Beriev A-50

Na začiatku 70. rokov 20. storočia sa ukázalo, že lietadlá Tu-126 plniace úlohy protivzdušnej obrany už nespĺňajú dobové požiadavky sovietskej armády. Vybavené radarovým systémom Liana nielen že nemohli konkurovať najnovším americkým lietadlám Boeing E-3A, ale ani neboli schopné sledovať vzdušné ciele letiace v malých výškach na pozadí Zeme. Uznesením ústredného výboru strany bola konštrukčná kancelária pod vedením A. K. Konstantinova (v závode Beriev) v roku 1973 poverená skonštruovať lietadlo A-50.

Hoci lietadlo vychádzalo konštrukčne zo stroja IL-76, i tak bolo potrebné vykonať veľké množstvo úprav, čo zabralo 5 rokov práce. Prvý prototyp A-50 tak vzlietol až 19. decembra 1978, pričom let vykonal ešte bez namontovaného rádiolokátora. Štátne skúšky A-50 vybaveného rádiolokátorom začali 16. augusta 1979. Sériová produkcia lietadiel sa rozbehla v decembri 1984 a trvala až do roku 1992. Skúšobná prevádzka A-50 prebiehala v rokoch 1985-1989. K oficiálnemu zaradeniu lietadiel do služby došlo v roku 1989, kedy začali postupne nahrádzať zastarané Tu-126.

Dňa 10. septembra 2007 sa začalo testovanie zmodernizovaného lietadla na verziu A-50M. V lietadle došlo k výmene zastaraných analógových prístrojov za digitálne elektronické zariadenia, čím sa výrazne zlepšilo spracovanie informácií a zároveň skrátila doba potrebná na ich spracovanie.[1]

Posledná modernizovaná verzia známa tiež ako A-50U, bola ohlásená už v roku 1995, ale jej testovacia fáza sa začala až v roku 2008. Prvé stroje zmodernizované na tento štandard vstúpili do služby v roku 2011 a s ich použitím sa ráta až do roku 2020.[2]

Lietadlá A-50U sú vybavené radarovým varovaným a navádzacím systémom Šmel-M od spoločnosti Vega. Základom tohto systému je:

• radarová stanica,
• systém odovzdávania dát stíhacím lietadlám,
• digitálny počítač,
• identifikčné zariadenie IFF – priateľ alebo nepriateľ,
• riadiace rádiové spojenie na koordináciu stíhačiek,
• kódovaný komunikačný systém,
• zariadenie pre rádiové spojenie,
• telemetria,
• zariadenie na registrovanie dát.

Radarový systém má schopnosť sledovať 50 až 60 (vo vylepšenom prevedení údajne až 150) cieľov súčasne a navádzať na 10 až 12 stíhacích lietadiel naraz. Celková hmotnosť rádioelektronického komplexu je 20 t. Rádiolokačná stanica pracuje v centimetrovom pásme a je schopná detegovať:

• ciele vo veľkosti stíhačky letiace v malej výške na pozadí Zeme do vzdialenosti 200 – 400 km ,
• ciele vo veľkosti stíhačky letiace vo vysokej nadmorskej výške do vzdialenosti 300 – 600 km ,
• hladinové ciele do vzdialenosti 400 km.[3]

O pohon sa starajú 4 turboventilátorové motory D-30KP, každý s ťahom 117,7 kN. Tie umožňujú A-50 letieť maximálnou rýchlosťou 800 km/h a dosihnuť výšku až 12 000 m. Hliadkovanie sa zvyčajne uskutočňuje v nadmorskej výške 5 000-10 000 m .

A-50 letiaci nad Moskvou počas osláv Dňa víťazstva nad fašizmom

Po svojom zaradení do služby operovala letka 16 až 25 lietadiel A-50 zo základní na pobreží Baltského mora. Po rozpade Sovietskeho zväzu boli lietadlá presunuté severnejšie na základňu Pečora. V súčasnosti sú všetky stroje trvalo dislokované na základni Ivanovo-Severnij a podľa potreby premiestňované na patričné predsunuté letiská. Lietadlá A-50 sa často zúčastňujú aj cvičení ruského letectva na Ďalekom východe. Počas vojny v Perzskom zálive lietali dve ruské A-50 v oblasti Čierneho mora a monitorovali aktivity vo vzdušnom priestore.

Začiatkom apríla 2000 si India prenajala od Ruska dve lietadlá A-50 a počas júla 2000 boli nasadené pozdĺž hraníc s Pakistanom, aby zistili, na akú vzdialenosť sú schopné identifikovať ciele.[4]

A-50M – modernizácia pôvodnej A-50, ktorá zahŕňa vylepšenia rádiolokačného, komunikačného, navigačného systému, ako aj systému vlastnej ochrany.

A-50EI – modernizácia, ktorá bola určená pre Indické vzdušné sily. Táto verzia vznikla v spolupráci s Izraelom, ktorý dodal rádiolokátor Phalcon.

A-50U – modernizácia A-50 určená pre ruské letectvo, ktorá je vybavená lepším rádiolokátorom, novším počítačovým systémom, družicovou navigáciou a CRT obrazovky boli nahradené LCD displejmi.[7] V porovnaní s A-50M je radar A-50U ľahší a schopný lepšie detegovať strely s plochou dráhou letu, helikoptéry a ostatné nízko letiace vzdušné ciele. Nový variant sa od predchádzajúcich strojov líši aj tým, že v lietadle pribudol odpočinkový priestor pre posádku, jedáleň a pohodlné WC.[8]

India

• Indické vzdušné sily – v marci 2004 podpísala India zmluvu na nákup 3 lietadiel A-50EI, ktoré jej boli dodané v rokoch 2009 – 2010. Vo februári 2017 objednala India ďalšie dve lietadlá A-50EI.[9]

Rusko

• Vzdušno-kozmické sily Ruskej federácie – k októbru 2016 disponovali 14 lietadlami A-50M a 4 modernizovanými strojmi A-50U. Minimálne 2 lietadlá A-50M by mali byť v rezerve.[10]

• Boeing E-3 Sentry

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Beriev A-50

Portál letectvo