Iliušin Il-38

Il-38 prelieta v roku 1979 nad palubou lietadlovej lode USS Midway

Záber sovietskeho Il-38 z roku 1986

Il-38 počas letu v roku 1987

Po skončení druhej svetovej vojny sa podarilo Američanom v relatívne krátkom čase dosiahnuť významné úspechy v raketovom inžinierstve. Prebehli testy rakiet, ktoré boli úspešne vystrelené nielen z pozemných odpaľovacích zariadení, ale aj z ponoriek. Spojené štáty rýchlo pochopili výhody umiestnenia rakiet na ponorky. Na tomto základe by bolo možné vytvoriť rozptýlený zbraňový systém, ktorý by bol mobilný a zároveň utajený, čím by sa v prípade konfliktu maximalizovali jeho šance na prežitie.

Preto od decembra 1956 začali USA pracovať na projekte Polaris, ktorého cieľom bol vývoj jadrovej balistickej strely, ktorá mohla byť odpálená z ponorky. V rokoch 1960-1961 mali USA prvých 5 ponoriek triedy George Washington, z ktorých každá mohla niesť 16 rakiet Polaris A-1 s doletom 2 200 km. Vývoj týchto rakiet pokračoval a už v rokoch 1964-1967 boli americké ponorky vyzbrojené modernizovanými raketami Polaris A-3 s doletom 4 600 km.

Vtedajšie lode sovietskeho námorníctva neboli na vyhľadávanie týchto ponoriek príliš vhodné a ani stovka prieskumných lietadiel Be-6 nepredstavovala pre ne vážnu hrozbu. Dňa 11. decembra 1959 bola v ZSSR vydaná rezolúcia, na základe ktorej sa spustil vývoj rádio-akustického vyhľadávacieho systému Berkut. Ten sa mal stať kľúčovým palubným vybavením budúceho protiponorkového lietadla. Dňa 18. júna 1960 sa začal aj vývoj samotného lietadla Il-38, ktoré malo byť postavené na základe osvedčeného IL-18V. Takticko-technické požiadavky na nové lietadlo boli schválené o rok neskôr. V súlade s nimi mal mať Il-38 akčný rádius 2 200 km (v nadmorských výškach od 500-2 000 m , pri užitočnom zaťažení 5 850 kg, čas strávený v danej oblasti minimálne 3 hodiny).

Letové skúšky prvého prototypu Il-38 sa začali 27. septembra 1961, ale v tej dobe ešte bez protiponorkového systému Berkut. Toto vybavenie bolo nainštalované na lietadlo až 10. marca 1963. Od tohto okamihu sa začala zdĺhavá etapa letových skúšok, ktorých cieľom bolo otestovanie všetkých systémov, ako aj samotného lietadla. V nasledujúcich rokoch uskutočnil Il-38 viac ako 250 letov a vo vzduchu strávil približne 718 hodín. Nové lietadlo bolo oficiálne prijaté do výzbroje sovietskeho námorného letectva dňa 17. januára 1969.

Sériová výroba Il-38 prebiehala v rokoch 1967-1972 a počas tohto obdobia bolo v závode Znamia Truda postavených 58 lietadiel. To bolo niekoľkonásobne menej ako predpokladal pôvodný plán z roku 1962, keď bola schválená výroba 250 lietadiel.[1] Pravdepodobnou príčinou zastavenia sériovej výroby bola skutočnosť, že Sovietsky zväz v tej dobe vsadil radšej na novo vyvíjané protiponorkové lietadlo Tu-142M. To bolo zavedené do služby v decembri 1972.

V roku 1973 prejavilo o Il-38 záujem aj indické námorníctvo. Vzhľadom na to, že sériová výroba týchto lietadiel bola ukončená už rok predtým, ponúkol Sovietsky zväz Indii tri zo svojich strojov. Vyradené lietadlá museli byť mierne upravené, pričom zmeny sa týkali hlavne avioniky, zbraňového systému a nápisov na palubnej doske, ktoré boli preložené do angličtiny. Zo zbraňového systému boli vyňaté sonarové bóje RGB-3 a torpéda AT-2 boli nahradené staršími torpédami AT-1E.

Už začiatkom 70. rokov, kedy ešte stále bežala sériová výroba Il-38, si v ZSSR uvedomili, že systém Berkut nezodpovedá vtedajším požiadavkám na vedenie efektívneho boja proti moderným ponorkám. Preto sa prehodnocovala možnosť výmeny tohto systému za dokonalejší Koršun-M, ktorý sa nachádzal na lietadlách Tu-142M. Ale k modernizácii tohto systému nakoniec nedošlo a jediným vylepšením bol výkonnejší megnetometer a nové letovo-navigačné systémy. V rokoch 1972-1976 prebiehali ešte na Il-38 testy systému na dopĺňanie paliva počas letu, čím by sa predĺžil akčný rádius týchto lietadiel, ani toto riešenie sa však nakoniec nezrealizovalo.

V roku 1992 začal ústav systémového inžinierstva (NIIS) s vývojom nového protiponorkového systému známeho ako Novella. Plánovalo sa, že tento systém bude primárne integrovaný do nových protiponorkových lietadiel, ktoré mali byť postavené na báze Tu-204 (Tu-214). Novella však mala mať modulárnu architektúru, čo ju predurčovalo aj na inštaláciu na staršie lietadlá, ktoré v tej dobe už vyžadovali modernizáciu. Ideálnym kandidátom bola aj Il-38, ktorej systém Berkut bol už v tej dobe beznádejne zastaraný.

