Il-2m3 do výroby, bolo nespočetné množstvo jednomiestnych Il-2 v poľných podmienkach upravených tak, aby mohli niesť aj palubného strelca, ovládajúceho veľkorážny guľomet UBT. Počas vojny sa paleta typov ďalej rozširovala. Laborovalo sa najmä s výzbrojou. Na konci vojny bola zavedená modernizovaná verzia Il-10.

Útok sovietskych Il-2 počas bitky pri Kursku, 1. júl 1943

Il-2 si počas svojho nasadenia na sovietsko-nemeckom fronte čoskoro získal dobrú reputáciu. Jeho objavenie sa bolo pre Nemcov nemilým prekvapením. Nehľadiac na to, že taktika nasadenia bojových lietadiel na priamu podporu pozemných vojsk bola iba v plienkach, začali sovietske stroje spôsobovať nepriateľom silné straty a vyvolávať paniku v jeho radoch. Nepriatelia začali strojom Il-2 čoskoro hovoriť „čierna smrť“. V sovietskej armáde bol nazývaný napríklad: „lietajúci tank“, „iliuša“ alebo „hrbatý“. Asi najznámejšou prezývkou sa však stal názov „šturmovik“, ktorý sa stal aj oficiálnym názvom bojových lietadiel a jeho ďalších nástupcov. V Česko-Slovensku boli bojové iľjušiny známe pod prezývkou „kombajn“, kvôli charakteristickému zvuku motora.

Sovietske Il-2 vzlietajú k bojovému letu nad Stalingradom, január 1943

Ako sa zväčšoval počet dostupných šturmovikov a vzrastali skúsenosti veliteľov začala sa stabilne používať taktika útoku v štvorčlenných poprípade osemčlenných rojoch zostavených z dvojíc strojov. Spôsoby ich nasadenia však boli veľmi rôznorodé. Často sa k svojim cieľom približovali a útočili na ne z malej výšky do 20 m. Účinnou sa ukázala tiež formácia zoradená lineárne šikmo do výšky. Najvyššej presnosti pri útoku na pozemné ciele palubnými zbraňami sa dosahovalo pri útoku z výšky 800 až 1 200 m pod uhlom 20 až 25°. Pri obrane pred stíhačmi nepriateľa zase často vytvárali takzvaný pekelný kruh, kedy aspoň 8 šturmovikov lietalo v kruhu tak, že každý mohol kryť paľbou stroj, ktorý letel pred ním. Počas protiútoku pri Stalingrade operovalo nad touto oblasťou frontu okolo 575 šturmovikov. Práve v tej dobe začalo sovietske letectvo vo veľkej miere používať novú verziu Il-2m3, so zadným streliskom, v ktorom sedel strelec s veľkorážnym guľometom. Táto verzia sa ukázala ako najživotaschopnejšia a bola používaná do konca druhej svetovej vojny. Niektoré pramene uvádzajú, že v určitom období malo sovietske letectvo až 12 000 šturmovikov.[1] Avšak podľa ruských zdrojov mala červená armáda v máji 1945 k dispozícii iba 3289 strojov Il-2 a 146 Il-10.

Na strojoch Il-2 slúžilo alebo získalo vyznamenania Hrdina Sovietskeho zväzu mnoho známych letcov ako napríklad Ivan Dračenko, Georgij Aleksejenko, alebo letkyňa Anna Jegorova, ktorá odlietala na strojoch Il-2 260 bojových misií. Stroje sa stali známe a obľúbené medzi posádkami aj vďaka svojim letovým vlastnostiam a najmä veľkej pevnosti draku, ktorý vydržal i veľmi ťažké poškodenie, ktoré denno denne hrozilo týmto strojom pri operačnej činnosti od protilietadlovej obrany a nepriateľského letectva.

Iliušin Il-2m3 na aerosalóne MAKS 2017

• Il-2
• Il-2m3
• Il-2T Torpédonosná verzia
• Il-2I jednomiestny "šturmovik" bez guľometov, s väčším počtom munície do kanónu, používaný na ochranu iných verzií IL-2 pred nepriateľskými stíhačkami.

• Junkers Ju 87
• Douglas SBD Dauntless
• Fairey Firefly

1. Chris Bishop, 2002: The Encyclopedia of weapons of World War II, Barnes & Noble, Inc., ISBN 0-7607-1022-8, s. 346

• Jiří F. Šiška - Rudé hvězdy válečného nebe, Votobia, ISBN 80-7198-297-0
• Václav Němeček - Vojenská letadla 3, Naše vojsko ISBN 80-206-0117-1 (str. 216-220)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Iliušin Il-2

Portál letectvo Ruský portál