O systém Novella prejavila záujem aj India, ktorá ako jediný zahraničný odberateľ prevádzkovala Il-38. Letové skúšky zmodernizovaného indického lietadla, ktoré dostalo označenie Il-38SD, sa začali v júli 2003. Testovanie prebiehalo až do roku 2005 a prvý takto zmodernizovaný stroj získala India o rok neskôr. Nasledovala modernizácia zvyšných dvoch indických lietadiel, ku ktorým si India dokúpila ešte dvojicu Il-38 vyradenú z ruského námorného letectva. Do roku 2010 tak indické námorníctvo získalo celkovo 5 lietadiel Il-38SD.

Ruské námorné letectvo si na modernizované lietadlá muselo ešte pár rokov počkať. Ich vývoj a testovanie prebiehali v Rusku až do roku 2012, kedy bola Severnej flotile odovzdaná prvá Il-38N. K oficiálnemu zavedeniu tohto typu však prišlo až v novembri 2013. Medzitým v roku 2012 objednalo ruské ministerstvo obrany modernizáciu ešte 5 lietadiel Il-38 a v roku 2015 pribudla zmluva na ďalšie dve. Podľa tlačovej správy korporácie Leninec, ktorá modernizáciu Il-38 realizovala, plánovalo ruské ministerstvo obrany vylepšiť na túto úroveň 28 lietadiel. Nakoniec ale Rusko do decembra 2016 zmodernizovalo na úroveň Il-38N iba 8 lietadiel (žltá "11", "15", "19", "22", "23", "24", "27" a "78").[2]

Začiatkom roku 2019 boli zverejnené plány ruského námorného letectva, ktoré by do roku 2025 chcelo zmodernizovať 25 lietadiel na úroveň Supernovella. Lietadlá Il-38 Supernovella by mali byť vybavené novými protilodnými/protiponorkovými detekčnými a zameriavacími systémami, novým rádiolokátorom, ako aj moderným elektro-optickým systémom s laserovým, televíznym a infračerveným kanálom. Nové vybavenie zabezpečí sledovanie hladinových plavidiel do 320 km a vzdušných cieľov až do vzdialenosti 90 km. Predpokladá sa, že modernizovaným lietadlám pribudnú vo výzbroji aj riadené strely Ch-35U s doletom 260 km.[3]

Indický Il-38 v pozadí (v popredí Tu-142)

Hoci Il-38 bola oficiálne zavedená do výzbroje sovietskeho námorného letectva 17. januára 1969, piloti začali výcvik na nových strojoch už o rok skôr. Prvé lietadlo dorazilo na základňu Severomorsk-1 v marci 1968, čím sa začalo formovanie 24. samostatnej protiponorkovej leteckej eskadry dlhého dosahu, ktorá patrila pod Severnú flotilu. Do výzbroje 77. samostatnej protiponorkovej leteckej eskadry dlhého dosahu, ktorá bola dislokovaná na základni Nikolajevka a patrila pod Tichooceánsku flotilu, sa tieto lietadlá začali dostávať v roku 1970. Nakoniec sa v roku 1973 začala formovať aj 145. samostatná protiponorková letecká eskadra dlhého dosahu Baltskej flotily, ktorá sa nachádzala na základni Skulte v blízkosti Rigy (tá bola v roku 1992 rozpustená).

Za prvých 12 rokov služby vykonali Il-38 viac ako 4000 letov s celkovým náletom 25000 hodín. Počas tohto obdobia odhalili 172 ponoriek. Tieto protiponorkové lietadlá tak boli schopné detegovať v priemere 1 - 2 ponorky mesačne. V tejto dobe však už Spojené štáty prevádzkovali flotilu 41 ponoriek vyzbrojených balistickými strelami. K nim treba pripočítať ponorky ďalších spojencov NATO - 5 francúzskych ponoriek triedy La Redoutable a 4 britské ponorky triedy Resolution. Je nepochybné, že všetkých 50 ponoriek nemohlo byť nasadených súčasne. V každom prípade, ale sovietske lietadlá nemohli zďaleka eliminovať potenciálny útok balistickými raketami, ktorých nosičmi boli západné ponorky. A to ani pri nasadení ďalších protiponorkových lietadiel, ako boli Tu-142M a Be-12.

Technické požiadavky na Il-38 a následne aj používaná taktika ich nasadenia vychádzali z nesprávneho predpokladu, že americké ponorky môžu vystreliť rakety Polaris maximálne na vzdialenosť 2 200 km. Navyše sa počítalo s tým, že v záujme presnosti streľby a možnosti zásahu cieľov vo vnútrozemí ZSSR sa budú musieť americké ponorky priblížiť bližšie k pevnine. Inak povedané do oblasti, ktorá bude v dosahu Il-38. Avšak od konca roku 1964 začalo vyzbrojovanie amerických ponoriek raketami Polaris A-3, ktorých dolet presahoval 4 600 km.

Od začiatku 80. rokov 20. storočia boli tieto lietadlá dislokované aj na základniach mimo územia ZSSR - v Jemene, Etiópii a Líbyi. V roku 1984 zaútočili na letisko Asmara v Etiópii eritrejskí separatisti, pričom sa im podarilo zničiť dve z odstavených lietadiel.[8]

Il-38 majú medzi ruskými pilotmi veľmi dobrú povesť, pretože počas celej ich prevádzky sa nevyskytli žiadne vážne nehody, ktoré by vznikli z technických dôvodov. Dva stroje síce museli byť odpísané kvôli haváriám, ktoré sa stali v rokoch 1987 a 1994, obe nehody však zapríčinil ľudský faktor.[9]

Údaje z ilyushin.org, Ил-38[10]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Iliušin Il-38

Portál letectvo Ruský portál